SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 400/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., QuaiDu President Paul Doumer 9, La Defense Cedex, Paríž, Francúzsko, zastúpenejspoločnosťou White & Case s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, v mene ktorej konáadvokát a konateľ Mgr. Marek Staroň, vo veci namietaného porušenia základného právavlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Bratislave č. k. 3 Cob 271/2013-411 z 30. septembra 2013 vo výroku o náhrade trovodvolacieho konania a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A. o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola30. decembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Crédit Agricole Corporate and InvestmentBank S.A., Quai Du President Paul Doumer 9, La Defense Cedex, Paríž, Francúzsko (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetokzaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.3 Cob 271/2013-411 z 30. septembra 2013 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v konanío nariadenie predbežného opatrenia vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len„okresný súd“). Okresný súd uznesením č. k. 26 Cb 103/2013-84 z 11. júna 2013 vyhovelnávrhu navrhovateľa a sťažovateľku zaviazal „zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení v prospech spoločnosti
, na základe záručných listín vystavených odporcom..., a to až do právoplatnosti rozsudku vo veci samej“. Súčasne okresný súd „v prípade, ak dôjde zo strany odporcu k akémukoľvek plneniu v prospech spoločnosti... na základe záručných listín vystavených odporcom...“ uložil sťažovateľke povinnosť „zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k vymáhaniu poskytnutých plnení od spoločnosti
,... a to až do právoplatnosti rozsudku vo veci samej“.Okresný súd zároveň uložil navrhovateľovi povinnosť podať návrh na začatie konaniavo veci náhrady škody do 30 dní od právoplatnosti uznesenia o predbežnom opatrenía sťažovateľke uložil nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 35 367,31 €.
3. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 271/2013-411z 30. septembra 2013 zmenil prvostupňové uznesenie okresného súdu tak, že návrhna nariadenie predbežného opatrenia zamietol, sťažovateľke náhradu trov prvostupňovéhokonania nepriznal a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke „náhradu trov odvolacieho konania, a to súdneho poplatku v sume 33,- EUR a trov právneho zastúpenia v sume 90,82 EUR...“.
4. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd založil na právnom názore,že „nie je možné vyjadriť hodnotu veci, pretože navrhovateľ výšku náhrady škody, ktorej sa chce vo veci samej domáhať nešpecifikoval a ďalší návrh sa týka určenia, že spoločnosť nie je povinná plniť“.
5. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka kritizuje právny názorkrajského súdu o nemožnosti vyjadrenia hodnoty veci. Podľa sťažovateľky v posudzovanomprípade ide o „hodnotu práva“, ktorú „možno nepochybne vyčísliť v peniazoch“.Nepravdivé je v tejto súvislosti tvrdenie krajského súdu, že navrhovateľ nešpecifikovalvýšku náhrady škody, pretože „zo samotného Uznesenia KS BA... vyplýva, že hroziaca škoda (ktorej náhrady sa chcela spoločnosť v konečnom dôsledku domáhať) bola v konaní vyčíslená“. Okrem toho podľa sťažovateľky „samotná skutočnosť, že navrhovateľ... nepodal návrh vo veci samej, nemôže mať za následok nemožnosť vyjadriť hodnotu práva, ktorého sa daný spor týka, a zasiahnuť tak do legitímnych práv Sťažovateľa na náhradu trov“.
6. Rovnako podľa sťažovateľky „určenie, že spoločnosť nie je povinná plniť, je vyjadriteľné v peniazoch a práve preto zakladá možnosť vyjadriť hodnotu práva v peniazoch. KS BA však nepochopiteľne dospel k presne opačnému (a vnútorne rozpornému) záveru...“. Sťažovateľka uvádza, že „podľa Záruk má... povinnosť plniť sumu 18.940.294,84 USD. Bez najmenších problémov je tak možné vyjadriť určenie, že spoločnosť nie je povinná plniť, v peniazoch“.
7. Sťažovateľka teda namieta, že „KS BA úplne ignoroval ustanovenie § 10 ods. 2 Vyhlášky, podľa ktorého sa za cenu práva považuje aj hodnota záväzku, a ktoré je tak plne aplikovateľné v predmetnom spore“.
8. Sťažovateľka argumentuje aj poukazom na iné rozhodnutie krajského súdu v jejobdobnej veci (č. k. 8 Cob 6/2013-384 z 29. mája 2013), „v ktorom KS BA v identickom spore po zrušení predbežného opatrenia vychádzal pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny z hodnoty Záruk“. Namietané porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľkav tom, že krajský súd „konal... v zrejmom rozpore s ustanovením § 10 ods. 2 Vyhlášky“.
9. Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „ak by sa aj ÚS SR nestotožnil s našim tvrdením, že aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky bola v danom prípade nesprávna a arbitrárna, táto sťažnosť je v každom prípade dôvodná... Z uznesenia KS BA vyplýva, že KS BA rozhodol podľa § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky. Toto ustanovenie však už nebolo v čase vydania Uznesenia KS BA v znení, v akom ho aplikoval KS BA.
S účinnosťou do 30.06.2013 platilo ustanovenie § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky, podľa ktorého bola odmena za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Znenie § 14 Vyhlášky s účinnosťou od 01.07.2013 (teda znenie platné v čase vydania Uznesenia KS BA) však už obsahuje iba úpravu výšky odmeny za úkony služby v trestnom konaní.
S účinnosťou od 01.07.2013 sa dovtedajšie znenie ustanovenia § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky zmenilo a presunulo do nového ustanovenia § 13a ods. 1 písm. g) Vyhlášky, podľa ktorého odmena za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení má byť vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny.
... KS BA dospel k sume 90,82 EUR použitím jednej polovice základnej sadzby (t. j. 30,03 EUR), čím porušil platné znenie Vyhlášky. V súlade s prechodným ustanovením § 20c Vyhlášky mal KS BA za právne úkony (prevzatie a príprava odvolania), ktoré boli uskutočnené po 01.07.2013, správne použiť celú základnú sadzbu tarifnej odmeny (nie polovicu)“. Sťažovateľke teda „mali byť... priznané trovy právneho zastúpenia aspoň vo výške 162,91 EUR + súdny poplatok 33 EUR.“.
10. V závere argumentácie vo veci samej sťažovateľka rekapituláciou siedmichkonaní o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré boli proti nej tými istými dvomanavrhovateľmi iniciované, konštatuje šikanózny výkon ich práva. Tvrdí, že „spoločnosti a neustálym podávaním identických návrhov na vydanie predbežného opatrenia docielili, že od vydania prvého predbežného opatrenia zo dňa 31.10.2012 bolo v každom momente až po súčasnosť vykonateľné aspoň jedno predbežné opatrenie s účinkami obdobnými Predbežnému opatreniu. Vždy potom ako KS BA zrušil konkrétne predbežné opatrenie, OS BA promptne vydal obdobné nové predbežné opatrenie“.Z uvedeného dôvodu podľa sťažovateľky náhrada trov odvolacieho konania, ktorú jejkrajský súd priznal, neplní sankčnú funkciu, pretože nemá dostatočne odstrašujúci účinokproti šikanóznym návrhom zo strany tých istých navrhovateľov.
11. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„(i) Základné právo spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo Sťažovateľa na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2013, č. k. 3Cob/271/2013-411, v časti, ktorou tento rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., porušené bolo.
(ii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2013, č. k. 3Cob/271/2013- 411, v časti, ktorou tento rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
(iii) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., trovy právneho zastúpenia v sume 312,98 EUR (vrátane DPH) na účet White & Case s. r. o. vedený v Citybank Europe plc., č. účtu: 2006420101/8130, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
15. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdupri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Sťažovateľka v prospech svojho sťažnostného petitu prednáša v zásade dvenámietky. Prvá sa týka nesprávneho posúdenia vyjadriteľnosti predmetu konaniav peniazoch, ktorého sa mal dopustiť krajský súd. Druhá námietka zdôrazňuje priameporušenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnoma účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia krajského súdu (ďalej len „vyhláška“).
20. K obom námietkam ústavný súd spoločne uvádza, že rozhodovanie o náhradetrov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochranypodľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu(obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jeratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konaniav súlade so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvoz 23. 9. 1997).
21. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konaniapred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ichnezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšiepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takejinterpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črtysvojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).
22. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiujeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťousystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
23. Ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľtieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranuzakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerenciaústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípadejeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj kebyústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmizákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný.
24. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidlasamo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôdbez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súdpri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konaniapred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniunapádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlok porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobomalebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
25. Námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhoprocesu, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sav okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúťsťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľa názoru ústavnéhosúdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciu ako námietkamproti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej (IV. ÚS 225/2012,IV. ÚS 311/2012).
26. Na podklade uvedeného k prvej námietke ústavný súd udáva, že krajský súdzmeňujúcim výrokom vo veci nariadeného predbežného opatrenia z procesného hľadiskavyhovel odvolaniu sťažovateľky, čo ho v rovine rozhodovania o trovách odvolaciehokonania viedlo k priznaniu nároku na ich náhradu. Tento fakt, nespochybnenýani sťažovateľkou a preukázaný z príloh sťažnosti, považuje ústavný súd za zásadnýpre ústavno-súdny prieskum sťažnosťou atakovaného výroku uznesenia krajského súdu.Problém stelesnený sťažovateľkou v jej prvej sťažnostnej námietke je v podstate problémomvýkladu a následnej aplikácie podzákonnej právnej normy o vyčíslení priznaného nárokuna náhradu trov konaní o odvolaní proti nariadenému predbežnému opatreniu.
27. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd v ňom síce stručne, ale napriektomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazomna predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konaniav danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Aplikáciaustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavnéhosúdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súdv napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny.Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako ústavne spochybniteľný. Aj keby totiž bol názorústavného súdu na vyjadriteľnosť predmetu konania vedeného pred okresným súdom pod sp.zn. 26 Cb 103/2013 opačný v porovnaní s názorom krajského súdu, pri danej podobeodôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a pri už konštatovanej pozíciivšeobecných súdov ako „pánov zákonov“ nedovoľuje ústavnému súdu jeho ústavouzaložená oddelenosť od sústavy všeobecného súdnictva právny názor krajského súdurevidovať.
28. Pokiaľ ide o sťažovateľkou akcentovaný odlišný prístup krajského súdu v inej jejveci, k sťažnosti bola priložená fotokópia uznesenia krajského súdu č. k. 8 Cob 6/2013-384z 29. mája 2013, z ktorého skutočne vyplýva, že krajský súd v inej obdobnej vecisťažovateľky (rozhodovanie o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia, ktorým bolasťažovateľke uložená povinnosť zdržať sa plnení plynúcich zo záručných listín vystavenýchsťažovateľkou) vychádzal pri vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania z názoruo vyjadriteľnosti predmetu konania v peniazoch.
29. Právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
30. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebnézopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemusúdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho plénu a kolégiám)], keď muokrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody (IV. ÚS 574/2013). Keďže ústavnýsúd v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnejneodôvodnenosti nezistil (pozri bod 27), nepovažoval v danom prípade argumentáciusťažovateľky založenú na poukaze na iné obdobné rozhodnutie krajského súdu za spôsobilúna to, aby na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.
31. K tvrdeniu sťažovateľky o šikanóznom využívaní návrhov na nariadeniepredbežných opatrení, ktorému údajne „asistuje“ aj samotný okresný súd, ústavný súduvádza, že z obsahu sťažnosti a jej podkladov nevyplýva, že by krajský súd vo všetkýchsiedmich konaniach vedených proti sťažovateľke vyčísľoval náhradu pre ňu úspešnýchodvolacích konaní, rovnako ako v prípade atakovanom sťažnosťou. Dokonca z jedinéhoiného odvolacieho uznesenia krajského súdu, ktorého fotokópiu sťažovateľka priložilak sťažnosti (č. k. 8 Cob 6/2013-384 z 29. mája 2013), vyplýva, že krajský súd sťažovateľkepriznal proti navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v právnom režimevyznačujúcom sa vyčísliteľnosťou predmetu konania (teda v sume 35 431,55 €).Sťažovateľka nedoložila sumy náhrad trov prípadných úspešných odvolacích konanív ďalších veciach, ktoré v sťažnosti spisovou značkou uviedla, preto jej tvrdeniu,podľa ktorého rozhodovaním o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd neučinilzadosť sankčnej funkcii rozhodovania o náhrade trov konania, nemožno z procesnéhohľadiska priznať relevanciu.
32. Prvú námietku sťažovateľky preto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
33. Druhá námietka sa orientuje na porušenie ustanovení vyhlášky regulujúcichspôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za odvolanie v konaní o nariadeniepredbežného opatrenia. Sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd vyčíslil náhradu trovodvolacieho konania podľa ustanovenia vyhlášky, ktoré v čase rozhodovania už v dôsledkunovelizácie vyhlášky nebolo účinné a nemohlo sa uplatniť ani podľa intertemporálnychustanovení relevantnej novely.
34. Bez potreby bližšej rekapitulácie právnej úpravy a jej komentovania ústavný súdkonštatuje, že právny názor sťažovateľky, ktorým brojí proti aplikácii relevantného právakrajským súdom, je správny.
35. Krajský súd skutočne pri vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania postupoval,ako to sám v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, podľa § 14 ods. 3 písm. a),ktoré už 30. septembra 2013 nepredstavovalo účinnú normatívnu súčasť vyhlášky. Právnaregulácia vyčíslenia odmeny za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení bolapresunutá do § 13a ods. 1 písm. g) vyhlášky a predstavuje sumu základnej tarify, nie jejpolovicu.
36. Ústavný súd však už v inej veci sťažovateľky (I. ÚS 214/2014) judikoval, že nieje jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj kebyk nimi urobeným čiastkovým procesným/dočasným úkonom mal výhrady. Úlohouústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť)konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovaťmedzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústido protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitýprocesný/dočasný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne), hodnotiť,a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konanianezaloží (obdobne I. ÚS 571/2013).
37. Výpočet krajského súdu v napadnutom uznesení nie je správny a výrok o náhradetrov odvolacieho konania na ňom založený je rozhodnutím contra legem. Podľa názoruústavného súdu však ide o nezákonnosť, ktorá rozpor so základným právom sťažovateľkyna súdnu ochranu ani s jej právom na spravodlivé súdne konanie nezakladá.
38. Ak by krajský súd postupoval pri vyčíslení náhrady trov za odvolanieproti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia v súlade s vyhláškou, teda s jej § 13aods. 1 písm. g), musel by za jeden úkon právnej služby v súlade s § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1písm. a) vyhlášky priznať náhradu 60,08 € (výpočtovým základom pre úkony právnej službyvykonané v roku 2013 bola suma 781 €). Pri dvoch úkonoch právnej služby, ktoré aj krajskýsúd v sťažovateľkinom prípade považoval z hľadiska náhrady trov za akceptovateľné(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odvolania), by po pripočítaní režijného paušálu zatieto dva úkony právnej služby náhrada trov odvolacieho konania predstavovala sumu135,30 €. Rozdiel o proti reálne priznanej náhrade trov odvolacieho konania (90,82 €) takpredstavuje sumu 44,48 €.
39. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie jeprípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúcetrojnásobok minimálnej mzdy, a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvodna odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú(pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).
40. Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdnyporiadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovýmisúdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do rovinyústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, aksťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadnezávažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
41. V roku 2013, teda v období, keď začalo a skončilo konanie o odvolanísťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu o nariadení predbežnéhoopatrenia, predstavovala minimálna mzda sumu 337,70 € mesačne. Suma náhrady trovodvolacieho konania priznaná napadnutým uznesením krajského súdu, suma náhrady trovodvolacieho konania, ktorá po práve sťažovateľke priznaná mala byť, ani rozdiel týchtodvoch súm nepresahujú ani trojnásobok, ani desaťnásobok minimálnej mzdy relevantnejv tom čase. Z ústavno-právneho hľadiska tak formálne nezákonné uznesenie krajského súduvo výroku o náhrade trov odvolacieho konania predstavuje zásah materiálne sa vyznačujúcizanedbateľnou intenzitou bagateľnosťou. Preto ani druhú sťažovateľkinu námietkuz pohľadu jej dopadu na základné právo na súdnu ochranu a na právo na spravodlivé súdnekonanie nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú.
42. Zhrňujúco k obom sťažnostným námietkam ústavný súd konštatuje,že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosťzáveru o porušení základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti. Ústavný súdpreto sťažnosť v predmetnej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
43. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1ústavy ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciouvoči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavyv spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkovéa právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonaldokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základrozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobnenapr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietanéporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruoznačeným uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základnéhopráva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcimzo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnýmiprincípmi z perspektívy ich možného porušenia.
44. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej sťažnostnom petite (návrh nazrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015