znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 401/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. T. a M. T., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III č. k. 44 C 30/2008-40   z   20.   mája   2009,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 12 Co 135/2009-58 z 10. decembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 45/2010 z 28. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. T. a M. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2010 doručená sťažnosť A. T. a M. T. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 44 C 30/2008-40 z 20. mája 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 12 Co   135/2009-58   z   10.   decembra   2009   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 45/2010 z 28. mája 2010.

Sťažovatelia uviedli, že pred okresným súdom uplatňovali nárok na náhradu škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   pri   neplatnosti   skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ich rodinného príslušníka proti Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej   republiky.   Okresný   súd   žalobu   zamietol   posúdiac   ju   vecne   podľa   zákona č. 58/1969 Zb.   o zodpovednosti   za škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   v   znení neskorších predpisov s odôvodnením, že žalobcovia neboli v konaní vecne legitimovaní, a preto   ich   nárok   nebol   dôvodný.   Toto   rozhodnutie   bolo   v   celom   rozsahu   potvrdené krajským súdom, ktorý v rozhodnutí objasnil otázku posudzovania vecnej legitimácie, avšak vec právne posúdil podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   zodpovednosti   štátu   za   škodu“).   Napokon   najvyšší   súdu dovolanie podané sťažovateľmi odmietol z dôvodu procesnej neprípustnosti ich dovolania, keď   preskúmajúc   postup   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   nezistil   sťažovateľmi namietanú procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   spočívajúcu   v   odňatí   možnosti   konať   pred   súdom,   a   so   zreteľom na odmietnutie   dovolania   sa   nezaoberal   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Sťažovatelia svoju sťažnosť zdôvodnili tým, že okresný súd posudzoval vec podľa nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   aplikujúc   nesprávny   právny   predpis,   teda   vec nesprávne   právne   posúdil,   a   namietali,   že   okresný   súd   prerokoval   a   rozhodol   vec v neprítomnosti   splnomocneného   zástupcu   sťažovateľov   napriek   jeho   ospravedlneniu a žiadosti   o   odročenie   pojednávania,   čím   došlo   k   porušeniu   základných   procesných pravidiel v konaní pred súdom. Uvedenú vadu konania neodstránil ani krajský súd, keď vydal rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Podľa sťažovateľov nesprávnym výkladom § 9 zákona o zodpovednosti štátu za škodu krajským súdom došlo k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom ani najvyšší súd sa s dôvodmi odvolania a dovolania nevysporiadal. Na záver uviedli, že k porušeniu základného práva na spravodlivý proces môže dôjsť nielen v dôsledku vád konania, ale i v dôsledku samotného rozhodnutia vo veci. Sťažovatelia tiež nesúhlasili   s   rozhodnutím   súdov   o   náhrade   trov   konania pozostávajúcich   predovšetkým z trov právneho zastúpenia vzniknutých advokátovi žalovaného, pretože súdy neaplikovali § 150 OSP nevidiac v okolnostiach prípadu dôvody hodné osobitného zreteľa.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo veci vydal toto rozhodnutie: „1) Základné právo sťažovateľov na spravodlivé konanie bolo porušené.

2) Okresný súd Bratislava III konaním a rozhodnutím vo veci zo dňa 20. 5. 2009 č. 44 C 30/2008-40, Krajský súd Bratislava konaním a rozhodnutím vo veci zo dňa 10. 12. 2009, č. 12 Co/135/2009-58 a Najvyšší súd SR Bratislava konaním a rozhodnutím zo dňa 28. 05. 2010 č. 1 Cdo 45/2010 porušili Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

3) Sťažovateľovi sa podľa čl. 127 ods. 3 priznáva finančné zadosťučinenie a to vo výške 100.000,- EUR...

4) Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných opráv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že v zmysle už citovaného § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Súd môže rozhodovať iba o porušení tých práv a v súvislosti s tým konaním, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti domáhajú. Podľa ustálenej judikatúry tvrdenia o porušení iných práv a v iných konaniach, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   ich   argumentácie (III. ÚS 149/04).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Vychádzajúc z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovatelia sú riadne zastúpení právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Sťažovatelia predovšetkým neuvádzajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti, ktoré základné právo alebo sloboda bola porušená.   V   zmysle   §   50   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   však   má   sťažnosť obsahovať označenie základného práva alebo slobody, ktoré boli podľa tvrdenia sťažovateľa porušené. Aj keď sťažovatelia v zdôvodnení svojej sťažnosti namietajú porušenie čl. 12 ods. 4   a   čl.   46   ods.   1   a   3   ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   priamo   v   návrhu   na rozhodnutie   neuviedli,   porušenie   ktorých   základných   práv   a   slobôd   má   byť   ústavným súdom preskúmané a následne rozhodnutím vyslovené. Predpokladom prípadného zrušenia rozhodnutia,   ktorým   mali   byť   porušené   základné   práva   alebo   slobody   sťažovateľov,   je vyslovenie   porušenia   konkrétne   označených   základných   práv   a   slobôd   rozhodnutím ústavného súdu (čl. 127 ods. 2 ústavy), ktorý tak môže urobiť len na návrh oprávnenej osoby (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a preto návrh rozhodnutia nie je vymedzený takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (m.   m.   III.   ÚS   17/03).   Napokon   požiadavkám   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde nezodpovedá ani tá časť sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhajú priznania primeraného finančného   zadosťučinenia,   pretože   návrh   na   jeho   priznanie   nie   je   žiadnym   spôsobom odôvodnený. Tieto uvádzané nedostatky v náležitostiach sťažnosti odôvodňujú odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K odstráneniu opísaných nedostatkov sťažnosti ústavný súd nepristúpil aj z dôvodu, že po preskúmaní jej obsahu zohľadňujúc požiadavku materiálnej ochrany základných práv a   slobôd   je   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 44 C 30/2008-40 z 20. mája 2009 neprípustná a v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu   č. k. 12 Co   135/2009-58   z   10.   decembra   2009   a   uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 45/2010 z 28.mája 2010 už na prvý pohľad zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   rozsudok   okresného   súdu č. k. 44 C 30/2008-40 z 20. mája 2010, ústavný súd považuje za neprípustnú podľa § 24 zákona o ústavnom súde, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, a tento nedostatok podmienky konania (t. j. nedostatok právomoci ústavného súdu), pre ktorý bola skoršia sťažnosť odmietnutá uznesením č. k. II. ÚS 231/2010-20 zo 6. mája 2010, nie je možné   považovať   za   odstránený.   Uvedený   nedostatok   podmienky   konania   vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd môže   konať   o   namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. V danom prípade namietané rozhodnutie okresného súdu podlieha revíznej právomoci krajského súdu v odvolacom konaní, preto v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   postupu   krajského   súdu   (obdobne   napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

2. K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

Neprípustnosť   sťažnosti   podľa   §   24   zákona   o   ústavnom   súde   však   nemožno konštatovať vo vzťahu k rozsudku krajského súdu. Ústavný súd zaujal názor, že v prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09); preto bola uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 231/2010-20 zo 6. mája 2010 odmietnutá skoršia sťažnosť sťažovateľov z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu, keďže v tom čase nebolo na najvyššom súde skončené konanie o dovolaní podanom   sťažovateľmi z dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP, ktoré ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Ústavný súd však majúc na zreteli účel základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ústavy   aj   vo   svojich predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol.   verzus   Česká   republika,   rozhodnutie   uverejnené   v   Zbierke   nálezov   a   uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a tiež rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nemôže byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,   III.   ÚS   284/08).   Do   práva   na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napr. IV. ÚS 77/02). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Bez   toho,   aby ústavný   súd   podrobne   opisoval   odôvodnenie   napádaných   súdnych rozhodnutí, ktoré sú sťažovateľom známe, ústavný súd po preskúmaní ich obsahu hodnotí namietaný rozsudok krajského súdu (vrátane konania, ktoré mu predchádzalo) ako ústavne konformný   a   zodpovedajúci   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovatelia nastolili v odvolaní proti rozsudku okresného súdu (a obdobne ich formulovali aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), krajský súd podal dostatočnú odpoveď, do ktorej ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať. Na kľúčovú otázku v konaní týkajúcu sa vecnej   legitimácie   sťažovateľov   podal   krajský   súd   podrobnú   odpoveď   opierajúcu   sa o ustálené názory formulované občianskoprávnou teóriou. Právne posúdenie veci krajský súd   dostatočne   odôvodnil   a   oprel   o   relevantné právne   normy,   pričom   ústavný   súd   ako odpoveď   na   námietky   sťažovateľov   len   zdôrazňuje,   že   pre   určenie   osoby,   ktorej   bola nesprávnym úradným postupom spôsobená škoda, je potrebné prihliadať aj na § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu za škodu (a nielen na § 9 ods. 2, z ktorého sťažovatelia izolovane   odvodzujú   svoju   argumentáciu),   z   ktorého   vyplýva,   že   za   nesprávny   úradný postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie. Keďže v danom prípade takýto úkon alebo rozhodnutie bol orgán verejnej moci povinný urobiť voči rodinnému príslušníkovi sťažovateľov, a nie voči sťažovateľom samým,   krajský   súd   logicky   považoval   za   prvý   predpoklad   úspešnosti   ich   žaloby preukázanie   účastníctva   v hmotno-právnom   vzťahu.   Tvrdenia   sťažovateľov   o   tom,   že odvolací   súd   zmenil   skutkový   stav,   ústavný   súd   nepovažuje   za   presvedčivé   ani   za dostatočné   pre   záver   o   nedostatočne   zistenom   skutkovom   stave,   a   preto   iba   odlišnosti v právnom posúdení veci medzi krajským súdom a okresným súdom nie sú bez ďalšieho dôvodom na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) OSP. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Ďalej je potrebné poznamenať, že ani o odňatí možnosti konať pred súdom neboli sťažovateľmi označené žiadne dôkazy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nevykazuje také nedostatky, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že toto rozhodnutie je svojvoľné a porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Otázka posúdenia podmienok na náhradu škody je vecou zákonnosti   a   jej   vyriešenie   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   základného   práva sťažovateľov obsiahnutého v čl. 46 ods. 3 ústavy.

S prihliadnutím na odlišnú argumentáciu sťažovateľov pri rozhodovaní o trovách konania v jednotlivých štádiách konania ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach prípadu rozhodnutie   o   trovách   konania   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   (a   v   jeho   medziach)   nemôže   viesť   k   porušeniu   označených   základných   práv a slobôd, pričom aj z gramatického výkladu § 150 OSP vyplýva, že toto ustanovenie možno aplikovať len vo výnimočných prípadoch. K porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy namietanému v súvislosti   s   rozhodnutím   súdov   o   trovách   konania   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom   článku   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv človeka   a   majú   univerzálny   charakter.   Patria   k   ústavným   direktívam   adresovaným predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov (II. ÚS 123/02,   IV.   ÚS   231/07).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   je   v   rozsahu namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 45/2010 z 28. mája 2010 bolo dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu odmietnuté. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného   súdu   je   na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   (mutatis   mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   osobitne   posudzujúc podmienky   podľa   §   238   OSP   a   existenciu   vady   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   dospejúc k záveru   o   neprípustnosti   dovolacieho   konania,   na   základe   čoho   dovolanie   podané sťažovateľmi odmietol, uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľa. Podľa názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolania   je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto   rozhodnutia,   pričom   ostatnými   návrhmi   sťažovateľov   sa   už   nebol   dôvod   ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010