SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 401/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. JozefomHoličom, advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 51/99 v obdobípo právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 328/2010-37z 30. septembra 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 4 Co 546/2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2014doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 51/99v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 328/2010-37 z 30. septembra2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 Co 546/2012.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od 28. júna 1995v pozícii žalobcu účastníkom konania vedeného pred okresným súdom, ktorého predmetombolo spočiatku určenie neúčinnosti rozhodnutia o registrácii spoločenskej zmluvy, neskôrurčenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a napokon znovu určenie neplatnostirozhodnutia o registrácii zmeny spoločenskej zmluvy spolu s určením neplatnosti prevodovvlastníckeho práva ku konkretizovaným nehnuteľnostiam.
Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 328/2010-37 z 30. septembra 2010 vyslovilporušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C 51/99,prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov a priznalsťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 6 500 €, ako aj náhradu trov konania.Uvedený nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 18. októbra 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti rekapituluje priebeh konania pred okresným súdompo právoplatnosti nálezu ústavného súdu. V tomto období došlo k nariadeniu pojednávaní(8. novembra 2010 a 13. apríla 2011), ako aj k rozhodovaniu okresného súdu o viacerýchprocesných otázkach (zastavenie konania v časti jeho dovtedajšieho predmetu,zastavenie konania proti niektorým z odporcov, zmena žalobného petitu). Sťažovateľnamieta, že okresný súd bol od 8. augusta 2011 nečinný, a preto doručil okresnému súdu5. marca 2012 „Žiadosť o konanie vo veci...“. Okresný súd 4. mája 2012 nariadilpojednávanie vo veci na 27. jún 2012.
Podaním doručeným okresnému súdu 19. júla 2012 sťažovateľ navrhol vstup ďalšíchúčastníkov na strane odporcu do konania. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 51/99-603z 18. októbra 2012 tento návrh sťažovateľa zamietol argumentujúc neefektívnosťounavrhovaného postupu vo väzbe na viac ako 17 rokov trvajúce konanie vo veci samej.Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 6. novembra 2012 odvolanie. Vec napadlana krajský súd 22. novembra 2012 a bola jej pridelená sp. zn. 4 Co 546/2012.
Podľa sťažovateľa krajský súd od 22. novembra 2012 „vo veci neurobil žiadny procesný úkon, čím bol spôsobený prieťah 17 mesiacov, čo je dôvod na podanie tejto opakovanej sťažnosti...“. Súčasne argumentuje stavom právnej neistoty, ktorý trvá už19 rokov.
Sťažovateľ podal 31. marca 2014 sťažnosť na postup krajského súdu podľa § 62zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Predseda krajského súdu oznámenímz 23. apríla 2014 predĺžil lehotu na vybavenie tejto sťažnosti do 30. mája 2014. V odpovedina sťažnosť z 22. mája 2014 konštatoval jej dôvodnosť na základe príčin majúcichobjektívnu povahu (množstvo vecí pridelených do senátu „4 Co“). Súčasne však predsedakrajského súdu sťažovateľa upovedomil, že vo veci jeho odvolania krajský súd rozhodol27. marca 2014, „pričom na Okresný súd Bratislava I bude predmetné rozhodnutie spolu so súdnym spisom expedované v najbližších dňoch“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanievo veci samej nálezom takto rozhodol:
„I. Okresný súd Bratislava I., opakovane (od 18.10.2012, do 22.11.2012) porušil právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod sp. zn. 10C 51/1999. II. Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 4 Co 546/2012 (od 22.11.2012 do súčasnosti) porušil a porušuje právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
III. Krajskému súdu v Bratislave a Okresnému súdu Bratislava I., prikazuje vo veci konať bez prieťahov.
IV. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 120 000 €, ktorú čiastku sú povinní Okresý súd Bratislava I. a Krajský súd Bratislava zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča, č. ú.: vedený v, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.
V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 455,03 €. a to všetko, Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd Bratislava, sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča, č. ú.: vedený v, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
Sťažovateľ doručil 26. júna 2015 ústavnému súdu podanie, v ktorom doplnilinformácie o vybavení jeho sťažnosti na postup súdu adresovanej 31. marca 2014predsedovi krajského súdu. Súčasne uviedol, že jeho vec pred okresným súdom stále nie je„právoplatne skončená čo má ten dôsledok, že sťažovateľ trpel a stále trpí pocitom právnej neistoty v spravodlivý súdny proces“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti je petit oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania a môže rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). V tomto ohľade sťažovateľ(kvalifikovane zastúpený advokátom) namieta prieťahy v konaní pred okresným súdomvedenom pod sp. zn. 10 C 51/99 „od 18.10.2010, do 22.11.2012“. Ústavný súd preto ustálilza predmet svojho predbežného prerokovania postup okresného súdu v označenom konaníiba v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 328/2010-37z 30. septembra 2010, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených právpostupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C 51/99 v období po právoplatnosti nálezuústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 328/2010, ústavný súd uvádza, že podľa jehostabilizovanej judikatúry (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniuoznačeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03,I. ÚS 145/03).
Napriek skutočnosti, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu konanie v určovacejveci sťažovateľa nebolo právoplatne ukončené, keďže po rozhodnutí okresného súduo procesnej otázke (zamietnutie návrhu sťažovateľa na pristúpenie ďalších účastníkovkonania na strane odporcu) bolo v štádiu konania o odvolaní sťažovateľa, je nepochybné,že k namietanému porušovaniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdunemohlo dochádzať.
Podľa odpovede predsedu krajského súdu na sťažovateľovu sťažnosť na postupsúdu podanú podľa zákona o súdoch síce krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol27. marca 2014 (teda pred podaním sťažnosti ústavnému súdu), zároveň však z tejtoodpovede z 22. mája 2014 (teda už po doručení sťažnosti ústavnému súdu) vyplýva,že odvolacie rozhodnutie krajského súdu ešte nebolo okresnému súdu expedované, a tedasúdny spis nebol predložený okresnému súdu. Vec v deň podania sťažnosti ústavnému súduv dôsledku prebiehajúceho odvolacieho konania nebola v dispozícii okresného súdu,ale v dôsledku podaného odvolania stále v dispozícii odvolacieho súdu, a preto v danomčase okresný súd nemohol žiadnym relevantným konaním ovplyvňovať priebehkonania, resp. spôsobovať zbytočné prieťahy v ňom (napr. IV. ÚS 188/03, II. ÚS 1/05,IV. ÚS 288/05).
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahuorgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádzazo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to akoúčinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že užk zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03,IV. ÚS 138/04, III. ÚS 317/05).
Okresný súd v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, t. j. 12. mája2014, nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh konania,prípadne prieťahy v ňom. Tento stav vedie ústavný súd so zreteľom na podstatu a účelzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej postup okresnéhosúdu v konaní sp. zn. 10 C 51/99 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu vo vecisp. zn. II. ÚS 328/2010 je zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde je potrebné ju odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní.
2. Aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti namietajúcej porušenieoznačených práv sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Co 546/2012dospel ústavný súd k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súduhoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupuvšeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušeniezákladného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadnenávrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania(17 mesiacov) sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možnépo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa(obdobne vo vzťahu k odvolaciemu konaniu napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011),preto jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania,kde úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľa, napr. pojednávaní,je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím súdomna prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k úkonom viditeľnýmz pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplnenečinný. Povaha odvolacieho konania spočíva v posudzovaní relevantnosti námietokuvedených sťažovateľom v odvolaní (III. ÚS 218/2012). K takémuto záveru ústavný súddospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach,podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislostiod povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušeniapráva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
4. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiťsa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konanína okresnom súde, eventuálne na krajskom súde, dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. augusta 2015