znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 40/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Rudolfa   Tkáčika   a   Ľubomíra   Dobríka o prijatej   sťažnosti   Ing.   O.   H.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   B.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. O. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2007 p o r u š e n é b o l i.

2. Ing. O. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom osemsto eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý   Ing. O. H. uhradiť trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právnej zástupkyne   advokátky   JUDr.   I.   B.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 40/2010-9   z   26.   januára   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. O. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2007.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   3.   augusta   2005   bol   na   okresnom   súde   proti sťažovateľke podaný návrh na vydanie platobného rozkazu. Okresný súd vydal 30. októbra 2005   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   podala   sťažovateľka   19.   decembra   2005   odpor. Okresný súd vykonal vo veci sťažovateľky niekoľko pojednávaní, ktoré následne odročil.Sťažovateľka podala prvú sťažnosť na prieťahy v konaní už 31. júla 2007 a po jej druhej sťažnosti z 20. júla 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 17. september 2009. Toto pojednávanie súd rovnako odročil.

Sťažovateľka   vyslovila   názor,   že   v   konaní okresného   súdu   došlo   k „evidentným prieťahom“ spôsobujúcim   jej „frustráciu   z   neistoty   vyvolanej   neúmerne   dlhou   dobou riešenia sporu“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   v   závere   sťažnosti   navrhla,   aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľky   Ing.   O.   H.,   trvale   bytom:   B.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené č1.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod spis, zn. 9C5/2007 bolo porušené. Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod spis, zn. 9C5/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

Ing. O. H., trvale bytom: B., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 500,- € (slovom tritisíc päťsto euro), ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Bratislava IV do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný   súd   Bratislava   IV   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia vo výške 276,16 € (dva právne úkony á 131,13 € prevzatie a príprava a spísanie sťažnosti;   dva   krát   režijný   paušál   á   6,95   €)   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojej predsedníčky. List sp. zn. Spr   3062/10 doručený ústavnému súdu 11. marca 2010 obsahoval podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania a predsedníčka   okresného   súdu   v   ňom   uviedla,   že   namietané konanie síce „nevykazuje znaky právnej zložitosti, je však zložité po skutkovej stránke“, pretože účastníci konania predkladali   konajúcemu   súdu   veľké   množstvo   listinných   dôkazov,   ktoré   opakovane korigovali, a preštudovanie veci si v dôsledku toho vyžadovalo väčší časový priestor. V   liste   bola predostretá   táto   argumentácia: «Platobný   rozkaz   vo   veci   bol   súdom vydaný v primeranej lehote po podaní návrhu na jeho vydanie. Odporkyňa v 2. rade podala proti vydanému platobnému rozkazu odpor. Následne bola vec prevedená z oddelenia „Ro“ do oddelenia „C“.

Po   prevedení   veci   do   občianskoprávneho   oddelenia   dňa   17.1.2007   bolo   vo   veci nariadených spolu päť pojednávaní. Prvé pojednávanie určené na deň 13.11.2007 bolo zákonnou sudkyňou nariadené až dňa 19.7.2007, nakoľko potrebovala čas na oboznámenie sa so spisovým materiálom, najmä založenými vyúčtovaniami.

Po vyjadrení odporkyne v 2. rade k veci (dňa 11.1.2008) a založení listín do spisu súd   opakovane   uznesením   zo   dňa   19.5.2008   a   tiež   výzvou   zo   dňa   25.6.2008   vyzýval navrhovateľa   na   doplnenie   návrhu   a   špecifikáciu   petitu,   nakoľko   jeho   podania   boli rozporuplné.

Navrhovateľ návrh na začatie konania doplnil až dňa 16.1.2009 a dňa 26.1.2009. Dňa 20.1.2009 a dňa 27.1.2009 sa   konali   riadne   pojednávania,   na   ktorých   boli vypočutý účastníci konania.

Nakoľko v deň pojednávania 27.1.2009 boli do spisu založené rozsiahle dôkazné listiny, súd pojednávanie musel odročiť za účelom ich naštudovania.

Pojednávanie určené na deň 17.9.2009 bolo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne odročené (zákonná sudkyňa bola v dôsledku úrazu od 4.9. do 15.10.2009 práceneschopná). Na poslednom /piatom pojednávaní dňa 3.11.2009 súd vo veci meritórne rozhodol.» Podľa   názoru   okresného   súdu „konanie   bolo   poznačené   minimálnymi   prieťahmi, ktoré však nemali preukázateľne za následok spôsobenie ujmy sťažovateľke“. Prieťahy boli spôsobené   v   najväčšej   miere   z   objektívnych   dôvodov,   a   to   predovšetkým   správaním navrhovateľa, ktorý sťažoval postup konania svojou neprítomnosťou na určených termínoch pojednávania a nereagoval na výzvy okresného súdu náležitým spôsobom.

V závere listu predsedníčka okresného súdu vyslovila súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu v liste doručenom ústavnému súdu 6. apríla 2010 uviedla, že sťažovateľka trvá v plnom rozsahu na svojom vyjadrení obsiahnutom v sťažnosti.

Poukazujúc na právoplatné skončenie veci sťažovateľky právna zástupkyňa uviedla, že „navrhujú vypustiť z návrhu rozhodnutia ÚS SR toto rozhodnutie:

Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 5/2007 konal bez zbytočných prieťahov.“.

Právna zástupkyňa v liste doručenom ústavnému súdu 11. mája 2010 oznámila, že sťažovateľka netrvá na ústnom prerokovaní veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania na okresnom súde, ústavný súd z obsahu   predmetného   súdneho   spisu   a   z   vyjadrenia   účastníkov   konania   zistil   tieto na posúdenie veci relevantné okolnosti:

Okresnému   súdu   bolo   21.   septembra   2006   doručené   oznámenie   o   neúspešnom pokuse o doručenie zásielky odporcovi v 1. rade. Okresný súd uznesením z 20. decembra 2006 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatenia súdneho poplatku.

Sťažovateľka   4.   januára   2007   uhradila   uložený   súdny   poplatok.   Okresný   súd 9. augusta   2007   doručil   odporcovi   v   1.   rade   návrh,   odpor   a   upovedomenie   o   termíne pojednávania.

Okresný súd vykonal 31. januára 2008 pojednávania. Uznesením z 19. mája 2008 vyzval okresný súd navrhovateľa na špecifikáciu návrhu.

Okresný súd 1. júla 2008 vyzval navrhovateľa na doplnenie predloženej špecifikácie návrhu,   pričom   mu   lehotu   na   splnenie   výzvy   neurčil.   Navrhovateľ   reagoval   na výzvu 16. januára   2009,   keď   doručil   okresnému   súdu   listinné   dôkazy.   Okresný   súd   vykonal 20. januára 2009 pojednávanie.

Okresný   súd   vykonal   27.   januára   2009   pojednávanie.   Dňa   3.   novembra   2009 na vykonanom   pojednávaní   rozhodol   rozsudkom,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 16. januára 2010.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   § 117 ods.   1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je návrh na zaplatenie sumy z titulu nedoplatku na nájomnom a úhradách spojených s užívaním bytu. Vec nemožno považovať za právne zložitú, pretože tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti   prvostupňových   súdov.   Napokon   túto   skutočnosť   uznal   vo   svojom   stanovisku z 1. marca   2010   aj   samotný   okresný   súd.   Ústavný   súd   konštatuje   nenáročnosť   veci   aj po skutkovej stránke a nestotožňuje sa s tvrdením okresného súdu o skutkovej zložitosti veci   danej   postupným   predkladaním   množstva   listinných   dôkazov   a   ich   opakovaným korigovaním zo strany účastníkov konania, pretože je toho názoru, že bolo povinnosťou súdu zabezpečiť efektívny postup využitím inštitútov poskytovaných Občianskych súdnym poriadkom,   a   usmerniť   tak   účastníkov   ku   včasnému   a   komplexnému   predloženiu relevantných listinných dôkazov.

2. V správaní sťažovateľky neboli zistené žiadne momenty, ktoré by mali negatívny dopad na rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd pri preskúmaní postupu súdu v posudzovanom konaní zistil obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, ktoré   sa   premietli   do   zbytočných   prieťahov   v   konaní   v   celkovom   trvaní   2   rokov   a   3 mesiacov.

Ide   o   obdobie   od   21.   septembra   2006,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené od kompetentného   subjektu   oznámenie   o   neúspešnom   pokuse   o   doručenie   zásielky odporcovi v 1. rade, do 20. decembra 2006, keď okresný súd uznesením uložil sťažovateľke povinnosť zaplatenia súdneho poplatku (nečinnosť v trvaní 3 mesiacov).

Obdobím   nečinnosti   v   rozsahu   7   mesiacov   je   úsek   od   4.   januára   2007,   keď sťažovateľka uhradila uložený súdny poplatok, do 9. augusta 2007, keď okresný súd doručil odporcovi v 1. rade návrh, odpor a upovedomenie o termíne pojednávania.

Krátkodobejším   obdobím   nečinnosti   v rozsahu 3 mesiacov je konanie poznačené od 31.   januára   2008,   keď   okresný   súd   vykonal   pojednávania,   do   19.   mája   2008,   keď okresný súd uznesením vyzval navrhovateľa na špecifikáciu návrhu.

Šesťmesačné obdobie nečinnosti okresného súdu bolo zistené aj v rozmedzí od 1. júla 2008,   keď   okresný   súd   vyzval navrhovateľa   na   doplnenie   predloženej   špecifikácie návrhu, do 20. januára 2009, keď okresný súd vykonal po doručení listinných dôkazov navrhovateľom (16. januára 2009) pojednávanie.

Napokon najrozsiahlejším obdobím nečinnosti predstavujúcim 8 mesiacov je časť konania počnúc 27. januárom 2009, keď okresný súd vykonal pojednávanie, do 3. novembra 2009, keď vykonal ďalšie pojednávanie, na ktorom prijal vo veci rozsudok.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní   ústavný   súd považuje   jeho   postup,   keď   1.   júla   2008   vyzval   navrhovateľa   na   doplnenie   predloženej špecifikácie návrhu, avšak neurčil navrhovateľovi lehotu na splnenie predmetnej výzvy, na ktorú za takýchto okolností navrhovateľ reagoval až s odstupom niekoľkých mesiacov, a to 16. januára 2009.

Z   petitu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiada   ústavný   súd   aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Postup okresného súdu vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti, s prihliadnutím na celkovú   dobu   konania   (viac   ako   4   roky   )   a   na   jeho   nesústredenú   činnosť   nemožno považovať za ústavne akceptovateľný vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeraný vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd síce vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva n prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, avšak vzhľadom na okolnosť, že konanie na okresnom súde bolo v čase rozhodovania ústavného súdu   o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € z dôvodu „psychickej traumy“ spôsobenej podľa vyjadrenia sťažovateľky prieťahmi v namietanom konaní.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 800   €.   Táto   suma   zohľadňuje   doterajšiu   dĺžku   posudzovaného   konania   s   prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľky.

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 414,50 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) patrí odmena v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 € Sk (režijný paušál) (§ 16 ods. 3 vyhlášky), teda spolu 245,70 €.   Za tretí úkon (písomné podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 6. apríla 2010) ústavný súd náhradu nepriznal, keďže ho nepovažoval za taký, ktorý by prispel k objasneniu veci. Ústavný súd priznal teda sťažovateľke úhradu trov konania v sume 245,70 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010