znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 402/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl.   6   ods.   1,   čl.   13   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupmi a uzneseniami Okresného súdu Žilina zo 4. septembra 2008, z 12. marca 2009 a 15. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 131/2008 a Krajského súdu v Žiline sp.   zn.   6   Co   317/2008   z   31.   októbra   2008,   sp.   zn.   5   Co   131/2009   zo   7.   júla   2009 a sp. zn. 10 Co 175/2010 z 10. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2010 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl.   2   ods.   1,   čl.   12   ods.   1,   2   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) zo 4. septembra 2008, z 12. marca 2009 a 15. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.   33   C   131/2008   a   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 Co 317/2008   z   31.   októbra   2008,   sp.   zn.   5   Co   131/2009   zo   7.   júla   2009 a sp. zn. 10 Co 175/2010 z 10. júna 2010.

Zo   sťažnosti   a   z   priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú vlastníkmi rodinného domu a 18. júna 2008 podali na okresnom súde žalobu „o opravu poškodeného obcou S.   odtoku zo septiku RD   žalobcov a náhradou nemajetkovej ujmy“ spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov. Táto vec bola na okresnom súde vedená pod sp. zn. 33 C 131/2008.

Okresný súd ich žiadosti nevyhovel uzneseniami zo 4. septembra 2008 a z 12. marca 2009 a ďalším uznesením z 15. marca 2010 okresný súd konanie zastavil.

Krajský súd tieto uznesenia okresného súdu potvrdil rozhodnutiami z 31. októbra 2008, 7. júla 2009 a 10. júna 2010 v označených konaniach.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že   postupmi   a   uzneseniami   okresného   súdu,   ako   aj krajského súdu boli porušené označené články ústavy a ich práva podľa ústavy a dohovoru, keďže   v   niektorých   iných   konaniach pred   okresným súdom   a krajským   súdom   už boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov.

V dôsledku toho sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupmi a uzneseniami okresného súdu zo 4. septembra 2008, 12. marca 2009 a 15. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 131/2008 a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 6 Co 317/2008 z 31. októbra 2008, sp. zn. 5 Co 131/2009 zo 7. júla 2009 a sp. zn.   10   Co   175/2010   z   10.   júna   2010   (potvrdením   rozhodnutia   okresného   súdu o odmietnutí   žiadosti   sťažovateľov   o   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov a následným   zastavením   konania   o   žiadosti   sťažovateľov   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov). Požadujú zrušiť všetky označené uznesenia krajského súdu a žiadajú o priznanie finančného odškodnenia v sume 6 000 € od krajského súdu.

Napokon   sťažovatelia   žiadajú   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv podľa ústavy postupmi a rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktoré   ich   neoslobodili   od   platenia súdnych poplatkov v súdnom konaní a následne zastavili konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku.

1. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v   lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovatelia   mohli   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (napr.   I.   ÚS   120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že namietané uznesenie okresného súdu sp.   zn.   33   C   131/2008   zo   4.   septembra   2008   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 6 Co   317/2008   z   31.   októbra   2008   nadobudlo   právoplatnosť   15.   decembra   2008 a uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 C 131/2008 z 12. marca 2009 v spojení s uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   131/2009   zo   7.   júla   2009   nadobudlo   právoplatnosť 18. septembra 2009.

Vo vzťahu k týmto uzneseniam okresného súdu a krajského súdu je teda sťažnosť v tejto časti podaná zjavne po zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehote podľa § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde,   keďže   sťažovatelia   podali   sťažnosť   ústavnému   súdu   až v septembri 2010.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2.   Tú   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietajú   uznesenie   okresného   súdu z 15. marca 2010 a jeho postup v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C/131/2008, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 33 C 131/2008 z 15. marca 2010 o zastavení konania bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní, pričom sťažovatelia odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj podali v apríli 2010. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu preskúmať namietané uznesenie okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 Co 175/2010 z 10. júna 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 C 131/2008 z 15. marca 2010 o zastavení konania pre nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Túto   časť   sťažnosti   treba   však   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd poukazuje v tomto smere na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri   predbežnom prerokovaní odmietnuť aj   taký návrh, ktorý   sa   na prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I.   ÚS 4/00). Dôvodom na odmietnutie návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal namietané uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   10   Co/175/2010   z   10.   júna   2010   a   z   jeho   obsahu   nezistil,   že   by   išlo o rozhodnutie   arbitrárne   alebo   svojvoľné,   resp.   že   by   malo   nejakú   vecnú   spojitosť s obsahom označených práv sťažovateľov podľa ústavy a dohovoru.

Vyplýva to aj z odôvodnenia tohto rozhodnutia krajského súdu, ktorý vo výroku svojho   rozhodnutia   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   z   15.   marca   2010   o   zastavení konania, keď po predchádzajúcom konaní o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov sťažovatelia v stanovenej lehote na základe výzvy okresného súdu nezaplatili súdny poplatok za podaný návrh. V dôsledku toho logickým zákonným následkom v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov bolo zastavenie konania v ich právnej veci.

Okrem toho krajský súd vo výroku konanie o oslobodenie od súdnych poplatkov zastavil pre neodstraniteľný nedostatok podmienky konania podľa § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   pretože   o   žiadostiach   sťažovateľov   bolo   predtým viackrát už rozhodnuté v ich neprospech, tieto skutočnosti zakladali aj prekážku rozhodnutej veci.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu (na s. 2 a 3)   je jasné a zrozumiteľné, a keďže sa opiera o viaceré ustanovenia procesného kódexu, jeho závery nie je ústavný súd oprávnený korigovať, resp. nahrádzať.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   o   tejto   časti   sťažnosti   tak,   že   ju   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bezpredmetné   rozhodovať   o žiadosti sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010