znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 400/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., R., a J. S., R., zastúpených advokátkou JUDr. A. H., Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl.   144   ods.   1   a   čl.   149   Ústavy   Slovenskej   republiky   opatrením   Krajskej   prokuratúry v Žiline č. k. Kc 68/09-5 zo 7. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. a J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2009 doručená sťažnosť R. S. a J. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 149 ústavy opatrením Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 68/09-5 zo 7. júla 2009.

Sťažovatelia sa podnetom zo 6. mája 2009 adresovaným generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) domáhali podania mimoriadneho dovolania   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 10 Co 358/2008 z 5. februára 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   12   C   115/1998-159   z   24.   mája   2006.   Podnet   sťažovateľov   bol odstúpený na vybavenie krajskej prokuratúre.

V podnete na podanie mimoriadneho dovolania sťažovatelia namietali «nezákonnosť napadnutých   rozhodnutí   s   poukazom   na   nejednotnosť   rozhodovania   súdov   Slovenskej republiky a najmä vydaných judikátov Najvyššieho súdu SR vo veci posúdenia právnej otázky, ktorá bola riešená ako predmet sporu: „aký vplyv má smrť prevodcu nehnuteľností po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľností, ale pred podaním návrhu na vklad a pred povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe tejto zmluvy, na jeho vlastnícke právo a na právne postavenie jeho právnych nástupcov" z dôvodu, že rozhodujúce pre výsledok súdneho sporu, v ktorom sťažovatelia vystupovali ako účastníci konania na strane odporcov bol závislý len od právneho posúdenia tejto otázky.».

Vo svojom podnete na podanie mimoriadneho dovolania sťažovatelia tiež „poukázali na   rozdielne,   vzájomne   si   odporujúce   judikáty   Najvyššieho   súdu   SR,   ktoré   boli v predmetnom konaní aplikované pri rozhodovaní súdom prvého stupňa, odvolacím súdom a súdom dovolacím“.

Úplný obsah podnetu sťažovateľov je súčasťou ústavnej sťažnosti.

Sťažovatelia zastávajú názor, že ich základné právo podľa čl. 46 ods. l ústavy bolo porušené tým, že opatrenie krajskej prokuratúry „nie je dostatočne odôvodnené, najmä pokiaľ ide o zaujatie stanoviska vo veci aplikácie diametrálne rôznych právnych názorov Najvyššieho súdu, ktoré aplikovali súdy pri svojom rozhodovaní v predmetnom prípade na právne posúdenie predmetu sporu.“

Na základe uvedeného sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby:„Ústavný súd napadnuté podanie Krajskej Prokuratúry v Žiline zo dňa 07. júla 2009 sp. zn.- Kc 68/09-5 v plnom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s vyslovením právneho názoru v súlade s ust. § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou   (II. ÚS 201/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 21/05, II. ÚS 98/06) takú sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Sťažnosť sťažovateľov   smeruje   proti   označenému   opatreniu   krajskej   prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu uvedených práv, a to z dôvodu, že krajská prokuratúra nevyhovela ich podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnila. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Z toho dôvodu krajská prokuratúra nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   14/04, III. ÚS 261/07, III. ÚS 317/07).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne   dovolanie,   je   vylúčená   iba   v   prípade,   ak   zistí,   že   zákonné   podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V namietanom prípade prokurátor krajskej prokuratúry podaním č. k. Kc 68/09-5 oznámil sťažovateľom, z akého dôvodu považuje podnetom napadnuté rozhodnutia súdov za vecne správne, a teda z akého dôvodu podnet sťažovateľov na podanie mimoriadneho dovolania odkladá.   Odôvodnenie svojho právneho názoru oprel o   príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tým bol podľa názoru ústavného súdu podnet sťažovateľa riadne vybavený,   čo   v   okolnostiach   prípadu   vylučuje   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   medzi postupom krajskej prokuratúry a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd navyše uvádza, že sťažovatelia mali možnosť v danom prípade podať podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre opakovaný podnet, ktorý je v zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   považovaný   za   prostriedok,   ktorý   poskytuje   sťažovateľovi účinnú   ochranu   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov   (m.   m.   IV.   ÚS   158/03, I. ÚS 201/05).   Použitie   tohto   právneho   prostriedku   je   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom. Z podanej sťažnosti ani jej príloh však nevyplýva, že by sťažovatelia zákonnú možnosť podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre využili a podali opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia jeho podnetu. Z tohto hľadiska by bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2.   V   spojení   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu sťažovatelia namietali aj porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 149 ústavy.

Vzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemohlo v ich spojitosti dôjsť ani k porušeniu zásad uvedených v čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 149 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že porušenie uvedených zásad má charakter porušenia základného ústavného práva v zásade iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného základného práva (obdobne napr. III. ÚS 403/08).

3.   Ústavný   súd   v   rámci   preskúmania   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľov   zistil   tiež skutočnosť, že táto z formálneho hľadiska nespĺňa predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V zmysle tohto ustanovenia návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Ústavný súd je, až na zákonom presne definované výnimky, viazaný návrhom   na začatie konania, pričom   viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

V danom prípade je formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej neúplná, keďže sťažovatelia   sa   domáhajú   iba   rozhodnutia   o   zrušení   opatrenia   krajskej   prokuratúry   bez návrhu na vyslovenie porušenia základných práv alebo slobôd. Ústavný súd v tomto prípade vychádzal z celého obsahu sťažnosti a ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia s tým, že sťažovateľov nevyzýval na odstránenie nedostatkov podania, pretože   vzhľadom   na   existenciu   iných   dôvodov   odmietnutia   ani   doplnenie   sťažnosti v uvedenom smere by nemohlo privodiť sťažovateľom priaznivejšie rozhodnutie v danej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009