znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 403/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. A. A., miesto podnikania D., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 S 49/2006 z 23. januára 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 26/2007 z 13. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. A. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2008 doručená   sťažnosť   J.   A.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s ustanoveniami čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 S 49/2006 z 23. januára 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 26/2007 z 13. mája 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľ   podľa   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   22. 07. 2004   zakúpil   od   spoločnosti S.   s. r. o.   technologické   zariadenie   na   spracovanie   slepačieho   trusu   v   hodnote 104.650.000,- Sk+ 19% DPH-19.883.500,- Sk s výhradou, že sťažovateľ sa stane vlastníkom uvedeného technologického zariadenia uhradením kúpnej ceny v jej plnej výške...

V súvislosti s uvedeným zmluvným vzťahom sťažovateľ ako daňový subjekt zaúčtoval faktúru...   zo   dňa   26. 07. 2004   a   podľa   §   49   ods.   1   zákona   č.   222/   2004   Z.   z.   o   dani z pridanej hodnoty si uplatnil právo na odpočítanie dane z tovaru (za obdobie júl 2004)......k predmetu vyššie uvedenej kúpnej zmluvy Daňový úrad v N. vydal rozhodnutie - dodatočný platobný výmer č. k. 674/230/19120/05/Jan zo dňa 03. 11. 2005, ktorým bolo sťažovateľovi uložené uhradiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2004 vo výške 19.883.500,- Sk. Odôvodnenie rozhodnutia uvedeného daňového úradu sa opiera najmä o tvrdenie, že uplatnením nadmerného odpočtu sťažovateľa v zdaňovacom období júl 2004 v súvislosti s kúpou tovaru podľa vyššie uvedenej kúpnej zmluvy došlo k porušeniu   ustanovení   §   19   ods.   1   v   spojení   s   ustanoveniami   §   49   ods.   1   Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, nakoľko v čase uplatnenia nadmerného odpočtu nebol vlastníkom tovaru...

V   odvolacom   konaní   v   súvislosti   s   odvolaním   sťažovateľa   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky   v   B.   (ako   odvolací   orgán)   potvrdilo   prvostupňové   rozhodnutie Daňového úradu N. č. j... zo dňa 03. 05. 2005.

V zákonom stanovenej lehote sťažovateľ žalobou o preskúmanie rozhodnutia napadol rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   v   B.   č. k. 1/226/14276-27509/2006/990565-r   zo   dňa   11. 04. 2006,   ktorým   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   Daňového   úradu   v   N. č. k. 674/230/19120/05/Jan...

Vo veci uvedeného žalobného návrhu o preskúmanie rozhodnutia konal a rozhodol Krajský súd v Trenčíne v konaní sp.   zn.   13 S 49/2006-55 a svojim rozsudkom zo dňa 23. 01. 2007   žalobný   návrh   sťažovateľa   zamietol   s   odôvodnením,   že   postup   žalovaného (Daňového riaditeľstva SR v B.) bol v súlade s ustanoveniami §19 ods. 1 a § 49 ods. 1 zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani   z   priadnej   hodnoty   ako   aj   s   ustanoveniami   §   445 Obchodného zákonníka. Podľa názoru Krajského súdu v Trenčíne sťažovateľ nepreukázal, že mu bol dodaný tovar (kompletná technologická linka na spracovanie slepačieho trusu). Proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn.   13 S 49/2006-55   zo   dňa 23. 01. 2007 sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal a to z dôvodu, že obžalovaný v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu napadnutého žalobným návrhom vychádzal zo skutkového stavu,   ktorý   je   v   rozpore   s   obsahom   spisov,   pričom   prvostupňový   súd   túto   skutočnosť nezistil...

V   odvolacom   konaní   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn. 5 Sžf 26/2007   zo   dňa   13. 05. 2008   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   (Krajského   súdu v Trenčíne)   potvrdil   s   odôvodnením,   že   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozhodol   správne   keď žalobu sťažovateľa zamietol, nakoľko sa stotožnil so záverom rozhodnutia žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcom, a teda že nesplnil podmienky nároku na odpočet DPH podľa § 10 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, a preto ním vykonaný odpočet DPH podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty   vo   výške   19.883.500,-Sk   z   tovaru   deklarovaného   ako   kompletná   technologická linka na spracovanie slepačieho trusu bol neoprávnený...

Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 26/2007 zo   dňa   13. 05. 2008   ako   súdu   odvolacieho   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 13/49/2006 z 23. 01. 2007 vyplýva, že tento sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu s tým, že v súvislosti s obsahom a dôvodmi odvolania   sťažovateľa   nepreskúmaval   dôvody   odvolania   sťažovateľa   poukazujúce na nedostatočné zistenie skutkového stavu nevypočutím svedkov, nakoľko uvedený dôvod mal byť uplatnený až v odvolacom konaní, resp. nebol uplatnený už v samotnom žalobnom návrhu (z   obsahu   žalobného   návrhu je   nepochybné   že sťažovateľ   namietal   v žalobnom návrhu taktiež nedostatočné zistenie skutkového stavu nevypočutím svedkov).“

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:„1. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   13 S   49/2006-55   zo   dňa 23. 01. 2007 ako i rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 26/ 2007 zo   dňa   13. 05. 2008   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivý   proces,   čím   došlo   k   zásahu   do   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu zaručeného ustanoveniami ČI. 46 ods. 1 v spojení s ustanoveniami Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 2, Čl. 141 ods. 1 a Čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i do práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 S 49/ 2006-55 zo   dňa   23. 01. 2007   ako   i   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Sžf 26/2007 zo dňa 13. 05. 2008 a vec vracia na ďalšie konanie...“

Sťažovateľ tiež požiadal o nezverejňovanie jeho osobných údajov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 13 S 49/2006 z 23. januára 2007.

O odvolaní podanom proti namietanému rozsudku krajského súdu bol oprávnený rozhodnúť   najvyšší   súd,   t. j.   v   zmysle   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   o   ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa bol oprávnený vo veci rozhodovať (a aj rozhodoval) iný (najvyšší) súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade teda vylučuje právomoc ústavného súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu z 23. januára 2007 sp. zn.   13 S 49/2006   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci.

2. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,   ak   v   konaniach,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   samotných   rozhodnutiach   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v   spore   sťažovateľa,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 176/05 a I. ÚS 66/08).

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom najvyššieho súdu a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s inými článkami ústavy, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva, rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.   13 S 49/2006   z   23.   januára   2007   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   v   B.   sp. zn. I/226/14276-27509/2006/990565-r z 11. apríla 2006 zamietol. Na základe jeho odvolania rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 26/2007 z 13. mája 2008 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01)   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   označených   práv,   ale   o   prípad,   keď   základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s   obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2007 z 13. mája 2008,   ako   aj   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahujú   dostatok   skutkových a právnych   záverov   na   ich   výroky   a   ústavný   súd   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných princípov konania pred týmito súdmi podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy.

Ústavný súd tiež nezistil,   že by závery všeobecných   súdov   boli svojvoľné alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   v   takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie na prehodnocovanie   záverov   všeobecných   súdov.   Tvrdenia   sťažovateľa   podľa   názoru ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré   skončilo nepriaznivým výsledkom pre neho, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľ tvrdí,   že   najvyšší   súd   ako odvolací súd   porušil   jeho označené práva, pretože nebral do úvahy jeho námietky, že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav   a   nevypočul   svedkov,   teda   sa   nezaoberal   všetkými   dôkazmi,   ako   aj   jeho   právnou argumentáciou.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   súčasťou   obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a   akými úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   i   ďalšie navrhnuté   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces.   Ústavný   súd   nemôže   správnosť hodnotenia dôkazov skúmať a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený   stav.   Pokiaľ   ide   o   dodržanie   procesných   ustanovení   v   konaní   súdov,   zasa   ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a tvrdeným porušením označených práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:«Napadnutým   rozsudkom   Krajský   súd   v   Trenčíne   zamietol   žalobu   žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1/226/14276-27509/2006/ 990565-r zo dňa 11. apríla 2006,   ktorým   žalovaný   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   Daňového úradu N. č. j. 674/230/19120/05/Jan zo dňa 3. novembra 2005, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2004 vo výške 19 883 500,- Sk. Krajský súd dospel k záveru, že postup žalovaného bol v súlade s ust. § 19 ods. 1 a § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH") ako aj s ust. § 445 Obchodného zákonníka. Podľa krajského súdu žalobca nepreukázal, že mu bol dodaný tovar (kompletná technologická linka na spracovanie slepačieho trusu) tak, ako bolo dohodnuté v kúpnej zmluve. V napadnutom rozsudku krajský súd tiež poukázal na rozpor vo výpovedi žalobcu, ktorý pred Daňovým úradom v P. uviedol, že technologická linka bola dodaná na trikrát v priebehu mesiaca a faktúra bola doručená poštou po dodaní tovaru,   avšak   medzi   podpisom   kúpnej   zmluvy   a   doručením   faktúry   je   len   päť   dní. Po posúdení všetkých podkladov dospel krajský súd k záveru, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie je v súlade so zákonom. Krajský súd preto žalobu zamietol.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   žalovaný   v   zákonnej   lehote   odvolanie   a   žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobou napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie...

Žalobca v podanej žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným, pretože   podľa   §   10   zákona   o   účtovníctve   zaúčtovaná   faktúra   má   všetky   náležitosti účtovného dokladu. Rozhodujúce podľa žalobcu bolo, že kupujúci videl na videopáske, čo kupuje, na cene sa dohodli, prevzal tovar, ako mu bol odprezentovaný s vedomím, že treba ešte niečo dokúpiť, upraviť. Preto daňové orgány nemôžu na základe porušenia povinností zákona o ochrane spotrebiteľov (chýbajúci záručný list, návod) zdôvodňovať nedodanie tovaru.   Namietol   znalecký   posudok   ako   dôkaz,   pretože   znalec   túto   linku   nepozná, je ojedinelá na Slovensku, pracuje na inom základe, ako ho posudzoval znalec. Tovar bol prehliadnutý,   teda   fyzicky   existuje.   Žalobca   ďalej   namietal,   že   žalovaný   vznik   daňovej povinnosti oprel o prechod vlastníctva, pretože podľa neho v daňových veciach je dôležité ekonomické vlastníctvo a okrem toho, daňový orgán prijal odvedenú DPH a na druhej strane nesúhlasí s odpočtom žalobcom. Preto nesúhlasil s tvrdením, že porušil § 19 a § 49 o DPH.

Súčasne v odvolaní žalobca namietol, že krajský súd nezistil, že žalovaný v konaní predchádzajúcom   napadnutému   rozhodnutiu   vychádzal   jednak   z   nedostatočne   zisteného skutkového stavu, pretože nevypočul niektorého zo zodpovedných pracovníkov dodávateľa tovaru na objektívne zistenie okolností a podmienok uzatvorenia kúpnej zmluvy.

Konanie   v   správnom   súdnictve   je   ovládané   dispozičnou   zásadou,   znamenajúcou, že súd preskúma napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom navrhovateľom. Súd teda nemôže zvláštnej iniciatívy prejav navrhovateľa nahradiť a sám vyhľadávať možné právne vady napadnutého rozhodnutia. Uvedené konanie taktiež je konanie koncentrované, čo znamená, že navrhovateľ môže žalobné body rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby. K žalobným bodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať.

Na základe uvedených zásad odvolací súd po posúdení dôvodov uvedených žalobcom v žalobe a dôvodov uvedených v odvolaní preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v súlade s § 250ja ods. 4 O. s. p. len v rozsahu dôvodov žaloby a dôvodom uplatneným v odvolaní - nedostatočné zistenie skutkového stavu nevypočutím svedkov, sa už nezaoberal, keďže uplatnením až v odvolacom konaní, boli uplatnené po uplynutí lehoty.

Podľa   podkladov   administratívneho   spisu   žalovaného   správca   dane   počas vykonávania daňovej kontroly u žalobcu po informáciách vyšetrovacích orgánov polície a následnou   obhliadkou   dodaného   tovaru   nadobudol   pochybnosti   o   funkčnosti a použiteľnosti jednotlivých častí predmetu kúpy deklarovaného ako technologická linka na spracovanie trusu podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 22. 7. 2004 medzi spoločnosťou S. s. r. o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim a dodávateľskej faktúry č... zo dňa 26. 7. 2004.

Preto požiadal žalobcu na predloženie dokladov o povolení spustenia prevádzky, príslušnej projektovej dokumentácie, záručného listu, popis technického spracovania trusu, konštrukčného nákresu, návodu na obsluhu. Keďže žalobca žiadne nepredložil a správca dane miestnou ohliadkou usúdil, že predložené zariadenie, ktoré je predmetom fakturácie, nemá charakter tam uvedeného tovaru, požiadal znalca z odboru strojárstva o odborný posudok kompletnosti a funkčnosti tejto linky.

Zo   znaleckého   posudku   č. 76/2005   zo   dňa   12. 10. 2005   vyplýva,   že   jednotlivé existujúce   prvky   linky   sa   nedajú   použiť,   chýbajú   technológie,   bez   ktorých   nie   je   linka na spracovanie   slepačieho   trusu   funkčná,   zariadenia   v   tom   stave   ako   boli   nájdené, nie sú schopné prevádzky.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   správca   dane   potom   prijal   záver, že z ohliadnutých zložiek nie je možné zostaviť linku na spracovanie trusu, žalobcovi teda nebol dodaný tovar deklarovaný v dodávateľskej faktúre č... zo dňa 26. 7. 2004, a preto mu nevzniklo   právo   na   odpočet   dane   z   takto   uvedeného   tovaru.   Preto   rozhodnutím   č. j. 674/230/19120/05/Jan zo dňa 3. novembra 2005 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2004 vo výške 19 883 500,- Sk z dôvodu neoprávnene uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe.

Na odvolanie žalobcu žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer, pretože sa plne stotožnil so závermi správcu dane. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že bolo vecou správcu dane,   aby   posúdil   kúpnu   zmluvu   a   faktúru   s   ohľadom   na   vykonané   dokazovanie   tak, že súbor vecí, ktoré daňový subjekt predložil ako linka, nemožno považovať za takýto tovar. Svoje   tvrdenie,   že   neporušil   §   49   ods.   1   DPH   tak   žalobca   dostatočnými   dôkazmi nepreukázal.   Sporný   predmet   zdaniteľného   plnenia   preukazoval   dokladmi,   ktorých pravdivosť   bola   spochybnená.   Povinnosť   dôkazného   bremena   §   29   ods.   8   zák. č. 511/1992 Zb. neuniesol.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Predmetom skúmania v tomto konaní je posúdenie zákonnosti postupu správcu dane. V zmysle zákona o správe daní ak vznikne v priebehu daňového konania pochybnosť o   správnosti,   pravdivosti,   preukaznosti   alebo   úplnosti   podaného   daňového   priznania a dokladov daňovým subjektom predložených alebo údajov v nich uvedených, oznámi ich správca dane daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo ich pravdivosť riadne preukázal.

Z podkladov je nepochybné, že predloženými dokladmi žalobca preukazoval dodanie tovaru,   technologickej   linky   na   spracovanie   slepačieho   trusu,   pričom   z   nich   vyplýva, že má ísť o kompletnú linku. Zo spisu však vyplýva, že správca dane miestnou ohliadkou zistil   pochybnosti   o   predmete   kúpy,   a   preto   vyzval   žalobcu   na   odstránenie   zistených pochybností.

Uvedený   postup   bol   podľa   odvolacieho   súdu   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona o správe   daní   a   jeho   oprávnenosť   vychádzala   zo   zisteného   stavu   veci.   Skutočnosť, že doklady   použité   pri   preukazovaní   daňovej   povinnosti,   t. j.   kúpna   zmluva,   faktúra... obsahujú   formálne   náležitosti   preukazných   daňových   dokladov   podľa   predpisov o účtovníctve, ešte nepreukazuje pravdivosť obsahu, ktorý je v dokladoch uvedený. Daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH sa totiž odvíja od dodania toho tovaru, o ktorom daňový subjekt účtoval.

Pokiaľ žalobca svoje tvrdenie v uvedenom zmysle nepreukázal, nepredložil žiadne z dokladov požadovaných správcom dane (výsluch na zistenie takejto skutočnosti za takýto nie je možné považovať), prijatý záver o potrebe vykonania dokazovania na ich zistenie zadovážením   odborného   posudku   bol   v   zmysle   §   29   ods.   1   a   2   zákona   o   správe   daní v právomoci správcu dane.

Otázka,   či   právo   odpočítať   daň   žalobcovi vzniklo   už   v predmetnom zdaňovacom období (podľa žalobcu vystavením faktúry), alebo mu mohlo vzniknúť až nadobudnutím vlastníctva   podľa   podmienok   dohodnutých   v   kúpnej   zmluve - zaplatením   kúpnej   ceny, nebolo   v   danom   prípade   podstatné.   Správca   dane,   ako   vyplýva   z   platobného   výmeru, neoprávnenosť uplatnenia práva na odpočet žalobcom videl v nesplnení inej podmienky. Na   základe   uvedeného   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   krajský   súd   rozhodol správne, keď žalobu zamietol, pretože sa stotožnil so záverom napadnutého rozhodnutia o neunesení dôkazného bremena žalobcom, že splnil podmienky nároku na odpočet DPH podľa § 19 ods. 1 zákona, a preto ním vykonaný odpočet DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH   vo   výške   19.883.500,-Sk   z   tovaru   deklarovaného   ako   kompletná   linka na spracovanie slepačieho trusu bol neoprávnený.

Dôvody   uvedené   v   odvolaní   žalobcu   odvolací   súd   považoval   za   neopodstatnené, na správnosť rozsudku krajského súdu nemali vplyv, a preto odvolací súd podľa § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.»

Takto koncipované odôvodnenie dalo vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú a právnu podstatu odvolania, ako aj samotnej podstaty veci, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti majúce za následok sťažovateľom namietané porušenie jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,   že konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   najmä daňových predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval správne a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov i znaleckého posudku, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné (aj keď sa sťažovateľ s tým nestotožňuje). Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení daňových predpisov upravujúcich podmienky nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho podmienky   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k   veci,   ako   aj   zákonného   ustanovenia o potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozsudku   odvolacím   súdom   je namietaný rozsudok najvyššieho súdu aj náležite odôvodnený.

Ústavný súd v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva.   V   rámci   správneho   súdnictva súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na spravodlivé súdne konanie na skutočnosti, že najvyšší súd nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie sťažovateľ navrhol   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   a   preto   podľa   neho   najvyšší   súd   rozhodol   na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

V danom prípade najvyšší súd ako súd správny nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, preto považuje ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné.   Preto   námietky   sťažovateľa   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   tomto smere,   t. j.   že   najvyšší   súd   nevykonal   ním   navrhované   dôkazy,   v   kontexte   posúdenia možného   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý súdny proces nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v sťažnosti,   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery najvyššieho súdu o relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok krajského súdu, alebo ktoré by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a napáda v okolnostiach prípadu   vecnú   nesprávnosť,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti či arbitrárnosti   tohto   názoru,   ak   navyše   sťažovateľ   nepreukázal,   že   prípadná   vecná nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 156/04). Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľom   odvolacím súdom   také   nedostatky   nevykazuje.   Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by bolo spôsobilé   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s   označeným   článkom   ústavy,   resp.   dohovoru. Skutočnosti   označené   v   sťažnosti   teda   ústavnému   súdu   neumožnili   dospieť   k   záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z   jeho   právnych   východísk   a   záverov,   a   konštatujúc, že účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   sú   v   danom   prípade   zlučiteľné so sťažovateľom   označenými   právami   zaručenými   v   označenom   článku   ústavy,   resp. dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. V spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie porušenia označených práv rozhodnutím všeobecného súdu v spojení s označenými článkami ústavy znamená, že takéto rozhodnutie musí mať napr. zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods.   1   ústavy). Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   v   Slovenskej   republike   vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy a podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej   funkcie   nezávislí   a   pri   rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom.

Vzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo v ich spojitosti dôjsť ani k porušeniu zásad uvedených v čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   porušenie   uvedených   zásad má charakter   porušenia   základného   ústavného   práva   v   zásade   iba   vtedy,   ak   je   spojené zároveň s porušením aj iného základného práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4 decembra 2008