znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 402/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TRIMETAL s. r. o., Nobelova 34, Bratislava,zastúpenej   spoločnosťou   Advokáti   Heinrich   s. r. o.,   Skautská   12,   Nitra   (adresana doručovanie – Lombardíniho 22B, Bratislava), v mene ktorej koná advokát a konateľJUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   z 15.   apríla   2014   v konaní   sp.   zn.4 CoKR 15/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti TRIMETAL s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2014doručená   sťažnosť   spoločnosti   TRIMETAL   s. r. o.,   Nobelova   34,   Bratislava   (ďalej   len„sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len„krajský súd“) z 15. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR 15/2014.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   ako   dlžníkv konkurznom konaní vedenom od 22. novembra 2012 pred Okresným súdom Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu Slovenského paralympijského výboru, o. z.,Benediktiho 5, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“), ako veriteľa.

Okresný súd uznesením č. k. 2 K 57/2012-145 zo 17. apríla 2013 návrh na vyhláseniekonkurzu   zamietol,   keď   dospel   k záveru,   že   navrhovateľ   v   1.   rade   nie   je   aktívnelegitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zistil totiž, že pohľadávka,na existencii ktorej navrhovateľ v 1. rade svoj návrh založil, nie je nesporná, lebo o nej stáleprebieha sporové konanie v druhom stupni pred krajským súdom.

Na odvolanie navrhovateľa v 1. rade krajský súd uznesením č. k. 4 CoKR 12/2013-206   zo   16.   októbra   2013   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátilna ďalšie konanie. Dospel totiž k záveru, že „súd prvého stupňa sa dostatočne nezaoberal preukázaním aktívnej   legitimácie navrhovateľa   v právnom   postavení   veriteľa, vo vzťahu k ním   tvrdeným   skutočnostiam,   že   je   veriteľom   označeného   dlžníka   s pohľadávkou, ktorú označil   v návrhu.   Súd   prvého   stupňa   sa   dostatočne   nevysporiadal   s tvrdenými skutočnosťami   dlžníka,   že   je   sporná,   preto   bude   potrebné   súdom   prvého   stupňa na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) bod 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, dostatočným spôsobom sa vysporiadať s otázkou aktívnej legitimácie   navrhovateľa,   doložením   a   osvedčením   tvrdených   skutočností   vo   vzťahu k spornej pohľadávke a na takto zistenom skutkovom základe v súlade s § 19 ods. 1 písm. c) ZKR rozhodnúť o návrhu na vyhlásenie konkurzu...“.

Po   vrátení   veci   okresnému   súdu   tento   na   základe   návrhu   doručeného   mu24. mája 2013 uznesením č. k. 2 K 57/2012-222 zo 7. novembra 2013 rozhodol o pripusteníParalympijskej   marketingovej   spoločnosti,   s. r. o.,   Benediktiho   5,   Bratislava   (ďalej   len„navrhovateľ   v 2.   rade“),   do   konkurzného   konania.   Následne   okresný   súd   nariadilpojednávanie   na   24.   január   2014,   ktorého   sa   sťažovateľ   ani   jeho   právny   zástupcanezúčastnili, hoci doručenie predvolania bolo riadne vykázané.

Okresný súd uznesením č. k. 2 K 57/2012-312 z 30. januára 2014 vyhlásil konkurzna majetok sťažovateľa. Skutkovo konštatoval, že „pohľadávka, o ktorú opiera svoj návrh Navrhovateľ 1, je naďalej predmetom súdneho konania“, pričom „vo veci prebiehajúceho odvolacieho   konania   doposiaľ   nebolo   rozhodnuté“.   Z toho   po   právnej   stránke   vyvodil,že „uvedená pohľadávka je sporná a teda... nezakladá aktívnu legitimáciu navrhovateľa na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej základe“.

Súčasne však okresný súd uviedol, že „nakoľko... do konania pristúpil Navrhovateľ 2, ktorý svoj návrh opiera o pohľadávku voči Dlžníkovi plynúcu z právoplatného uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2013, č. k. 32Cb/9/2012-213, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 03. 2013, na základe ktorého súd zaviazal Dlžníka na zaplatenie trov právneho   zastúpenia   vo   výške   2 014,08   eura   na   účet   právneho   zástupcu   odporcov, ktorými sú Navrhovateľ 1 a Navrhovateľ 2, súd má za to, že je splnená podmienka aktívnej legitimácie   na   podanie   návrhu.   Navyše   Dlžník   uvedenú   pohľadávku   nijakým   spôsobom nespochybnil.

Navrhovateľ   1   a Navrhovateľ   2   preukázali,   že   možno   odôvodnene   predpokladať platobnú neschopnosť Dlžníka v zmysle § 11 ods. 3 ZKR, nakoľko z predložených listín je zrejmé, že Dlžník je viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.“.

Okresný súd podčiarkol, že sťažovateľ „napriek uzneseniu súdu č. k. 2K/57/2012-68 z 17.   12.   2013,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   20.   01.   2013   a ktorým   súd   vyzval Dlžníka na osvedčenie platobnej schopnosti a doručenie príslušných dokumentov v zmysle § 19   ZKR,   Dlžník   zaslal   len   svoje   písomné   vyjadrenie,   bez   akýchkoľvek   dokumentov osvedčujúcich jeho platobnú schopnosť. Dlžník sa zároveň nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný. Súd preto konštatuje, že Dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil.“.

Sťažovateľ   podal   proti   prvostupňovému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie.Namietal v ňom, že mu nebolo doručené odvolanie navrhovateľa v 1. rade proti pôvodnémuuzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu,   že   mu   nebolodoručené uznesenie krajského súdu č. k. 4 CoKR 12/2013-206 zo 16. októbra 2013, že munebolo doručené podanie, na základe ktorého došlo k pristúpeniu navrhovateľa v 2. radedo konkurzného konania, a že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávanie konané24. januára 2014. V dôsledku uvedených pochybení okresného súdu nemohol sťažovateľ„uplatniť svoje procesné práva“ v predmetnom konaní.

Sťažovateľ   v odvolaní   popísal   skutkové   okolnosti   zmluvných   vzťahovs navrhovateľmi.   K pohľadávke   zakladajúcej   aktívnu   legitimáciu   navrhovateľa   v 2.   radesťažovateľ   uviedol,   že   proti   obom   navrhovateľom „podal...   žalobu   na   zaplatenie 204.218,94 EUR na Okresný súd Bratislava I (č. k. 30Rob 202/2011 resp. 32Cb/9/2012), v ktorom sa domáhal voči navrhovateľom zaplatenia ceny za zhotovené časti diela podľa uvedených faktúr (žaloba založená v konkurznom spise).

Na základe tejto skutočnosti, dlžník vykonal zápočet vzájomných pohľadávok úkonom zo dňa 7. 1. 2014, ktorým započítal vzájomné pohľadávky, a to pohľadávku navrhovateľov voči dlžníkovi vo výške 2.014,08 EUR vyplývajúcu z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 1. 2013, právoplatné dňa 13. 3. 2013, č. k. 32Cb/9/2012, s pohľadávkou dlžníka voči navrhovateľom z faktúry č. 20070023, zo dňa 27. 12. 2007, na sumu 36.340,70 EUR. Túto skutočnosť aj oznámil navrhovateľovi.“.

Sťažovateľ   konštatoval,   že „vzhľadom   na   vykonaný   zápočet...,   pohľadávka navrhovateľov zanikla okamihom, kedy sa pohľadávky stretli. Týmto dňom stretnutia bol deň vzniku pohľadávky navrhovateľov voči dlžníkovi, keďže ich pohľadávka vznikla neskôr. Z uvedeného vyplýva, že ku dňu vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka táto pohľadávka navrhovateľov   voči   dlžníkovi   už   neexistovala...“.   Podľa   sťažovateľa „pokiaľ   by aj navrhovatelia spochybňovali skutočnosť zániku ich pohľadávky z dôvodu zápočtu, stále by išlo o pohľadávku spornú, na ktorú podľa § 19 ods. 1 písm. c) ZKR nie je možné prihliadať“.

V odvolaní sa potom sťažovateľ vyjadril k záväzkom voči ďalším veriteľom odlišnýmod   navrhovateľov,   ktoré   mali   zakladať   dôvodnosť   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu,   a totvrdením o ich spornosti.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením z 15. apríla 2014 v konanísp.   zn.   4 CoKR 15/2014   tak,   že   prvostupňové   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.Konštatoval, že okresný súd „na základe... vykonaného dokazovania ustálil vecne správny právny záver spočívajúci v tom, že pohľadávka navrhovateľa 1/ je predmetom súdneho konania   vedeného   na   OS   Bratislava   III,   a preto   ju   považuje   za   spornú...   a nezakladá aktívnu legitimáciu navrhovateľa v 1/ rade na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu... Nakoľko však do konania pristúpil navrhovateľ v 2/ rade, ktorý preukázal súdu I. stupňa právnu skutočnosť existencie uplatneného nároku voči označenému dlžníkovi, rozhodol, že navrhovateľ   v 2/   rade   splnil   podmienku   aktívnej   legitimácie   na   podanie   návrhu, čo odvolací   súd   považuje   za vecne   správne.   Odvolací   súd   zároveň   považuje   za vecne správne   ustálenie   skutkového   záveru   súdu   I.   stupňa   vo   veci   osvedčovania   platobnej schopnosti   dlžníka   a zároveň   konštatovania,   že   dlžník   súdu   I.   stupňa   svoju   platobnú schopnosť neosvedčil, nedoručil požadované listiny a dokumenty, z ktorých obsahu by bolo možné   vyvodiť   skutkový   záver   o platobnej   schopnosti   dlžníka   a dlžník   sa   na   nariadené pojednávanie,   hoci   bol   riadne   predvolaný,   bez   ďalšieho   nedostavil.   Na   takto   zistenom skutkovom   základe   preto   odvolací   súd...   považuje   za   vecne   správne,   ak   súd   I.   stupňa konštatoval,   že   sú   splnené   podmienky   pre   vyhlásenie   konkurzu   na majetok   dlžníka... Odvolací súd vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, nemohol prihliadnuť k dôvodom uvedeným   v odvolaní   doručenom   zo   strany   dlžníka,   nakoľko   dlžník   svoje   tvrdenia nepreukázal, na pojednávanie sa nedostavil, platobnú schopnosť neosvedčil.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   napadnuté   uznesenie   krajskéhosúdu kritizuje v rovine kvality jeho odôvodnenia. S poukazom na relevantnú judikatúrusúdov   tvrdí,   že   krajský   súd „sa   v odôvodnení   svojho   uznesenia...   žiadnym   spôsobom nevyjadril   (nereagoval)   k podstatným   skutočnostiam,   tvrdeným   a súčasne   preukázaným dlžníkom..., týkajúcich sa započítania pohľadávky dlžníka voči pohľadávke navrhovateľa v 2.   rade,   na   základe   ktorej   sa   odôvodňuje   naplnenie   zákonnej   požiadavky   aktívnej legitimácie   na   podanie   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   pre navrhovateľa   v 2.   rade...“.Podľa sťažovateľa „skutočnosť   zániku   pohľadávky   navrhovateľov,   zákonným   spôsobom, resp. tak ako to tvrdil sťažovateľ vo svojom odvolaní..., predstavuje skutočnosť, ktorá má zásadný   význam   pre   splnenie/nesplnenie   podmienky   aktívnej   legitimácie   navrhovateľov v konaní o vyhlásení konkurzu...“. Preto je sťažovateľ presvedčený, že krajský súd „mal povinnosť sa vo svojom uznesení zo dňa 15. 4. 2014, resp. v jeho odôvodnení, vysporiadať so skutočnosťou zániku pohľadávky navrhovateľov...“.

Sťažovateľ   tvrdí   aj   porušenie   princípu   rovnosti,   ku   ktorému   malo   dôjsť   odňatímmožnosti   sťažovateľovi   konať   pred   súdom.   Uvádza,   že „k   vyjadreniu   dlžníka   zo   dňa 2. 4. 2014 (osvedčenie jeho platobnej schopnosti ako aj spornosť záväzkov) sa navrhovateľ vyjadril podaním zo dňa 12. 4. 2013. toto podanie však nebolo doručené dlžníkovi, nebolo mu ani doručované, čím sa dlžník nemohol vyjadriť k vyjadreniu navrhovateľa v 1. rade a tým uplatniť   svoje   procesné   práva“.   Rovnako   nemal   sťažovateľ   možnosť   vyjadriť   sak odvolaniu   navrhovateľa   v 1.   rade   proti   v poradí   prvému   uzneseniu   okresného   súdu,ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý. Ani návrh navrhovateľa v 2. rade„na pristúpenie   do   konkurzného   konania   zo   dňa   24.   5.   2013   (aj   s prílohami, v ktorých navrhovateľ poukázal na pohľadávku vo výške 2.014,08 EUR)... neboli doručené dlžníkovi, nebolo mu ani doručovaní, čím sa dlžník nemohol vyjadriť k rozšírenému dôvodu navrhovateľov na vyhlásenie konkurzu (práve podstatných 2.014,08 EUR) a tým uplatniť svoje procesné práva.

Po rozhodnutí Krajského súdu..., ktorým bolo konanie vrátené späť na súd prvého stupňa,   navrhovateľ   podal   vyjadrenie   zo   dňa   4.   11.   2013   k procesnému   postupu   súdu (pristúpenie navrhovateľa v 2. rade, pohľadávka 2.014,08 EUR, zasielanie a doručovanie stranám).   Toto   vyjadrenie   navrhovateľa   však   nebolo   doručené   dlžníkovi,   neboli   mu ani doručované,   čím   sa   dlžník   nemohol   vyjadriť   k skutočnostiam   tam   navrhovateľom uvádzaným a tým uplatniť svoje procesné práva. Na jeho základe však súd prvého stupňa následne dňa 7. 11. 2013 rozhodol o pripustení navrhovateľa v 2. rade do konania. Následne   dňa   11.   12.   2013   podali   navrhovatelia   ďalšie   podanie   –   návrh na vykonanie   dôkazov.   Toto   vyjadrenie   navrhovateľov   však   nebolo   opätovne   doručené dlžníkovi, nebolo mu ani doručované...“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že po tom, ako podal odvolanie proti uzneseniu okresnéhosúdu č. k. 2 K 57/2012-312 z 30. januára 2014 o vyhlásení konkurzu, „navrhovatelia podali svoje vyjadrenie k odvolaniu... podaním zo dňa 6. 3. 2014. Toto vyjadrenie navrhovateľov však nebolo opätovne doručené dlžníkovi, nebol mu ani doručované, čím sa dlžník nemohol vyjadriť k skutočnostiam tam navrhovateľmi uvádzaným...“.

Popísané pochybenia sťažovateľ „uviedol... aj v odvolaní“, avšak krajský súd „tieto okolnosti nevzal do úvahy“, ale sa „vyjadril iba k neúčasti sťažovateľa na pojednávaní vytýčenom na deň 24. 1. 2014, avšak nič neuviedol k tomu, že žiadne vyjadrenia a podania zo strany navrhovateľov neboli doručované sťažovateľovi“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1) Základné právo spoločnosti TRIMETAL, s. r. o., Nobelova 34, 831 02 Bratislava, IČO: 36551031, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR/15/2014 porušené bolo.

2)   Zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   Bratislava   zo   dňa   15.   04.   2014,   č. k. 4 CoKR/15/2014, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3)   Spoločnosti   TRIMETAL,   s.   r.   o.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- EUR (slovom tritisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4) Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť spoločnosti TRIMETAL s. r. o. trovy právneho   zastúpenia,   v zmysle   §   11   ods.   3   Vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004,   vo   výške 260,50 EUR...   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   Roman   Heinrich,

.“

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol aj nariadenie dočasného opatrenia spočívajúcehov odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   sťažovateľových   námietok,   na   ktorých   založil   svoj   sťažnostný   petit,   sakoncentruje do kritiky odôvodnenia napadnutého odvolacieho uznesenia krajského súdu.Na tejto báze potom sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nedostatočne zaoberal tvrdenýmzapočítaním   pohľadávky   sťažovateľa   voči   veriteľom   s ich   pohľadávkou   voči   nemu,na existencii   ktorej   bol   založený   záver   o   aktívnej   legitimácii   navrhovateľa   v 2.   radena podanie   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu.   Sťažovateľ   formuluje   relatívne   samostatnýsťažnostný   dôvod spočívajúci v tvrdenom narušení rovnosti   zbraní postupom   okresnéhosúdu,   ktoré   nebolo   krajským   súdom   v odvolacom   konaní   napravené.   V nadväznostina to sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s jeho   odvolacím   dôvodomnamietajúcim nedoručovanie   procesných   podaní   navrhovateľov   sťažovateľovi   okresnýmsúdom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).

1. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   daťpodrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP z 19. 4. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku,sťažnosť   č.   16034/90,   §   61).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždyposudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. rozsudok ESĽP vo veci Georgidiasv. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a   zrozumiteľne   odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do všetkých   detailovuvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku sťažovateľa, ústavný súd po preskúmaní obsahuprvostupňového uznesenia okresného súdu o vyhlásení konkurzu, proti nemu podanéhoodvolania i napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd na predmetnúodvolaciu námietku sťažovateľa reagoval iba tak, že skonštatoval vecnú správnosť záveruokresného   súdu   o   aktívnej   legitimácii   navrhovateľa   v   2.   rade   na   podanie   návrhuna vyhlásenie konkurzu. Zdôraznil pritom, že sťažovateľ „súdu I. stupňa svoju platobnú schopnosť neosvedčil, nedoručil požadované listiny a dokumenty, z ktorých obsahu by bolo možné vyvodiť skutkový záver o platobnej schopnosti dlžníka a dlžník sa na nariadené pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, bez ďalšieho nedostavil“.

Z   citovanej   pasáže   dôvodov   napadnutého   uznesenia   je   zreteľné,   že   krajský   súdsa hmotno-právnou stránkou sťažovateľom tvrdeného započítania, ba ani jeho prípadnýmdopadom na aktívnu legitimáciu navrhovateľa v 2. rade vôbec nezaoberal. Krajský súd tedaskutočne nedal odpoveď na otázku nastolenú sťažovateľom ako účastníkom konkurznéhokonania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   sťažovateľ   v   pozícii   dlžníka   ako   účastníkakonkurzného konania námietku   započítania vzájomných   pohľadávok predniesol vo fázekonkurzného konania, v ktorej už táto námietka nemala pre vec podstatný význam.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmenea doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) ak sakonkurzné konanie začalo na návrh veriteľa,

a) súd do 5 dní od začatia konkurzného konania

1.   odošle   dlžníkovi   do   vlastných   rúk   rovnopis   návrhu   spolu   s   uznesením,   ktoréobsahuje najmä

1a. výzvu, aby sa do 20 dní od jeho doručenia vyjadril k návrhu a osvedčil svojuplatobnú schopnosť;...

1b. poučenie, že inak súd vyhlási na jeho majetok konkurz, 1c. poučenie o trestnoprávnych následkoch neplnenia si povinnosti v konkurze,

2.   určí   termín   pojednávania,   na   ktoré   predvolá   dlžníka   a   o   ktorom   upovedomíveriteľov označených v návrhu; predvolanie, ako aj upovedomenie súd doručí zverejnenímv   Obchodnom   vestníku;   dlžníkovi   predvolanie   doručí   aj   iným   spôsobom;   termínpojednávania súd určí tak, aby sa konalo najneskôr do 70 dní od začatia konkurznéhokonania,

3. vyzve dlžníka na vyjadrenie, či súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhláseniakonkurzu bez pojednávania; ak tak dlžník urobí, súd zruší termín pojednávania a rozhodnebez pojednávania; rovnako postupuje aj vtedy, ak sa má za to, že dlžník svoju platobnúschopnosť neosvedčil,

b) súd rozhodne vo veci vyhlásenia konkurzu do 7 dní od vyhlásenia uznesenia,ktorým sa končí dokazovanie, alebo do 7 dní, odkedy dlžník súhlasil, aby sa rozhodlo bezpojednávania,

c) súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník neosvedčil svoju platobnúschopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania; pri rozhodovaní o vyhláseníkonkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť; ak sa dlžníkv   lehote   podľa   odseku   1   písm.   a)   bodu   1   nevyjadril,   má   sa   za   to,   že   svoju   platobnúschopnosť neosvedčil...

Podstatou konkurzného konania i samotného konkurzu je riešenie úpadku dlžníkaspeňažením   jeho   majetku   a   kolektívnym   uspokojením   jeho   veriteľov   (§   1   zákonao konkurze a reštrukturalizácii). V konkurznom konaní súd, správca a veriteľský výborpostupujú pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahli pre veriteľov čo najvyššiu mieruuspokojenia ich pohľadávok; dlžník je pritom povinný poskytovať bez zbytočného odkladuvšetku súčinnosť, ktorú možno od neho spravodlivo požadovať (§ 5 zákona o konkurzea reštrukturalizácii).

Z uvedených všeobecne formulovaných pravidiel konkurzného práva sa črtá jednaz podstatných   zásad   ovládajúcich   nielen   právnu   úpravu   konkurzného   konania,ale aj interpretáciu   tejto   právnej   úpravy.   Je   ňou   zásada   rýchlosti   vyjadrená   v   zákoneo konkurze a reštrukturalizácii okrem iného v množstve krátkych procesných lehôt, ktorésú stanovené pre súd, účastníkov konania a iné procesné subjekty (Ďurica, M. Konkurznéprávo na Slovensku a v Európskej únii. Poradca podnikateľa, s. r. o. Žilina, 2006, s. 43).Identifikovaná zásada sa prejavuje aj v relácii k fáze konkurzného konania, v ktorej malopodľa názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho označených práv. I keď má prvá fázakonkurzného   konania   (do   vyhlásenia   konkurzu)   charakter   sporového   konaniaa na objasnenie skutočností treba viesť dokazovanie, z účelu konkurzného konania vyplýva,že   rozsiahlejšie   dokazovanie   možno   viesť   len   v   súvislosti   so   skutočnosťami,   ktoré   súrozhodujúce pre záver o základnej otázke, ktorá sa má v konaní riešiť, a to či je dlžníkv úpadku (otázku hmotného konkurzného práva). Oprávnenie podať návrh na vyhláseniekonkurzu (teda otázku tzv. procesného konkurzného práva) musí veriteľ osvedčiť bez toho,aby bolo treba na existenciu jeho pohľadávky viesť dokazovanie (uznesenie Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky z 29. júna 2000 vo veci sp. zn. 4 Obo 49/2000 bezpochybyuplatniteľné aj na aktuálnu právnu úpravu).

Citovaný § 19 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je prejavom zásadyrýchlosti   v   konkurznom   konaní.   Jeho   konfigurácia   z   hľadiska   pomeru   povinnostíukladaných   dlžníkovi   konajúcim   súdom   a   práv   garantovaných   dlžníkovi   zohľadňujeuvedené   názory   odbornej   literatúry   i   súdnej   judikatúry.   Pravdaže,   ak   zákonné   určenierelatívne   krátkych   procesných   lehôt   ustanovených   pre   úkony   účastníkov   konkurznéhokonania má v konečnom dôsledku viesť k naplneniu zásady rýchlosti, potom je nevyhnutné,aby aj s ich prípadným nedodržaním spájala právna úprava a na ňu nadväzujúca aplikačnáprax   účinné   právne   dôsledky.   Jedným   z   nich   je   aj   nevyvrátiteľná   právna   domnienkaneosvedčenia platobnej schopnosti dlžníka podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurzea reštrukturalizácii.

Pre   posudzovanú   sťažnosť   je   významným   fakt,   že   sťažovateľ   nereagoval   včasna výzvu   okresného   súdu   podľa   §   19   ods.   1   písm.   a)   bodu   1   zákona   o   konkurzea reštrukturalizácii, čo v záujme naplnenia zásady rýchlosti konkurzného konania museloviesť k uplatneniu nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 19 ods. 1 písm. c) toho istéhozákona.

Ústavný súd však neopomína argument sťažovateľa zvýraznený na strane 7 jehosťažnosti, a to že konkurz na jeho majetok bol v konečnom dôsledku vyhlásený na podkladeaktívnej legitimácie navrhovateľa v 2. rade, s ktorého návrhom na pristúpenie doručenýmokresnému   súdu   24.   mája   2013   uvedená   výzva   okresného   súdu   právoplatná20. januára 2013 nesúvisela, a ani objektívne vzhľadom na časové relácie súvisieť nemohla.Zákon o konkurze a reštrukturalizácii pritom nerieši explicitne situáciu, keď k pristúpeniudo konkurzného konania podľa § 24 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dôjdeaž po doručení vyjadrenia dlžníka k návrhu na vyhlásenie konkurzu, prípadne po márnomuplynutí lehoty na toto vyjadrenie (ako to bolo aj v prípade sťažovateľa).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   po   pristúpení   navrhovateľa   v   2.   radedo konkurzného konania nepresadzoval zvoleným procesným postupom zásadu rýchlostikonkurzného konania na úkor práva dlžníka vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzuneprimeraným spôsobom. Nariadil totiž pojednávanie na 24. január 2014, na ktorom sasťažovateľovi ako dlžníkovi otváral dostatočný priestor na osvedčenie platobnej schopnostiv   konfrontácii   s   „novou“   pohľadávkou   navrhovateľov   voči   nemu,   ktorá   v   konečnomdôsledku založila aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, však vyplýva, že sťažovateľ ani jehoprávny zástupca sa nariadeného pojednávania nezúčastnili, hoci mali predvolanie naň riadnedoručené (doručenie predvolania na pojednávanie sťažovateľ síce v odvolaní namietal, no potom, ako krajský súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že „dlžník mal riadne vykázané doručenie   predvolania   na   pojednávanie“,   už   v   sťažnosti   túto   námietku   nepredniesol).Sťažovateľ tak nevyužil možnosť, ktorú mu okresný súd poskytol, vyjadriť sa k návrhunavrhovateľa v 2. rade na pristúpenie do konania, a tým aj účinne spochybniť jeho aktívnulegitimáciu.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   štádiu   odvolacieho   konaniavzhľadom na procesnú pasivitu sťažovateľa ako dlžníka spätú s nevyvrátiteľnou právnoudomnienkou zakotvenou v § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizáciiuž nepredstavovalo   v   odvolaní   nastolené   započítanie   vzájomných   pohľadávok   medzisťažovateľom a navrhovateľmi podstatnú otázku, ktorú má na mysli ustálená judikatúraústavného   súdu   i   ESĽP   pri   určovaní   požiadaviek   na   kvalitu   odôvodnení   rozhodnutívšeobecných súdov. Preto ak krajský súd na tento odvolací dôvod explicitne nereagoval,ale obmedzil sa iba na zdôraznenie procesnej pasivity vo chvíľach, keď sťažovateľ priestorna osvedčenie svojej platobnej schopnosti od okresného súdu dostal, nemožno za žiadnychokolností dospieť k záveru o ústavnej neudržateľnosti kvality odôvodnenia napadnutéhouznesenia krajského súdu.

2. Ďalší okruh námietok sťažovateľa atakoval procesný postup oboch v jeho vecikonajúcich   všeobecných   súdov.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   viacero   procesných   podanínavrhovateľov   mu   nebolo   riadne   doručených,   preto   k   nim   nemohol   zaujať   procesnerelevantné stanovisko tak, aby v konečnom dôsledku ovplyvnil rozhodnutie súdov o návrhuna vyhlásenie konkurzu. V podstate takto namieta porušenie kontradiktórnosti konania akosúčasti princípu rovnosti zbraní.

Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosťnielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa sovšetkými   ďalšími   dôkazmi   a   pripomienkami,   ktoré   boli   predložené,   s cieľom   ovplyvniťrozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanickýproti Slovenskej republike, sťažnosť č. 32106/96, § 46).

2.1   Sťažovateľ   najprv   namieta,   že   mu   nebolo   doručené   odvolanie   navrhovateľav 1. rade podané proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 K 57/2012-145 zo 17. apríla 2013o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Ústavný súd uvádza, že nedoručenie odvolania navrhovateľa v 1. rade nemá vplyvna ústavnú kvalitu postupu a rozhodnutia krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.4 CoKR 15/2014, ktoré ako zásahy podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sámsťažovateľ určil ústavnému súdu za predmety prieskumu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde). Vada nedoručenia odvolania zaťažila postup okresného súdu ako súdu prvého stupňas   eventuálnym   ústavne   významným   dopadom   na   odvolacie   uznesenie   krajského   súduč. k. 4 CoKR 12/2013-206 zo 16. októbra 2013. V konaní sp. zn. 4 CoKR 12/2013 všakbol predmet   rozhodovania   krajského   súdu   odlišný   od   neskôr   vedeného   konaniapod sp. zn. 4 CoKR 15/2014. Kým v prvom prípade krajský súd rozhodoval o odvolanínavrhovateľa v 1. rade proti uzneseniu okresného súdu, v druhom konaní prerokovávalodvolanie sťažovateľa proti celkom odlišnému uzneseniu súdu prvého stupňa.

V minulosti ústavný súd nepripúšťal preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu,ktorými boli zrušené v odvolacom konaní rozhodnutia prvostupňových súdov, s poukazomna to, že takéto rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú „konečnými“ rozhodnutiami vo vecia sťažovatelia majú v každom   prípade možnosť domáhať sa na   ústavnom súde ochranyzákladných   práv   a   slobôd   podaním   sťažností   proti   konečným   rozhodnutiam   odvolacíchsúdov, ktoré vzídu z konaní nasledujúcich po zrušujúcich rozhodnutiach odvolacích súdov.Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 však ústavný súd tento svoj postoj viackrátkorigoval, keď identifikoval ako prípady hodné odlišného prístupu rozhodnutia odvolacíchsúdov poznačené porušením práva sťažovateľa ústavno-procesného charakteru. V takomprípade   by   totiž   odmietnutím   preskúmania   ústavnosti   postupu   odvolacieho   súdua napravenia jeho pochybenia tohto druhu bol účastník vystavený v nasledujúcom konanípostupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenýmv konaní,   ktoré   bolo   poznačené   porušením   ústavno-procesných   práv   jeho   účastníka.Nebola by   účinnou   ochrana   poskytovaná   základným   právam   a   slobodám   fyzickýcha právnických osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následkyporušenia základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečnýmrozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdomv jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušení ústavno-procesných právúčastníkov   takéhoto   konania   (pozri   napr.   II.   ÚS   387/2010,   III.   ÚS   508/2011,III. ÚS 46/2013).

S ohľadom na popísané trendy vo svojej rozhodovacej praxi, berúc súčasne do úvahypodstatu námietky sťažovateľa (nedoručenie odvolania protistrany), je ústavný súd tohonázoru,   že   sťažnosť   sťažovateľa   proti   postupu   a   uzneseniu   krajského   súdu   v   konanísp. zn. 4 CoKR 12/2013 by nebola márna. Tu predbežne prerokúvaná sťažnosť však už nemápotenciál napraviť prípadnú ústavnú vadu zaťažujúcu odvolacie konanie, ktoré právoplatneskončilo 31. októbra 2013.

2.2 Rovnaký postoj zaujíma ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľovej námietke,že mu okresný súd nedoručil repliku navrhovateľa v 1. rade k sťažovateľovmu vyjadreniuz 2. apríla 2014, ktorým osvedčoval svoju platobnú schopnosť. Takouto vadou mohlo byťzaťažené   konanie   okresného   súdu   a   krajského   súdu   vo   fáze   právoplatne   ukončenej31. októbra 2013.

2.3   Ďalej   sťažovateľ   kritizoval,   že   mu   nebol   doručený   ani   návrh   navrhovateľav 2. rade na pristúpenie do konkurzného konania, v dôsledku čoho „sa nemohol vyjadriť k rozšírenému   dôvodu   navrhovateľov   na   vyhlásenie   konkurzu   (práve   podstatných 2.014,08 EUR) a tým uplatniť svoje procesné práva“.

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii neukladá konajúcemu súdu doručovať návrhveriteľa na pristúpenie do už prebiehajúceho konkurzného konania dlžníkovi. Súčasne platí,že   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) sa na konkurzné konanie použijú lenprimerane (§ 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Primeranosť použitia ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku znamená, že konajúci všeobecný súd je povinný pri úvahácho použití procesnej normy zakotvenej v Občianskom súdnom poriadku vyhodnocovať súladpostupu podľa Občianskeho súdneho poriadku s účelom konkurzného konania a konkurzuako   takého.   Tento   účel   je,   ako   už   bolo   zdôraznené,   poznačený   aj   zásadou   rýchlostiuplatňovanou   v   konkurznom   konaní   na   podstatne   striktnejšej   báze,   ako   je   tomuv základnom nachádzacom konaní.

O návrhu na pristúpenie veriteľa do už prebiehajúceho konkurzného konania je súdpovinný rozhodnúť do 15 dní od doručenia tohto návrhu. Zásada rýchlosti tak nachádzasvoje vyjadrenie aj v § 24 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a musí sa premietnuťaj   v   úvahe   súdu,   či   je   povinný   návrh   na   pristúpenie   do   konkurzného   konania   doručiťdlžníkovi.

Okresný súd v sťažovateľovom prípade návrh navrhovateľa v 2. rade sťažovateľovinedoručil   a   ústavný   súd   jeho   postup   akceptuje.   V   dôsledku   nariadenia   pojednávaniana 24. január 2014 sa totiž sťažovateľovi vytvoril dostatočný priestor na zaujatie stanoviskak   dôvodom,   na   ktorých   navrhovateľ   v   2.   rade   založil   svoj   návrh   na   pristúpeniedo konkurzného   konania   spojený   neoddeliteľne   s   návrhom   na   vyhlásenie   konkurzuna majetok sťažovateľa. Sťažovateľ sa nariadeného pojednávania nezúčastnil napriek riadnedoručenému predvolaniu. Ak za týchto okolností okresný súd preferoval po doručení návrhunavrhovateľa v 2. rade na pristúpenie do konkurzného konania zásadu rýchlosti na úkorpráva sťažovateľa vyjadriť sa k dôvodom predmetného návrhu, nepostupoval podľa názoruústavného   súdu   v   rozpore   s   účelom   konkurzného   konania   a   zjavne   ani   v   rozporeso základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu. Krajský súd tak potom v odvolacomkonaní nemal čo naprávať, preto jeho potvrdenie uznesenia okresného súdu o vyhláseníkonkurzu na majetok sťažovateľa je ústavne udržateľné.

2.4 K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj pri predbežnom prerokovaní námietkysťažovateľa,   že   mu   okresný   súd   nedoručil   vyjadrenie   navrhovateľa   v   1.   rade „zo   dňa 4. 11. 2013 k procesnému postupu súdu (pristúpenie navrhovateľa v 2. rade, pohľadávka 2.014,08   EUR,   zasielanie   a   doručovanie   stranám)...“,   ani   vyjadrenie   navrhovateľovz 11. decembra 2013, v ktorom títo navrhli vykonanie dôkazov. Ústavný súd tu odkazujena dôvody formulované k predchádzajúcej námietke.

2.5   Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   jeho   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súduč. k. 2 K   57/2012-312   z   30.   januára   2014   o   vyhlásení   konkurzu   bolo   doručenénavrhovateľom   na   vyjadrenie.   Podľa   sťažovateľa „tu   je   nevyhnutné   poukázať   na   rôzny postup súdu prvého stupňa, keď pri prvom rozhodnutí (zamietnutie konkurzu)... nezaslal odvolanie navrhovateľa sťažovateľovi, avšak pri druhom rozhodnutí (vyhlásenie konkurzu) súd prvého stupňa odvolanie sťažovateľa zaslal navrhovateľom na vyjadrenie“.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde). Sťažovateľom tvrdenú nerovnosť v prístupe okresného súdu k účastníkom nie jemožné napraviť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR 15/2014.Len ťažko si možno predstaviť záväzný právny názor ústavného súdu o ďalšom postupekrajského súdu v označenom konaní, ktorý by mal byť sformulovaný v prípade, že bynálezom tejto námietke vyhovel a vec by vrátil krajskému súdu do štádia pred rozhodnutímo odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu. Ústavný súd tu znovu môžeiba odkázať na pasáž odôvodnenia tohto svojho uznesenia (bod 2.1), v ktorej naznačil, ženedoručenie   odvolania   navrhovateľa   v   1.   rade   proti   uzneseniu   o   zamietnutí   návrhuna vyhlásenie   konkurzu   mohol   sťažovateľ   účinne   atakovať   sťažnosťou   proti   uzneseniukrajského súdu, ktorým tento o nedoručenom odvolaní rozhodol.

2.6 Napokon sťažovateľ kritizuje, že vyjadrenie navrhovateľov k jeho odvolaniu protiuzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu mu nebolo doručené.

Ani túto námietku ústavný súd nemohol vyhodnotiť ako dôvodnú. Zákon o konkurzea reštrukturalizácii, no ani Občiansky súdny poriadok neukladá súdu prvého stupňa aniodvolaciemu súdu zabezpečiť doručenie vyjadrenia protistrany k odvolaniu odvolateľovi.Nejde tu len o otázku zákonnosti, ale aj o kontradiktórnosť konania ako prvok ústavnezakotveného základného práva na súdnu ochranu. Túto súčasť základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať tak, že sa zo súdneho konania stane „nikdynekončiaci“ proces vzájomných replík a duplík prebiehajúci dovtedy, kým jedna zo stránkonania na predchádzajúce vyjadrenie protistrany nezareaguje. Každý účastník súdnehokonania   nesie   procesnú   zodpovednosť   za   plnohodnotné   využitie   prostriedkov   procesnejobrany, ktoré mu zákon priznáva. Obzvlášť to platí v konkurznom konaní vzhľadom na užopakovane   zdôrazňované   uplatňovanie   zásady   rýchlosti   a   prísne   formálneho   procesu.Za takých okolností potom využitie procesného prostriedku stranou súdneho konania spolus   využitím   práva   protistrany   vyjadriť   sa   k   obsahu   tohto   procesného   prostriedku   plnezabezpečujú   základné   právo   účastníkov   konania   na   súdnu   ochranu   aj   ich   právona spravodlivé súdne konanie.

3.   Posledný,   relatívne   samostatný   okruh   sťažovateľových   námietok   sa   zakladalna ďalšom   nedostatku   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Sťažovateľv sťažnosti   uvádza,   že   nedoručovanie   procesných   podaní   navrhovateľov „uviedol... aj v odvolaní.   V   tomto   uznesení   sa   Krajský   súd   v   Bratislave   vyjadril   len   k   neúčasti sťažovateľa na pojednávaní vytýčenom na deň 24. 1. 2014, avšak nič neuviedol k tomu, že žiadne vyjadrenia a podania zo strany navrhovateľov neboli doručované sťažovateľovi.“.

Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že sťažovateľovo citované tvrdenie je v súlade soskutočnosťou.

Ako už bolo uvedené (1. bod odôvodnenia tohto uznesenia), kvalita odôvodneniarozhodnutia   všeobecného   súdu   sa   vždy   musí   posudzovať   s   ohľadom   na   okolnostikonkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Ruiz Torija proti Španielsku,sťažnosť č. 18390/91, § 29). Ústavný súd už podčiarkol skutočnosť, že v sťažovateľovomprípade   išlo   o   konkurzné   konanie   v   jeho   úvodnej   fáze   vyznačujúcej   sa   síce   prvkamisporového   konania,   ale   v   záujme   uplatnenia   zásady   rýchlosti   konania   aj   výraznoukoncentráciou spätou s uplatňovaním nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 19 ods. 1písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zároveň tiež bol konštatovaný nedostatoksúčinnosti sťažovateľa v procesných etapách, v ktorých mu právna úprava právo zaujaťstanovisko k návrhom navrhovateľov garantovala.

S   ohľadom   na   popísané   konkrétne   okolnosti   prípadu   poukaz   krajského   súduna procesnú pasivitu sťažovateľa, ktorý bol reakciou na jeho domáhanie sa procesných právv podanom odvolaní, podľa názoru ústavného súdu postačuje pre naplnenie sťažovateľovhozákladného práva na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Samotnýkrajský   súd   nadväzne   na   to   uviedol,   že   vzhľadom   na   procesnú   pasivitu   sťažovateľa„nemohol prihliadnuť k dôvodom uvedeným v odvolaní doručenom zo strany dlžníka“.

4.   Ústavný   súd   zhrňujúco   konštatuje,   že   predbežné   prerokovanie   všetkýchrozhodujúcich námietok sťažovateľa, na ktorých založil svoj návrh na rozhodnutie vo vecisamej, vedie k záveru, že po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo možnédospieť   k   meritórnemu   záveru   o   porušení   sťažovateľovho   základného   práva   na   súdnuochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie. To vedie ústavný súd štandardne(napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06) k odmietnutiu sťažnostiako zjavne neopodstatnenej, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite i jeho návrhomna dočasné opatrenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015