znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 402/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K. a A. K., obaja bytom R., a A. F., R., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia   ich   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 26/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S., Ing. K. K., A. K. a A. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2009 doručená sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K. a A. K., obaja bytom R., a A. F., R. (ďalej len „sťažovatelia“),   pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 26/2008-263 z 19. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali v procesnej pozícii žalovaných v 2., 4., 5. a 6. rade v konaní vedenom pred Okresným súdom Rožňava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 75/2006, ktorého predmetom bolo určenie čiastočnej neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva bytov.

Konanie bolo začaté na návrh E. P. B., R. (ďalej len „žalobca“), ktorý sa domáhal vyslovenia   neplatnosti   ustanovení   zmlúv   o   prevode   vlastníctva   bytov   uzavretých 23. februára 2006 medzi žalovanými ako kupujúcimi a JUDr. J. S., správcom konkurznej podstaty úpadcu K., a. s., B., vystupujúcim v predmetnom konaní ako žalovaný v 1. rade. Išlo o ustanovenia, podľa ktorých k pozemkom zastavaným stavbou s prevádzanými bytmi a k pozemkom priľahlým k týmto stavbám „v súlade s ustanovením § 23 ods. 5 Zákona č. 182/1993 Z. z. v platnom znení, vzniká... právo užívania týchto parciel zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností“. Predmetné pozemky sú totiž vlastníctvom   žalobcu.   Právo   zodpovedajúce   vecnému   bremenu   bolo   na   základe   týchto zmlúv zapísané príslušným orgánom do katastra nehnuteľností.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   9   C   75/2006-203   z   12.   novembra   2007   vyhovel žalobcovmu   návrhu   tak,   že   vyslovil   neplatnosť   sporných   ustanovení   zmlúv   o   prevode vlastníctva bytov, a rozhodol, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu na pozemkoch v prospech sťažovateľov nevzniklo.

Okresný súd v priebehu konania riešil otázku povahy stavby so súpisným číslom 1065, v ktorej sa predmetné byty nachádzali, a to z hľadiska toho, či ide o bytový dom so štyrmi bytmi, alebo ide o štyri rodinné domy. Po vykonanom dokazovaní (oboznámenie sa so súvisiacim spisom, výsluch zástupcu znaleckého ústavu, ktorý v súvisiacom konaní podával znalecký posudok) dospel okresný súd ku skutkovému zisteniu, že spornú stavbu „je potrebné považovať za rodinné domy v radovej zástavbe s jedným bytom“.

Okresný súd odôvodnil svoj skutkový záver zistením, že „bytové jednotky nemajú žiadne   spoločné   priestory   a   zariadenia   ani   spoločný   vchod   z   verejnej   komunikácie, schodište. Každá bytová jednotka má vlastný bytový vchod, samostatnú kotolňu, pivnicu. Jednotlivé bytové jednotky sú od seba oddelené dvojitými stenami a strechy jednotlivých bytových jednotiek sú tiež oddelené.“. Okresný súd tiež poukázal na skutočnosť, že „štvrtá bytová jednotka, nachádzajúca sa na parcele č. 5047/4 bola predaná ako rodinný dom ešte v roku 2000. Kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k tomuto rodinnému   domu   Správa   katastra   R.   zapísala   a   povolila   vklad   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti – rodinného domu v prospech nového vlastníka.“.

Okresný   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   vysporiadal   aj   so   skutočnosťou vydania kolaudačného rozhodnutia Odborom výstavby Mestského národného výboru v R. z roku 1972, ktorým sa povolilo „používať budovu... 4 byt. jednotky Štátneho majetku v obci R.“. Podľa okresného súdu „od vydania kolaudačného rozhodnutia charakter stavby sa   nezmenil,   budova   a   štyri   bytové   jednotky   nachádzajúce   sa   v   nej   sa   od kolaudácie používajú na bývanie, preto nie je potrebné v správnom konaní vydať rozhodnutie o zmene charakteru   stavby   v   zmysle   §   85   Zákona   č.   50/1976   Zb.   –   stavebného   zákona,   ale   je potrebné ustáliť, či bytové jednotky sa nachádzajú v rodinných domoch alebo v obytnom dome“.

Vzhľadom   na   už   citované   ťažiskové   skutkové   zistenie   okresný   súd   konštatoval rozpor   predmetných   zmlúv   o   prevode   vlastníctva   bytov   so   zákonom   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), z čoho plynula aj neplatnosť zmluvných ustanovení, ktoré žalobou napadol žalobca.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie   zdôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci a nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel okresný súd na základe vykonaného dokazovania.

V odvolaní argumentovali predovšetkým viazanosťou okresného súdu už uvedeným kolaudačným rozhodnutím z roku 1972, ktorým bolo udelené „stavebníkovi predmetného domu,   povolenie   používať   budovu,   štyri   bytové   jednotky   štátneho   majetku   Obci   R. Predmetné rozhodnutie sa odvoláva na rozhodnutie o prípustnosti stavby vydané odborom výstavby   MsNV   R.   pod   č.   výst.   1424/70,   je   teda   nesporné,   že   rozhodnutím   o   udelení povolenia na užívanie budovy bola vzaná do užívania jedna stavba, ktorá obsahovala štyri bytové   jednotky   Štátneho   majetku   R.   Existencia   jediného   rozhodnutia,   ktoré   rozhodlo o užívaní celej budovy ako jednej stavby vylučuje možnosť, aby predmetným rozhodnutím boli dané do užívania štyri rodinné domy, keďže by išlo o štyri samostatné budovy stavby, na čo predmetné rozhodnutie nedáva žiadny základ. Zároveň je tam uvedené, že novostavba obdrží popisné číslo od MsNV. Aj z toho vyplýva, že išlo o jednu novostavbu, ktorej malo byť a ako je to nesporne z vykonaného dokazovania preukázané aj bolo pridelené jedno súpisné číslo. Rovnako nesporné... je aj to, že nedošlo k zmene tohto rozhodnutia, teda budova je naďalej stavbou so štyrmi bytovými jednotkami, teda bytovým domom.“. Okresný súd sa mal podľa § 135 ods. 2 druhej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) cítiť viazaný kolaudačným rozhodnutím z roku 1972 v tom zmysle, že sporná stavba je bytovým domom.

Sťažovatelia v odvolaní tiež polemizovali s hodnotením výpovede znalca okresným súdom. Podľa ich názoru „záver výpovede znalca je taký, že predmetná budova je obytná budova so štyrmi bytovými jednotkami“. Závery okresného súdu, že predmetná stavba nemá žiadne spoločné časti, „sú svojvoľné, pretože súd posúdil apriorne stavbu ako rodinné domy a vychádzajúc z tohto názoru usúdil, že obvodové múry, strecha, základy, nie sú spoločnými časťami predmetného bytového domu. Tento záver je v rozpore s rozhodnutím príslušného stavebného orgánu.“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   Co   26/2008-263   z   19.   mája   2009   odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Stotožnil   sa   so   skutkovými   a   právnymi závermi okresného súdu tak, ako mu to umožňuje § 219 ods. 2 OSP, pričom dodal, že „samotnou   výpoveďou   žalovaných   na   súde   prvého   stupňa   bolo   preukázané,   že   nimi odkúpené   a   v   súčasnosti   užívané   byty   nespĺňajú   podmienky   stanovené   §   2   ods.   2   zák. č. 182/1993 Z. z.... Tieto byty nemajú spoločné zariadenia, ktoré by mohli byť v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov, pretože ako vypovedali odporcovia, každý jeden byt je samostatne napojený na verejný vodovod, kanalizáciu a elektrickú energiu cez samostatné prípojky a meracie zariadenia. Táto skutočnosť vyplýva aj z prednesu Ing. H., zástupcu Ústavu   súdneho   inžinierstva   v   Žiline,   ktorý   spracoval   znalecký   posudok   pre   potreby konania   keď   konštatoval,   že   stavba   pod   súpisným   č.   1065   podľa   zápisu   v   posudku   je uvedená ako obytný dom so štyrmi obytnými jednotkami, pričom správne malo ísť o budovu so štyrmi bytovými jednotkami, čo je konštatácia kolaudačného rozhodnutia.“.

Porušenie   svojich   v   sťažnosti   označených   základných   práv   vidia   sťažovatelia v nerešpektovaní   ustanovenia   §   135   ods.   2   druhej   vety   OSP,   pretože „odvolací a prvostupňový   súd   sa   odchýlili   od   rozhodnutia,   ktoré   v   predmetnej   veci   vydal   orgán, v ktorého   pôsobnosti   bolo   vydať   kolaudačné   rozhodnutie“.   S   poukazom   na   súvisiacu judikatúru všeobecných súdov i ústavného súdu sťažovatelia uzavreli, že „tak prvostupňový ako aj odvolací súd boli povinní vychádzať z označeného rozhodnutia v zmysle ustanovenia §   135   ods.   2   O.s.p.,   bez   možnosti   vytvoriť   si   vlastný   právny   názor   o   tom   vo   forme predbežnej otázky. V tomto konaní nebol ani prvostupňový, ani odvolací súd oprávnený zmeniť   svojvoľne   a   na   základe   svojho   uváženia   charakter   stavby,   o   charaktere   ktorej existuje rozhodnutie, ktoré nebolo v správnom konaní zmenené.“.

Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich   sťažnosti   na   ďalšie   konanie v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľov

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo konať zákonom predpísaným spôsobom pred súdom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   vo   veci   sp.   zn. 6 Co 26/2008-263 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn.   6 Co 26/2008-263   zo dňa 19.5.2009 a vracia vec Krajskému súdu   v   Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a   iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II.   ÚS   122/05).   A   contrario,   ak   všeobecný   súd   koná   v   rozpore   s   procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v   súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k   porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   o   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovatelia   odvádzali   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   i   práva na spravodlivé súdne konanie z tvrdeného nerešpektovania § 135 ods. 2 druhej vety OSP konajúcimi súdmi.

Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného   súdu   alebo   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú   základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol   spáchaný   trestný   čin,   priestupok   alebo   iný   správny   delikt   postihnuteľný   podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa § 135 ods. 2 OSP inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Aj   keď   ústavný   súd   z   hľadiska   zakotvenia   svojich   kompetencií   v   ústave nepredstavuje ďalšiu inštanciu v systéme všeobecného súdnictva, a preto skutkové a právne závery   všeobecných   súdov   môžu   byť   predmetom   jeho   kontroly   iba   v   prípade   ich arbitrárnosti   alebo zjavnej   neodôvodnenosti   spätej   s   porušením   základného   práva   alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06), v posudzovanom prípade bolo potrebné zamerať sa na hodnotenie kolaudačného rozhodnutia z roku 1972 konajúcimi súdmi, pretože práve toto hodnotenie sťažovatelia považovali za prejav svojvôle všeobecných súdov spojený s porušením zákona (§ 135 ods. 2 OSP), čo by mohlo viesť k záveru o porušení ich základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Z obsahu kolaudačného rozhodnutia, ktoré sťažovatelia priložili k svojej sťažnosti, vyplýva, že ním bolo v prospech Okresného výstavbového družstva R. udelené povolenie „používať budovu... 4. byt. jednotky Štátneho majetku v obci R.“. Podľa názoru ústavného súdu z uvedenej formulácie nie je možné bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že stavba, ktorej užívanie bolo povolené podľa právnych predpisov platných a účinných v roku 1972, je bytovým domom spĺňajúcim znaky exaktne vymedzené zákonom o vlastníctve bytov. Ústavný   súd   tu   poukazuje   na   vyjadrenie   žalobcu   k   odvolaniu   sťažovateľov,   ktoré zrekapituloval krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku (strana 8) a z ktorého vyplýva odlišný právny režim stavieb v roku 1972 v porovnaní s právnou úpravou v súčasnosti. Navyše predmetné kolaudačné rozhodnutie hovorí o „budove“ bez toho, aby jednoznačne uviedlo, o aký druh stavby v kontexte v tom čase účinných právnych predpisov ide.

Preto bolo správne, ak okresný súd a krajský súd dokazovanie zamerali na zistenie jednoznačného   záveru   o   charaktere   spornej   stavby   bez   toho,   že   by   sa   cítili   viazaní predmetným kolaudačným rozhodnutím práve v tejto otázke.

Skutkové   závery,   ku   ktorým   potom   konajúce   súdy   (predovšetkým   okresný   súd) dospeli,   nepovažuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   alebo   zjavne   neodôvodnené.   Vychádzali zo skutkových okolností plynúcich zo súvisiaceho súdneho spisu doplnených výsluchom znalca.   Výsledky,   ku   ktorým   potom   dospeli,   riadne   odôvodnili   poukazom   na   detailné stavebno-technické   charakteristiky   spornej   stavby   doplnené   i   o   skutočnosti   uvedené v súvisiacom   súdnom   spise,   z   ktorých   vyplýva   predaj   jednej   z   dotknutých   bytových jednotiek v roku 2000 ako rodinného domu, ale aj písomné vyjadrenie Okresného úradu v R. z roku 1999 o tom, že ide o rodinné domy v radovej zástavbe.

Preto, ak konajúce súdy po vyhodnotení uvedených dôkazov samostatne, ale aj v ich vzájomných súvislostiach dospeli k záveru, že predmetnú stavbu tvoria rodinné domy a že nejde o bytový dom podľa zákona o vlastníctve bytov, nemožno ich záver hodnotiť ako porušujúci   §   135   ods.   2   OSP,   keďže   na   aplikáciu   tohto   ustanovenia   v   posudzovanom prípade nedávalo kolaudačné rozhodnutie z roku 1972 potrebný základ.

Rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   bol   sťažovateľmi   označený   za   porušovateľa   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktorý v plnom rozsahu odkázal na skutkové a právne závery okresného súdu podľa § 219 ods. 2 OSP, nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia uvedených práv sťažovateľov, čo je dôvodom na   odmietnutie   ich   sťažnosti   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľov vznesenými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009