znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 402/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. D., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 283/2002 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2006 a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/249/2011 a jeho rozsudkom z 1. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená na základe výziev ústavného súdu podaniami sťažovateľa doručenými 9. a 20. júla 2012, ako aj 6. augusta 2012.   V   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na ochranu majetku a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn. 6 C 283/2002 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2006 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/249/2011   a   jeho   rozsudkom z 1. decembra 2011.

Z obsahu doplnenej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na ochranu majetku a vlastníckeho práva podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože všeobecné súdy „nevykonali ním navrhnuté dôkazy výsluchom svedkov..., ktorých výpovede pokladá za potrebné na zistenie skutkovej pravdy, za účelom vynesenia spravodlivých rozsudkov“.

Porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny podľa neho spočíva v tom, že „súdne konanie vo veci trvá cca 10, až do doby právoplatného rozsudku...“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že základné právo sťažovateľa na ochranu majetku a vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 283/2002 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/249/2011 porušené bolo. Okrem toho žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudky okresného súdu z 19. decembra 2006 a krajského súdu z 1. decembra 2011 a vec im vrátil na ďalšie konanie.

Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € a náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal vec sťažovateľa aj z hľadiska existencie ďalších dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to predovšetkým z hľadiska toho, či mu sťažnosť bola doručená v zákonom ustanovenej lehote (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (čl.   38   ods.   2   listiny)   postupom   okresného   súdu a krajského súdu

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   96/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 212/06,   IV.   ÚS   103/07)   sa   ochrana základnému právu   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Z uvedeného vyplýva, že   ústavný   súd   pri   skúmaní   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   a   v   primeranej   lehote   zohľadňuje   aj   to,   či   u   sťažovateľa   objektívne   ide o odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v   jeho   veci,   pretože   len   v   takom   prípade   možno uvažovať o porušení tohto základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (IV. ÚS 226/04, IV. ÚS 202/2010).

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (IV. ÚS 103/07).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na obsah a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny základom rozhodujúcim pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola sťažnosť sťažovateľa doručená, t. j. 25. apríla 2012, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal po   celý   čas   trvania   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   6   C   283/2002 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/249/2011. V danom prípade označené konanie okresného súdu v spojení s konaním na krajskom súde totiž skončilo 22. februára 2012,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   283/2002 z 19. decembra   2006   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co/249/2011 z 1. decembra 2011.

Ak bol sťažovateľ toho názoru, že v označenom konaní okresného súdu a krajského súdu dochádza k zbytočným prieťahom a trvá neprimerane dlho, mohol sa domáhať ochrany svojho základného práva podaním sťažnosti ústavnému súdu v takom štádiu tohto súdneho konania,   v   ktorom   sa   ešte   mohol   naplniť účel   sledovaný   takouto   sťažnosťou   (obdobne III. ÚS 61/98, II. ÚS 280/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Tú časť sťažnosti, v petite ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 283/2002 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2006 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/249/2011 a jeho rozsudkom z 1. decembra 2011, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom   predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia sťažnosti konštatuje, že sťažovateľ napriek tomu, že je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, svoju sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupmi a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, riadne vecne a konkrétne neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   iba   uvádza,   že   všeobecné   súdy „nevykonali   ním   navrhnuté   dôkazy výsluchom svedkov..., ktorých výpovede pokladá za potrebné na zistenie skutkovej pravdy, za účelom vynesenia spravodlivých rozsudkov“.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd opätovne   uvádza,   že   sťažovateľ   je   zastúpený   advokátom.   Podľa   §   18   ods.   2   zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je   povinný   vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (obdobne II. ÚS 117/05).

Keďže sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nespĺňa zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 604/08, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 210/2010), ústavný súd ju preto z tohto dôvodu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012