znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 40/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   januára   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   t.   č.   vo   väzbe,   a advokáta   JUDr.   J.   B.,   G., zastúpených advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Kn 13/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. a JUDr. J. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 29. novembra 2010 a 3. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť M. M. a JUDr. J. B. (ďalej len „sťažovatelia“, resp. „sťažovateľ v 1. rade“ alebo „sťažovateľ v 2. rade“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Kn 13/2010 v súvislosti so zamedzením vstupu zamestnanca sťažovateľa v 2. rade 19. apríla 2010 do objektu Ústavu na výkon väzby Žilina (ďalej len „ústav na výkon väzby“) pre účely vykonania porady so sťažovateľom v 1. rade.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že medzi sťažovateľmi bola 7. januára 2010 uzavretá zmluva o poskytovaní právnych služieb (ďalej len „zmluva“), pričom hodinová odmena bola dohodnutá v prípade poskytovania právnej služby sťažovateľom v 2. rade osobne v sume 100 € alebo prostredníctvom jeho zamestnanca v sume 50 € (bez dane z pridanej hodnoty).

Uznesením vyšetrovateľa Oddelenia vyšetrovania v Trnave „Odboru Západ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ z 13. 07. 2009 ČVS: PPZ-112/BOK-Z- 2008“ bolo sťažovateľovi v 1. rade vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona.

Pri svojom výsluchu si 2. apríla 2010 sťažovateľ v 1. rade zvolil za svojho obhajcu v trestnom konaní sťažovateľa v 2. rade.

Uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 15. apríla 2010 sp. zn. 23 Tpo 12/2010 bol sťažovateľ v 1. rade vzatý do väzby, ktorý 19. apríla 2010 vyslovil súhlas, aby ho mohol v ústave na výkon väzby zastupovať zamestnanec sťažovateľa v 2. rade.

Dňa 16.   apríla   2010   sťažovateľ   v   2.   rade   uzavrel   s   Katarínou   Michálkovou   ako zamestnancom dohodu o pracovnej činnosti, v ktorej bol dohodnutý druh práce–právny asistent, a ktorej bol 19. apríla 2010 v sprievode sťažovateľa v 2. rade zamedzený vstup do objektu ústavu na výkon väzby.

Sťažovateľ v 1. rade preto podaniami z 30. apríla 2010 a 3. mája 2010 žiadal Okresnú prokuratúru Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) o preskúmanie zákonnosti odopretia vstupu zamestnankyne do ústavu na výkon väzby.

Oznámením   okresnej   prokuratúry   č.   k.   3   Pn   1/10-49   z   24.   mája   2010   bolo sťažovateľovi   v   1.   rade   oznámené,   že   ústav   na   výkon   väzby   postupoval   v   súlade   so zákonom.

Sťažovatelia   sa   preto   podaním   z   23.   augusta   2010   na   krajskej   prokuratúre opakovaným podnetom domáhali preskúmania zákonnosti postupu okresnej prokuratúry, ktorá oznámením z 20. septembra 2010 sťažovateľovi v 1. rade oznámila, že prokurátor nezistil dôvod na prijatie opatrenia na nápravu.

Porušenie svojich práv (práva na spravodlivé súdne konanie, práva na právnu pomoc a práva na obhajobu [čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru] vidí v tom, že podľa zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) obvinený v ústave má právo stýkať sa osobne s obhajcom bez prítomnosti tretej osoby a tiež jeho obhajca môže pri zastupovaní   klientov   dať   sa   zastúpiť   (advokátskym   koncipientom,   alebo   aj   iným zamestnancom) pred orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, za čo mu patrí odmena.

Z oznámenia krajskej prokuratúry vyplýva, že sa stotožnila so zužujúcim výkladom ustanovenia § 18 zákona o výkone väzby, a za osoby, ktorých osobný kontakt nad rámec režimu návštev zákon predpokladá, sú z okruhu osôb poskytujúcich profesionálne právne poradenstvo doslovne len obhajca, resp. advokát (a v zákonom vymedzených prípadoch koncipient),   čo   nie je podľa   sťažovateľov správne a ide   o „zužujúcu interpretáciu“, aj s ohľadom   na   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“)..Vzhľadom na to sa sťažovatelia domnievajú, že ústav na výkon väzby a krajská prokuratúra „nevpustením   zamestnankyne   zároveň   zasiahli   neoprávnene   do   práva sťažovateľa   v   2.   rade   na   uskutočňovanie   inej   zárobkovej   činnosti,   keďže   je   nútený vykonávať   obhajobu   sťažovateľa   v   1.   rade   spôsobom,   ktorý   nepovažuje   za   účelný   a hospodárny. Zároveň zasiahli aj do jeho práva vlastniť majetok, keď sťažovateľ v 2. rade je nútený   vykonávať   porady   so   sťažovateľom   v   1.   rade   osobne,   hoci   časť   z   nich   mohol uskutočniť   prostredníctvom   zamestnankyne   a   ušetrený   čas   mohol   venovať   odplatnému poskytovaniu právnych služieb iným klientom a zhodnotiť tak svoj majetok. Rovnako bolo zasiahnuté   aj   do   práva   sťažovateľa   v   1.   rade   vlastniť   majetok,   keď   tento   je   nútený vynakladať väčšie finančné prostriedky za poskytnuté právne služby osobne sťažovateľom v 2. rade, než aké by vynaložil v prípade poskytovania právnych služieb sťažovateľom v 2. rade prostredníctvom zamestnankyne, čo vyplýva z bodu 3.1 Zmluvy.

Z týchto dôvodov boli zároveň porušené práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a právo sťažovateľa v 2. rade uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. I, ods. 2 Ústavy...“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajská prokuratúra Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Kn 13/10 porušila základné právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa v 1. rade na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa   v   1.   rade   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základné právo sťažovateľa v 1. rade obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajská prokuratúra v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Kn 13/10 porušila základné práva sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa v 2. rade uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Krajskej   prokuratúre   Žilina   sa   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   označených základných práv sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v 1. rade ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú mu je povinná zaplatiť Krajská prokuratúra Žilina do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v 2. rade ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú mu je povinná zaplatiť Krajská prokuratúra Žilina do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajská prokuratúra Žilina je povinná uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

Sťažovatelia   tiež žiadajú o anonymizáciu ich   mena a priezviska v rozhodnutiach ústavného súdu   sprístupňovaných na internete alebo uverejňovaných v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľov je to, že krajská prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Kn 13/10 porušila základné právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ako aj vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj základné právo sťažovateľa v 2. rade vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Porušenie svojich   práv   vidia   sťažovatelia   jednak   v   arbitrárnosti,   ale i nesprávnej a zužujúcej aplikácii a výkladu ustanovení zákona o výkone väzby a zákona o advokácii, ku ktorému   malo   dôjsť   postupom   krajskej   prokuratúry   pri   riešení   ich   podnetu   na preskúmanie zákonnosti postupu ústavu na výkon väzby.

K   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že v   zmysle   ustanovení   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietajú, že krajská prokuratúra pri výkone svojej právomoci urobila arbitrárny (zužujúci) výklad zákona o výkone väzby resp.   zákona   o   advokácii,   keď   neumožnila   návštevu   sťažovateľa   v   1.   rade   vo   väzbe zamestnankyňou sťažovateľa v 2. rade.

Podľa   §   17   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   vykonáva   svoju   pôsobnosť v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre prokurátor najmä vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať   o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu,... či môže... vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 54 ods. 1 písm. c) zákona o prokuratúre za nadriadeného prokurátora sa považuje   prokurátor   generálnej   prokuratúry   a   príslušný   krajský   prokurátor,   ak   ide o prokurátora krajskej prokuratúry.

Citované ustanovenia zákona o prokuratúre nasvedčujú tomu, že proti vybaveniu žiadosti   sťažovateľa   o   preskúmanie   postupu   krajského   prokurátora   mali   sťažovatelia možnosť podať podnet na preskúmanie zákonnosti tohto vybavenia príslušnému krajskému prokurátorovi alebo prokurátorovi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že by tak sťažovatelia urobili.

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

K osobitným zákonom, na ktoré sa odkazuje v § 17 ods. 1 zákona o prokuratúre, patrí aj   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“).

Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti   ústavnému súdu   povinný vyčerpať všetky   právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľov ústavný súd odmietol pre neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V   súvislosti   s   námietkou   o   porušení   napr.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajskej   prokuratúry   je   nad   rámec   ešte potrebné   poznamenať,   že   konania,   v   ktorých   vykonáva   dozor   orgán   prokuratúry v prípravnom konaní, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Konaním krajskej prokuratúry   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   v   žiadnom   prípade   dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako sa to domnievajú sťažovatelia. Preto je sťažnosť v tejto časti aj zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a napokon, pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   v   2.   rade,   ústavný   súd poznamenáva, že jeho sťažnosť je v tejto časti podaná aj zjavne neoprávnenou osobou, pretože ústav na výkon väzby neumožnil vstup inej osobe, ktorá nie je ani sťažovateľkou v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   sťažovateľov   bola   ako   celok   odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ich ďalších požiadavkách uvedených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011