znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 403/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou Mgr. M. K., Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   24461/2009-41 z 2. marca 2009 a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 z 8. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   R.   U. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. R. U., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného   života   zaručeného   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na   ochranu   proti   obmedzeniu   vlastníckeho   práva   za   iných   než   v čl. 20   ods.   4   ústavy uvedených podmienok, základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie veci zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   práva   mať   primeraný   čas   a   možnosti   na   prípravu   obhajoby   a   práva kontradiktórnosti konania – vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe zaručených čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru a práva pokojne užívať majetok zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím ministra spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister“)   č. 24461/2009-41   z   2.   marca 2009   a   uznesením   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „súdna   rada“)   č.   625 z 8. septembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že proti nemu ako sudcovi Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) podal 12. februára 2009 predseda krajského súdu návrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“). Na základe tohto návrhu mu minister rozhodnutím č. 24461/2009-41 z 2. marca 2009 podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona o sudcoch dočasne pozastavil   výkon   funkcie   sudcu.   Predseda   krajského   súdu   žiadal   uložiť   sťažovateľovi disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. a) zákona o sudcoch – preloženie sudcu na súd   nižšieho   stupňa   z   dôvodu   zavineného   neplnenia   povinností   sudcu   a   z   dôvodu zavineného konania, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní.

Sťažovateľ po doručení rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu (6. marca 2009) 24. augusta 2009 podal podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch súdnej rade návrh na zrušenie tohto rozhodnutia, v ktorom namietal „protizákonnosť a protiústavnosť rozhodnutia   Ministra,   jeho   nepreskúmateľnosť   pre   nedostatok   dôvodov,   neprimeranosť zásahu   do   výkonu   funkcie   sudcu   a   neúplnosť   a   zmätočnosť   návrhu   na   začatie disciplinárneho   konania“.   Súdna   rada   na   svojom   34.   zasadnutí   nezrušila   rozhodnutie ministra a v rozhodnutí č. 625 z 8. septembra 2009 konštatovala, že návrh sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia ministra nezískal dostatočný počet hlasov.

Podľa názoru sťažovateľa obe rozhodnutia v jeho veci „sú vyjadrením... svojvôle a arbitrárnosti,   pretože   nespĺňajú   formálne,   ani   materiálne   náležitosti   rozhodnutia   ako výsledok konania o pozastavení výkonu funkcie sudcu, ktoré by bolo možné očakávať ako rozhodnutia   vydané   v   súlade   s   platným   právom“.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   vytýka rozhodnutiu ministra i súdnej rady porušenie požiadavky predvídateľnosti aplikácie práva [sťažovateľ   tu   argumentoval   potrebou   primeraného   uplatňovania   ustanovení   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“)   na   konanie   o   dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu],   porušenie proporcionality   vo   vzťahu   ochrany   verejného   záujmu   a   súkromného   záujmu   dotknutej osoby, ale aj zásah do deľby moci medzi výkonnou a súdnou mocou.

Sťažovateľ s poukazom na ustanovenia zákona o sudcoch (§ 22 ods. 1 a § 116 ods. 3) argumentoval, že nie je disciplinárne stíhaný pre čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, čo je podmienkou na uplatnenie dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu podľa § 22 ods.   1   zákona   o   sudcoch.   V   tom   vidí „rozpor   rozhodnutia   Ministra   s   Ústavou   SR a so zákonom o sudcoch a prísediacich“. Rovnako tak vymedzenie skutkového pozadia, ktoré by podľa ministra malo viesť k uplatneniu disciplinárnej zodpovednosti, je podľa sťažovateľa „neurčité a nejasné, absolútne z neho nie je zrejmé ani konanie, ani následok, ktoré by mali jednoznačne identifikovať skutok, ktorý má byť disciplinárnym previnením...“, čo vyvoláva rozpor s právami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Súdna rada podľa sťažovateľa tiež rozhodla arbitrárne a svojvoľne, pretože mala v disciplinárnom   konaní   aplikovať   ustanovenia   Trestného   poriadku   vyjadrujúce   zásady, na ktorých je postavené trestné konanie. Tak by pre rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu   funkcie   sudcu   nemohla   postačovať „domnienka,   či   nekritické   prijatie   tvrdení (uvedených napr. v návrhu predsedu Krajského súdu v Žiline na uloženie disciplinárneho opatrenia). Vyžaduje sa, aby bola preukázaná dôvodnosť takýchto tvrdením, čo si však Minister ako aj Súdna rada vôbec nezisťovali a sťažovateľovi bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, hoci sa k uvádzaným tvrdeniam v návrhu predsedu Krajského súdu v Žiline   nemal   možnosť   vyjadriť.   Naviac   rozhodnutie   Súdnej   rady   nebolo   doposiaľ sťažovateľovi doručené.“.

K porušeniu sťažovateľovho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a   jeho   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života „došlo tým, že začaté disciplinárne konanie proti sťažovateľovi bolo široko medializované (v danom období – do začiatku marca 2009 – jediné medializované nie   stíhaným   sudcom;   navyše   s   poskytnutím   celého   návrhu   tlačovej   agentúre,   hoci v dotknutom čase mali návrh k dispozícii len štátne orgány – predseda krajského súdu, minister spravodlivosti a disciplinárny senát, ktoré môžu konať len v medziach ústavy...) čo spôsobilo nielen samotnému sťažovateľovi, ale aj jeho rodine silnú traumu“. Vážnosť sťažovateľa „bola... v značnej miere znížená“ a „je na neho hľadené ako na človeka morálne a odborne chybného, u ktorého s veľkou pravdepodobnosťou nie sú predpoklady na výkon funkcie sudcu...“.

Základné práva sťažovateľa zaručené čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo zaručené čl. 1 ods.   1   dodatkového   protokolu   boli   neoprávnene   dotknuté „rozhodnutím   Ministra   a následne faktickým potvrdením rozhodnutia Ministra Súdnou radou tým, že sťažovateľ má od momentu účinného pozastavenia výkonu funkcie sudcu znížený základný plat o 50%“. Podľa sťažovateľa je totiž „oprávnenie vykonávať funkciu sudcu... chránené ustanoveniami čl. 20 o vlastníckom práve podľa Ústavy a ustanoveniami o práve pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru“.

Z   čl.   30   ods.   4   ústavy   pre   sudcu   všeobecného   súdu   podľa   sťažovateľa   vyplýva „právo na nerušený výkon svojej funkcie, lebo iba tak sa môže zabezpečiť plná účinnosť jeho práva na prístup k verejnej funkcii“. Sťažovateľ tvrdí, že obe napadnuté rozhodnutia „svojou arbitrárnosťou prejavenou najmä v chýbajúcom odôvodnení boli vydané v rozpore s požiadavkou na objektivitu zásahu do základného práva sťažovateľa na nerušený výkon jeho funkcie“.

Súdna rada porušila právo sťažovateľa na spravodlivý proces tým, že „nezabezpečila rovnosť zbraní pri konaní a rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia Ministra“, tým, že „rozhodla o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia Ministra bez ústneho konania“, ako aj tým, že „nijako neodôvodnila svoje rozhodnutie, ktorým fakticky potvrdila rozhodnutie Ministra“.

Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   jeho   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie a súčasne   aby odložil   vykonateľnosť rozhodnutia   súdnej   rady.   V merite   veci   navrhoval sťažovateľ alternatívny petit:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   ochranu   pred   neoprávneným   zásahom do súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   čl.   19   ods.   2   Ústavy   SR   rozhodnutím   Súdnej   rady   Slovenskej republiky   č.   625   zo   dňa   8.   septembra   2009   a   rozhodnutím   Ministra   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 zo dňa 2. marca 2009 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra   2009   a   rozhodnutím   Ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 24461/2009-41 zo dňa 2. marca 2009 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii vyplývajúce z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 a rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 zo dňa 2. marca 2009 porušené bolo.

4. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a 3 písm.   b)   a   d)   Ústavy   SR   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozhodnutím   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   625   zo   dňa   8.   septembra   2009 a rozhodnutím   Ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   24461/2009-41   zo   dňa 2. marca 2009 porušené bolo.

5. Rozhodnutie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 sa zrušuje.

6. Rozhodnutie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 zo dňa 2. marca 2009 sa zrušuje.

7. Súdna rada Slovenskej republiky a Minister spravodlivosti Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť primerané finančné zadosťučinenie za spôsobenú ujmu   na   porušených   právach   vo   výške   10.000.-   eur   (slovom   desaťtisíc   eur)   do   15   dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.

8. Súdna rada Slovenskej republiky a Minister spravodlivosti Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

Druhá alternatíva:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   ochranu   pred   neoprávneným   zásahom do súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   čl.   19   ods.   2   Ústavy   SR   rozhodnutím   Súdnej   rady   Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii vyplývajúce z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 porušené bolo.

4. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a 3 písm.   b)   a   d)   Ústavy   SR   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 porušené bolo.

5. Rozhodnutie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa 8. septembra 2009 sa zrušuje.

6.   Súdna   rada   Slovenskej   republiky   je   povinná   uhradiť   primerané   finančné zadosťučinenie za spôsobenú ujmu na porušených právach vo výške 10.000.- eur (slovom desaťtisíc eur) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.

7. Súdna rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

d) vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.Podľa čl. 8 ods.1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd z obsahu podanej sťažnosti ustálil, že sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie svojich označených základných práv rozhodnutím ministra č. 24461/2009-41 z 2. marca 2009, ktorým mu bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, a to na základe návrhu predsedu krajského súdu z 12. februára 2009 na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľovi.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia tam uvedených základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci...

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa druhej hlavy piatej časti OSP sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie o žalobách, je správne súdnictvo založené na princípe generálnej klauzuly plynúceho z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého súdy v zásade môžu a musia preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah právomoci súdov pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré sú ustanovené ustanovením § 248 OSP.

V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   prípady,   v   ktorých fyzická   alebo právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nadobudlo právoplatnosť   (§   247   ods.   2   OSP).   Pritom   predmetom   preskúmania   môže   byť   aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným (§ 247 ods. 3 OSP).

V súvislosti s namietaným rozhodnutím ministra ústavný súd opakovane konštatuje, že takéto rozhodnutie ministra (o dočasnom pozastavení funkcie sudcu) treba považovať za individuálny správny akt, pričom jedným zo základných práv dotknutého subjektu je možnosť   domôcť   sa   svojich   práv   na   príslušnom   orgáne   v   rámci   správneho   konania, resp. na súde. V tomto smere bez potreby podrobnejšej argumentácie poukazuje ústavný súd tak na svoju rozhodovaciu činnosť (napr. III. ÚS 200/05, I. ÚS 91/04), ako aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (napr. 1 Sž-o-NS 159/2005, 6 Sžo 76/2007, M-Sždov7/03, 2 Sžo 78/2007, 8 Sžo 114/2008).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   –   vychádzajúc   z   už   uvedeného   –   na   rozhodnutie ministra podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona o sudcoch o dočasnom pozastavení funkcie sudcu sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), keďže zákon o sudcoch výslovne nevylučuje aplikáciu Správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu,   ktorého   výsledkom   je   vydanie   aktu   ovplyvňujúceho   právne   postavenie   sudcu, ktorým   rozhodnutie   ministra   o   dočasnom   pozastavení   funkcie   sudcu   podľa   názoru ústavného súdu nesporne je.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že na rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu sa vzťahuje Trestný poriadok. Ustanovenie § 150 ods. 2 zákona   o   sudcoch   zakotvuje   primerané   použitie   ustanovení   Trestného   poriadku   na disciplinárne   konanie   podľa   zákona   o   sudcoch.   Rozhodnutie   o   dočasnom   pozastavení výkonu funkcie sudcu však nie je rozhodnutím vydávaným v rámci realizácie disciplinárnej kompetencie   orgánov   oprávnených   uskutočňovať   disciplinárne   konanie   proti   sudcovi (disciplinárny   súd   podľa   §   119   ods.   1   zákona   o   sudcoch).   Jediná   spätosť   medzi disciplinárnym konaním proti sudcovi a dočasným pozastavením výkonom funkcie sudcu je daná tým, že prebiehajúce disciplinárne konanie za čin, za ktorý môže byť sudca odvolaný z funkcie   sudcu,   predstavuje   hmotnoprávnu   podmienku   na   využitie   inštitútu   dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Rozhodnutím o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu   sa   však   autoritatívne   nerozhoduje   o   tom,   či   sa   sudca   disciplinárneho   previnenia dopustil,   alebo   nedopustil.   Napokon   ani   minister   nemá   kompetenciu   rozhodnúť   o   vine a prípadnom uložení disciplinárneho opatrenia sudcovi za disciplinárne previnenie.

Je   pravdou,   že   namietané   rozhodnutie   ministra   nemá   všetky   typické   náležitosti správneho rozhodnutia (na toto poukazoval tiež sťažovateľ). Poučenie o možnosti podať návrh na zrušenie tohto rozhodnutia súdnej rade (obsiahnuté aj v sťažovateľom namietanom rozhodnutí) podľa názoru ústavného súdu dokonca neznamená, že návrh podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch má povahu riadneho opravného prostriedku.

Právoplatné rozhodnutie ministra   ako vedúceho   ústredného orgánu   štátnej správy však napriek tomu musí podliehať prieskumnej právomoci súdu. Opačný výklad by nebol konformným s   ústavou   (čl.   46   ods.   2   druhá   veta   ústavy),   pretože rozhodnutie   ministra o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, aj napriek jeho dočasnému charakteru, bez akýchkoľvek pochybností zasahuje do základných práv dotknutého sudcu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   vo   veci   sťažovateľa   je   možné   žiadať   preskúmanie napadnutého rozhodnutia ministra na všeobecnom súde. Táto právomoc všeobecného súdu, rešpektujúc   zásadu   subsidiarity,   predchádza   konaniu   a   rozhodovaniu   ústavného   súdu a nemožno ju nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozhodnutiu ministra po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Uvedené   závery   ústavného   súdu   o   dôvodoch   odmietnutia   sťažnosti   v   časti namietajúcej rozhodnutie ministra platia aj v súvislosti s namietaným uznesením súdnej rady,   ktorým   rozhodovala   o   návrhu   sťažovateľa   na   zrušenie   rozhodnutia   ministra o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu.

Z doterajších rozhodnutí ústavného súdu o sťažnostiach proti rozhodnutiam alebo postupom súdnej rady vyplýva, že ústavný súd rozlišuje dva okruhy kompetencie súdnej rady z hľadiska povahy jej rozhodovania.

Prvý okruh kompetencie predstavuje rozhodovacia činnosť súdnej rady smerujúca k právnej   skutočnosti   verejného   práva   vo   forme   rozhodnutia   adresovaného   príslušnému ústavnému orgánu. V týchto prípadoch nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného správneho   prípadne   súdneho   orgánu,   ktorým   sa   zakladajú,   menia   alebo   rušia,   prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania). V danom prípade ide o osobitný druh konania. V uvedenom okruhu kompetencie súdna rada rozhoduje   napríklad   o   predložení   návrhu   na   vymenovanie   alebo   odvolanie   predsedu najvyššieho   súdu   (II.   ÚS   5/03),   ako   aj   o   návrhu   na   vymenovanie   alebo   odvolanie podpredsedu najvyššieho súdu prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“). Ďalej   pri   výkone   týchto   kompetencií   súdna   rada   rozhoduje   aj   o   predložení   návrhu kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiky v medzinárodných súdnych orgánoch, vláde Slovenskej republiky (IV. ÚS 23/04, III. ÚS 128/09) alebo aj o predkladaní návrhov kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhov na odvolanie sudcov prezidentovi (IV. ÚS 162/05).

Náplňou   druhého   okruhu   kompetencie   je   rozhodovacia   činnosť   súdnej   rady   ako orgánu   verejnej   správy   založená   na   kolegiátnom   princípe.   Jej   výsledkom   je   potom individuálny správny akt vydaný v konaní charakterizujúcom verejnú správu ako súčasť výkonnej   moci,   teda   v   správnom   konaní.   V   tomto   okruhu   rozhoduje   súdna   rada predovšetkým o prideľovaní a prekladaní sudcov (I. ÚS 62/06), ale aj o návrhoch sudcov podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch (I. ÚS 162/09).

Rozhodnutie súdnej rady podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch je teda svojou povahou i s ohľadom na to, že sa ním rozhoduje o zrušení iného správneho rozhodnutia (o dočasnom pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu),   taktiež   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy.   Preto v dôsledku   jeho   nepochybného   dopadu   na   základné   práva   navrhovateľa   (sudca,   ktorý nemôže   dočasne   vykonávať   funkciu   sudcu)   aj   toto   rozhodnutie   nemôže   byť   vylúčené z prieskumnej   právomoci   všeobecného   súdu   realizovanej   v   rámci   inštitútu   správneho súdnictva. Na tento záver nemá vplyv ani skutočnosť, že uznesenie súdnej rady nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   ešte   pripomína,   že   rozhodnutie   o   dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu nie je rozhodnutím konečným, ale iba dočasným, a súvisí v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch). Dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu zrušiť   takéto   rozhodnutie   opakovane   po   uplynutí   štyroch   mesiacov   od   posledného rozhodovania (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch).

Ústavný   súd   tak   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   celok   bez   zaujatia   vecného stanoviska   k   jeho   sťažnostným   námietkam,   pretože   zistil   nedostatok   svojej   právomoci na také prerokovanie. Tento záver sa vzťahuje na námietky týkajúce sa porušenia všetkých sťažovateľom označených základných práv i práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom.

Alternatívny petit navrhnutý sťažovateľom (napadnuté uznesenie súdnej rady) tvoril svojou   podstatou   súčasť   prvej   navrhnutej   alternatívy   (napadnuté   rozhodnutie   ministra a uznesenie   súdnej   rady),   preto   ústavný   súd   odmietol   aj   sťažnosť   vyjadrenú   druhou alternatívou návrhu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009