znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 400/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/4/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 25. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/4/2010.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   19   C/36/2009   z   18.   novembra   2009   rozhodol   tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 663,90 € s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 1. augusta 2008 do zaplatenia.

Predmetom konania bola žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy s prísl. na tom skutkovom základe, že pracoval u žalovaného ako vodič z povolania a po nástupe do pracovného pomeru mu bolo žalovaným počas rokov 2005 – 2006 mesačne zrazené 2 000 Sk až do výšky 20 000 Sk s tým, že ide o zábezpeku pre žalovaného pre prípad poškodenia   vozidla.   Uvedená   zábezpeka   mala   byť   žalovaným   vrátená   po   skončení pracovného pomeru.

Sťažovateľka   počas   konania   namietala,   že   aj   keď   došlo   k   uzavretiu   dohody o zrážkach zo mzdy, táto dohoda je absolútne neplatná, pretože odporuje zákonu. Tvrdila, že z   jej   strany   malo   dôjsť   k   bezdôvodnému   obohateniu,   pri   ktorom   platí   dvojročná subjektívna premlčacia lehota.

Okresný súd posúdil vzťah medzi žalobcom a sťažovateľkou tak, že ide o klasický prípad uzavretia nepomenovanej zmluvy podľa ustanovenia § 51 Občianskeho zákonníka, aj keď   podľa   obsahu   sa   najviac   približuje   zmluve   o   úschove   podľa   ustanovenia   §   747 Občianskeho   zákonníka   a nasl.   V   zmluve bolo   dohodnuté,   že   žalobca   si   nasporí   sumu 20 000 Sk a že táto suma bude uložená u sťažovateľky. Taktiež si v zmluve dohodli, že nasporená suma bude žalobcovi pri ukončení pracovného pomeru vrátená. Prijatie sumy 20 000   Sk   nemôže   preto   zo   strany   sťažovateľky   byť   považované   ako   bezdôvodné obohatenie, ale ide iba o prijatie plnenia z platne uzavretej zmluvy, a preto okresný súd nemohol akceptovať ani vznesenú námietku premlčania.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v   ktorom poukázala na to, že okresný súd nesprávne právne posúdil vzťah medzi žalobcom a ňou, keď   ho   posúdil   ako   občianskoprávny,   a   nie   ako   pracovnoprávny   vzťah.   Sťažovateľka poukázala   tiež   na   to,   že   súd   prvého   stupňa   v   rozpore   so   zistenou   vôľou   účastníkov uvedeného právneho vzťahu vyložil nesprávne vôľu účastníkov a na základe toho nesprávne rozhodol   vo   veci,   keďže   ide   o   premlčané   právo   žalobcu.   Pritom   sťažovateľka   vzniesla námietku premlčania.

Krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu,   i   keď   súd   prvého   stupňa   vec nesprávne   právne   posúdil.   Dôvody   videl   v   tom,   že   okresný   súd   posúdil   vzťah   medzi účastníkmi, ako vzťah z nepomenovanej zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka (ďalej len   „OZ“),   ale   podľa   neho   vzťah   medzi   účastníkmi   vznikol   v   súvislosti   s   pracovným pomerom žalobcu u sťažovateľky a v právnych vzťahoch regulovaných Zákonníkom práce nie je možné uzatvárať zmluvy nepomenované.

Krajský súd uviedol, že dohoda o poskytnutí finančnej zábezpeky je neplatná pre rozpor   so   zákonom   (§   39   OZ)   a   v   dôsledku   neplatného   právneho   úkonu   na   strane sťažovateľky   došlo   k   bezdôvodnému   obohateniu   a   povinnosťou   toho,   kto   bezdôvodné obohatenie získal, je vydať predmet bezdôvodného obohatenia tomu, na čí úkor bol získaný.

K   námietke   vznesenej   sťažovateľkou   krajský   súd   uviedol,   že   vzniesla   námietku premlčania s poukazom na ustanovenie § 107 ods.1 a 2 OZ, keďže k vykonaniu zrážok splátok z príjmu žalobcu došlo v priebehu roku 2005 až 2006. Žaloba však bola podaná na súde   až   21.   apríla   2009.   Následkom   márneho   uplynutia   premlčacej   doby   a   vznesenia námietky premlčania oprávneným subjektom na súde je to, že premlčané právo veriteľovi nie je možné priznať (§ 100 ods. 1 OZ). Zároveň uviedol, že v súlade s ustanovením čl. 2 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi.

Krajský súd tiež konštatoval, že „rešpektuje právo veriteľa vzniesť vo veci námietku premlčania, je však toho názoru, že v prípade pracovnoprávnych vzťahov je namieste vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva môže dôjsť v úmysle poškodiť, či znevýhodniť druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, resp. ak výkon práv vedie k neprijateľným dôsledkom medzi účastníkmi právneho vzťahu, aplikovať ustanovenia o ochrane dobrých mravov v tom zmysle, že súd neprizná právnu ochranu výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi“.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo veci samej ako vecne správny, i keď z iných právnych dôvodov.

Rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 19   C/36/2009   z 18.   novembra 2009   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/4/2010 z 25. mája 2010 nadobudol právoplatnosť 6. júla 2010. Sťažovateľka namieta to, že citované rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s: „- ust. § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka...

- čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, keď... svojim rozhodnutím, ktorým aplikoval zákon bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, čím konal arbitrárne, čo žalobca (má byť asi sťažovateľka, pozn.) považuje za nedôvodný zásah do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu, ktorým je Slovenská republika prezentovaná v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

- konal aj v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR - Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.   zn.   1Cdo   148/2004,   v   zmysle   ktorého   dôvodné   vznesenie   námietky   premlčania   v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 OZ) nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ...“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   premlčanie   je   kvalifikované   uplynutie   času, v dôsledku   ktorého   súdnu   vymáhateľnosť   možno   odvrátiť   námietkou.   Zmyslom   tohto inštitútu   je   zvýšenie   istoty   v   právnych   vzťahoch.   Premlčaním   právo   nezaniká,   iba   sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v   dôsledku   čoho „súd   premlčané   právo   nemôže   priznať.   Neprihliadnutie   na   vznesenú námietku premlčania, prípadne odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi je v rozpore s ust. § 100, ods. 1 OZ, z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd musí prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú dlžníkom a nemôže veriteľovi priznať premlčané právo. Použitím ust. § 3 ods. 1 OZ, resp. čl. 2 ZP, nemožno ignorovať dlžníkom odôvodnene vznesenú námietku premlčania a premlčané právo veriteľovi priznať a tak reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky.“.

Poukazuje   pritom   aj   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   148/2004 a sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   je   podľa   jej   názoru „v   rozpore s princípmi právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. 11. 2006)“.

Sťažovateľka   považuje   za   potrebné   súdu   oznámiť,   že   vo   veci   podáva   aj   podnet generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   na   podanie   mimoriadneho „dovolania v súlade s ust. § 243e OSP, avšak v záujme zachovania lehoty na podanie ús. sťažnosti túto z opatrnosti je sťažovateľ nútený podať pred rozhodnutím Generálneho prokurátora SR resp.   NS   SR.   Ponechávame   na   zváženie   ÚS   SR   prerušenie   konania   o   tejto   sťažnosti sťažovateľa do skončenia konania o mimoriadnom dovolaní.“

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/4/2010 z 25. mája 2010 bolo porušené jej „právo na spravodlivé konanie a na súdnu a inú právnu ochranu dané čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru..., nakoľko nepriznaním právnej ochrany výkonu práva... - vznesenia námietky premlčania bola porušená zásada právnej istoty sťažovateľa, zásada zákonnosti súdneho rozhodnutia.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti C. s. r. o.,... na spravodlivé konanie a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. Dohovoru..., boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 Co/4/2010 zo dňa 25. 05. 2010, porušené bolo.

2.   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   Košice   zo   dňa   25.   05.   2010   č.   k. 3 Co/4/2010-119 a vec sa vracia KS v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo potrebné vysporiadať sa v prvom rade najmä so zásadnou námietku sťažovateľky, ktorá sa týkala údajne nesprávneho právneho posúdenia   a   ignorovania   inštitútu   premlčania   krajským   súdom,   čím   došlo   podľa   nej   k porušeniu   jej   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   i   keď   súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Dôvody videl v tom, že okresný súd posúdil vzťah medzi účastníkmi, ako vzťah z nepomenovanej zmluvy podľa § 51 OZ, ktorá sa podľa obsahu približuje k zmluve a úschove podľa ustanovenia § 747 a nasl. OZ, ale podľa neho je nepochybné, že vzťah medzi účastníkmi vznikol v súvislosti s pracovným pomerom žalobcu u sťažovateľky a v právnych vzťahoch regulovaných Zákonníkom práce nie je možné uzatvárať zmluvy nepomenované.

Krajský súd na s. 5 a 6 k sťažovateľke vznesenej námietke premlčania s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 1 a 2 OZ okrem iného uviedol, že „Z výpovedí žalobcu vyplýva, že k zrazeniu jednotlivých splátok z jeho príjmu došlo v priebehu roku 2005 až 2006. Žaloba bola podaná na súde dňa 21. 4. 2009. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku vychádzal zo zistenej a preukázanej skutočnosti, že podľa dohody účastníkov konania mala byť suma 20.000,-   Sk   vrátená   po   ukončení   pracovného   pomeru,   pričom   k   ukončeniu   pracovného pomeru žalobcu u žalovaného došlo 30. 6. 2008.

Ustanovenia Občianskeho zákonníka o plynutí premlčacích dôb sa použijú aj pre pracovnoprávne vzťahy, keďže Zákonník práce nemá osobitné ustanovenie o premlčacej dobe z práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Osobitné   ustanovenie   Zákonníka   práce   upravuje,   že   neplatnosť   právneho   úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že pokyn na zrážanie časti mzdy, resp.   cestovných   náhrad   vydal   konateľ   žalovaného   Ing.   M.   T.   na   pokyn   spoločníka žalovaného V. H.

Následkom márneho uplynutia premlčacej doby a vznesenia námietky premlčania oprávneným subjektom na súde je to, že premlčané právo veriteľovi nie je možné priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uplatnenie námietky premlčania nemá za následok zánik práva, ale iba nároku z neho vyplývajúceho, to znamená, že subjektívne právo trvá naďalej ako tzv. naturálna obligácia.

V súlade s článkom 2 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti   zneužívať   na   škodu   druhého   účastníka   pracovnoprávneho   vzťahu   alebo spoluzamestnancov.   V   pracovnom   práve,   rovnako   ako   v   občianskom   práve,   je   takto zakotvený princíp ochrany dobrých mravov ako aplikačné pravidlo pre posúdenie spôsobu, akým   subjekty   pracovnoprávnych   vzťahov   vykonávajú   svoje   práva   a   povinnosti.   Obsah dobrých   mravov   spočíva   vo všeobecne platných   normách   morálky,   pri   ktorých   je daný všeobecný záujem na ich rešpektovaní. Základným zmyslom príkazu správať sa v súlade s dobrými   mravmi   je   vylúčiť   pri   výkone   práva   hrubé   porušenie   morálky,   zabezpečenie slušnosti   pri   výkone   subjektívnych   práv,   resp.   dodržanie   určitého   etického   minima   pri výkone   subjektívnych   práv.   Konanie   v   rozpore   s   dobrými   mravmi   je   podľa   §   39 Občianskeho zákonníka postihnuté sankciou absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Odvolací súd rešpektuje právo veriteľa vzniesť vo veci námietku premlčania, je však toho   názoru,   že   v   prípade   pracovnoprávnych   vzťahov   je   namieste   vo   výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva môže dôjsť v úmysle poškodiť, či znevýhodniť druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, resp. ak výkon práv vedie k neprijateľným dôsledkom medzi účastníkmi právneho vzťahu, aplikovať ustanovenia o ochrane dobrých mravov v tom zmysle,   že   súd   neprizná   právnu   ochranu   výkonu   práva,   ktorý   je   v   rozpore   s   dobrými mravmi....

Za tejto situácie odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p., i keď z iných právnych dôvodov.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   krajského   súdu   poukazuje   na   svoju judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   podľa   názoru   ústavného súdu   krajský   súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. Bez ohľadu na právny názor sťažovateľky, ktorý oprela napr. o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 148/2004, v tomto prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho záveru   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda   krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „napr. nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“ alebo „nesprávnym právnym posúdením veci“.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nad rámec k tomu poznamenáva, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010