znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 400/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 12 Európskej sociálnej   charty   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2008 faxom   a následne   29.   mája   2008   poštou   doručená   sťažnosť   M.   R.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   12   Európskej   sociálnej   charty   postupom Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovaným v 1. a 2. rade náhrady za sťaženie   spoločenského   uplatnenia   pre   chorobu   z povolania.   Odporca   v 2. rade uhradil sťažovateľovi za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 48 000 Sk (400 bodov x 60 Sk x 2). Sťažovateľ sa žalobou domáhal ďalšieho 10-násobku základného počtu bodov zistených lekárom (400). Konanie na okresnom súde bolo vedené pod sp. zn. 12 C 138/06. Rozsudkom   z   25. júna 2007   okresný   súd   priznal   sťažovateľovi   ďalší   4-násobok a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti   rozsudku okresného súdu   podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co 284/2007-134 z 19. februára 2008 rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil.

V sťažnosti   sťažovateľ   okrem   iného   uviedol: „V   dôsledku   choroby   z   povolania som stratil pôvodnú prácu baníka na produktívnom pracovisku. Obmedzený som i v oblasti spoločenskej   -   uplatnenia   sa   na   trhu   práce   a pracovného   zaradenia.   Je   síce   pravda, že je mi poskytovaná   úrazová   renta,   ale   táto   vlastne   predstavuje   istým   spôsobom   len finančné   vyrovnanie   medzi   mojím   pôvodným   zárobkom   a zárobkom   dnešným.   Nezahŕňa vôbec odškodnenie morálne, keď ja som získal nejaké vzdelanie, skúsenosti, nejakú pozíciu v pracovnom kolektíve a na pracovisku. Túto som stratil. Nikdy ju nezískam na žiadnom inom pracovisku práve z dôvodov zdravotného postihnutia. Teraz musím vykonávať menej platené, menej zaujímavé práce a nemôžem sa realizovať ani výkonom práce. Nenájdem si žiadnu zaujímavejšiu prácu. To samozrejme vplýva na mňa vlastne aj psychicky. Moja pozícia   nie   je   taká,   ako   by   mala   byť   a cítim   sa   neistý.   Výber   pracovného   miesta,   kde sa môžem uplatniť, je obmedzený. Nemôžem prihliadať na to, či ma niektorá práca zaujíma viacej alebo výslovne nebaví. Musím zobrať, čo príde.

Vzhľadom   k vyššie   uvedeným   dôvodom   sa   domnievam,   že   so   mal   dostať   vyššiu náhradu a to najmenej tak, ako som požadoval v žalobe...

Podstata mojej sťažnosti spočíva v jej ústavnom rozmere. Viem, že ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov a konkrétne ich právne názory.   Mám   však   za   to,   že   má   právomoc   a povinnosť   ich   preskúmavať,   pokiaľ   majú ústavnoprávny rozmer.

Takýto   rozmer   vidím   v   ochrane   zdravia   a   v   sociálnych   istotách   zdravotne postihnutých,   vyplývajúcich   najmä   z   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   medzinárodných a európskych dohovorov, ku ktorým sa Slovenská republiky zaviazala.

Na uvedené som poukázal najmä v ods. 7 môjho odvolania. Ako som už uviedol i Krajský   súd   v Trenčíne   je   viac   zaťažený   agendou   zdravotne   postihnutých   oproti   iným súdom   Slovenskej   republiky   a z tohto   dôvodu   si   myslím,   že   náhrady   škody   vyplývajúce z tohto titulu priznáva v nižšej výške ako by boli náhrady primerané...

Najmä   v rámci   Európskej   únie   by   táto   náhrada   bola   podstatne   vyššia. Pri rozhodovaní   súdov   nebola   zohľadnená   skutočná   ujma,   ktorú   som   ja   utrpel,   oproti narastajúcim životným potrebám.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008 boli porušené jeho základné práva podľa v čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 12 Európskej sociálnej charty.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008 boli porušené jeho základné práva podľa v čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   12   Európskej   sociálnej   charty,   aby   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil,   aby   v nej   znova   konal   a rozhodol, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 7 941 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa   čl.   12   Európskej   sociálnej   charty   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008.

Podľa čl. 36 písm. c) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci.Podľa   čl.   38   ods.   2   ústavy   mladiství   a   osoby   zdravotne   postihnuté   majú   právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.

Podľa   39   ods.   1   ústavy   občania   majú   právo   na   primerané   hmotné   zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a   na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   12 Európskej   sociálnej charty   na zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálne zabezpečenie sa zmluvné strany zaväzujú:

1. vytvoriť alebo udržiavať systém sociálneho zabezpečenia,

2. udržiavať   systém   sociálneho   zabezpečenia   na   uspokojivej   úrovni,   najmenej na takej   úrovni,   akú   vyžaduje   ratifikácia   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce číslo 102 o minimálnych normách sociálneho zabezpečenia,

3. usilovať sa o postupné pozdvihnutie úrovne systému sociálneho zabezpečenia,

4. uskutočniť   kroky   uzatváraním   príslušných   bilaterálnych   alebo   multilaterálnych dohôd   alebo   inými   prostriedkami   v rámci   podmienok   ustanovených   týmito   dohodami, aby sa zabezpečilo:

a) rovnaké   zaobchádzanie   každej   zmluvnej   strany   s ich   vlastnými   štátnymi príslušníkmi   ako   so   štátnymi príslušníkmi   ostatných   zmluvných   strán,   ak   ide   o práva na sociálne   zabezpečenie   vrátane   zachovania   dávok   vyplývajúcich   zo   zákonodarstva sociálneho   zabezpečenia,   bez   ohľadu   na   akýkoľvek   pohyb   chránených   osôb   medzi územiami zmluvných strán,

b) poskytovanie,   zachovanie   a   opätovné   nadobudnutie   práv   zo   sociálneho zabezpečenia   takými   prostriedkami,   ako   je   sčítavanie   dôb   poistenia   alebo   zamestnania získaných podľa zákonodarstva každej zo zmluvných strán.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Co 284/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2008, ústavný súd pripomína, že podľa svojej   ustálenej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej   moci   v ústave medzi ústavný súd a   všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Otázka   posúdenia   prípustnosti   „náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia“ je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozhodnutí č. k. 17 Co 284/2007-134 z 19. februára 2008 týkajúcim sa náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s priznanou chorobou z povolania.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, že:„V   prejednávanej   veci   nárok   vznikol   vo   vyčísliteľnej   forme   vydaním   lekárskeho posudku dňa 21. 3. 2005, preto súd prvého stupňa správne ustálil pasívnu vecnú legitimáciu odporcu v 2), pretože ak vznikol nárok navrhovateľovi po 1. 1. 2004, ustanovenie zákona č. 461/2003 Z. z. sa aplikujú bezvýnimočne.

Ustanovenie   §   7   ods.   3   vyhlášky   č.   32/65   Zb.   umožňuje   výšku   odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípadoch hodných osobitného zreteľa primerane zvýšiť. Pre posúdenie rozsahu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia   prvostupňový   súd   vykonal   dokazovanie,   okrem   iného   aj   lekárskou   správou, ako aj   znaleckým   posudkom   a vypočul   navrhovateľa   ako   aj   svedkov...   Zistil   tak, že v dôsledku choroby z povolania navrhovateľ nemôže zaťažovať horné končatiny, nemôže pracovať v chladnom prostredí, vo vlhku, v riziku vibrácií, schopný je len ľahších fyzických prác,   nemôže   vykonávať   vo   väčšom   rozsahu   domáce   práce,   prácu   v záhrade. V obmedzenom rozsahu sa môže venovať rybačke. Zhoršenie zdravotného stavu subjektívne pociťuje tŕpnutím rúk, pre chorobu z povolania nemôže plávať, takmer vôbec bicyklovať, hrávať stolný tenis a podobne.

Takto zistené skutočnosti prvostupňový súd vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust.   § 132 O. s. p. tak, že v dôsledku choroby z povolania stratil navrhovateľ možnosť plnohodnotne sa uplatniť na trhu práce, resp. vykonávať prácu, na ktorú získal kvalifikáciu, pričom   nemôže   vykonávať   žiadne   ťažšie   práce,   a teda   choroba   z povolania   výrazne obmedzuje   navrhovateľa   v jeho   osobnom,   rodinnom   a spoločenskom   živote,   aj   keď   sa na týchto obmedzeniach podieľajú ďalšie prekonané úrazy z roku 1993 a 2003. V dôsledku takýchto zistení potom považoval okresný súd za primerane zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského   uplatnenia   o 4-násobok.   Okresný   súd   správne   poukázal   na   to,   že navrhovateľ   sa   ani   v minulosti   aktívne   spoločenského   života   nezúčastňoval,   je   schopný postarať sa sám o všetky životné, osobné úkony a môže sa, aj keď s obmedzeniami, venovať takmer   všetkým   aktivitám,   ktorým   sa   venoval   aj   predtým.   Predpoklady   pre   posúdenie dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   pre   výnimočné   zvýšenie   náhrady   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   v zmysle   ust.   §   7   ods.   3   vyhlášky   č.   32/65   Zb.   preto   boli predmetom   hodnotenia   dôkazov,   pričom   v odvolacom   konaní   neboli   zistené   žiadne skutočnosti,   pre   ktoré   by   bol   dôvod   spochybniť   postup   súdu   v súvislosti   s hodnotením vykonaných dôkazov. Keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v primeranom rozsahu, svoje dokazovanie vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a správne aplikoval predpisy hmotného práva, bolo potrebné rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   o   výške   náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v danej veci je zdôvodnený dostatočným spôsobom, krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho práva na súdnu ochranu.   Sťažovateľovi   súd   neodoprel   spravodlivosť,   ibaže   jeho   návrhu   na   zvýšenie náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v   plnom   rozsahu   nevyhovel.   Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   procesným   návrhom   účastníka   konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   stabilizovanej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   konštatoval,   že   je   dostatočne   odôvodnené,   pričom   právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 36   písm. c), čl. 38 ods. 2,   čl. 39   ods. 1   a   čl. 40   ústavy   a   práva   podľa   čl. 12   Európskej   sociálnej charty ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07)   poukázal   na   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd.   O prípadnom   porušení označených práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, a preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008