znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 40/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., pre namietané porušeniejeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/67/2014 z 27. marca2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 9 Co/67/2014 z 27. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sú   spolus ⬛⬛⬛⬛ a jeho manželkou ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporcovia“)podielovými spoluvlastníkmi (každý z nich v podiele 1/2) nehnuteľnosti nachádzajúcej sav ⬛⬛⬛⬛, zapísanej Správou katastra Žilina na LVako pozemok na parcele registra, orná pôda o výmere 1315 m2. Návrhomdoručeným   Okresnému   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   3.   októbra   2011   sanavrhovateľ   proti   odporcom   domáhal   zrušenia   podielového   spoluvlastníctva   k uvedenejnehnuteľnosti, jej prikázania do výlučného vlastníctva sťažovateľovi a uloženia povinnostisťažovateľovi zaplatiť odporcom spoločne a nerozdielne náhradu v sume 11 351,08 €.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C/225/2011-193   zo   16.   októbra   2013   návrhnavrhovateľa zamietol, keď na základe vykonaného dokazovania „výsluchom účastníkov, ohliadkou na mieste samom zo dňa 26. 10. 2012, oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami a to najmä: výpis z LV, znalecký posudok

zo dňa 7. 6. 2011, návrh na uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zo dňa 18. 11. 2009 adresovaný zo strany právnej zástupkyne odporcov navrhovateľovi,   vyjadrenie   k   návrhu   zo   dňa   7.   12.   2009,   ponuka   na   odpredaj spoluvlastníckeho   podielu   zo   dňa   11.   3.   2010   zo   strany   odporcov   adresovaná navrhovateľovi, odpoveď vo veci ponuky na odpredaj spoluvlastníckeho podielu, vyjadrenie zo   dňa   24.   3.   2010,   návrh   na   uzavretie   dohody   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového spoluvlastníctva zo dňa 21. 4. 2010,vyjadrenie k návrhu na uzavretie dohody zo dňa 15. 5. 2010, geometrický plán ⬛⬛⬛⬛, geometra, návrh na uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, žiadosť o vysvetlenie zo dňa 20. 1. 2011 adresovaný zo strany navrhovateľa odporcom, odpoveď zo dňa 26. 1. 2011, vyjadrenie   zo   dňa   5.   2.   2011,   ponuka   na   vysporiadanie   spoluvlastníckeho   podielu odkúpením   adresovaná   zo   strany   navrhovateľa   odporcom   zo   dňa   23.   6.   2011,   ponuka na vysporiadanie spoluvlastníckeho podielu, odpoveď zo dňa 8. 7. 2011, výpis z LV, vyjadrením Mesta Žilina značka 20984/2011-38648-2011-OH-KRJ zo dňa 25. 07. 2011, vyjadrením   Mesta   Žilina   č.   783/2013-3952/2013-OSD-DUD   zo   dňa   22.   01.   2013, Všeobecným záväzným nariadením č. 4/2012, ktorým sa vyhlásila záväzná časť územného plánu Mesta Žiliny, stanovisko Mesta Žilina zo dňa 09. 04. 2013, stanovisko Obvodného pozemkového úradu v Žiline zo dňa 18. 04. 2013, doplnkom č. 1 k znaleckému posudku č. 35/2011 a celým spisovým materiálom“ smerujúceho k zisteniu skutkového stavu veciaplikujúc   relevantné ustanovenia   §   142   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   §   21   až   §   24(opatrenia   proti   drobeniu   pozemkov)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v zneníneskorších   predpisov   a   vyhlášky   Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republikyč. 508/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva § 27 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívanípoľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevenciia kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov,dospel   k názoru,   že „vzhľadom   na   spoluvlastnícke   podiely   účastníkov   konania,   spôsob využitia pozemku, užívanie počas dlhšej doby v reálnom vydelení za účelom uspokojovania ich osobných potrieb, ako aj na skutočnosť, že ich spoluvlastnícke právo požíva rovnakú ochranu, považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa, prečo o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva nerozhodol. Za daných okolností nie je dôvod, keď účastníci nehnuteľnosť užívajú v reálne vydelenom stave po dlhšiu dobu a obaja za rovnakých podmienok v prípade zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva majú záujem ju získať do vlastníctva v celosti, aby došlo k jej rozdeleniu.“.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, pričom okresnému súdu vyčítal„nesprávne právne posúdenie veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP], resp. skutočnosť, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) OSP]... Ďalej v odvolaní uviedol, že podľa jeho názoru súd porušil ustanovenia § 132 až 135 OSP, keď nesprávnym spôsobom vyhodnotil vykonané dôkazy. Nesprávny bol aj postup pri zdôvodnení rozhodnutia prvostupňovým súdom, ktorý síce odôvodnenie vykonal na takmer 15 strán, avšak s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré nezrušil a nevysporiadal podielové spoluvlastníctvo, sa vyporiadal iba na jednej strane.“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správnypotvrdil.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „podstata   sťažovateľovho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva v jeho oprávnení domáhať sa ochrany svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedala   povinnosť   prvostupňového a druhostupňového súdu nezávisle a nestranne v sťažovateľovej veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sťažovateľ namietal, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 51 ods. 1 Ústavy   SR).   Reálne   uplatnenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   teda predpokladalo,   že   sťažovateľovi   sa   táto   ochrana   v   relevantnej   kvalite   poskytne. To v sťažovateľovom prípade znamenalo, že prvostupňový aj druhostupňový súd mali pri aplikácii § 142 ods. 1 OZ a § 157 ods. 2 OSP vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje   akúkoľvek   ľubovôľu   vo   výklade... Namiesto   toho,   uvedené   súdy   interpretovali a aplikovali   citované   ustanovenia   nesprávnym   spôsobom,   ktorý   možno   považovať za arbitrárny   a   zároveň   zasahujúci   do   princípu   právnej   istoty   sťažovateľa,   ako   súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ ďalej poukazujúc na to, že imanentnou súčasťou základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj povinnosť všeobecného súdusvoje   rozhodnutie   náležite   odôvodniť,   namieta,   že „z odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu nie je možné identifikovať myšlienkový postup týchto súdov, na základe ktorého dospeli k záveru o nevyhnutnosti aplikovať na právne vzťahy medzi účastníkmi konania práve ustanovenie § 142 ods. 2 OZ. S dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo podielové spoluvlastníctvo zrušené sa všeobecné súdy dostatočne nevysporiadali.“.

Sťažovateľ   citujúc   odbornú   právnu   literatúru,   ako   aj   konkrétnu   judikatúruNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   presvedčený   o tom,   že „na   prikázanie nehnuteľnosti   do   jeho   výlučného   vlastníctva   boli   splnené   všetky   zákonné   predpoklady a dôvody hodné osobitného zreteľa... neexistujú“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/67/2014 z 27. marca 2014 bolo porušené jehozákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskémusúdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/67/2014 z 27. marca 2014.

Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávneniapreskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k obsahu   nímoznačených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, nepovažoval v danom prípade zapotrebné túto duplicitne citovať.

Ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoréjasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdnekonanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.

Všeobecný   súd   je   teda   povinný   na procesné   úkony   účastníkov   primeraným,zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnymporiadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastníkkonania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutínávrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   a vyporiadania   podielovéhospoluvlastníctva k nehnuteľnosti (pozri I. časti odôvodnenia tohto uznesenia).

Sťažovateľ krajskému súdu (ale aj okresnému súdu) vyčíta, že mu neposkytol súdnuochranu v jeho občiansko-právnej veci, pretože v dôsledku nesprávneho výkladu a aplikácievšeobecne záväzných právnych predpisov o tejto rozhodol rozhodnutím, ktoré je nielenarbitrárne,   ale   aj   zjavne   neodôvodnené,   a ako   také   nezodpovedá   jeho   povinnostivyplývajúcej z § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého rozsudku vyplýva:«...   i   odvolací   súd   mal   preukázané,   že   navrhovateľ   a   odporcovia   v   rade   1/,   2/ sú podieloví spoluvlastníci v 1/2 nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v ⬛⬛⬛⬛, zapísanej   na   LV,   Okresného   úradu   Katastrálneho   odboru   Žilina,   ako   parcela registra, orná pôda o výmere 1.315 m2. Obaja účastníci nehnuteľnosť užívajú ako záhradu na rekreačné účely. Navrhovateľ časť nehnuteľnosti využíva ako prístupovú cestu   na   prejazd   motorovým   vozidlom   k   ďalším   nehnuteľnostiam.   Obaja   účastníci nehnuteľnosť užívajú v reálne vyčlenených častiach dlhšiu dobu a v prípade zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva prejavili záujem ju získať do vlastníctva v celosti. V súčasnej dobe   nehnuteľnosť   nie je možné reálne   rozdeliť, jednak vzhľadom na   znenie   zákona   č. 180/1995, resp. aj vzhľadom na územný plán Mesta Žilina. V priebehu konania nebolo preukázané ani násilné správanie sa účastníkov, pre ktoré by nebolo možné ďalšie zotrvanie v spoluvlastníctve k nehnuteľnosti.

Vzhľadom   na   takto   zistený   skutkový   stav,   má   i   odvolací   súd   za   to,   že   postup prvostupňového súdu bol správny, keď skúmal, či je možné v zmysle § 142 ods. 1 OSP zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo reálnou deľbou. Pretože v súčasnej dobe takáto možnosť súdu daná   nie   je,   vzhľadom   na   prednesy   a   argumenty   účastníkov   uvažoval   o   výnimočnom zamietnutí návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pri danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď by vyporiadanie prichádzalo do úvahy spôsobom prikázania veci za náhradu, alebo predajom veci a rozdelenia výťažku. Prvostupňový súd následne   správne   aplikoval   ust.   §   142   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   súd   nezruší   a   nevyporiada   spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom vecí a rozdelením výťažku. Vychádzal pritom z toho,   že   vlastnícke   (spoluvlastnícke)   právo   obidvoch   strán   užíva   rovnakú   ochranu, s prihliadnutím na dlhodobé užívanie veci, kde síce prebehla reálna deľba nehnuteľnosti fakticky, avšak nie je možná právne a pričom obidve strany majú rovnaké predpoklady pre užívanie nehnuteľnosti (blízkosť rodinných domov) a obidve ju v podstate stejným spôsobom aj využívajú (ako záhrada na rekreačné účely). Pretože obaja spoluvlastníci mali v prípade zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva záujem vec ako celok získať do svojho výlučného vlastníctva,   správne   prvostupňový   súd   postupoval,   keď   návrh   z   dôvodov   hodných mimoriadneho zreteľa na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva zamietol. Aj keď súd pri rozhodovaní o veci vychádza zo skutkového stavu známeho v čase rozhodovania, je možné do budúca uvažovať o reálnom rozdelení veci (aj právne), vzhľadom na vyjadrenie Mesta Žilina a zámery územného plánu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je   potrebné   opakovať   (§   219   ods.   2   OSP),   keďže   ani   zo   strany   odvolateľa   neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový   súd   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia.   Pokiaľ   navrhovateľ   spochybnil v odvolaní právne posúdenie veci, odvolací súd je toho názoru, že správne došlo k aplikácii ust. § 142 Občianskeho zákonníka, pričom súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie (listinné dôkazy, prednesy účastníkov, ohliadka vyjadrenia príslušných orgánov verejnej správy) a tieto riadnym spôsobom vyhodnotil a následne dospel k správnemu právnemu záveru. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia zodpovedá rozsahom aj obsahom ust. § 157 ods. 2 OSP v zmysle ktorého, súd stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.»

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozsudku   ústavný   súd   konštatuje,   žekrajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   hmotno-právne,   ako   ajprocesno-právne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktoré   bolipodstatné   pre   posúdenie   danej   veci,   interpretoval   a aplikoval   ústavne   konformnýmspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil,a preto   sa   nemožno   sa   stotožniť   s argumentáciou   sťažovateľa   o arbitrárnej   podstatenapadnutého rozhodnutia, keďže vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností prípaduzohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzinamietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkomkrajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieval,že mu krajský súd znemožnil „domáhať sa ochrany svojich práv na súde“, mohol nímvydaný rozsudok napadnúť dovolaním podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,čo   však   neurobil.   Takýto   postup   je   nepochopiteľný   obzvlášť   v prípade,   ak   sťažovateľvýlučne odkazom na judikatúru dovolacieho súdu avšak bez tomu zodpovedajúcej procesnejaktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacichdo právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02), o opodstatnenosti svojej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2015