znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 401/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   vedené   pod   Rvp   7884/2013   a Rvp   7937/2013 obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn. 17 NcC/337/2012 zo 17.   októbra   2012   (Rvp 7884/2013)   a sp.   zn.   17   NcC/339/2012   zo 17.   októbra   2012 (Rvp 7937/2013), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 7884/2013 a sp. zn. Rvp 7937/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 401/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. januára 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“) vedené pod Rvp 7884/2013 a Rvp 7937/2013, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 NcC/337/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 7884/2013) a sp. zn. 17 NcC/339/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 7937/2013).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) dve žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorou sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v   znení neskorších   predpisov.   Ku vzniku   škody   v oboch   prípadoch malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva   na   poskytnutie   súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených okresným súdom, ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach   poukazuje predovšetkým na skutočnosť,   že práve   nesprávny   úradný   postup   okresného   súdu   poznačený   zbytočnými   prieťahmi   bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd sťažovateľkou o vznesených námietkach zaujatosti podľa § 15a OSP proti sudcom okresného súdu rozhodol napadnutými uzneseniami tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokovania konaniach o žalobe o náhradu škody (ďalej len „civilná vec“) vedených okresným súdom; napadnuté uznesenia krajského súdu sú preto podľa   sťažovateľky „... nesprávne,   zakladajúce   zásah   do jej   základných   práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   následne   doplnila   podaniami   doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti ústavným   súdom   odmietnuté   pre   nedostatok   jeho   právomoci   na   ich   prerokovanie a rozhodnutie, „s nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   vo   svojich   sťažnostiach   namieta   porušenie   svojich   označených základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na v podstatných okolnostiach totožný obsah sťažností vedených ústavným   súdom   pod sp.   zn.   Rvp 7884/2013   a sp.   zn. Rvp   7937/2013   a z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, a okresného súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami rozhodol o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu, vylúčil konkrétnych sudcov okresného   súdu   a   nevylúčil   ostatných   sudcov   okresného   súdu   z prerokúvania a rozhodovania v predmetných civilných veciach vedených okresným súdom.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04, I. ÚS 127/05).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.   IV.   ÚS   187/09).   V danej   veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť, či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konania a rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m. III.   ÚS   33/04,   IV. ÚS 163/05,   II.   ÚS   307/06, II. ÚS 155/08).

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľkinej   veci   uvádza,   že   predmet   konania o uplatnenej   námietke   zaujatosti   konajúceho   sudcu   nemožno   stotožňovať   s   predmetom konania,   v   ktorom   dotknutý   sudca   koná   a   rozhoduje.   Konanie   o   uplatnenej   námietke zaujatosti   končí   rozhodnutím,   ktorým   konkrétny   sudca   je   alebo   nie   je   vylúčený z prerokúvania   a   rozhodovania   určitej   veci.   Toto   rozhodnutie   však   nie   je   rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej   námietke   zaujatosti   sudcu   preto   predstavuje   čiastkový   procesný   postup všeobecného   súdu   smerujúci   k   rozhodnutiu   slúžiacemu   na   zabezpečenie   rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak   nachádza   svoj   odraz   i   v   kvalite   meritórneho   rozhodnutia   v   konaní,   v   ktorom   bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenia krajského súdu by   mohli   zakladať   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   len   v   prípade,   ak by   boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito   uzneseniami   spôsobený,   pričom   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,   prípadne   v   opravných   konaniach   (m.   m.   III.   ÚS   30/2010).   Sťažovateľka   však takýto argument vo svojej sťažnosti neuviedla.

Vzhľadom   na   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna   v súlade   s čl.   127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, odmietol ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke prevažuje   práve   v tomto   rozhodnutí   uplatnený   právny   názor.   Sťažovateľka   vo   svojich sťažnostiach   poukazovala   na   konkrétne   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktoré   sú   skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,   preto   je   tento   článok   na   takéto   konania   (o námietke   zaujatosti,   pozn.) neaplikovateľný   (pozri   Ovcharenko   proti   Ukrajine,   rozhodnutie   z 20.   októbra   2009, č. 26362/02,   tiež   Mianowicz   proti   Nemecku,   čiastočné   rozhodnutie   z 19.   mája   2009, č. 37111/04).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva,   že   ústavný   súd   a   ESĽP   overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc svoje   závery   o rozhodovaciu   prax   ESĽP   nezistil   v obsahu   týchto   sťažností   žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto ústavný súd tieto sťažnosti, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených práv sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   odmietol   z dôvodu   nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014