znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 401/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   B.,   V.,   toho   času   vo   výkone   väzby   v   Ústave na výkon   väzby   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. P.   G.,   Advokátska   kancelária,   N., vo veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa   čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 34/2010 z 18. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2010 doručená sťažnosť B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   prezumpciu   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy   a práva na slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“ ) sp. zn. 2 Tos 34/2010 z 18. augusta 2010.

Svoju   sťažnosť   sťažovateľ   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 22. decembra 2010.

Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp/75/2009 z 11. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Väzba sťažovateľa začala plynúť 8. apríla 2009. Proti sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite ČVS: PPZ-9/BOK-Z-2009   z   20.   marca   2009   vznesené   obvinenie   pre   zločin   hrubého   nátlaku spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 190 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“).

Krajskou   prokuratúrou   v   Nitre   bola   2.   augusta   2010   na   sťažovateľa   a   ďalších spolupáchateľov   podaná na okresnom   súde   obžaloba. Uznesením   sp.   zn. 6 T   124/2010 z 12. augusta   2010   okresný   súd   rozhodol   podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku o ponechaní   sťažovateľa vo väzbe s poukazom na to, že u neho naďalej trvajú dôvody väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Zároveň   okresný   súd   rozhodol o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 Tos/34/2010-2238 z 18. augusta 2010 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedol, že krajský súd sa pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu o ponechaní vo väzbe „vôbec nevysporiadal s dôvodmi v nej uvedenými“.

Krajský súd „neprihliadal a neposudzoval účel samotnej väzby ako výnimočného a krajného   opatrenia,   ktorým   sa   tým   najzávažnejším   spôsobom   zasahuje   odo   osobnej slobody ešte nevinného (právoplatne neodsúdeného) človeka“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že jeho trestné stíhanie je aj vo vzťahu   k   trvaniu   väzby „determinované   tým,   že   ostatní   obvinení   sú   trestne   stíhaní z obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu podľa $ 186 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona,   pričom   práve   skutky   napĺňajúce   tento   obzvlášť   závažný   zločin   boli   dôvodom zdĺhavého a na dokazovanie náročného prípravného konania, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby“.

Sťažovateľ teda vidí dôvod zdĺhavosti trestného stíhania v spojení jeho trestnej veci s trestnou   vecou   spolupáchateľov   stíhaných   pre   obzvlášť   závažný   zločin   vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona, v rámci ktorej sú trestne stíhaní ostatní spoluobvinení.

K doterajšiemu priebehu trestného stíhania sťažovateľ uviedol: „Od začiatku spojenia týchto trestných vecí, je táto skutočnosť jednoznačne mne na ujmu, nakoľko v mojej trestnej veci sa nerobilo žiadne dokazovanie od mesiaca jún 2009 až do konca roka 2009. pričom v priebehu roka 2010 tvrdím, že v prípade skutkov hrubého nátlaku a vydierania, z ktorých som obvinený, nebolo vykonané taktiež žiadne dokazovanie, a ja napriek tomu mám obmedzenú osobnú slobodu v podobe väzobného stíhania, reálne úplne zbytočne, keďže v priebehu roka 2010 sa v rámci vyšetrovania objasňovala jedine trestná činnosť vydieračských únosov, kde opätovne zdôrazňujem ja nevystupujem dokonca ani v pozícii svedka.“

Povinnosťou krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe bolo podľa sťažovateľa „primárne sa zaoberať naplnením základného princípu trvania väzby formulovaného v § 76 ods. 1 TP, teda skúmať naplnenie požiadavky, aby väzba trvala len nevyhnutne dlhý čas. Mám za to, že v mojom prípade s poukazom na vyššie uvedené okolnosti, za ktorých sa viedlo prípravné konanie, resp. vyšetrovanie, nie je už v súčasnosti splnená požiadavka, aby väzba ako výnimočné a krajné opatrenie vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody obvineného, trvala skutočne len nevyhnutnú dobu, a nie ako tomu bolo a aj je v mojom prípade, keď som zbytočne vo väzbe len   kvôli   vykonávaniu   obsiahleho   dokazovania   v   trestnej   veci,   v   ktorej   ja   nijako nevystupujem. Mám za to, že týmto sa stráca nevyhnutnosť trvania väzby v prípade mojej osoby a teda väzba ako taká nie je v súlade so zákonom (§ 76 ods. 1 TP).“.

Krajský   súd   sa   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľa   vo   svojom   uznesení „nevysporiadal a nesnažil sa ich nejakým spôsobom vyvrátiť“.

Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažovateľ uviedol, že väzba v jeho prípade nie je dôvodná a nebola dôvodná ani v čase rozhodovania krajského súdu, keďže v danom prípade boli v prípravnom konaní dlhodobo vyšetrované skutky, ktoré sa sťažovateľa „nijako netýkali“.

Krajský súd sa tiež podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal s jeho námietkou, že okresný súd vo svojom uznesení porušil zásadu prezumpcie neviny, keď v jeho odôvodnení vo vzťahu k sťažovateľovi uviedol, že „bol v minulosti dvakrát trestne stíhaný za majetkovú a   násilnú   trestnú   činnosť,   takže   ide   o   trestaného   recidivistu,   ktorý   oba   tresty   vykonal a napriek tomu neviedli k náprave, ba naopak v trestnej činnosti pokračoval“.

Takéto tvrdenie okresného súdu podľa názoru sťažovateľa svedčí o zaujatosti senátu rozhodujúceho v jeho veci, keďže tento „má už dopredu vytvorený názor na otázku mojej vinu zo skutkov, pre ktoré bola voči mne podaná obžaloba, čo následne v celom konaní znemožňuje   jeho   nezaujaté   rozhodovanie   vo   vzťahu   k   mojej   osobe.   Práve   v   súvislosti s vyššie   citovaným   odôvodnením   súdu   tvrdím,   že   súd   predsa   pri   zachovaní   zásady prezumpcie neviny nemôže vysloviť v rozhodnutí o väzbe, ktoré vydal dokonca ešte pred predbežným prejednaním obžaloby, že ja som pokračoval v páchaní trestnej činnosti, bez toho, aby to vzbudzovalo pochybnosti o nezaujatosti súdu k meritu veci, teda k otázke mojej viny a v podstate tým aj k otázke viny ostatných spoluobvinenych.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/34/2010, Uznesením zo dňa 18.08.2010 porušil právo B. B. na ochranu osobnej slobody zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   slobodu   zaručené   v   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a rovnako aj právo na nestranný súdny proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na prezumpciu neviny zaručené v čl. 50 ods. 2 ústavy SR.

Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   vydané   dňa   18.08.2010,   sp.zn.: 2 Tos/34/2010 a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   v   prvom   rade   namieta nedostatočnosť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Krajský   súd   sa pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ ponechaný   vo   väzbe,   nevysporiadal   s   podstatnými   námietkami   sťažovateľa.   Sťažovateľ namietal najmä:

a) neprimeranú dĺžku trvania jeho väzby,

b) porušenie zásady prezumpcie neviny,

c) rozhodnutie o väzbe vylúčeným senátom okresného súdu.

Krajský   súd   nereflektovaním   uvedených   námietok,   ako   aj   nedostatočnou argumentáciou svojho rozhodnutia zasiahol, podľa názoru sťažovateľa, do jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj do práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.  

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému zásahu do jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   týkajúceho   sa   špecificky   základného   práva   na   osobnú   slobodu,   ústavný   súd   už vo svojej judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty   základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie   o   osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenia   čl.   46   ods.   1   ústavy o základnom práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 34/2010 z 18. augusta 2010, pretože toto uznesenie považoval za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k ním vzneseným námietkam,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz.   Medzi   tieto   záruky   nepochybne   patrí   právo   osoby   predložiť   súdu   argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody   (obdobne   napr. III. ÚS 374/09).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 6 T 124/2010   z   12.   augusta   2010   bolo   rozhodnuté   o   ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a o nenahradení jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že okresnému   súdu   bola   2.   augusta   2010   podaná   obžaloba   na   sťažovateľa   (a   ďalších spoluobvinených) pre zločin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 189 ods. 1 Trestného zákona.

K dôvodom väzby sťažovateľa okresný súd uviedol:„Po   oboznámení   sa   s   obžalobou   Krajského   prokurátora   v   Nitre   a   s   priloženým spisovým materiálom apo vypočutí obvinených, dospel súd k záveru, že zadokumentované listinné dôkazy, znalecké posudky ako i svedecké výpovede nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bola podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky trestného činu a zistene skutočnosti nasvedčujú dôvodnosti podozrenia, že sa ich mohli dopustiť obvinení. Ďalej súd u všetkých obvinených vzhliadol i dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, lebo podľa vzneseného obvinenia páchali obvinení trestnú činnosť po dlhšiu dobu a pre zárobok, resp.   zištných dôvodov, dopustili sa niekoľkých skutkov a jedná sa o závažnú trestnú činnosť. Ani jeden z obvinených nemal pred zadržaním stály zdroj obživy, boli bez pracovného pomeru - bez riadnych príjmov. Z tohto potom vyplýva skutočnosť, že v prípade ich prepustenia na slobodu, by v obdobnej trestnej činnosti pokračovali....Na všetky tieto odsúdenia a potrestania vyššie uvedených   obvinených   treba   prihliadať   pri   rozhodovaní o väzbe a pri posudzovaní konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu z pokračovania trestnej činnosti. “

K osobe sťažovateľa okresný súd osobitne uviedol:„Taktiež   obvinený   B.   B.   bol   v   minulosti   dvakrát   trestne   stíhaný   za   majetkovú   a násilnú   trestnú   činnosť,   takže   ide   o   trestaného   recidivistu,   ktorý   oba   tresty   vykonal a napriek tomu neviedli k náprave, ba naopak v trestnej činnosti pokračoval.“

K námietkam obvinených k doterajšiemu priebehu prípravného konania okresný súd zvlášť uviedol:

„Súd tiež dáva do pozornosti, že nezistil žiadne také procesné pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, pre ktoré by mala byť väzba obvinených nezákonná.... Taktiež súd nezistil žiadne porušenie zákona týkajúce sa zásady proporcionality a primeranosti väzby. Vzhľadom k všetkým uvedeným dôvodom a skutočnosti, že súd vzhliadol, že dôvody väzby trvajú, je väzba všetkých obvinených zákonná.“

Na základe sťažnosti sťažovateľa preskúmal uznesenie okresného súdu krajský súd a uznesením sp. zn. 2 Tos 34/2010 z 18. augusta 2010 sťažnosť zamietol.

V odôvodnení svojho uznesenia, ktorého nedostatočnosť sťažovateľ namieta, krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi okrem iného uviedol:

„Pokiaľ ide o námietky všetkých šiestich obvinených, že u nich nie sú dané dôvody väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   krajský   súd   poukazuje   na   dôvody   uvedené v napadnutom   uznesení   súdu   I.   stupňa,   z   ktorých   je   zrejmé,   že   aj   v   súčasnom   štádiu trestného konania t.j. po podaní obžaloby, tieto dôvody väzby u obvinených sú aj naďalej dané.... Pokiaľ ide o obvineného B. B., obhajca obvineného namietol porušenie prezumpcie neviny, keď podľa jeho názoru mal súd uviesť v uznesení, že ani doposiaľ uložené tresty neviedli k jeho náprave, ale naopak v trestnej činnosti pokračoval.

Je nepochybné, vyplýva to aj zo spisu, že obvinený bol v minulosti 4-krát súdne trestaný. Z toho v dvoch prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Naposledy sa z výkonu trestu vrátil 2.8.2006. Tento obvinený je stíhaný pre zločin vydierania a hrubého nátlaku. Konania podľa obžaloby sa mal dopustiť v rokoch 2007 a 2008.   Pred vzatím do väzby, keď do väzby bol vzatý 8.4.2009, bol bez zamestnania. Z uvedených dôvodov preto správne súd I. stupňa konštatoval že aj u tohto obvineného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/   Tr. por., pretože je tu dôvodná obava, že v prípade prepustenia z väzby by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti a touto si zadovažovať zdroj príjmov.

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti ako aj na tie, na ktoré poukázal súd I. stupňa, nadriadený súd je toho názoru, že u všetkých obvinených je i naďalej dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a preto bolo v súčasnom štádiu trestného konania správne rozhodnutie o ich ponechaní vo väzbe.

K námietke primeranosti dĺžky trvania väzby sťažovateľa ústavný súd pripomína, že vo väzobných veciach skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na tento účel im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich v rozhodnutiach   o   väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených   v   týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Uznesenie okresného súdu a krajského súdu pritom tvoria z obsahového hľadiska jeden celok. Pokiaľ sa teda okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   zaoberal   aj   otázkou splnenia   podmienky   osobitnej   starostlivosti   orgánov   činných   v   trestnom   konaní v doterajšom konaní, a teda aj otázkami zachovania zásady proporcionality a primeranosti väzby   (ako   to   vyplýva   z   citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu), a konštatoval, že porušenie zákona v tomto smere nezistil, ústavný súd nemá dôvod jeho záver spochybniť. To platí rovnako aj pre záver krajského súdu, ktorý v tomto smere žiadne výhrady voči rozhodnutiu okresného súdu neuplatnil, naopak, so závermi okresného súdu sa v   podstate   stotožnil   a   na   tieto   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal.   Takéto odôvodnenie rozhodnutia o väzbe ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre akceptuje ako prípustnú formu odôvodnenia rozhodnutia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný zásah do práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50   ods.   2   ústavy   zo   strany   okresného   súdu,   túto   skutočnosť   sťažovateľ   namietal   už vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd túto námietku nepovažoval za   dôvodnú   a   vysporiadal   sa   s   ňou   poukázaním   na   viacero   právoplatných   odsúdení sťažovateľa v minulosti, z existencie ktorých okresný súd vychádzal, keď konštatoval, že sťažovateľ napriek právoplatným odsúdeniam pokračoval v trestnej činnosti.

Ústavný súd z obsahu namietaného rozhodnutia ani z obsahu uznesenia okresného súdu nezistil, aby konajúce všeobecné súdy v okolnostiach daného prípadu prejudikovali rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne III. ÚS 1/2011).

Aj vo vzťahu k tejto námietke teda   možno konštatovať, že krajský súd sa touto zaoberal   v   rozsahu   potrebnom   pre   zdôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe,   pričom   samotnú skutočnosť, že sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, nemožno vnímať zo strany krajského súdu   ako   prejav   svojvôle   či   arbitrárnosti   v   jeho   rozhodnutí   (napr.   IV.   ÚS   385/08, II. ÚS 190/08).

Sťažovateľ   napokon   namieta,   že   krajský   súd   nezohľadnil   skutočnosť,   že   o   jeho ponechaní vo väzbe mal rozhodovať vylúčený senát okresného súdu. Dôvodom vylúčenia má byť zaujatosť členov senátu okresného súdu, ktorá je podľa názoru sťažovateľa založená presvedčením členov senátu o jeho vine. Toto presvedčenie má vyplývať z už analyzovanej časti   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu,   ktorou   malo   dôjsť   k   zásahu   do   práva sťažovateľa na prezumpciu neviny.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na tú časť odôvodnenia svojho uznesenia, v ktorej zaujal stanovisko k námietke zásahu do práva sťažovateľa na prezumpciu neviny. Pokiaľ   sa   krajský   súd   nestotožnil   s   námietkou   sťažovateľa   o   zásahu   do   jeho   práva na prezumpciu neviny zo strany okresného súdu, nemohol ani vysloviť záver o tom, že na prvom   stupni rozhodol   o   ponechaní sťažovateľa   vo   väzbe vylúčený senát okresného súdu,   keďže   okolnosti   vylúčenia   senátu   okresného   súdu   viazal   sám   sťažovateľ   výlučne na konštatovanie   porušenia   zásady   prezumpcie   neviny.   Navyše,   sťažovateľ   uplatnil v zmysle § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti celého senátu okresného súdu, o   ktorej   však,   podľa   tvrdenia   sťažovateľa,   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   ani   v   čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   teda   ani   v   čase   rozhodovania   krajského   súdu   o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Postup pri rozhodovaní o námietke zaujatosti členov senátu upravuje § 32 Trestného poriadku, pričom v danom prípade bol podľa § 32 ods.   3   Trestného   poriadku   na   základe   vznesenej   námietky   zaujatosti   príslušným   na rozhodnutie o vylúčení samotný dotknutý senát okresného súdu, a nie krajský súd v rámci rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe.

Pokiaľ   teda   krajský   súd   k   otázke   vylúčenia   senátu   okresného   súdu   v   rámci rozhodovania   o   väzbe   sťažovateľa   nezaujal   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   osobitné stanovisko, nemožno takýto postup vnímať ako nezákonný či porušujúci základné práva sťažovateľa. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že povinnosťou súdu pri odôvodnení jeho rozhodnutia nie je dať odpoveď na každú námietku procesnej strany, iba na námietky právne významné a relevantné (napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo   možné   kvalifikovať ako   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Ústavný súd je preto toho názoru, že namietaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Tos 34/2010 z 18. augusta 2010 spočívajúcim v rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného   súdu   o   ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   nedošlo   k   takému   porušeniu sťažovateľovho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 50 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktoré by znamenalo ipso facto porušenie práva na osobnú slobodu alebo základného práva na prezumpciu neviny.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o   krajský   súd   rozhodujúci   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   sa   prikláňa   k   názoru,   že   krajský   súd   pri   odôvodňovaní   svojho rozhodnutia neopomenul tvrdenia sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe, pričom, hoci nedal   sťažovateľovi   vyčerpávajúcu   odpoveď   ku   všetkým   nastoleným   problémom,   je s prihliadnutím   na   dosiaľ   uvedené   potrebné   rozhodnutie   krajského   súdu   spolu s rozhodnutím   okresného   súdu,   na   ktoré   odkazuje,   považovať   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľné.

S ohľadom na uvedené skutočnosti bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011