znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 40/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. Ing. P. K., T., ktorou namietala porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   na   návrh   veriteľa sťažovateľky (ako dlžníka) okresný súd uznesením sp. zn. 2 K/23/2011 z 20. mája 2011 vyhlásil   na   majetok   sťažovateľky   konkurzné   konanie,   ktoré   neskôr   uznesením   sp.   zn. 2 K/23/2011 z 20. júna 2011 prerušil.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   2   R/5/2011   zo   4.   augusta   2011   začal reštrukturalizačné   konanie   proti   sťažovateľke   a uznesením   sp.   zn.   2   R/5/2011 z 12. septembra 2011 povolil reštrukturalizáciu sťažovateľky.

Sťažovateľka namietala, že:«... Porušovateľ neskúmal otázku oprávnenosti konateľa Ing. R. B. konať za Dlžníka, z podaného   návrhu   na   prerušenie   konania   ako   i   priloženej   dohody   o   vypracovaní reštrukturalizačného   posudku   vyplýva,   že   návrh   ako   i   dohodu   podpísal   len   jeden   z konateľov (aj to len putatívny konateľ), a preto takýto spôsob konania nie je spôsobilý vyvolať účinky právneho úkonu Dlžníka, keďže vôľu Dlžníka by obligatórne mali prejavovať vždy najmenej dvaja konatelia (v skutočnosti však len JUDr. Mag. M. H.).

Porušovateľ   preto podľa   právneho   názoru Sťažovateľa   nemal konkurzné konanie prerušiť a následne (po podaní návrhu na povolenie reštrukturalizácie) rozhodnúť o začatí reštrukturalizačného konania, ale návrh na povolenie reštrukturalizácie odmietnuť (§ 113 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“). Nakoľko Porušovateľ už o začatí reštrukturalizačného konania rozhodol, nemal reštrukturalizáciu Dlžníka povoliť z dôvodu, že neboli splnené predpoklady, aby súd povolil reštrukturalizáciu. Porušovateľ mal reštrukturalizačné konanie v rovnakej lehote uznesením zastaviť. Týmto nezákonným   rozhodnutím   tak   Porušovateľ   súčasne   porušil   právo   Sťažovateľa   na   súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl.   46 Ústavy, subsidiárne právo Sťažovateľa...   vlastniť majetok.

Vzhľadom na existenciu daného stavu má Sťažovateľ za to, že Porušovateľ nebol oprávnený   začať   reštrukturalizačné   konania,   ale   bol   povinný   riešiť   otázku   týkajúcu   sa oprávnenosti   podania   návrhu   na   povolenie   reštrukturalizácie   ako   otázku   predbežnú (prejudiciálnu)...

Porušovateľ   nesprávnou aplikáciou   príslušnej právnej normy rozhodol   v právnej veci   Sťažovateľa   nezákonne,   pričom   takéto   rozhodnutie   bolo   spôsobilé   porušiť   ústavné práva sťažovateľa špecifikované vyššie.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011 bol porušený čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj jej základné   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   aby   uvedené   rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje v tomto smere na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   aj   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I.   ÚS 4/00). Dôvodom na odmietnutie návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011, ktorým povolil reštrukturalizáciu sťažovateľky.

Rozhodnutiu o povolení reštrukturalizácie predchádzalo uznesenie okresného súdu sp.   zn.   2   R/5/2011   zo   4.   augusta   2011,   ktorým   začal   reštrukturalizačné   konanie   proti sťažovateľke.   Uznesenie   o začatí   reštrukturalizačného   konania   sťažovateľka   napadla sťažnosťou podanou ústavnému súdu 27. septembra 2011, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 547/2011-13 z 8. decembra 2011 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   svoju   argumentáciu   v oboch   prípadoch   založila   na   tom,   že   návrh na vyhlásenie reštrukturalizačného   konania proti   sťažovateľke   nepodali   na to   oprávnené osoby,   a teda   neboli   splnené   zákonom   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   požadované podmienky na začatie reštrukturalizačného konania, resp.   na povolenie reštrukturalizácie sťažovateľky, ale okresný súd mal pokračovať v konkurznom konaní.

Ústavný súd už v uznesení č. k. II. ÚS 547/2011-13 z 8. decembra 2011 (na ktoré v pobrobnostiach   odkazuje)   vyvrátil tvrdenia   sťažovateľky, keď   konštatoval,   že   návrh na vyhlásenie   reštrukturalizačného   konania   proti   sťažovateľke   podali   osoby,   ktoré   boli v zmysle zápisu v obchodnom registri v tom čase oprávnené v mene a za sťažovateľku konať ako jej konatelia, pričom v súlade so zápisom v obchodnom registri obaja konatelia tento   návrh   aj podpísali,   takže v tomto   smere sa   konštatovania sťažovateľky   javia ako nepravdivé a zjavne neopodstatnené. Ústavný súd zároveň uviedol, že pre rozhodovanie okresného   súdu   boli   smerodajné   údaje,   ktoré   vyplývali   z v rozhodnom   čase   aktuálneho výpisu z obchodného registra, o pravdivosti ktorých nemal dôvod pochybovať, keďže ide o verejnú listinu.

Preskúmaním danej veci ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a že (ani) v danom prípade nemohlo objektívne dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodnúť o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012