znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 401/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť K. P., B., zastúpenej advokátom JUDr. I. S., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn. 14 C 118/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. P. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2008 doručená sťažnosť K. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 118/2001.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka uviedla, že v predmetnom konaní, v ktorom sa od   31. júla 2001 „domáha   odstránenia   neoprávnenej   stavby“,   bol   okresný   súd „dlhodobo   nečinný“.   Osobitne   poukázala   na   „nečinnosť   súdu   v   období   24. 1. 2002 až 12. 2. 2004   (vyše   dva   roky)   ako   aj   obdobie   29. 07. 2005   až   5. 12. 2007   (dva   roky a 4 mesiace)“. Podľa sťažovateľky „nečinnosť súdu nemožno ospravedlniť ani aktivitou súdu po roku 2008, táto je dôsledkom ingerencie predsedu súdu v konaní“.

Sťažovateľka   v   podanej   sťažnosti   zdôraznila,   že „nevyužila   právne   prostriedky nápravy priznané jej podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch...“. Poukazujúc na niektoré rozhodnutia ústavného súdu totiž zastáva názor, že aj keby „podala sťažnosť na prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu,   touto   sťažnosťou   by   vzhľadom na neadekvátnu dĺžku konania vo veci, náprava už nebola možná“. V tejto súvislosti tiež sťažovateľka uviedla, že „na základe plnej moci udelenej svojej mame viackrát nahliadla do súdneho spisu a robila si z neho výpisy a odpisy, čím taktiež prejavila svoju vôľu, aby sa vo veci konalo“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal takéto rozhodnutie:

„Základné právo K. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava III, pod sp. zn. 14 C 118/2001.

Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   III,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   14 C 118/2001   konal   bez   zbytočných   prieťahov   v   súlade   s   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavyný   súd   priznáva   K.   P.   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 100.000,- Sk.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   ukladá   povinnosť   vyplatiť   sťažovateľke finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,- Sk   a   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 6.732,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky – JUDr. I. S., advokáta, vedený v S., a. s., č. účtu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) považuje za účinný prostriedok   nápravy   slúžiaci   ochrane   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   sťažnosť   na   postup   súdu   podanú   podľa   §   62   ods. 1   zákona č. 757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,   že   účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje, a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Sťažovateľka výslovne v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla, že sťažnosť na postup súdu nepodala, avšak argumentovala dvomi rozhodnutiami ústavného súdu (I. ÚS 119/03 a III. ÚS 154/06), ktoré riešili skutkový stav spočívajúci okrem iného v tom, že sťažovatelia nevyužili účinný prostriedok nápravy plniaci funkciu ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Napriek tomu ústavný súd sa v týchto prípadoch sťažnosťami meritórne zaoberal a rozhodol aj o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.   Z   toho   vyvodila,   že   aj   v   jej   prípade   nepodanie   sťažnosti   na   postup   súdu nie je prekážkou pre prijatie jej sťažnosti na ďalšie konanie.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde určuje len vo   všeobecnej   rovine   podmienky,   keď   využitie   účinných   prostriedkov   nápravy sťažovateľ   za   účelom   prípustnosti   jeho   sťažnosti   nemusí   preukázať.   Len   judikatúra ústavného súdu pretvára toto ustanovenie do konkrétnej podoby.

V   prvom   prípade,   na   ktorý   sťažovateľka   poukázala   (I. ÚS 119/03)   ústavný   súd vyslovil   právny   názor,   že   «úsilie   sťažovateľa   dosiahnuť   „urýchlenie“   súdneho   konania v jeho   veci   však   nie   je   podmienkou   na   to,   aby   ústavný   súd   poskytol   ochranu   jeho základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy, a jeho absencia v istej fáze konania preto   nie   je   okolnosťou   spôsobilou   ovplyvniť   posudzovanie   ústavného   súdu,   či   došlo, alebo nedošlo k porušeniu označeného základného práva». Pri formulovaní tohto názoru ústavný   súd   vychádzal   z   poznania   skutkových   okolností   prerokovávaného   prípadu, ktoré spočívali   okrem   iného   aj   v tom,   že   sťažovateľ   písomne   urgoval   nariadenie pojednávania po dvoch rokoch súvislej nečinnosti konajúceho súdu. Konajúci súd sa bránil poukazom   na   nepodanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   počas   uvedeného   dvojročného prieťahu, a preto ústavný súd zdôraznil, že nepodanie takej sťažnosti „v istej fáze konania... nie je okolnosťou spôsobilou ovplyvniť posudzovanie...“, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Prípad   sp. zn.   I. ÚS 119/03   teda   vykazuje   podobnosť   s prípadom   sťažovateľky iba v dĺžke   neprerušeného   prieťahu   v konaní.   Sama   sťažovateľka   však   uviedla, že ani po dvojročnom súvislom prieťahu nevyužila právo podať sťažnosť na postup súdu, dokonca   mu   neadresovala   ani   žiadne   iné   podanie   smerujúce   k bezprieťahovému pokračovaniu   v   konaní (urgencia   a   pod.).   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne nahliadala do spisu, nie je spôsobilá viac či menej formálne upozorniť konajúci súd na potrebu plynulého postupu v predmetnom konaní.

V   druhej   kauze,   na   ktorú   sťažovateľka   upriamila   pozornosť   ústavného   súdu (III. ÚS 154/06),   bolo   tiež   zistené,   že   sťažovateľ   v   priebehu   prieťahov   vyskytujúcich sa v konaní žalovaného súdu dvakrát adresoval tomuto súdu aspoň žiadosť o nariadenie termínu   pojednávania.   Ústavný   súd   potom   berúc   do   úvahy   zistené   prieťahy   v   konaní vychádzal zo záveru, že sťažovateľovi sa   podarilo preukázať dôvody   hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo potrebné v jeho prípade preukázať využitie sťažnosti na postup súdu.

Aj v porovnávaní veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 154/06 s prípadom sťažovateľky tak   ústavný   súd   zistil   rozdiel   spočívajúci   v   absencii   akejkoľvek   procesnej   aktivity voči okresnému   súdu,   ktorá   by   mohla   napomôcť   odstráneniu   prípadných   prieťahov v konaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   posudzovanom   prípade   sťažovateľka   nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k odpusteniu požiadavky na využitie účinných prostriedkov nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Keďže tak zistil procesnú   prekážku   pre   meritórne   rozhodovanie   o   tom,   či   v   sťažovateľkou   označenom konaní   okresného   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Rovnaký záver zaujal ústavný súd aj k časti sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ústavný súd v obsahu   tohto   práva   a   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nevidí   zásadnú obsahovú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   toto rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v zmysle   § 24   písm. a)   zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom všeobecného   súdu   v   označenom   konaní   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008