SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 402/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TRIMETAL s. r. o., Nobelova 34, Bratislava,zastúpenej spoločnosťou Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra (adresana doručovanie – Lombardíniho 22B, Bratislava), v mene ktorej koná advokát a konateľJUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma uznesením Krajského súdu v Bratislave z 15. apríla 2014 v konaní sp. zn.4 CoKR 15/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti TRIMETAL s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2014doručená sťažnosť spoločnosti TRIMETAL s. r. o., Nobelova 34, Bratislava (ďalej len„sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) z 15. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR 15/2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako dlžníkv konkurznom konaní vedenom od 22. novembra 2012 pred Okresným súdom Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu Slovenského paralympijského výboru, o. z.,Benediktiho 5, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“), ako veriteľa.
Okresný súd uznesením č. k. 2 K 57/2012-145 zo 17. apríla 2013 návrh na vyhláseniekonkurzu zamietol, keď dospel k záveru, že navrhovateľ v 1. rade nie je aktívnelegitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zistil totiž, že pohľadávka,na existencii ktorej navrhovateľ v 1. rade svoj návrh založil, nie je nesporná, lebo o nej stáleprebieha sporové konanie v druhom stupni pred krajským súdom.
Na odvolanie navrhovateľa v 1. rade krajský súd uznesením č. k. 4 CoKR 12/2013-206 zo 16. októbra 2013 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie. Dospel totiž k záveru, že „súd prvého stupňa sa dostatočne nezaoberal preukázaním aktívnej legitimácie navrhovateľa v právnom postavení veriteľa, vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam, že je veriteľom označeného dlžníka s pohľadávkou, ktorú označil v návrhu. Súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal s tvrdenými skutočnosťami dlžníka, že je sporná, preto bude potrebné súdom prvého stupňa na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) bod 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, dostatočným spôsobom sa vysporiadať s otázkou aktívnej legitimácie navrhovateľa, doložením a osvedčením tvrdených skutočností vo vzťahu k spornej pohľadávke a na takto zistenom skutkovom základe v súlade s § 19 ods. 1 písm. c) ZKR rozhodnúť o návrhu na vyhlásenie konkurzu...“.
Po vrátení veci okresnému súdu tento na základe návrhu doručeného mu24. mája 2013 uznesením č. k. 2 K 57/2012-222 zo 7. novembra 2013 rozhodol o pripusteníParalympijskej marketingovej spoločnosti, s. r. o., Benediktiho 5, Bratislava (ďalej len„navrhovateľ v 2. rade“), do konkurzného konania. Následne okresný súd nariadilpojednávanie na 24. január 2014, ktorého sa sťažovateľ ani jeho právny zástupcanezúčastnili, hoci doručenie predvolania bolo riadne vykázané.
Okresný súd uznesením č. k. 2 K 57/2012-312 z 30. januára 2014 vyhlásil konkurzna majetok sťažovateľa. Skutkovo konštatoval, že „pohľadávka, o ktorú opiera svoj návrh Navrhovateľ 1, je naďalej predmetom súdneho konania“, pričom „vo veci prebiehajúceho odvolacieho konania doposiaľ nebolo rozhodnuté“. Z toho po právnej stránke vyvodil,že „uvedená pohľadávka je sporná a teda... nezakladá aktívnu legitimáciu navrhovateľa na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej základe“.
Súčasne však okresný súd uviedol, že „nakoľko... do konania pristúpil Navrhovateľ 2, ktorý svoj návrh opiera o pohľadávku voči Dlžníkovi plynúcu z právoplatného uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2013, č. k. 32Cb/9/2012-213, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 03. 2013, na základe ktorého súd zaviazal Dlžníka na zaplatenie trov právneho zastúpenia vo výške 2 014,08 eura na účet právneho zástupcu odporcov, ktorými sú Navrhovateľ 1 a Navrhovateľ 2, súd má za to, že je splnená podmienka aktívnej legitimácie na podanie návrhu. Navyše Dlžník uvedenú pohľadávku nijakým spôsobom nespochybnil.
Navrhovateľ 1 a Navrhovateľ 2 preukázali, že možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť Dlžníka v zmysle § 11 ods. 3 ZKR, nakoľko z predložených listín je zrejmé, že Dlžník je viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.“.
Okresný súd podčiarkol, že sťažovateľ „napriek uzneseniu súdu č. k. 2K/57/2012-68 z 17. 12. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 01. 2013 a ktorým súd vyzval Dlžníka na osvedčenie platobnej schopnosti a doručenie príslušných dokumentov v zmysle § 19 ZKR, Dlžník zaslal len svoje písomné vyjadrenie, bez akýchkoľvek dokumentov osvedčujúcich jeho platobnú schopnosť. Dlžník sa zároveň nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný. Súd preto konštatuje, že Dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil.“.
Sťažovateľ podal proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu odvolanie.Namietal v ňom, že mu nebolo doručené odvolanie navrhovateľa v 1. rade proti pôvodnémuuzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu, že mu nebolodoručené uznesenie krajského súdu č. k. 4 CoKR 12/2013-206 zo 16. októbra 2013, že munebolo doručené podanie, na základe ktorého došlo k pristúpeniu navrhovateľa v 2. radedo konkurzného konania, a že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávanie konané24. januára 2014. V dôsledku uvedených pochybení okresného súdu nemohol sťažovateľ„uplatniť svoje procesné práva“ v predmetnom konaní.
Sťažovateľ v odvolaní popísal skutkové okolnosti zmluvných vzťahovs navrhovateľmi. K pohľadávke zakladajúcej aktívnu legitimáciu navrhovateľa v 2. radesťažovateľ uviedol, že proti obom navrhovateľom „podal... žalobu na zaplatenie 204.218,94 EUR na Okresný súd Bratislava I (č. k. 30Rob 202/2011 resp. 32Cb/9/2012), v ktorom sa domáhal voči navrhovateľom zaplatenia ceny za zhotovené časti diela podľa uvedených faktúr (žaloba založená v konkurznom spise).
Na základe tejto skutočnosti, dlžník vykonal zápočet vzájomných pohľadávok úkonom zo dňa 7. 1. 2014, ktorým započítal vzájomné pohľadávky, a to pohľadávku navrhovateľov voči dlžníkovi vo výške 2.014,08 EUR vyplývajúcu z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 1. 2013, právoplatné dňa 13. 3. 2013, č. k. 32Cb/9/2012, s pohľadávkou dlžníka voči navrhovateľom z faktúry č. 20070023, zo dňa 27. 12. 2007, na sumu 36.340,70 EUR. Túto skutočnosť aj oznámil navrhovateľovi.“.
Sťažovateľ konštatoval, že „vzhľadom na vykonaný zápočet..., pohľadávka navrhovateľov zanikla okamihom, kedy sa pohľadávky stretli. Týmto dňom stretnutia bol deň vzniku pohľadávky navrhovateľov voči dlžníkovi, keďže ich pohľadávka vznikla neskôr. Z uvedeného vyplýva, že ku dňu vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka táto pohľadávka navrhovateľov voči dlžníkovi už neexistovala...“. Podľa sťažovateľa „pokiaľ by aj navrhovatelia spochybňovali skutočnosť zániku ich pohľadávky z dôvodu zápočtu, stále by išlo o pohľadávku spornú, na ktorú podľa § 19 ods. 1 písm. c) ZKR nie je možné prihliadať“.
V odvolaní sa potom sťažovateľ vyjadril k záväzkom voči ďalším veriteľom odlišnýmod navrhovateľov, ktoré mali zakladať dôvodnosť návrhu na vyhlásenie konkurzu, a totvrdením o ich spornosti.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením z 15. apríla 2014 v konanísp. zn. 4 CoKR 15/2014 tak, že prvostupňové uznesenie okresného súdu potvrdil.Konštatoval, že okresný súd „na základe... vykonaného dokazovania ustálil vecne správny právny záver spočívajúci v tom, že pohľadávka navrhovateľa 1/ je predmetom súdneho konania vedeného na OS Bratislava III, a preto ju považuje za spornú... a nezakladá aktívnu legitimáciu navrhovateľa v 1/ rade na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu... Nakoľko však do konania pristúpil navrhovateľ v 2/ rade, ktorý preukázal súdu I. stupňa právnu skutočnosť existencie uplatneného nároku voči označenému dlžníkovi, rozhodol, že navrhovateľ v 2/ rade splnil podmienku aktívnej legitimácie na podanie návrhu, čo odvolací súd považuje za vecne správne. Odvolací súd zároveň považuje za vecne správne ustálenie skutkového záveru súdu I. stupňa vo veci osvedčovania platobnej schopnosti dlžníka a zároveň konštatovania, že dlžník súdu I. stupňa svoju platobnú schopnosť neosvedčil, nedoručil požadované listiny a dokumenty, z ktorých obsahu by bolo možné vyvodiť skutkový záver o platobnej schopnosti dlžníka a dlžník sa na nariadené pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, bez ďalšieho nedostavil. Na takto zistenom skutkovom základe preto odvolací súd... považuje za vecne správne, ak súd I. stupňa konštatoval, že sú splnené podmienky pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka... Odvolací súd vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, nemohol prihliadnuť k dôvodom uvedeným v odvolaní doručenom zo strany dlžníka, nakoľko dlžník svoje tvrdenia nepreukázal, na pojednávanie sa nedostavil, platobnú schopnosť neosvedčil.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ napadnuté uznesenie krajskéhosúdu kritizuje v rovine kvality jeho odôvodnenia. S poukazom na relevantnú judikatúrusúdov tvrdí, že krajský súd „sa v odôvodnení svojho uznesenia... žiadnym spôsobom nevyjadril (nereagoval) k podstatným skutočnostiam, tvrdeným a súčasne preukázaným dlžníkom..., týkajúcich sa započítania pohľadávky dlžníka voči pohľadávke navrhovateľa v 2. rade, na základe ktorej sa odôvodňuje naplnenie zákonnej požiadavky aktívnej legitimácie na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre navrhovateľa v 2. rade...“.Podľa sťažovateľa „skutočnosť zániku pohľadávky navrhovateľov, zákonným spôsobom, resp. tak ako to tvrdil sťažovateľ vo svojom odvolaní..., predstavuje skutočnosť, ktorá má zásadný význam pre splnenie/nesplnenie podmienky aktívnej legitimácie navrhovateľov v konaní o vyhlásení konkurzu...“. Preto je sťažovateľ presvedčený, že krajský súd „mal povinnosť sa vo svojom uznesení zo dňa 15. 4. 2014, resp. v jeho odôvodnení, vysporiadať so skutočnosťou zániku pohľadávky navrhovateľov...“.
Sťažovateľ tvrdí aj porušenie princípu rovnosti, ku ktorému malo dôjsť odňatímmožnosti sťažovateľovi konať pred súdom. Uvádza, že „k vyjadreniu dlžníka zo dňa 2. 4. 2014 (osvedčenie jeho platobnej schopnosti ako aj spornosť záväzkov) sa navrhovateľ vyjadril podaním zo dňa 12. 4. 2013. toto podanie však nebolo doručené dlžníkovi, nebolo mu ani doručované, čím sa dlžník nemohol vyjadriť k vyjadreniu navrhovateľa v 1. rade a tým uplatniť svoje procesné práva“. Rovnako nemal sťažovateľ možnosť vyjadriť sak odvolaniu navrhovateľa v 1. rade proti v poradí prvému uzneseniu okresného súdu,ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý. Ani návrh navrhovateľa v 2. rade„na pristúpenie do konkurzného konania zo dňa 24. 5. 2013 (aj s prílohami, v ktorých navrhovateľ poukázal na pohľadávku vo výške 2.014,08 EUR)... neboli doručené dlžníkovi, nebolo mu ani doručovaní, čím sa dlžník nemohol vyjadriť k rozšírenému dôvodu navrhovateľov na vyhlásenie konkurzu (práve podstatných 2.014,08 EUR) a tým uplatniť svoje procesné práva.
Po rozhodnutí Krajského súdu..., ktorým bolo konanie vrátené späť na súd prvého stupňa, navrhovateľ podal vyjadrenie zo dňa 4. 11. 2013 k procesnému postupu súdu (pristúpenie navrhovateľa v 2. rade, pohľadávka 2.014,08 EUR, zasielanie a doručovanie stranám). Toto vyjadrenie navrhovateľa však nebolo doručené dlžníkovi, neboli mu ani doručované, čím sa dlžník nemohol vyjadriť k skutočnostiam tam navrhovateľom uvádzaným a tým uplatniť svoje procesné práva. Na jeho základe však súd prvého stupňa následne dňa 7. 11. 2013 rozhodol o pripustení navrhovateľa v 2. rade do konania. Následne dňa 11. 12. 2013 podali navrhovatelia ďalšie podanie – návrh na vykonanie dôkazov. Toto vyjadrenie navrhovateľov však nebolo opätovne doručené dlžníkovi, nebolo mu ani doručované...“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že po tom, ako podal odvolanie proti uzneseniu okresnéhosúdu č. k. 2 K 57/2012-312 z 30. januára 2014 o vyhlásení konkurzu, „navrhovatelia podali svoje vyjadrenie k odvolaniu... podaním zo dňa 6. 3. 2014. Toto vyjadrenie navrhovateľov však nebolo opätovne doručené dlžníkovi, nebol mu ani doručované, čím sa dlžník nemohol vyjadriť k skutočnostiam tam navrhovateľmi uvádzaným...“.
Popísané pochybenia sťažovateľ „uviedol... aj v odvolaní“, avšak krajský súd „tieto okolnosti nevzal do úvahy“, ale sa „vyjadril iba k neúčasti sťažovateľa na pojednávaní vytýčenom na deň 24. 1. 2014, avšak nič neuviedol k tomu, že žiadne vyjadrenia a podania zo strany navrhovateľov neboli doručované sťažovateľovi“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1) Základné právo spoločnosti TRIMETAL, s. r. o., Nobelova 34, 831 02 Bratislava, IČO: 36551031, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR/15/2014 porušené bolo.
2) Zrušuje uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 15. 04. 2014, č. k. 4 CoKR/15/2014, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3) Spoločnosti TRIMETAL, s. r. o. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR (slovom tritisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
4) Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť spoločnosti TRIMETAL s. r. o. trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004, vo výške 260,50 EUR... na účet právneho zástupcu JUDr. Roman Heinrich,
.“
Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol aj nariadenie dočasného opatrenia spočívajúcehov odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata sťažovateľových námietok, na ktorých založil svoj sťažnostný petit, sakoncentruje do kritiky odôvodnenia napadnutého odvolacieho uznesenia krajského súdu.Na tejto báze potom sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nedostatočne zaoberal tvrdenýmzapočítaním pohľadávky sťažovateľa voči veriteľom s ich pohľadávkou voči nemu,na existencii ktorej bol založený záver o aktívnej legitimácii navrhovateľa v 2. radena podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Sťažovateľ formuluje relatívne samostatnýsťažnostný dôvod spočívajúci v tvrdenom narušení rovnosti zbraní postupom okresnéhosúdu, ktoré nebolo krajským súdom v odvolacom konaní napravené. V nadväznostina to sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacím dôvodomnamietajúcim nedoručovanie procesných podaní navrhovateľov sťažovateľovi okresnýmsúdom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).
1. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný daťpodrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP z 19. 4. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku,sťažnosť č. 16034/90, § 61). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždyposudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. rozsudok ESĽP vo veci Georgidiasv. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailovuvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku sťažovateľa, ústavný súd po preskúmaní obsahuprvostupňového uznesenia okresného súdu o vyhlásení konkurzu, proti nemu podanéhoodvolania i napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd na predmetnúodvolaciu námietku sťažovateľa reagoval iba tak, že skonštatoval vecnú správnosť záveruokresného súdu o aktívnej legitimácii navrhovateľa v 2. rade na podanie návrhuna vyhlásenie konkurzu. Zdôraznil pritom, že sťažovateľ „súdu I. stupňa svoju platobnú schopnosť neosvedčil, nedoručil požadované listiny a dokumenty, z ktorých obsahu by bolo možné vyvodiť skutkový záver o platobnej schopnosti dlžníka a dlžník sa na nariadené pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, bez ďalšieho nedostavil“.
Z citovanej pasáže dôvodov napadnutého uznesenia je zreteľné, že krajský súdsa hmotno-právnou stránkou sťažovateľom tvrdeného započítania, ba ani jeho prípadnýmdopadom na aktívnu legitimáciu navrhovateľa v 2. rade vôbec nezaoberal. Krajský súd tedaskutočne nedal odpoveď na otázku nastolenú sťažovateľom ako účastníkom konkurznéhokonania.
Podľa názoru ústavného súdu však sťažovateľ v pozícii dlžníka ako účastníkakonkurzného konania námietku započítania vzájomných pohľadávok predniesol vo fázekonkurzného konania, v ktorej už táto námietka nemala pre vec podstatný význam.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmenea doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) ak sakonkurzné konanie začalo na návrh veriteľa,
a) súd do 5 dní od začatia konkurzného konania
1. odošle dlžníkovi do vlastných rúk rovnopis návrhu spolu s uznesením, ktoréobsahuje najmä
1a. výzvu, aby sa do 20 dní od jeho doručenia vyjadril k návrhu a osvedčil svojuplatobnú schopnosť;...
1b. poučenie, že inak súd vyhlási na jeho majetok konkurz, 1c. poučenie o trestnoprávnych následkoch neplnenia si povinnosti v konkurze,
2. určí termín pojednávania, na ktoré predvolá dlžníka a o ktorom upovedomíveriteľov označených v návrhu; predvolanie, ako aj upovedomenie súd doručí zverejnenímv Obchodnom vestníku; dlžníkovi predvolanie doručí aj iným spôsobom; termínpojednávania súd určí tak, aby sa konalo najneskôr do 70 dní od začatia konkurznéhokonania,
3. vyzve dlžníka na vyjadrenie, či súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhláseniakonkurzu bez pojednávania; ak tak dlžník urobí, súd zruší termín pojednávania a rozhodnebez pojednávania; rovnako postupuje aj vtedy, ak sa má za to, že dlžník svoju platobnúschopnosť neosvedčil,
b) súd rozhodne vo veci vyhlásenia konkurzu do 7 dní od vyhlásenia uznesenia,ktorým sa končí dokazovanie, alebo do 7 dní, odkedy dlžník súhlasil, aby sa rozhodlo bezpojednávania,
c) súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník neosvedčil svoju platobnúschopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania; pri rozhodovaní o vyhláseníkonkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť; ak sa dlžníkv lehote podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril, má sa za to, že svoju platobnúschopnosť neosvedčil...
Podstatou konkurzného konania i samotného konkurzu je riešenie úpadku dlžníkaspeňažením jeho majetku a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov (§ 1 zákonao konkurze a reštrukturalizácii). V konkurznom konaní súd, správca a veriteľský výborpostupujú pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahli pre veriteľov čo najvyššiu mieruuspokojenia ich pohľadávok; dlžník je pritom povinný poskytovať bez zbytočného odkladuvšetku súčinnosť, ktorú možno od neho spravodlivo požadovať (§ 5 zákona o konkurzea reštrukturalizácii).
Z uvedených všeobecne formulovaných pravidiel konkurzného práva sa črtá jednaz podstatných zásad ovládajúcich nielen právnu úpravu konkurzného konania,ale aj interpretáciu tejto právnej úpravy. Je ňou zásada rýchlosti vyjadrená v zákoneo konkurze a reštrukturalizácii okrem iného v množstve krátkych procesných lehôt, ktorésú stanovené pre súd, účastníkov konania a iné procesné subjekty (Ďurica, M. Konkurznéprávo na Slovensku a v Európskej únii. Poradca podnikateľa, s. r. o. Žilina, 2006, s. 43).Identifikovaná zásada sa prejavuje aj v relácii k fáze konkurzného konania, v ktorej malopodľa názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho označených práv. I keď má prvá fázakonkurzného konania (do vyhlásenia konkurzu) charakter sporového konaniaa na objasnenie skutočností treba viesť dokazovanie, z účelu konkurzného konania vyplýva,že rozsiahlejšie dokazovanie možno viesť len v súvislosti so skutočnosťami, ktoré súrozhodujúce pre záver o základnej otázke, ktorá sa má v konaní riešiť, a to či je dlžníkv úpadku (otázku hmotného konkurzného práva). Oprávnenie podať návrh na vyhláseniekonkurzu (teda otázku tzv. procesného konkurzného práva) musí veriteľ osvedčiť bez toho,aby bolo treba na existenciu jeho pohľadávky viesť dokazovanie (uznesenie Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky z 29. júna 2000 vo veci sp. zn. 4 Obo 49/2000 bezpochybyuplatniteľné aj na aktuálnu právnu úpravu).
Citovaný § 19 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je prejavom zásadyrýchlosti v konkurznom konaní. Jeho konfigurácia z hľadiska pomeru povinnostíukladaných dlžníkovi konajúcim súdom a práv garantovaných dlžníkovi zohľadňujeuvedené názory odbornej literatúry i súdnej judikatúry. Pravdaže, ak zákonné určenierelatívne krátkych procesných lehôt ustanovených pre úkony účastníkov konkurznéhokonania má v konečnom dôsledku viesť k naplneniu zásady rýchlosti, potom je nevyhnutné,aby aj s ich prípadným nedodržaním spájala právna úprava a na ňu nadväzujúca aplikačnáprax účinné právne dôsledky. Jedným z nich je aj nevyvrátiteľná právna domnienkaneosvedčenia platobnej schopnosti dlžníka podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurzea reštrukturalizácii.
Pre posudzovanú sťažnosť je významným fakt, že sťažovateľ nereagoval včasna výzvu okresného súdu podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 1 zákona o konkurzea reštrukturalizácii, čo v záujme naplnenia zásady rýchlosti konkurzného konania museloviesť k uplatneniu nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 19 ods. 1 písm. c) toho istéhozákona.
Ústavný súd však neopomína argument sťažovateľa zvýraznený na strane 7 jehosťažnosti, a to že konkurz na jeho majetok bol v konečnom dôsledku vyhlásený na podkladeaktívnej legitimácie navrhovateľa v 2. rade, s ktorého návrhom na pristúpenie doručenýmokresnému súdu 24. mája 2013 uvedená výzva okresného súdu právoplatná20. januára 2013 nesúvisela, a ani objektívne vzhľadom na časové relácie súvisieť nemohla.Zákon o konkurze a reštrukturalizácii pritom nerieši explicitne situáciu, keď k pristúpeniudo konkurzného konania podľa § 24 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dôjdeaž po doručení vyjadrenia dlžníka k návrhu na vyhlásenie konkurzu, prípadne po márnomuplynutí lehoty na toto vyjadrenie (ako to bolo aj v prípade sťažovateľa).
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd po pristúpení navrhovateľa v 2. radedo konkurzného konania nepresadzoval zvoleným procesným postupom zásadu rýchlostikonkurzného konania na úkor práva dlžníka vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzuneprimeraným spôsobom. Nariadil totiž pojednávanie na 24. január 2014, na ktorom sasťažovateľovi ako dlžníkovi otváral dostatočný priestor na osvedčenie platobnej schopnostiv konfrontácii s „novou“ pohľadávkou navrhovateľov voči nemu, ktorá v konečnomdôsledku založila aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu.
Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, však vyplýva, že sťažovateľ ani jehoprávny zástupca sa nariadeného pojednávania nezúčastnili, hoci mali predvolanie naň riadnedoručené (doručenie predvolania na pojednávanie sťažovateľ síce v odvolaní namietal, no potom, ako krajský súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že „dlžník mal riadne vykázané doručenie predvolania na pojednávanie“, už v sťažnosti túto námietku nepredniesol).Sťažovateľ tak nevyužil možnosť, ktorú mu okresný súd poskytol, vyjadriť sa k návrhunavrhovateľa v 2. rade na pristúpenie do konania, a tým aj účinne spochybniť jeho aktívnulegitimáciu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že v štádiu odvolacieho konaniavzhľadom na procesnú pasivitu sťažovateľa ako dlžníka spätú s nevyvrátiteľnou právnoudomnienkou zakotvenou v § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizáciiuž nepredstavovalo v odvolaní nastolené započítanie vzájomných pohľadávok medzisťažovateľom a navrhovateľmi podstatnú otázku, ktorú má na mysli ustálená judikatúraústavného súdu i ESĽP pri určovaní požiadaviek na kvalitu odôvodnení rozhodnutívšeobecných súdov. Preto ak krajský súd na tento odvolací dôvod explicitne nereagoval,ale obmedzil sa iba na zdôraznenie procesnej pasivity vo chvíľach, keď sťažovateľ priestorna osvedčenie svojej platobnej schopnosti od okresného súdu dostal, nemožno za žiadnychokolností dospieť k záveru o ústavnej neudržateľnosti kvality odôvodnenia napadnutéhouznesenia krajského súdu.
2. Ďalší okruh námietok sťažovateľa atakoval procesný postup oboch v jeho vecikonajúcich všeobecných súdov. Sťažovateľ tvrdí, že viacero procesných podanínavrhovateľov mu nebolo riadne doručených, preto k nim nemohol zaujať procesnerelevantné stanovisko tak, aby v konečnom dôsledku ovplyvnil rozhodnutie súdov o návrhuna vyhlásenie konkurzu. V podstate takto namieta porušenie kontradiktórnosti konania akosúčasti princípu rovnosti zbraní.
Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosťnielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa sovšetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniťrozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanickýproti Slovenskej republike, sťažnosť č. 32106/96, § 46).
2.1 Sťažovateľ najprv namieta, že mu nebolo doručené odvolanie navrhovateľav 1. rade podané proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 K 57/2012-145 zo 17. apríla 2013o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu.
Ústavný súd uvádza, že nedoručenie odvolania navrhovateľa v 1. rade nemá vplyvna ústavnú kvalitu postupu a rozhodnutia krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.4 CoKR 15/2014, ktoré ako zásahy podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sámsťažovateľ určil ústavnému súdu za predmety prieskumu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde). Vada nedoručenia odvolania zaťažila postup okresného súdu ako súdu prvého stupňas eventuálnym ústavne významným dopadom na odvolacie uznesenie krajského súduč. k. 4 CoKR 12/2013-206 zo 16. októbra 2013. V konaní sp. zn. 4 CoKR 12/2013 všakbol predmet rozhodovania krajského súdu odlišný od neskôr vedeného konaniapod sp. zn. 4 CoKR 15/2014. Kým v prvom prípade krajský súd rozhodoval o odvolanínavrhovateľa v 1. rade proti uzneseniu okresného súdu, v druhom konaní prerokovávalodvolanie sťažovateľa proti celkom odlišnému uzneseniu súdu prvého stupňa.
V minulosti ústavný súd nepripúšťal preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu,ktorými boli zrušené v odvolacom konaní rozhodnutia prvostupňových súdov, s poukazomna to, že takéto rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú „konečnými“ rozhodnutiami vo vecia sťažovatelia majú v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom súde ochranyzákladných práv a slobôd podaním sťažností proti konečným rozhodnutiam odvolacíchsúdov, ktoré vzídu z konaní nasledujúcich po zrušujúcich rozhodnutiach odvolacích súdov.Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 však ústavný súd tento svoj postoj viackrátkorigoval, keď identifikoval ako prípady hodné odlišného prístupu rozhodnutia odvolacíchsúdov poznačené porušením práva sťažovateľa ústavno-procesného charakteru. V takomprípade by totiž odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdua napravenia jeho pochybenia tohto druhu bol účastník vystavený v nasledujúcom konanípostupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenýmv konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavno-procesných práv jeho účastníka.Nebola by účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzickýcha právnických osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následkyporušenia základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečnýmrozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdomv jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušení ústavno-procesných právúčastníkov takéhoto konania (pozri napr. II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011,III. ÚS 46/2013).
S ohľadom na popísané trendy vo svojej rozhodovacej praxi, berúc súčasne do úvahypodstatu námietky sťažovateľa (nedoručenie odvolania protistrany), je ústavný súd tohonázoru, že sťažnosť sťažovateľa proti postupu a uzneseniu krajského súdu v konanísp. zn. 4 CoKR 12/2013 by nebola márna. Tu predbežne prerokúvaná sťažnosť však už nemápotenciál napraviť prípadnú ústavnú vadu zaťažujúcu odvolacie konanie, ktoré právoplatneskončilo 31. októbra 2013.
2.2 Rovnaký postoj zaujíma ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľovej námietke,že mu okresný súd nedoručil repliku navrhovateľa v 1. rade k sťažovateľovmu vyjadreniuz 2. apríla 2014, ktorým osvedčoval svoju platobnú schopnosť. Takouto vadou mohlo byťzaťažené konanie okresného súdu a krajského súdu vo fáze právoplatne ukončenej31. októbra 2013.
2.3 Ďalej sťažovateľ kritizoval, že mu nebol doručený ani návrh navrhovateľav 2. rade na pristúpenie do konkurzného konania, v dôsledku čoho „sa nemohol vyjadriť k rozšírenému dôvodu navrhovateľov na vyhlásenie konkurzu (práve podstatných 2.014,08 EUR) a tým uplatniť svoje procesné práva“.
Zákon o konkurze a reštrukturalizácii neukladá konajúcemu súdu doručovať návrhveriteľa na pristúpenie do už prebiehajúceho konkurzného konania dlžníkovi. Súčasne platí,že ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) sa na konkurzné konanie použijú lenprimerane (§ 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Primeranosť použitia ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku znamená, že konajúci všeobecný súd je povinný pri úvahácho použití procesnej normy zakotvenej v Občianskom súdnom poriadku vyhodnocovať súladpostupu podľa Občianskeho súdneho poriadku s účelom konkurzného konania a konkurzuako takého. Tento účel je, ako už bolo zdôraznené, poznačený aj zásadou rýchlostiuplatňovanou v konkurznom konaní na podstatne striktnejšej báze, ako je tomuv základnom nachádzacom konaní.
O návrhu na pristúpenie veriteľa do už prebiehajúceho konkurzného konania je súdpovinný rozhodnúť do 15 dní od doručenia tohto návrhu. Zásada rýchlosti tak nachádzasvoje vyjadrenie aj v § 24 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a musí sa premietnuťaj v úvahe súdu, či je povinný návrh na pristúpenie do konkurzného konania doručiťdlžníkovi.
Okresný súd v sťažovateľovom prípade návrh navrhovateľa v 2. rade sťažovateľovinedoručil a ústavný súd jeho postup akceptuje. V dôsledku nariadenia pojednávaniana 24. január 2014 sa totiž sťažovateľovi vytvoril dostatočný priestor na zaujatie stanoviskak dôvodom, na ktorých navrhovateľ v 2. rade založil svoj návrh na pristúpeniedo konkurzného konania spojený neoddeliteľne s návrhom na vyhlásenie konkurzuna majetok sťažovateľa. Sťažovateľ sa nariadeného pojednávania nezúčastnil napriek riadnedoručenému predvolaniu. Ak za týchto okolností okresný súd preferoval po doručení návrhunavrhovateľa v 2. rade na pristúpenie do konkurzného konania zásadu rýchlosti na úkorpráva sťažovateľa vyjadriť sa k dôvodom predmetného návrhu, nepostupoval podľa názoruústavného súdu v rozpore s účelom konkurzného konania a zjavne ani v rozporeso základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu. Krajský súd tak potom v odvolacomkonaní nemal čo naprávať, preto jeho potvrdenie uznesenia okresného súdu o vyhláseníkonkurzu na majetok sťažovateľa je ústavne udržateľné.
2.4 K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj pri predbežnom prerokovaní námietkysťažovateľa, že mu okresný súd nedoručil vyjadrenie navrhovateľa v 1. rade „zo dňa 4. 11. 2013 k procesnému postupu súdu (pristúpenie navrhovateľa v 2. rade, pohľadávka 2.014,08 EUR, zasielanie a doručovanie stranám)...“, ani vyjadrenie navrhovateľovz 11. decembra 2013, v ktorom títo navrhli vykonanie dôkazov. Ústavný súd tu odkazujena dôvody formulované k predchádzajúcej námietke.
2.5 Sťažovateľ tiež namieta, že jeho odvolanie proti uzneseniu okresného súduč. k. 2 K 57/2012-312 z 30. januára 2014 o vyhlásení konkurzu bolo doručenénavrhovateľom na vyjadrenie. Podľa sťažovateľa „tu je nevyhnutné poukázať na rôzny postup súdu prvého stupňa, keď pri prvom rozhodnutí (zamietnutie konkurzu)... nezaslal odvolanie navrhovateľa sťažovateľovi, avšak pri druhom rozhodnutí (vyhlásenie konkurzu) súd prvého stupňa odvolanie sťažovateľa zaslal navrhovateľom na vyjadrenie“.
Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde). Sťažovateľom tvrdenú nerovnosť v prístupe okresného súdu k účastníkom nie jemožné napraviť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR 15/2014.Len ťažko si možno predstaviť záväzný právny názor ústavného súdu o ďalšom postupekrajského súdu v označenom konaní, ktorý by mal byť sformulovaný v prípade, že bynálezom tejto námietke vyhovel a vec by vrátil krajskému súdu do štádia pred rozhodnutímo odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu. Ústavný súd tu znovu môžeiba odkázať na pasáž odôvodnenia tohto svojho uznesenia (bod 2.1), v ktorej naznačil, ženedoručenie odvolania navrhovateľa v 1. rade proti uzneseniu o zamietnutí návrhuna vyhlásenie konkurzu mohol sťažovateľ účinne atakovať sťažnosťou proti uzneseniukrajského súdu, ktorým tento o nedoručenom odvolaní rozhodol.
2.6 Napokon sťažovateľ kritizuje, že vyjadrenie navrhovateľov k jeho odvolaniu protiuzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu mu nebolo doručené.
Ani túto námietku ústavný súd nemohol vyhodnotiť ako dôvodnú. Zákon o konkurzea reštrukturalizácii, no ani Občiansky súdny poriadok neukladá súdu prvého stupňa aniodvolaciemu súdu zabezpečiť doručenie vyjadrenia protistrany k odvolaniu odvolateľovi.Nejde tu len o otázku zákonnosti, ale aj o kontradiktórnosť konania ako prvok ústavnezakotveného základného práva na súdnu ochranu. Túto súčasť základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať tak, že sa zo súdneho konania stane „nikdynekončiaci“ proces vzájomných replík a duplík prebiehajúci dovtedy, kým jedna zo stránkonania na predchádzajúce vyjadrenie protistrany nezareaguje. Každý účastník súdnehokonania nesie procesnú zodpovednosť za plnohodnotné využitie prostriedkov procesnejobrany, ktoré mu zákon priznáva. Obzvlášť to platí v konkurznom konaní vzhľadom na užopakovane zdôrazňované uplatňovanie zásady rýchlosti a prísne formálneho procesu.Za takých okolností potom využitie procesného prostriedku stranou súdneho konania spolus využitím práva protistrany vyjadriť sa k obsahu tohto procesného prostriedku plnezabezpečujú základné právo účastníkov konania na súdnu ochranu aj ich právona spravodlivé súdne konanie.
3. Posledný, relatívne samostatný okruh sťažovateľových námietok sa zakladalna ďalšom nedostatku odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľv sťažnosti uvádza, že nedoručovanie procesných podaní navrhovateľov „uviedol... aj v odvolaní. V tomto uznesení sa Krajský súd v Bratislave vyjadril len k neúčasti sťažovateľa na pojednávaní vytýčenom na deň 24. 1. 2014, avšak nič neuviedol k tomu, že žiadne vyjadrenia a podania zo strany navrhovateľov neboli doručované sťažovateľovi.“.
Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že sťažovateľovo citované tvrdenie je v súlade soskutočnosťou.
Ako už bolo uvedené (1. bod odôvodnenia tohto uznesenia), kvalita odôvodneniarozhodnutia všeobecného súdu sa vždy musí posudzovať s ohľadom na okolnostikonkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Ruiz Torija proti Španielsku,sťažnosť č. 18390/91, § 29). Ústavný súd už podčiarkol skutočnosť, že v sťažovateľovomprípade išlo o konkurzné konanie v jeho úvodnej fáze vyznačujúcej sa síce prvkamisporového konania, ale v záujme uplatnenia zásady rýchlosti konania aj výraznoukoncentráciou spätou s uplatňovaním nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 19 ods. 1písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zároveň tiež bol konštatovaný nedostatoksúčinnosti sťažovateľa v procesných etapách, v ktorých mu právna úprava právo zaujaťstanovisko k návrhom navrhovateľov garantovala.
S ohľadom na popísané konkrétne okolnosti prípadu poukaz krajského súduna procesnú pasivitu sťažovateľa, ktorý bol reakciou na jeho domáhanie sa procesných právv podanom odvolaní, podľa názoru ústavného súdu postačuje pre naplnenie sťažovateľovhozákladného práva na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Samotnýkrajský súd nadväzne na to uviedol, že vzhľadom na procesnú pasivitu sťažovateľa„nemohol prihliadnuť k dôvodom uvedeným v odvolaní doručenom zo strany dlžníka“.
4. Ústavný súd zhrňujúco konštatuje, že predbežné prerokovanie všetkýchrozhodujúcich námietok sťažovateľa, na ktorých založil svoj návrh na rozhodnutie vo vecisamej, vedie k záveru, že po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo možnédospieť k meritórnemu záveru o porušení sťažovateľovho základného práva na súdnuochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie. To vedie ústavný súd štandardne(napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06) k odmietnutiu sťažnostiako zjavne neopodstatnenej, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite i jeho návrhomna dočasné opatrenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015