znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 401/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2015predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. JozefomHoličom,   advokátska   kancelária,   Lužická   7,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehotezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10   C   51/99   v obdobípo právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 328/2010-37z 30.   septembra   2010   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenompod sp. zn. 4 Co 546/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2014doručená   sťažnosť (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietanéhoporušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovzaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a právana prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10   C 51/99v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 328/2010-37 z 30. septembra2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 Co 546/2012.

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   od   28.   júna   1995v pozícii žalobcu účastníkom konania vedeného pred okresným súdom, ktorého predmetombolo spočiatku určenie neúčinnosti rozhodnutia o registrácii spoločenskej zmluvy, neskôrurčenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   a napokon   znovu   určenie   neplatnostirozhodnutia o registrácii zmeny spoločenskej zmluvy spolu s určením neplatnosti prevodovvlastníckeho práva ku konkretizovaným nehnuteľnostiam.

Ústavný   súd   nálezom   č.   k.   II.   ÚS   328/2010-37   z 30.   septembra   2010   vyslovilporušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C 51/99,prikázal   okresnému   súdu   konať   v predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznalsťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume   6 500   €,   ako   aj   náhradu   trov   konania.Uvedený nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 18. októbra 2010.

Sťažovateľ   v sťažnosti   rekapituluje   priebeh   konania   pred   okresným   súdompo právoplatnosti nálezu ústavného súdu. V tomto období došlo k nariadeniu pojednávaní(8. novembra 2010 a 13. apríla 2011), ako aj k rozhodovaniu okresného súdu o viacerýchprocesných   otázkach   (zastavenie   konania   v časti   jeho   dovtedajšieho   predmetu,zastavenie konania   proti   niektorým   z odporcov,   zmena   žalobného   petitu).   Sťažovateľnamieta, že okresný súd bol od 8. augusta 2011 nečinný, a preto doručil okresnému súdu5. marca   2012 „Žiadosť   o konanie   vo   veci...“.   Okresný   súd   4.   mája   2012   nariadilpojednávanie vo veci na 27. jún 2012.

Podaním doručeným okresnému súdu 19. júla 2012 sťažovateľ navrhol vstup ďalšíchúčastníkov na strane odporcu do konania. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 51/99-603z 18.   októbra   2012   tento   návrh   sťažovateľa   zamietol   argumentujúc   neefektívnosťounavrhovaného postupu vo väzbe na viac ako 17 rokov trvajúce konanie vo veci samej.Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 6. novembra 2012 odvolanie. Vec napadlana krajský súd 22. novembra 2012 a bola jej pridelená sp. zn. 4 Co 546/2012.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   od   22.   novembra   2012 „vo   veci   neurobil   žiadny procesný úkon, čím bol spôsobený prieťah 17 mesiacov, čo je dôvod na podanie tejto opakovanej   sťažnosti...“.   Súčasne   argumentuje   stavom   právnej   neistoty,   ktorý   trvá   už19 rokov.

Sťažovateľ podal 31. marca 2014 sťažnosť na postup krajského súdu podľa § 62zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Predseda krajského súdu oznámenímz 23. apríla 2014 predĺžil lehotu na vybavenie tejto sťažnosti do 30. mája 2014. V odpovedina   sťažnosť   z 22.   mája   2014   konštatoval   jej   dôvodnosť   na   základe   príčin   majúcichobjektívnu povahu (množstvo vecí pridelených do senátu „4 Co“). Súčasne však predsedakrajského súdu sťažovateľa upovedomil, že vo veci jeho odvolania krajský súd rozhodol27. marca 2014, „pričom na Okresný súd Bratislava I bude predmetné rozhodnutie spolu so súdnym spisom expedované v najbližších dňoch“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanievo veci samej nálezom takto rozhodol:

„I. Okresný súd Bratislava I., opakovane (od 18.10.2012, do 22.11.2012) porušil právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod sp. zn. 10C 51/1999. II.   Krajský   súd   v Bratislave   v konaní   sp.   zn.   4   Co   546/2012   (od   22.11.2012 do súčasnosti) porušil a porušuje právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III. Krajskému súdu v Bratislave a Okresnému súdu Bratislava I., prikazuje vo veci konať bez prieťahov.

IV. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo   výške   120 000   €,   ktorú   čiastku   sú   povinní   Okresý   súd   Bratislava   I.   a Krajský   súd Bratislava   zaplatiť   spoločne   a nerozdielne   na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Holiča, č. ú.: vedený v, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 455,03 €. a to všetko, Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd Bratislava, sú povinní   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Holiča, č. ú.: vedený v, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Sťažovateľ   doručil   26.   júna   2015   ústavnému   súdu   podanie,   v ktorom   doplnilinformácie   o vybavení   jeho   sťažnosti   na   postup   súdu   adresovanej   31.   marca   2014predsedovi krajského súdu. Súčasne uviedol, že jeho vec pred okresným súdom stále nie je„právoplatne skončená čo má ten dôsledok, že sťažovateľ trpel a stále trpí pocitom právnej neistoty v spravodlivý súdny proces“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je petit oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania a môže rozhodnúť len o tom,čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). V tomto ohľade sťažovateľ(kvalifikovane   zastúpený   advokátom)   namieta   prieťahy   v konaní   pred   okresným   súdomvedenom pod sp. zn. 10 C 51/99 „od 18.10.2010, do 22.11.2012“. Ústavný súd preto ustálilza predmet svojho predbežného prerokovania postup okresného súdu v označenom konaníiba   v období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č. k.   II.   ÚS   328/2010-37z 30. septembra 2010, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Pri   výklade   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovpodľa čl.   48 ods.   2   ústavy si   ústavný   súd   zároveň   osvojil judikatúru Európskeho   súdupre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených právpostupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C 51/99 v období po právoplatnosti nálezuústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   II.   ÚS   328/2010,   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   jehostabilizovanej judikatúry (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniuoznačeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z toho,   že   účelom   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitostiv primeranej   lehote)   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osobadomáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   142/03,I. ÚS 145/03).

Napriek skutočnosti, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu konanie v určovacejveci   sťažovateľa   nebolo   právoplatne   ukončené,   keďže   po   rozhodnutí   okresného   súduo procesnej   otázke   (zamietnutie   návrhu   sťažovateľa   na   pristúpenie   ďalších   účastníkovkonania na strane odporcu) bolo v štádiu konania o odvolaní sťažovateľa, je nepochybné,že k namietanému porušovaniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdunemohlo dochádzať.

Podľa odpovede   predsedu   krajského   súdu   na   sťažovateľovu   sťažnosť   na   postupsúdu podanú   podľa   zákona   o súdoch   síce   krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodol27. marca   2014   (teda   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu),   zároveň   však   z tejtoodpovede   z 22. mája   2014   (teda   už   po   doručení   sťažnosti   ústavnému   súdu)   vyplýva,že odvolacie rozhodnutie krajského súdu ešte nebolo okresnému súdu expedované, a tedasúdny spis nebol predložený okresnému súdu. Vec v deň podania sťažnosti ústavnému súduv dôsledku   prebiehajúceho   odvolacieho   konania   nebola   v dispozícii   okresného   súdu,ale v dôsledku podaného odvolania stále v dispozícii odvolacieho súdu, a preto v danomčase   okresný   súd   nemohol   žiadnym   relevantným   konaním   ovplyvňovať   priebehkonania, resp.   spôsobovať   zbytočné   prieťahy   v ňom   (napr.   IV. ÚS 188/03,   II. ÚS 1/05,IV. ÚS 288/05).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahuorgánov   verejnej   moci   do   základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádzazo skutočnosti,   že táto   sťažnosť   zohráva   aj   významnú   preventívnu   funkciu,   a   to   akoúčinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že užk zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03,IV. ÚS 138/04, III. ÚS 317/05).

Okresný súd v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, t. j. 12. mája2014,   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvňovať   priebeh   konania,prípadne   prieťahy   v ňom. Tento   stav   vedie   ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a účelzákladného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (rovnako   aj   právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej postup okresnéhosúdu v konaní sp. zn. 10 C 51/99 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu vo vecisp. zn. II. ÚS 328/2010 je zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde je potrebné ju odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní.

2.   Aj   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenieoznačených práv sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Co 546/2012dospel ústavný súd k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   61/03,   III.   ÚS   372/09).   Ojedinelá   nečinnosť   súduhoci aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupuvšeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušeniezákladného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadnenávrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania(17   mesiacov)   sama   osebe   nemá   takú   ústavne   relevantnú   intenzitu,   aby   bolo   možnépo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa(obdobne   vo   vzťahu   k odvolaciemu   konaniu   napr.   I.   ÚS   96/2011,   III.   ÚS   541/2011),preto jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

Pri   rozhodovaní   ústavný   súd   vychádzal   aj   z charakteru   odvolacieho   konania,kde úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľa, napr. pojednávaní,je   potrebné   mať   na   zreteli   fakultatívnosť   nariadenia   pojednávania   odvolacím   súdomna prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k úkonom viditeľnýmz pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplnenečinný.   Povaha   odvolacieho   konania   spočíva   v posudzovaní   relevantnosti   námietokuvedených sťažovateľom v odvolaní (III. ÚS 218/2012). K takémuto záveru ústavný súddospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach,podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislostiod povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušeniapráva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

4. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiťsa   opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konanína okresnom súde, eventuálne na krajskom súde, dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. augusta 2015