znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 402/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka   na   neverejnom   zasadnutí   17.   marca   2009 vo veci prijatej sťažnosti Ing. B. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 40 Er 4789/2007-22 zo 7. júla 2008 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo   Ing.   B.   R.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 40 Er 4789/2007-22 zo 7. júla 2008 p o r u š e n é b o l i.

  2. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. B. R.   trovy právneho zastúpenia v sume   223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   J.   F.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

  3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. B. R. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2008 doručená sťažnosť Ing. B. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 40 Er 4789/2007-22 zo 7. júla 2008.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 402/08-8 z 3. decembra 2008   prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

  Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 27 P 29/05-326 z 13. júna 2007 (ďalej len „rozsudok Okresného súdu Košice   II“)   zaviazaný   prispievať   na   výživu   svojich   dvoch   maloletých   detí   v sumách 15 000 Sk a 10 000 Sk mesačne od 1. októbra 2006,   pričom dlžné výživné za obdobie od 1. októbra   2006   do   31.   mája   2007   ho   okresný   súd   zaviazal   uhradiť   do   90   dní od právoplatnosti   rozsudku.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom č.   k. 8 CoP 240/2007-433 z 18. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) prvostupňový rozsudok zmenil tak, že vyživovaciu povinnosť určil v prvom prípade v sume 10 000 Sk a v druhom prípade v sume 5 000 Sk mesačne, s účinnosťou od 1. marca 2007. Vo výroku o dlžnom výživnom, ako aj vo výroku o náhrade trov konania rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

  Na   základe   predbežnej   vykonateľnosti   podľa   ustanovenia   §   162   ods.   2   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) zákonná zástupkyňa oprávnených požiadala o exekúciu v zmysle rozsudku Okresného súdu Košice II. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie sp. zn. Ex 0246/07 z 21. decembra 2007 podal   sťažovateľ   9.   januára   2008   námietky.   Uznesením   vyššieho   súdneho   úradníka okresného súdu č. k. 40 Er 4789/2007-14 zo 14. marca 2008 boli jeho námietky zamietnuté. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 8. apríla 2008 odvolanie, v ktorom namietal, že jeho dlh na výživnom nezodpovedá sume tvrdenej zákonnou zástupkyňou oprávnených, ďalej že k jeho námietkam podala táto zákonná zástupkyňa svoje vyjadrenie, ktorému mu nebolo doručené,   a nemal   teda   možnosť   sa   k nemu   vyjadriť.   Podaním   z 30.   mája 2008 doplnil sťažovateľ svoje odvolanie o nové skutočnosti a uviedol v ňom, že exekučný titul – rozsudok Okresného súdu Košice II bol rozsudkom krajského súdu v časti zmenený a v časti dlžného výživného zrušený a vrátený prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Uznesením sudcu okresného súdu č. k. 40 Er 4789/2007-22 zo 7. júla 2008 boli námietky sťažovateľa proti exekúcii a trovám exekúcie zamietnuté.

  Sťažovateľ v súvislosti s týmto uznesením uviedol: «Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd nepovažoval moje námietky týkajúce sa dlžného výživného za relevantné, pretože podľa neho je podstatné iba to, že výživné bolo určené. V súvislosti s námietkou, že mi nebolo doručené vyjadrenie matky mal. detí k mojim námietkam, zaujal stanovisko, že žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale   ani   Exekučného   poriadku neukladajú súdu povinnosť doručovať každé jedno podanie účastníka konania druhej strane sporu. Podľa   môjho   presvedčenia   uznesením   okresného   súdu   zo   07.7.2008   došlo k porušeniu môjho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 a čl. 47 ods.3 Ústavy, resp. čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Citované články Ústavy a Dohovoru sa vzťahujú nielen na konanie vo veci samej, ale aj na vykonávacie konanie, teda aj na exekučné konanie.

Najmarkantnejším   porušením   týchto   práv   je   skutočnosť,   že   súd   mi   nedoručil vyjadrenie matky mal. detí k mojim námietkam a tým mi znemožnil zaujať k nim stanovisko. Došlo   preto k   porušeniu   zásady   „rovnosti   zbraní“,   teda   rovnoprávneho   postavenia účastníkov   exekučného konania,   keďže   matka   mal.   detí   bola   v   porovnaní   so mnou zvýhodnená. Kým totiž ona mohla reagovať na moje podanie, ja som už takú možnosť v súvislosti s jej vyjadrením nemal. Vzhľadom na čl. 154c ods. 1 Ústavy bolo povinnosťou okresného   súdu   namiesto   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku   a Občianskeho súdneho poriadku použiť čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže tento v súvislosti s doručovaním podaní účastníkov konania zabezpečuje väčší rozsah práva na spravodlivé súdne konanie. Uznesenie okresného súdu treba považovať v merite veci za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Nebolo totiž možné potvrdiť začatie exekúcie na základe takého predbežne vykonateľného rozsudku okresného súdu, ktorý bol nakoniec odvolacím súdom zmenený. V čase rozhodovania okresného súdu o mojich námietkach zákonný sudca už vedel o tom, že predbežne vykonateľný neprávoplatný exekučný titul už neexistuje, lebo bol odvolacím súdom zmenený. Okrem toho zo zmeňujúceho rozsudku krajského súdu nedalo sa zistiť, či ku dňu jeho vydania niečo na stanovenom výživnom dlhujem, a ak áno, aká je presná výška môjho dlhu. Za takéhoto stavu mal okresný súd voliť medzi dvoma možnosťami. Mohol vyčkať na rozhodnutie o výške dlžného   výživného   alebo   mohol   túto   otázku   sám   riešiť vykonaním potrebného dokazovania. Okresný súd však nepostupoval ani jedným z týchto spôsobov, iba jednoducho prehlásil, že moje námietky týkajúce sa dlžného výživného sú irelevantné.»

  Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 40 Er 4789/2007-22 zo 7. júla 2008, predmetné uznesenie zrušil, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   v zastúpení   jeho   predsedom   sa   v liste   sp.   zn.   1   SprV/23/2009 doručenom ústavnému súdu 16. februára 2009 vyjadril k námietkam sťažovateľa takto:Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa,   podľa   ktorej   mal   okresný   súd   tým,   že sťažovateľovi nedoručil vyjadrenie zákonnej zástupkyne oprávnených k jeho námietkam, porušiť zásadu rovnosti účastníkov konania, uviedol, že žiadne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania ani zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   povinnosť doručovať   každé   jedno   podanie   účastníka   druhej   strane   sporu   súdu   neukladajú.   Podľa okresného   súdu   „Keby   súd   doručoval   každé   vyjadrenie   účastníka   na   vyjadrenie   druhej strane, došlo by v praxi k absurdným situáciám, pri ktorých by sa kolobeh vyjadrení sa účastníkov nikdy neskončil.“. Okresný súd vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že tvrdenia, ktoré predostrel sťažovateľ v námietkach, bolo potrebné uviesť v konaní vo veci samej, a nie v exekučnom konaní, pretože inštitút námietok neslúži ako opravný prostriedok proti rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Exekučný   súd   nemôže   spochybňovať   rozhodnutie   súdu   po vecnej   stránke.   Povinný   v námietkach   proti   exekúcii   podľa   názoru   okresného   súdu neuviedol žiadne iné okolnosti, ktoré by nastali po vzniku exekučného titulu a spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránili jeho vymáhateľnosti, ani iné dôvody, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. Exekučný titul v predmetnom konaní, - rozsudok Okresného súdu Košice II - je rozsudkom zo zákona predbežne vykonateľným. Tento rozsudok sa stal vykonateľným v časti bežného výživného určeného od 1. októbra 2006 dňa 9. júla 2007 a podanie odvolania vo veci samej nemalo odkladný účinok na vykonateľnosť rozsudku, pretože   ide   o rozsudok   upravujúci   vyživovaciu   povinnosť   sťažovateľa   voči   maloletým oprávneným.   Vychádzajúc   z uvedeného   považoval   okresný   súd   sťažnosť   sťažovateľa za nedôvodnú.

V závere listu predseda okresného súdu tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   25.   februára   2009   súhlasil   s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. V liste sťažovateľ uviedol, že síce ani Exekučný poriadok, ani Občiansky súdny poriadok neukladajú povinnosť doručovať každé vyjadrenie účastníka konania protistrane, sťažovateľ však poukazuje na čl. 154c ods.   1 ústavy   upravujúci   prednosť   záväzných   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach a základných slobodách zaručujúcich väčší štandart ústavných práv a slobôd pred zákonmi a v tomto kontexte odkazuje na čl. 6 dohovoru, z ktorého podľa jeho vyjadrenia vyplýva, vychádzajúc   z princípu   rovností   zbraní, „povinnosť   súdu   doručovať   všetky   procesné vyjadrenia účastníka konania ostatným účastníkom, a to bez ohľadu na prípadnú časovú náročnosť   takéhoto   postupu“. Sťažovateľ   ďalej   pokračuje,   že   aj   keď   v čase   vydania upovedomenia   o začatí   exekúcie   platil   ešte   neprávoplatný,   ale   predbežne   vykonateľný rozsudok,   v čase   vydania   namietaného   uznesenia   okresného   súdu   bola   situácia   odlišná, pretože rozsudok Okresného súdu Košice II bol už vtedy zmenený rozsudkom krajského súdu, ktorým bola určená vyživovacia povinnosť sťažovateľa v nižších sumách a ktorým krajský súd nerozhodol   o výške dlžného výživného (výživného za obdobie od zvýšenia vyživovacej   povinnosti   do vydania   rozsudku   krajského   súdu).   Preto   podľa   sťažovateľa neobstojí   tá   suma   dlžného   výživného,   pre   ktorú   bola   nariadená   exekúcia.   V závere sťažovateľ   argumentuje: „Argumentáciu   okresného   súdu   v tomto   smere   nemožno akceptovať.   Z jeho   pohľadu   totiž   je   podstatné   iba   to,   že   v čase   vydania   upovedomenia o začatí   exekúcie   zodpovedalo   toto   upovedomenie   predbežne   vykonateľnému   rozsudku okresného súdu. Odmieta reflektovať skutočnosť, že v neskoršom období došlo k vydaniu konečného rozsudku, ktorý sa pôvodný exekučný titul modifikoval. Znamená to vlastne, že okresný súd odmieta akceptovať zásadu vyplývajúcu z ustanovenia § 167 ods. 2 v spojení s ustanovením § 154 ods. 1 O.s.p., podľa ktorej pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav existujúci v čase jeho vyhlásenia. Pri zohľadnení tejto zásady sa javí ako nepochybné, že napadnuté uznesenie okresného súdu vecne neobstojí.“  

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie   veci   a so   súhlasom   všetkých   účastníkov   konania   od   ústneho   pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   zo   súvisiaceho   spisu   a z vyjadrenia predsedu okresného súdu zistil tieto skutočnosti:

Rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   bol   sťažovateľ   zaviazaný   k vyživovacej povinnosti voči svojim dvom maloletým deťom vo výške 15 000 Sk a 10 000 Sk mesačne od 1. októbra 2006, ako aj k úhrade dlžného výživného za obdobie od 1. októbra 2006 do 31. mája 2007. Sťažovateľ sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolal. O podanom odvolaní   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   zmenil   prvostupňový   rozsudok   v časti   bežného výživného na sumy v prvom prípade 10 000 Sk a v druhom prípade 5 000 Sk mesačne, s účinnosťou   od   1.   marca   2007.   Krajský   súd   zároveň   zrušil   prvostupňový   rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom a vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Medzitým na základe predbežnej vykonateľnosti prvostupňového rozsudku v zmysle ustanovení § 162 OSP zákonná zástupkyňa oprávnených podala 26. novembra 2007 návrh na   vykonanie   exekúcie.   Proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   sp.   zn.   Ex   0246/07 z 21. decembra 2007 podal sťažovateľ 9. januára 2008 námietky. K námietkam sťažovateľa sa vyjadrila zákonná zástupkyňa oprávnených podaním doručeným súdnemu exekútorovi poverenému   vykonaním   exekúcie   16.   januára   2008,   v ktorom   uviedla,   že   návrh na vykonanie exekúcie považuje za zákonný a opodstatnený a dlh na výživnom za presný. Argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho príspevkov pre maloletých v rámci kapitálového sporenia považovala v súvislosti s bežným výživným za irelevantné. Námietky sťažovateľa označila za účelové a nedôvodné   „s cieľom citeľne znížiť životnú úroveň a uspokojovanie potrieb   maloletých   oprávnených,   a takto   zneužiť   a využiť   situáciu   v neprospech   matky maloletých   oprávnených   P.   R.“.   V   závere   zákonná   zástupkyňa   oprávnených   navrhla námietky zamietnuť. Uznesením vyššieho súdneho úradníka   okresného súdu č. k. 40 Er 4789/2007-14 zo 14. marca 2008 boli námietky sťažovateľa proti exekúcii aj proti trovám exekúcie zamietnuté. Proti obom výrokom uznesenia sa sťažovateľ 8. apríla 2008 odvolal. V podanom odvolaní uviedol, že jeho dlh na výživnom nezodpovedá oprávnenou tvrdenej sume.   Poukázal   tiež   na   to,   že   vyjadrenie   zákonnej   zástupkyne   oprávnených   k jeho námietkam   mu   nebolo   doručené,   a teda   nemal   možnosť   zaujať   k nemu   stanovisko. V takomto postupe okresného súdu videl porušenie princípu rovnosti účastníkov konania. Odvolanie doplnil podaním doručeným okresnému súdu 30. mája 2008 a uviedol v ňom, že rozsudkom   krajského   súdu   bol   zmenený   exekučný   titul   -   rozsudok   Okresného   súdu Košice II,   tak   že   sumy   vyživovacej   povinnosti   boli   oproti   prvostupňovému   rozsudku znížené s účinnosťou od 1. marca 2007 a výrok o dlžnom výživnom zrušený, pričom v tejto časti bola vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa exekučný titul, na základe ktorého bola exekúcia začatá, už neexistuje a hoci je právoplatne stanovené výživné od 1. marca 2007, nie je vyriešené, v akom rozsahu bolo z jeho strany uhradené, pretože prvostupňový rozsudok týkajúci sa dlžného výživného bol zrušený. Vychádzajúc z uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že exekúciu je potrebné zastaviť.Okresný   súd   o podanom   odvolaní rozhodol   uznesením   č.   k.   40   Er   4789/2007-22 zo 7. júla   2008   (ďalej   len   „namietané   uznesenie“),   ktorým   námietky   sťažovateľa   proti exekúcii,   ako   aj   proti   trovám   exekúcie   zamietol.   V úvode   odôvodnenia   okresný   súd predostrel argumenty sťažovateľa takto: „V dôvodoch odvolania odvolateľ uviedol, že sa súd nezaoberal jeho tvrdeniami, ktoré uvádzal v námietkach a síce, že jeho dlh nezodpovedá vymáhanej sume, keďže oprávneným prispieva sporením v rámci kapitálového sporenia, platením   poistného,   hradením   výdavkov   spojených   s tenisovým   tréningom   a kupovaním ošatenia   a stravy.   Má   za   to,   že   týmito   plneniami   došlo   k zániku   vymáhaného   nároku v zmysle   ust.   §   50   Exekučného   poriadku   v platnom   znení.   Namieta   aj   to,   že   k jeho námietkam sa vyjadrila zákonná zástupkyňa oprávnených, pričom jej vyjadrenie mu nebolo doručené   a nemohol   k nemu   zaujať   stanovisko,   čím   bola   porušená   zásada   rovnosti účastníkov. Vzhľadom na to, že dlžné výživné nie je presne vyčíslené, nemôžu byť podľa povinného presne vyčíslené ani trovy exekúcie.“

Okresný   súd   považoval námietky   sťažovateľa za nedôvodné,   pretože podľa   neho tvrdenia, ktoré v nich sťažovateľ uvádzal, bolo potrebné uviesť v konaní vo veci samej, a nie   v exekučnom   konaní.   Podľa   vyjadrenia   okresného   súdu   tvrdenia   o neprimeranosti výšky   výživného   k jeho   zárobkovým   možnostiam,   o príspevku   na   kapitálové   sporenie maloletých, o platení poistného a pod. sa týkajú konania vo veci samej, a nie exekučného konania.   Exekučné   konanie   nemôže   nahrádzať   konanie   vo   veci   samej,   ale   slúži   na uspokojenie   pohľadávky   oprávneného,   o ktorej   už   bolo   rozhodnuté.   Prvostupňový   súd jednoznačne určil vyživovaciu povinnosť a jeho rozhodnutie je v zmysle zákona predbežne vykonateľné. Exekučný titul sa stal vykonateľný v časti bežného výživného (určeného od 1. októbra 2006) 9. júla 2007 a podanie odvolania nemá odkladný účinok na vykonateľnosť rozsudku, pretože ide o vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči maloletým oprávneným. Keďže bol exekučný titul vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, oprávnení zastúpení   zákonnou   zástupkyňou   podali   v súlade   s ustanoveniami   Exekučného   poriadku návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia zaujal tiež stanovisko k námietke   sťažovateľa,   že   mu   nebolo   doručené   vyjadrenie   zákonnej   zástupkyne oprávnených   k jeho námietkam proti   exekúcii,   a uviedol,   že mu žiadne   ustanovenie ani Občianskeho súdneho poriadku, ani Exekučného poriadku neukladá povinnosť doručovať každé jedno podanie účastníka konania druhej strane (s výnimkou niektorých návrhov). Zákonná zástupkyňa oprávnených vo svojom vyjadrení nenavrhla žiadne dôkazy, ktoré by si vyžadovali   vyjadrenie   druhej   strany,   konštatovala   len   skutočnosti   zrejmé   zo   spisového materiálu,   preto   okresný   súd   nepovažoval   za potrebné   doručovať   jej   vyjadrenie sťažovateľovi.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v sebe   okrem   iných   práv   a záruk   (právo   na   rovnosť   zbraní,   kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na   konkrétny   prípad.“   (Georgidias   v.   Grécko   z 29.   mája   1997,   Recueil III/1997).

„Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd   v rozsudku   reagoval na každý   argument   prednesený   v súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire č. 303 – B).

V rámci svojej judikatúry ústavný súd vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

V podanom odvolaní (v jeho doplnení doručenom okresnému súdu 30. mája 2008) okrem   iného   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   pôvodný   exekučný   titul   –   rozsudok Okresného   súdu   Košice   II   –   bol   zmenený   druhostupňovým   rozhodnutím   –   rozsudkom krajského   súdu,   ktorým   boli   sumy   výživného   oproti   prvostupňovému   rozsudku   znížené a rozsudok   v časti   dlžného   výživného   zrušený   a vec   vrátená   v rozsahu   zrušenia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na tieto argumenty sťažovateľa vôbec okresný súd nereagoval, dokonca sa o týchto argumentoch sťažovateľa v úvode rozhodnutia vôbec nezmienil. Ústavný súd je však toho názoru,   že   z hľadiska   výsledku   rozhodnutia   neboli   argumenty   sťažovateľa   irelevantné. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   súd   zastaví,   ak   rozhodnutie,   ktoré   je   podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným. Dikcia tohto   ustanovenia   sa   totiž   zmieňuje   o okolnostiach,   ktoré   sa   vyskytli   práve   v prípade sťažovateľa (zrušenie časti rozsudku).

Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a preskúmateľne   alebo nekonštatuje   irelevantnosť   jeho   právnej   argumentácie,   poruší   základné   právo   na   súdnu ochranu   garantované   čl.   46   ods.   1   a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

V danom   prípade   okresný   súd   k vysporiadaniu   sa   s podstatnými   argumentmi sťažovateľa   ani nepristúpil,   ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   z dôvodu   nedostatku odpovede súdneho rozhodnutia v namietanom uznesení došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

  V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo nemalo byť vyhovené, či už čiastočne alebo v plnom rozsahu. Ústavný súd však musel zaujať   stanovisko   k   tomu,   či   rozhodnutie   o nich   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti (odôvodnenie   majúce   požadovanú   kvalitu   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru).

Ústavný súd sa vysporiadal aj so sťažovateľom namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré videl v nedodržaní princípu rovností zbraní postupom okresného súdu, keď tento   rozhodol   bez   toho,   aby   poskytol   sťažovateľovi   možnosť   zaujať   stanovisko k vyjadreniu zákonnej zástupkyne oprávnených k jeho námietkam proti exekúcii. Ústavný súd je toho názoru, že aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť   rozumný   stav   rovnováhy,   v ktorom   protistrana   môže   reagovať   na   relevantné argumenty druhého účastníka konania. Z toho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude   predostreté   argumenty   považovať   za   podstatné,   a ako   také   ich   predloží   ku konfrontácii   druhej   strane.   Konajúci   súd   popri   rovnosti   účastníkov   konania   musí   totiž zaručiť   aj   plynulosť   a   rýchlosť   konania,   čo   predpokladá   selekciu   len   podstatných argumentov,   ktoré   bude   súd   predkladať   na   vyjadrenie   protistrane.   Okresný   súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia bol toho názoru, že právna zástupkyňa oprávnených vo   svojom   vyjadrení   nenavrhla   žiadne   dôkazy,   len   skonštatovala   skutočnosti   známe zo spisového   materiálu,   preto   nepovažoval   za   potrebné   predkladať   jej   vyjadrenie sťažovateľovi na zaujatie stanoviska. Ústavný súd sa zo súvisiaceho spisového materiálu oboznámil s obsahom predmetného vyjadrenia a stotožňuje sa so záverom okresného súdu, že neobsahovalo skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné vyžiadať stanovisko sťažovateľa. Zákonná   zástupkyňa   oprávnených   totiž   nenavrhovala   žiadne   dôkazy,   poukázala   len vo všeobecnosti na účelovosť a neodôvodnenosť námietok sťažovateľa, bez toho aby toto tvrdenie podrobnejšie konkretizovala.

V postupe okresného súdu   preto ústavný súd porušenie princípu   rovností   zbraní nevidel, a teda porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy nezistil.  

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Z predloženého spisového materiálu týkajúceho za exekučného konania ústavný súd zistil,   že   medzičasom   došlo   uznesením   sp.   zn.   40   Er   4789/2007   z 12.   novembra   2008 k zastaveniu exekúcie na základe návrhu sťažovateľa. Za danej situácie je preto právne bezvýznamné   namietané   uznesenie   okresného   súdu   zrušiť   a vrátiť   vec   okresnému   súdu na ďalšie konanie. V tejto časti preto ústavný súd návrhu sťažovateľa na zrušenie uznesenia a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom,   a to za dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2008 a jeden úkon vykonaný v roku 2009, teda náhradu trov v celkovej sume 346,31 €.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred   ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 105,42 € a hodnota režijného paušálu je 6,31 €.

Sťažovateľ v danom   prípade   mohol   požadovať náhradu   trov   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 105,42 € + 2 x 6,31 €, spolu 223,46 €.   Ústavný súd náhradu trov za tretí úkon právneho zastúpenia (stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   doručené   ústavnému   súdu   25.   februára   2009) sťažovateľovi nepriznal, pretože ho nepovažoval za také, ktoré by výraznou mierou prispelo k objasneniu veci.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009