znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 400/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., QuaiDu   President   Paul   Doumer   9,   La   Defense   Cedex,   Paríž,   Francúzsko,   zastúpenejspoločnosťou White & Case s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, v mene ktorej konáadvokát a konateľ Mgr. Marek Staroň, vo veci namietaného porušenia základného právavlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Bratislave   č. k. 3   Cob   271/2013-411   z 30.   septembra   2013   vo   výroku   o náhrade   trovodvolacieho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Crédit   Agricole   Corporate   and   Investment   Bank   S.A. o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola30. decembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Crédit Agricole Corporate and InvestmentBank S.A., Quai Du President Paul Doumer 9, La Defense Cedex, Paríž, Francúzsko (ďalejlen   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetokzaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.3 Cob 271/2013-411 z 30. septembra 2013 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v konanío nariadenie predbežného opatrenia vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len„okresný súd“). Okresný súd uznesením č. k. 26 Cb 103/2013-84 z 11. júna 2013 vyhovelnávrhu   navrhovateľa   a sťažovateľku   zaviazal „zdržať   sa   poskytnutia   akýchkoľvek   plnení v prospech spoločnosti

, na základe záručných listín vystavených odporcom..., a to až do právoplatnosti rozsudku vo veci samej“. Súčasne okresný súd „v prípade, ak dôjde zo strany odporcu k akémukoľvek plneniu v prospech spoločnosti... na základe záručných listín vystavených odporcom...“ uložil sťažovateľke povinnosť „zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich   k vymáhaniu   poskytnutých   plnení   od spoločnosti

,... a to až do právoplatnosti rozsudku vo veci samej“.Okresný   súd   zároveň   uložil   navrhovateľovi   povinnosť   podať   návrh   na   začatie   konaniavo veci   náhrady   škody   do   30   dní   od právoplatnosti   uznesenia   o predbežnom   opatrenía sťažovateľke uložil nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 35 367,31 €.

3.   Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   Cob   271/2013-411z 30. septembra   2013   zmenil   prvostupňové   uznesenie   okresného   súdu   tak,   že   návrhna nariadenie predbežného opatrenia zamietol, sťažovateľke náhradu trov prvostupňovéhokonania nepriznal a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke „náhradu trov odvolacieho konania, a to súdneho poplatku v sume 33,- EUR a trov právneho zastúpenia v sume 90,82 EUR...“.

4. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd založil na právnom názore,že „nie je možné vyjadriť hodnotu veci, pretože navrhovateľ výšku náhrady škody, ktorej sa chce vo veci samej domáhať nešpecifikoval a ďalší návrh sa týka určenia, že spoločnosť nie je povinná plniť“.

5.   V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   kritizuje   právny   názorkrajského súdu o nemožnosti vyjadrenia hodnoty veci. Podľa sťažovateľky v posudzovanomprípade   ide   o „hodnotu   práva“,   ktorú „možno   nepochybne   vyčísliť   v peniazoch“.Nepravdivé   je   v tejto   súvislosti   tvrdenie   krajského   súdu,   že   navrhovateľ   nešpecifikovalvýšku náhrady škody, pretože „zo samotného Uznesenia KS BA... vyplýva, že hroziaca škoda (ktorej náhrady sa chcela spoločnosť v konečnom dôsledku domáhať) bola   v konaní   vyčíslená“.   Okrem   toho   podľa   sťažovateľky „samotná   skutočnosť, že navrhovateľ... nepodal návrh vo veci samej, nemôže mať za následok nemožnosť vyjadriť hodnotu práva, ktorého sa daný spor týka, a zasiahnuť tak do legitímnych práv Sťažovateľa na náhradu trov“.

6. Rovnako podľa sťažovateľky „určenie, že spoločnosť nie je povinná plniť, je vyjadriteľné   v peniazoch   a práve   preto   zakladá   možnosť   vyjadriť   hodnotu   práva v peniazoch.   KS   BA   však   nepochopiteľne   dospel   k presne   opačnému   (a vnútorne rozpornému) záveru...“. Sťažovateľka uvádza, že „podľa Záruk má... povinnosť plniť sumu 18.940.294,84 USD. Bez najmenších problémov je tak možné vyjadriť určenie, že spoločnosť nie je povinná plniť, v peniazoch“.

7. Sťažovateľka teda namieta, že „KS BA úplne ignoroval ustanovenie § 10 ods. 2 Vyhlášky, podľa ktorého sa za cenu práva považuje aj hodnota záväzku, a ktoré je tak plne aplikovateľné v predmetnom spore“.

8. Sťažovateľka argumentuje aj poukazom na iné rozhodnutie krajského súdu v jejobdobnej veci (č. k. 8 Cob 6/2013-384 z 29. mája 2013), „v ktorom KS BA v identickom spore po zrušení predbežného opatrenia vychádzal pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny z hodnoty Záruk“. Namietané porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľkav tom, že krajský súd „konal... v zrejmom rozpore s ustanovením § 10 ods. 2 Vyhlášky“.

9. Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „ak by sa aj ÚS SR nestotožnil s našim tvrdením, že aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky bola v danom prípade nesprávna a arbitrárna, táto sťažnosť je v každom prípade dôvodná... Z uznesenia KS BA vyplýva, že KS BA rozhodol podľa § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky. Toto ustanovenie však už nebolo v čase vydania Uznesenia KS BA v znení, v akom ho aplikoval KS BA.

S účinnosťou   do   30.06.2013   platilo   ustanovenie   §   14   ods.   3   písm.   a)   Vyhlášky, podľa ktorého bola odmena za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení vo výške jednej   polovice   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny.   Znenie   §   14   Vyhlášky   s účinnosťou od 01.07.2013 (teda znenie platné v čase vydania Uznesenia KS BA) však už obsahuje iba úpravu výšky odmeny za úkony služby v trestnom konaní.

S účinnosťou od 01.07.2013 sa dovtedajšie znenie ustanovenia § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky zmenilo a presunulo do nového ustanovenia § 13a ods. 1 písm. g) Vyhlášky, podľa ktorého   odmena   za   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o predbežnom   opatrení   má   byť vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny.

... KS   BA   dospel   k sume   90,82   EUR   použitím   jednej   polovice   základnej   sadzby (t. j. 30,03 EUR), čím porušil platné znenie Vyhlášky. V súlade s prechodným ustanovením § 20c Vyhlášky mal KS BA za právne úkony (prevzatie a príprava odvolania), ktoré boli uskutočnené   po   01.07.2013,   správne   použiť   celú   základnú   sadzbu   tarifnej   odmeny   (nie polovicu)“.   Sťažovateľke   teda „mali   byť...   priznané   trovy   právneho   zastúpenia   aspoň vo výške 162,91 EUR + súdny poplatok 33 EUR.“.

10.   V závere   argumentácie   vo   veci   samej   sťažovateľka   rekapituláciou   siedmichkonaní   o nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   boli   proti   nej   tými   istými   dvomanavrhovateľmi iniciované, konštatuje šikanózny výkon ich práva. Tvrdí, že „spoločnosti a neustálym   podávaním   identických   návrhov   na   vydanie   predbežného opatrenia docielili, že od vydania prvého predbežného opatrenia zo dňa 31.10.2012 bolo v každom   momente   až po   súčasnosť   vykonateľné   aspoň   jedno   predbežné   opatrenie s účinkami obdobnými Predbežnému opatreniu. Vždy potom ako KS BA zrušil konkrétne predbežné   opatrenie,   OS   BA   promptne   vydal   obdobné   nové   predbežné   opatrenie“.Z uvedeného   dôvodu   podľa sťažovateľky   náhrada   trov   odvolacieho   konania,   ktorú   jejkrajský súd priznal, neplní sankčnú funkciu, pretože nemá dostatočne odstrašujúci účinokproti šikanóznym návrhom zo strany tých istých navrhovateľov.

11. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„(i) Základné právo spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj právo Sťažovateľa na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   30.09.2013, č. k. 3Cob/271/2013-411,   v časti,   ktorou   tento   rozhodol   o náhrade   trov   odvolacieho konania   vo   vzťahu   k spoločnosti   Crédit   Agricole   Corporate   and   Investment   Bank   S.A., porušené bolo.

(ii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2013, č. k. 3Cob/271/2013- 411,   v časti,   ktorou   tento   rozhodol   o náhrade   trov   odvolacieho   konania   vo   vzťahu k spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

(iii)   Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   Crédit   Agricole Corporate   and   Investment   Bank   S.A.,   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   312,98   EUR (vrátane DPH) na účet White & Case s. r. o. vedený v Citybank Europe plc., č. účtu: 2006420101/8130, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13.   Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

15.   Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdupri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   vecipredloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

16.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom...

18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

19.   Sťažovateľka   v prospech   svojho   sťažnostného   petitu   prednáša   v zásade   dvenámietky.   Prvá   sa   týka   nesprávneho   posúdenia   vyjadriteľnosti   predmetu   konaniav peniazoch,   ktorého   sa   mal   dopustiť   krajský   súd.   Druhá   námietka   zdôrazňuje   priameporušenie   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   platnoma účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia krajského súdu (ďalej len „vyhláška“).

20. K obom námietkam ústavný súd spoločne uvádza, že rozhodovanie o náhradetrov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochranypodľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4a čl. 51   ods. 1   ústavy),   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu(obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jeratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konaniav súlade so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvoz 23. 9. 1997).

21.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   vyslovil,   že   rozhodovanie   o trovách   konaniapred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ichnezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšiepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,   k čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takejinterpretácie   a aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v sebe   zahŕňala   črtysvojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).

22. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiujeho   „prieskumného“   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   totiž   nie   je   súčasťousystému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikáciazákonov   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Skutkové   a právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

23.   Ústavný   súd   nepredstavuje   opravnú   inštanciu   všeobecných   súdov(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľtieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranuzakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerenciaústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípadejeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   kebyústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánmizákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný.

24. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidlasamo   osebe   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   porušenia   základných   práv   a   slobôdbez ohľadu   na to,   akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súdpri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konaniapred   všeobecnými   súdmi   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a k   zrušeniunapádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlok   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobomalebo že bolo   zasiahnuté   aj   iné   základné   právo   (m. m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

25. Námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhoprocesu,   týkajú   sa   však   len   jeho   časti,   a   to   rozhodovania   o   trovách   konania,   čo   sav okolnostiach   daného   prípadu   vo   svojich   dôsledkoch   síce   mohlo   negatívne   dotknúťsťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľa názoru ústavnéhosúdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciu ako námietkamproti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej (IV. ÚS 225/2012,IV. ÚS 311/2012).

26. Na podklade uvedeného k prvej námietke ústavný súd udáva, že krajský súdzmeňujúcim výrokom vo veci nariadeného predbežného opatrenia z procesného hľadiskavyhovel   odvolaniu   sťažovateľky,   čo   ho   v rovine   rozhodovania   o trovách   odvolaciehokonania   viedlo   k priznaniu   nároku   na   ich   náhradu.   Tento   fakt,   nespochybnenýani sťažovateľkou   a preukázaný   z príloh   sťažnosti,   považuje   ústavný   súd   za   zásadnýpre ústavno-súdny   prieskum   sťažnosťou   atakovaného   výroku   uznesenia   krajského   súdu.Problém stelesnený sťažovateľkou v jej prvej sťažnostnej námietke je v podstate problémomvýkladu a následnej aplikácie podzákonnej právnej normy o vyčíslení priznaného nárokuna náhradu trov konaní o odvolaní proti nariadenému predbežnému opatreniu.

27. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd v ňom síce stručne, ale napriektomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazomna predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konaniav danom type   súdneho konania, najmä však v   konkrétnej prerokúvanej   veci. Aplikáciaustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavnéhosúdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súdv napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny.Ústavný   súd   ho   tiež   nehodnotí   ako   ústavne   spochybniteľný.   Aj   keby   totiž   bol   názorústavného súdu na vyjadriteľnosť predmetu konania vedeného pred okresným súdom pod sp.zn.   26   Cb   103/2013   opačný   v porovnaní   s názorom   krajského   súdu,   pri   danej   podobeodôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a pri   už   konštatovanej   pozíciivšeobecných   súdov   ako   „pánov   zákonov“   nedovoľuje   ústavnému   súdu   jeho   ústavouzaložená   oddelenosť   od   sústavy   všeobecného   súdnictva   právny   názor   krajského   súdurevidovať.

28. Pokiaľ ide o sťažovateľkou akcentovaný odlišný prístup krajského súdu v inej jejveci, k sťažnosti bola priložená fotokópia uznesenia krajského súdu č. k. 8 Cob 6/2013-384z 29.   mája   2013,   z ktorého   skutočne   vyplýva,   že   krajský   súd   v inej   obdobnej   vecisťažovateľky (rozhodovanie o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia, ktorým bolasťažovateľke uložená povinnosť zdržať sa plnení plynúcich zo záručných listín vystavenýchsťažovateľkou)   vychádzal   pri   vyčíslení   náhrady   trov   odvolacieho   konania   z názoruo vyjadriteľnosti predmetu konania v peniazoch.

29. Právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

30.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebnézopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemusúdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho plénu a kolégiám)], keď muokrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody (IV. ÚS 574/2013). Keďže ústavnýsúd   v   prípade   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnejneodôvodnenosti   nezistil   (pozri   bod 27),   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciusťažovateľky založenú na poukaze na iné obdobné rozhodnutie krajského súdu za spôsobilúna to, aby na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.

31.   K tvrdeniu   sťažovateľky   o šikanóznom   využívaní   návrhov   na   nariadeniepredbežných   opatrení,   ktorému   údajne   „asistuje“   aj   samotný   okresný   súd,   ústavný   súduvádza, že z obsahu sťažnosti a jej podkladov nevyplýva, že by krajský súd vo všetkýchsiedmich   konaniach   vedených   proti   sťažovateľke   vyčísľoval   náhradu   pre   ňu   úspešnýchodvolacích konaní, rovnako ako v prípade atakovanom sťažnosťou. Dokonca z jedinéhoiného   odvolacieho   uznesenia   krajského   súdu,   ktorého   fotokópiu   sťažovateľka   priložilak sťažnosti (č. k. 8 Cob 6/2013-384 z 29. mája 2013), vyplýva, že krajský súd sťažovateľkepriznal   proti   navrhovateľovi   náhradu   trov   odvolacieho   konania   v právnom   režimevyznačujúcom   sa   vyčísliteľnosťou   predmetu   konania   (teda   v sume   35 431,55   €).Sťažovateľka   nedoložila   sumy   náhrad   trov   prípadných   úspešných   odvolacích   konanív ďalších   veciach,   ktoré   v sťažnosti   spisovou   značkou   uviedla,   preto   jej   tvrdeniu,podľa ktorého   rozhodovaním   o náhrade   trov   odvolacieho   konania   krajský   súd   neučinilzadosť   sankčnej   funkcii   rozhodovania   o náhrade   trov   konania,   nemožno   z procesnéhohľadiska priznať relevanciu.

32. Prvú námietku sťažovateľky preto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

33.   Druhá   námietka   sa   orientuje   na   porušenie   ustanovení   vyhlášky   regulujúcichspôsob   výpočtu   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   za   odvolanie   v konaní   o nariadeniepredbežného   opatrenia.   Sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   krajský   súd vyčíslil   náhradu   trovodvolacieho konania podľa ustanovenia vyhlášky, ktoré v čase rozhodovania už v dôsledkunovelizácie   vyhlášky   nebolo   účinné   a nemohlo   sa   uplatniť   ani   podľa   intertemporálnychustanovení relevantnej novely.

34. Bez potreby bližšej rekapitulácie právnej úpravy a jej komentovania ústavný súdkonštatuje, že právny názor sťažovateľky, ktorým brojí proti aplikácii relevantného právakrajským súdom, je správny.

35. Krajský súd skutočne pri vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania postupoval,ako to   sám   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uvádza,   podľa   §   14   ods.   3   písm.   a),ktoré už 30. septembra 2013 nepredstavovalo účinnú normatívnu súčasť vyhlášky. Právnaregulácia vyčíslenia odmeny za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení bolapresunutá do § 13a ods. 1 písm. g) vyhlášky a predstavuje sumu základnej tarify, nie jejpolovicu.

36. Ústavný súd však už v inej veci sťažovateľky (I. ÚS 214/2014) judikoval, že nieje jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj kebyk nimi   urobeným   čiastkovým   procesným/dočasným   úkonom   mal   výhrady.   Úlohouústavného   súdu   je   ochraňovať   ústavnosť   (nie   „obyčajnú“   zákonnosť)konania pred všeobecnými   súdmi.   Preto je   povinnosťou   ústavného   súdu   rozlišovaťmedzi prípadmi,   kedy   procesný   postup   priečiaci   sa   zákonu   zároveň   vyústido protiústavnosti a nespravodlivosti   konania   ako celku,   a   prípady,   kedy   určitýprocesný/dočasný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne), hodnotiť,a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konanianezaloží (obdobne I. ÚS 571/2013).

37. Výpočet krajského súdu v napadnutom uznesení nie je správny a výrok o náhradetrov odvolacieho konania na ňom založený je rozhodnutím contra legem. Podľa názoruústavného súdu však ide o nezákonnosť, ktorá rozpor so základným právom sťažovateľkyna súdnu ochranu ani s jej právom na spravodlivé súdne konanie nezakladá.

38.   Ak   by   krajský   súd   postupoval   pri   vyčíslení   náhrady   trov   za   odvolanieproti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia v súlade s vyhláškou, teda s jej § 13aods. 1 písm. g), musel by za jeden úkon právnej služby v súlade s § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1písm. a) vyhlášky priznať náhradu 60,08 € (výpočtovým základom pre úkony právnej službyvykonané v roku 2013 bola suma 781 €). Pri dvoch úkonoch právnej služby, ktoré aj krajskýsúd   v sťažovateľkinom   prípade   považoval   z hľadiska   náhrady   trov   za akceptovateľné(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odvolania), by po pripočítaní režijného paušálu zatieto   dva   úkony   právnej   služby   náhrada   trov   odvolacieho   konania   predstavovala   sumu135,30 €. Rozdiel o proti reálne priznanej náhrade trov odvolacieho konania (90,82 €) takpredstavuje sumu 44,48 €.

39. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie jeprípustné   vo   veciach,   v   ktorých   je   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   neprevyšujúcetrojnásobok minimálnej mzdy, a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,t. j. táto   skutočnosť   predstavuje   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   zákonný   dôvodna odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú(pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).

40.   Ústavný   súd   už   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   ak   Občiansky   súdnyporiadok   vylučuje   u bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovýmisúdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do rovinyústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, aksťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadnezávažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].

41.   V roku   2013,   teda   v období,   keď   začalo   a skončilo   konanie   o odvolanísťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu o nariadení predbežnéhoopatrenia, predstavovala minimálna mzda sumu 337,70 € mesačne. Suma náhrady trovodvolacieho konania priznaná napadnutým uznesením krajského súdu, suma náhrady trovodvolacieho konania, ktorá po práve sťažovateľke priznaná mala byť, ani rozdiel týchtodvoch súm nepresahujú ani trojnásobok, ani desaťnásobok minimálnej mzdy relevantnejv tom čase. Z ústavno-právneho hľadiska tak formálne nezákonné uznesenie krajského súduvo výroku o náhrade trov odvolacieho konania predstavuje zásah materiálne sa vyznačujúcizanedbateľnou   intenzitou   bagateľnosťou.   Preto   ani   druhú   sťažovateľkinu   námietkuz pohľadu jej dopadu na základné právo na súdnu ochranu a na právo na spravodlivé súdnekonanie nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú.

42.   Zhrňujúco   k obom   sťažnostným   námietkam   ústavný   súd   konštatuje,že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosťzáveru o porušení základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti. Ústavný súdpreto sťažnosť v predmetnej časti odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

43. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciouvoči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavyv spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkovéa právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonaldokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to,   aby sa vytvoril   skutkový   základrozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobnenapr.   II. ÚS   71/07,   III. ÚS 26/08).   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   pre   namietanéporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruoznačeným   uznesením   krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   základnéhopráva   podľa   čl. 20   ods.   1   ústavy,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcimzo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnýmiprincípmi z perspektívy ich možného porušenia.

44. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej sťažnostnom petite (návrh nazrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015