znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 40/2014-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   januára   2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   zaručeného   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na verejné   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a uzneseniami   Okresného   súdu   Lučenec   sp. zn. 17   Er   1102/2010   z 19.   januára   2011, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 522/2011 z 30. apríla 2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 349/2012 z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   zaručeného   čl.   48   ods.   1   ústavy,   základného   práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi   a   uzneseniami   Okresného   súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Er 1102/2010 z 19. januára 2011, Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 522/2011 z 30. apríla 2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 349/2012 z 26. februára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom súde   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie.   Exekučným   titulom bol rozhodcovský   rozsudok   Arbitrážneho   súdu   Košice   zo   7.   mája   2009   v konaní sp. zn. 3 C 99/2009.

Okresný   súd   právo   sťažovateľky   na   výkon   vykonateľných   rozhodnutí   odoprel, keď „bez   akejkoľvek   ďalšej   procesnej   činnosti   (vyjadrenie   oprávneného,   pojednávanie) exekučné konanie zamietol“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   nedisponovali   rozhodcovským   spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť   vyjadriť,   a   rozhodli   bez nariadenia   pojednávania.   Takýto   postup   je podľa sťažovateľky   v   rozpore   so   zákonom,   pričom   v   tejto   súvislosti poukazuje aj na judikatúru   najvyššieho   súdu,   Ústavného   súdu   Českej   republiky, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia   (napr.   IV. ÚS 344/2012,   II.   ÚS   499/2012,   I. ÚS   54/2012   zo   7.   novembra   2012 a I. ÚS 38/2013), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv. Podľa sťažovateľky je jej prípad z pohľadu zásad dokazovania v princípe analogický aj s prípadom sp. zn. III. ÚS 60/04.

Okresný   súd   podľa   sťažovateľky „nevychádzal   z   obsahu   rozhodcovského   spisu“ a označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vytýka   jeho   arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť   pre   nedostatok   odôvodnenia   v   otázke   týkajúcej   sa   prípadu, keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon   od   judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   sťažovateľka   poukázala   v   podanom dovolaní.   Sťažovateľka   pritom   poukazuje   na   skutočnosť,   že „príkaz   oboznámiť   sa s konkrétnymi   právnymi   a   konkrétnymi   skutkovými   okolnosťami   potrebnými   za   účelom zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie“.

Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali riadne   dokazovanie   na   pojednávaní   podľa   klasických   procesných   pravidiel   122   a   nasl. O.s.p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom. Namiesto   tohto   procesne   správneho   postupu   súdy   vykonali   dokazovanie   bez   účasti účastníkov   konania   a   bez   nariadenia   pojednávania   za   obsadenia   súdu   vyšším   súdnym úradníkom, t.j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine na   pojednávaní   za   obsadenia   sudcom,   vykonal vyšší   súdny úradník.   Okolnosť,   že takto Okresný súd Lučenec konal, znamená porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu. Porušenie   práva   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   je   teda dôsledkom porušenia ostatných namietaných základných práv sťažovateľa.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   nálezom   vyslovil,   že   označenými   postupmi a rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   označené   rozhodnutia   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

Na   výzvu   ústavného   súdu   sťažovateľka   doplnila   sťažnosť   26.   novembra   2013 doručením fotokópií napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich v jej veci.

Sťažovateľka   doručila   23.   decembra   2013   ústavnému   súdu „doplnenie   právnej argumentácie sťažovateľa k sp. zn. Rvp 16692/2013“. V uvedenom podaní sťažovateľka opätovne poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012, a to v relácii k záväznosti   smerníc ako predpisov   sekundárneho   úniového práva   na území Slovenskej republiky.   Sťažovateľka   totiž   tvrdí,   že   recitál   smernice   Rady   č.   93/13/EHS   o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „stanovuje výnimku   pre   jednu   zo   spotrebiteľských   zmlúv,   a to   poistnú   zmluvu   a tá   je   predmetom skúmania v tomto exekučnom konaní. Táto výnimka sa v rámci implementácie Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla.“. Práve uvedená skutočnosť determinuje podľa   sťažovateľky   možnosť   jednotlivca   dovolávať   sa   priameho   účinku   smernice č. 93/13/EHS, čo všeobecné súdy konajúce v jej veci nevzali do úvahy.

Ďalej sťažovateľka vo svojom podaní konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)   normujúci   neprijateľnosť   podmienky   obsiahnutej   v spotrebiteľskej   zmluve, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS, čo je dôsledkom chyby pri jej preklade do slovenského jazyka. Smernica č. 93/13/EHS totiž neprijateľnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách podmieňuje skutočnosťou, že doložkou je založená právomoc rozhodcovského súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov. Podľa   sťažovateľky   potom, „keďže   je   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky rozhodcovské konanie upravené v zákone – zák. č. 244/2002 Z. z. – tak nie je ani možná aplikácia prílohy čl. I bodu q) Smernice 93/13/EHS v tom zmysle, že samotné dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských vzťahoch“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

A.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu sp. zn. 17 Er 1102/2010 z 19. januára 2011

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   postupu   a   uznesenia okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   proti   (v   sťažnosti)   namietanému uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie   práv   sťažovateľky   predmetným   uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE 522/2011 z 30. apríla 2012

V   tejto   časti   odôvodnenia   ústavný   súd   uvádza,   že   lehotu   na   podanie   sťažnosti proti uzneseniu   krajského   súdu   považoval   za   zachovanú,   a   to   v   súlade   s   judikatúrou Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   [ďalej   len   „ESĽP“   (napr.   rozsudok   ESĽP z 12. novembra   2002   vo veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomto   prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011).

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred zamietnutím   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie. Súčasne   namieta   i samotné   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom,   ktorý   sa   stotožnil s právnym   názorom   okresného   súdu   o absolútnej   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   okresný   súd nenariadil   pojednávanie a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv (poukázala na nález ústavného súdu sp.   zn.   III.   ÚS   60/04),   ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   súd   prvého   stupňa   nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),   teda   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom.   Ak   následne   na   základe   podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].

Námietku   nenariadenia   pojednávania   teda   sťažovateľka   mohla   predniesť aj v dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorý   podľa   jej   názoru   ako   súd   odvolací konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd   k dispozícii,   vyplýva,   že   uvedenú   možnosť   sťažovateľka   aj   využila,   a tak   sa   jej námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto časti   musel   ústavný   súd   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj   absencia   ústavnoprávneho   rozmeru   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z   predložených   listín   vyplýva,   že   súdny   exekútor   doručil   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 453,19 € s príslušenstvom na základe exekučného   titulu   –   rozhodcovského   rozsudku,   pričom   okresný   súd   vyzval   súdneho exekútora   na   doplnenie   návrhov   na začatie   exekúcií   o   poistné   zmluvy.   Súdny   exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.

Po doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor tieto   predložil   okresnému   súdu,   ktorý   uznesením   č.   k.   17   Er   1102/2010-26 z 19. januára 2011 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Mariána Jurinu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b) d) a f) OSP.

Krajský   súd   po   preskúmaní   odvolaním   napadnutých   uznesení   okresného   súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   zdôraznil,   že „tvrdenie   odvolateľa o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe platnej   rozhodcovskej   doložky,   a teda   zákonnosť   exekučného   titulu,   nie   je   v súlade s... ustanoveniami Exekučného poriadku a ZRK. Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je povinný   pred   vydaním   poverenia   súdnemu   exekútorovi   z úradnej   povinnosti   dôsledne skúmať splnenie formálnych a materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie. Exekučný súd   predovšetkým   musí   skúmať,   či   podklad,   na   základe   ktorého   súdny   exekútor   žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného   poriadku...“.   Ďalej   krajský   súd   podotkol,   že „rozhodcovskému   súdu   jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou   prieskumu   zisťovanie,   či   bol   rozhodcovský   rozsudok   vydaný   na   základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve.   Pokiaľ   rozhodcovská   zmluva   trpí   absolútnou   neplatnosťou,   ide   o právny   úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, pretože rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie takéhoto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolania, podľa ktorých exekučný súd nepostupoval v súlade so zákonom tým, že preskúmaval splnenie podmienok na exekúciu, a to   súlad   predloženého   exekučného   titulu   so   zákonom,   nie   je   právnym   názorom vychádzajúcim z platnej právnej úpravy.“.

Krajský súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že sťažovateľ „svoj návrh poistnej   zmluvy   pokiaľ   sa   týka   rozhodcovskej   doložky   nekoncipoval   alternatívne, t. j. neupravil   ho   takým   spôsobom,   pri   ktorom   by   bol   viazaný   svojím   návrhom   tak v alternatíve s rozhodcovskou doložkou, ako aj v alternatíve bez nej. V takom prípade by mohol   preukazovať   osobitné   individuálne   dojednanie   rozhodcovskej   doložky,   nakoľko spotrebiteľ   by   mal   možnosť   uzavrieť   poistnú   zmluvu   podľa   svojho   uváženia,   a to   či   už s rozhodcovskou   doložkou   alebo   bez   nej.   Pokiaľ   spotrebiteľ   takúto   možnosť   nemal a formulár dával mu možnosť zmluvu len prijať, alebo odmietnuť ako celok, nie je možné konštatovať, že ide o dojednanie individuálne dohodnuté.“.

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nemá   v   žiadnom   prípade   arbitrárny charakter.   Ústavný   súd   tiež   už   judikoval,   že   judikatúra   Súdneho   dvora   (predtým Európskeho   súdneho   dvora)   vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu   neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa   (II. ÚS 235/2012).   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   takýmto   prístupom a z neho   plynúcim   právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v   odvolacom   konaní nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje ústavný   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 23. decembra 2013   sťažovateľka   doplnila   ďalšiu   právnu   argumentáciu,   ktorú   však v exekučnom   konaní   v podaných   opravných   prostriedkoch   nepredniesla.   O takýchto námietkach potom ústavný súd nemá právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom bráni.

Sťažovateľka   v sťažnostnom   petite   taktiež   navrhla   vyslovenie   porušenia   svojho základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   zaručeného   čl.   48   ods.   1   ústavy napadnutým   postupom   a uznesením   krajského   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v tejto časti je   sťažnosť   neprípustná   (obdobne   čiastočné   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľky sp. zn. I. ÚS 499/2012 z 8. novembra 2012).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   síce   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu odvolanie, avšak námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal   a   rozhodoval   vyšší   súdny   úradník,   neuplatnila.   Formálne   využila   účinný   právny prostriedok poskytnutý zákonom, avšak z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobila, lebo uvedenú námietku v odvolaní neuplatnila.

Sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (tým   menej   preukazovala),   že   by   k   nesplneniu podmienky   využitia   účinného   právneho   prostriedku   ochrany   práva   došlo   z   dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

C.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 349/2012 z 26. februára 2013

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné. Okrem toho zamietol aj jej návrh na prerušenie konania z 1. augusta 2012, ktorý odôvodnila tým, že ústavný súd 3. júla 2012 pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012 v obdobnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   však   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné a zamietol jej návrh na prerušenie konania, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu koncipované uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného   práva   alebo slobody   sťažovateľky.   V   zmysle svojej   judikatúry   ústavný   súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Vo vzťahu k námietke nenariadenia pojednávania pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   najvyšší   súd   formuloval   názor, podľa   ktorého   vo   fáze exekučného konania reglementovanom   §   44   ods.   2 Exekučného poriadku „súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach   §   122   až   §   124   O.   s.   p.)   –   postačujúce   je   totiž,   ak   sú   rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora   o poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej a povinnej... Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.“. Citovaný právny názor najvyšší súd náležite vysvetlil, keď uviedol, že „v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenej   v návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a z exekučného   titulu“.   Ústavný   súd preto nezdieľa   názor   sťažovateľky,   podľa   ktorého   najvyšší   súd   nevysvetlil,   prečo   sa v spornom štádiu exekučného konania nevykonáva dokazovanie.

Nález   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   60/04   využitý   sťažovateľkou   ako argumentačná podpora je podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nepoužiteľný. Vychádza totiž z prvotného predpokladu, že exekučný súd vykonáva v určitých prípadoch dokazovanie   (čo ústavný   súd   vôbec   nespochybňuje),   a vtedy   je   potrebné   nariadiť pojednávanie.   Vo veci sťažovateľky   však   ide   o   to,   či   pri   posudzovaní   žiadosti   súdneho exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   exekučný   súd   vykonáva dokazovanie.   V sťažovateľkinej   kauze   je   teda   sporným   samotný   predpoklad,   z ktorého ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 60/04 ako z daného vychádzal. To neumožňuje použiť tam formulované právne závery na posudzovaný prípad.

Ďalej   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   ochrana   práv   spotrebiteľov   je   tiež   predmetom úpravy   úniového   práva   a   rozsudkov   Súdneho   dvora,   ktorá   sa   zaoberá   jeho   viacerými aspektmi.   Na   podporu   svojho   tvrdenia,   že v súdnych   konaniach,   v   ktorých   dochádza ku skúmaniu súdnej či arbitrážnej doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd povinný nariadiť aj pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora.

Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013 skutočne rozhodol v prospech   sťažovateľky   a   tiež   prijal   i   ďalšie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ale   táto skutočnosť   ešte   i   vzhľadom   na   vysvetlenie   najvyššieho   súdu   na   strane   5   svojho odôvodnenia nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 595/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 264/2012 boli sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje.

Ústavný súd sa okrem toho stotožnil aj s názorom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o   návrhu   sťažovateľky   na   prerušenie   dovolacieho   konania,   že „samo   podanie   ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie Ústavným súdom... na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj   tiež   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   22.   februára   2012 sp. zn. 3 Cdo 200/2010)“.

Argumentácia   sťažovateľky   uvedená   v   jej   sťažnosti   nie   je   spôsobilá   spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Čo sa týka námietky sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v označenom konaní nerešpektoval jej základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti neprípustná.

Ústavný súd v tejto časti odkazuje na už uvedené dôvody formulované k námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy vo   vzťahu   k napadnutému   postupu a uzneseniu   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho.   Sťažovateľka   totiž   námietku nesprávneho   obsadenia   okresného   súdu   neuplatnila   ani   v podanom   dovolaní.   Formálne využila účinný právny   prostriedok   poskytnutý   zákonom, avšak z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobila, lebo uvedenú námietku v dovolaní neuplatnila.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014