znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 400/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   P.,   toho   času   vo   výkone   väzby   v   Ústave na výkon väzby B., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   a   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Prezídia Policajného zboru a prezidenta Policajného zboru v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-92-31/JKP-OJP-2009, ako aj postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2010 doručená   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Prezídia   Policajného   zboru   (ďalej   len   „prezídium   PZ“)   a   prezidenta   Policajného   zboru (ďalej len „prezident PZ“) v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-92-31/JKP-OJP-2009, ako aj postupom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09.

Sťažovateľ   je   v   trestnom   konaní   vedenom   Krajským   riaditeľstvom   Policajného zboru, úradom justičnej a kriminálnej polície v Trenčíne pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 stíhaný „pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné“.

Sťažovateľ podaním z 25. augusta 2009 «vzniesol námietku zaujatosti voči celému vedeniu Prezídia Policajného zboru a voči prezidentovi Policajného zboru (ďalej aj ako „námietka   zaujatosti   z   25.08.2009“).   Prezident   Policajného   zboru   vykonáva   v   mojej trestnej   veci   úkony   trestného   konania,   keď   uzneseniami   rozhoduje   o   neodňatí   veci Krajskému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   v   Trenčíne   na   základe   mojich   podaní. Oznámením   č.   p.   PPZ-92-31/JKP-OJP-2009   zo   16.09.2009   som   bol   prezidentom Policajného   zboru   upovedomený   o   tom,   že nezistil dôvody   na   vylúčenie svojej osoby   z konania, nakoľko sa vo veci necíti byť zaujatým (ďalej aj ako „oznámenie zo 16.09.2009“). Podnetom   z   25.09.2009   doručeným   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   som namietal,   že   oznámenie   zo   16.09.2009   nie   je   rozhodnutím   procesnej   povahy   podľa Trestného poriadku, keď takýmto rozhodnutím o námietke zaujatosti je výlučne uznesenie, proti ktorému je podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku prípustná sťažnosť (ďalej aj ako „podnet   z   25.09.2009“).   Na   podnet   z   25.09.2009   reagovala   Generálna   prokuratúra Slovenskej republiky tak, že neboli zistené dôvody na uplatnenie oprávnenia generálneho prokurátora   zrušovať   právoplatné   rozhodnutia   v prípravnom   konaní,   o   čom   som   bol upovedomený prípisom generálneho prokurátora sp. zn. VII/2 Gv 9/09 z 15.10.2009 (ďalej aj   ako   „upovedomenie   z   15.10.2009“).   Nakoľko   som   vybavenie   podnetu   z   25.09.2009 upovedomením   z   15.10.2009   nepovažoval   za   zákonné,   podal   som   dňa   08.06.2010   na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky opakovaný podnet (doplnený dňa 14.07.2010 ďalším   podaním),   o   vybavení   ktorého   som   bol   upovedomený   prípisom   generálneho prokurátora   sp.   zn.   VII/2   Gv   9/09   z   27.07.2010   (ďalej   aj   ako   „upovedomenie   z

27.07.2010“). Z upovedomenia z 27.07.2010 okrem iného vyplýva, že podania týkajúce sa prezidenta   PZ   ohľadne   svojho   nevylúčenia   z   trestného   konania   považuje   generálny prokurátor za vybavené.».

Podľa   názoru   sťažovateľa „o   námietke   zaujatosti   z   25.08.2009   mal   prezident Policajného zboru povinnosť rozhodnúť spôsobom ustanoveným zákonom podľa § 32 ods. 3 Trestného   poriadku,   teda   uznesením,   ktoré   je   ex   lége   v   danom   prípade   podrobené prieskumnému   konaniu   podľa   §   32   ods.   4   Trestného   poriadku.   Tým,   že   prezident Policajného   zboru   a   Prezídium   Policajného   zboru   nerozhodli   o   námietke   zaujatosti z 25.08.2009   spôsobom   ustanoveným   Trestným   poriadkom,   bolo   porušené   moje   právo na súdnu alebo inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na obhajobu zaručené čl.   50 ods.   3 ústavy. Tým, že generálny prokurátor a Generálna prokuratúra Slovenskej   republiky   nekonali   v   zmysle   zákona   o   prokuratúre   a   pochybenie   prezidenta Policajného zboru a Prezídia Policajného zboru v rámci svojich oprávnení nenapravili, porušili moje právo na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na obhajobu zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Prezident Policajného zboru Slovenskej republiky a Prezídium Policajného zboru Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PPZ-92-31/JKP-OJP-2009   porušili základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Generálny prokurátor Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI1/2 Gv 9/09 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Prezidentovi Policajného zboru Slovenskej republiky, Prezídiu Policajného zboru Slovenskej   republiky,   Generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   a   Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   sa   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   označených základných práv sťažovateľa.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne   Prezident   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky,   Prezídium   Policajného zboru   Slovenskej   republiky,   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   a   Generálna prokuratúra Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Prezident Policajného zboru Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky, Generálny prokurátor Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sú povinní uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   námietke   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom prezídia PZ a prezidenta PZ v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-92-31/JKP-OJP-2009

Vo vzťahu k postupu prezidenta PZ a prezídia PZ sťažovateľ namieta skutočnosť, že o   ním   podanej   námietke   zaujatosti   prezidenta   PZ   a   celého   vedenia   Policajného   zboru rozhodol prezident PZ nezákonne, keďže v rozpore s ustanovením § 32 ods. 4 Trestného poriadku   o   svojom   nevylúčení   nerozhodol   uznesením,   proti   ktorému   by   bola   prípustná sťažnosť. Tým malo byť porušené základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Sťažovateľ   podaním   z   28.   augusta   2009   namietal   zaujatosť   celého   vedenia Policajného zboru.

Prezident PZ v liste zo 16. septembra 2009 k námietkam sťažovateľa uviedol: «Preskúmaním   časti   Vášho   podania   týkajúceho   sa   námietky   voči   vedeniu   P   PZ. vrátane mojej osoby uvádzam, že som nezistil žiadne dôvody na vylúčenie mojej osoby z konania,   nakoľko   sa   vo   veci   necítim   byť   zaujatý.   Môj   postup   pri   opakovanom rozhodovaní o neodňatí trestnej veci z pôsobnosti ÚJKP KR PZ v Trenčíne bol v súlade so zákonom, s ktorým sa stotožnil aj generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorému boli na základe Vašich návrhov predložené uznesenia o neodňatí veci na preskúmanie, pričom nezistil dôvody na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného   poriadku,   teda   na   uplatnenie   oprávnenia   generálneho   prokurátora   zrušovať právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní, pretože týmito rozhodnutiami a v konaní, ktoré   im   predchádzalo,   zákon   porušený   nebol.   Pri   plnení   úloh   Policajného   zboru rozhodujem   vo   veciach   v   rozsahu   svojej   pôsobnosti   a   zodpovedám   za   vecnú   správnosť svojich   rozhodnutí.   Z   môjho   pohľadu   vo   veci   neexistujú   žiadne   konkrétne   skutočnosti, z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť   pochybnosť   o   objektívnosti   vedenia   P   PZ   pri   konaní a rozhodovaní o podaných podnetoch, pretože chýba pomer k prejednávanej veci a pomer k zainteresovaným osobám v predmetnej veci.»

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním tvrdeného nezákonného postupu prezidenta PZ pri vybavení jeho námietky zaujatosti je okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa po podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade   podania   odvolania   súdom   s   plnou   jurisdikciou.   V   právomoci   konajúcich všeobecných   súdov   je   totiž   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností daného prípadu, vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.

Keďže sťažovateľ realizáciou svojho práva na obhajobu v ďalšom priebehu trestného konania vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich v sťažnosti označených práv pred všeobecným súdom, ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. I. ÚS 101/2010).

2. K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom generálnej prokuratúry a generálneho prokurátora v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy zo strany generálnej prokuratúry a generálneho prokurátora, ku ktorému malo dôjsť tým, že ich postupom nedošlo k náprave sťažovateľom tvrdeného pochybenia prezidenta PZ a prezídia PZ pri rozhodovaní o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom.

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ podnetom z 25. septembra 2009 namietal   skutočnosť,   že   prezident   PZ   nerozhodol   o   sťažovateľovej   námietke   zaujatosti formou uznesenia, proti ktorému je prípustná sťažnosť, a teda rozhodol v rozpore so znením § 32 ods. 4 Trestného poriadku.

Podnet sťažovateľa bol zo strany generálnej prokuratúry vybavený prípisom sp. zn. VII/2 Gv 9/09 z 15. októbra 2009, v ktorom generálny prokurátor vo vzťahu k otázke rozhodovania prezidenta PZ o jeho vylúčení okrem iného uviedol: „Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky bolo dňa 01. 10. 2009 doručené aj Vaše podanie z 25. 09. 2009, ktoré možno považovať a označiť ako návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku - zrušenie   uznesenia   (oznámenia)   č.   p.   PPZ-9Í-31/JKP-OJP-2009   z   16.   09.   2009. Preskúmaním veci som zistil, že v danom prípade sa nejedná o uznesenie vydané podľa ustanovení   Trestného   poriadku,   ale   o   Opatrenie   Prezidenta   Policajného   zboru   vydané v zmysle interných predpisov v súvislosti so zaujatím stanoviska k námietke zaujatosti, voči ktorému nie je možné aplikovať postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Rovnako som   nezistil   ani   dôvody   na   uplatnenie   oprávnenia   generálneho   prokurátora   zrušovať právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní, vyplývajúceho z ustanovenia § 363 ods. 1 Trestného poriadku a to nie len vo vzťahu k Vami napádaným rozhodnutiam.“.

Sťažovateľ proti spôsobu vybavenia jeho podnetu podal 8. júna 2010 opakovaný podnet, doplnený podaním zo 17. júla 2010.

Generálny prokurátor SR opakovaný podnet vybavil prípisom sp. zn. VII/2 Gv 9/09 z 27. júla 2010, v ktorom uviedol: „Na základe Vašich podaní som opakovane preskúmal Vami   namietané   skutočnosti   a   postup   pri   vybavovaní   Vašich   podnetov   a   návrhov na zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   doposiaľ   vydaných   v   prípravnom   konaní. Po preskúmaní týchto podnetov som dospel k záveru, že neobsahujú žiadne nové relevantné skutočnosti a preto ich považujem za už vybavené. V tomto kontexte považujem za vybavené aj   Vaše   podania   týkajúce   sa   namietaného   rozhodnutia   prezidenta   PZ   ohľadne   svojho nevylúčenia   z   trestného   konania,   zaujatosti   jednotlivých   orgánov   činných   v   trestnom konaní, ktoré boli vybavené mojimi predchádzajúcimi postupmi, ako aj predchádzajúcimi rozhodnutiami dozorujúceho prokurátora, ktorými podľa § 210 Trestného poriadku boli preskúmané   napadnuté   procesné   postupy   polície.   Zároveň   v   súvislosti   s   doposiaľ namietnutými rozhodnutiami pre tie isté dôvody som nezistil potrebu ani na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, teda na uplatnenie oprávnenia generálneho prokurátora zrušovať   právoplatné   rozhodnutia   v   prípravnom   konaní,   pretože   týmito   rozhodnutiami a v konaní, ktoré im predchádzalo, zákon porušený nebol.“

Z   uvedeného   vyplýva,   že   orgány   prokuratúry   vybavili   sťažovateľove   podnety v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, jeho námietkami sa náležitým spôsobom   zaoberali   a   zaujali   k   nim   jednoznačné   a   zrozumiteľné   stanovisko,   v   obsahu ktorého ústavný súd nevidí náznaky svojvôle a arbitrárnosti. Skutočnosť, že   generálny prokurátor   nevyhovel   sťažovateľovým   podnetom   v   súlade   s   jeho   očakávaniami a predstavami, nemôže založiť porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, v ktorých uviedol, že za porušenie práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že generálna prokuratúra podnetu podanému podľa Trestného poriadku alebo podľa zákona o prokuratúre nevyhovie (napr. I. ÚS 40/01, I. ÚS 38/02, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

S ohľadom na uvedené skutočnosti bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011