znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 40/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného porušenia jeho   základného   podľa   čl.   46 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Daňového   úradu   K.   a   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach z 28. augusta 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 86/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2008 doručená sťažnosť JUDr. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu K. (ďalej aj „daňový úrad“ alebo „správca dane“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 28. augusta 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 86/2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v čase   od   20.   do   22.   decembra   2006   podal   sťažovateľ ako daňový subjekt 24 podaní (vtedy ešte Daňovému úradu K.), ktorý požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie o týchto podaniach. Dňa 28. februára 2007 bolo sťažovateľovi doručené oznámenie tohto daňového úradu sp. zn. 709/230/6651/07/ZIM z 19. februára 2007, v ktorom mu oznamuje, že vzhľadom na osobitnú povahu prípadov požiadal v zmysle ustanovenia § 30a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o správe   daní“)   o predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie   nadriadený   orgán.   Správca dane neuviedol, dokedy mu lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil. Sťažovateľ podal proti takémuto postupu námietku a 7. marca 2007 zaslal správcovi dane sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup jeho zamestnancov spočívajúci v nerešpektovaní procesného postupu pri dodržiavaní zákonných procesných lehôt. Túto sťažnosť správca dane postúpil 12. marca 2007 oddeleniu petícií a sťažností Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“).

Dňa 19. marca 2007 dostal sťažovateľ 17 odpovedí správcu dane, v ktorých bolo uvedené, že nebude vo veci rozhodovať. Toho istého dňa doručil sťažovateľ správcovi dane podanie označené ako „žiadosť o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej lehoty na   vydanie   rozhodnutí   a odstránenie   nečinnosti   správcu   dane   -   DÚ   K.“,   v ktorom sa domáhal   rozhodnutia   vo   všetkých   začatých   konaniach,   a to   nie   postúpením   veci nadriadenému orgánu.

Vyjadrením daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str. zo 6. júna 2007 bolo konštatované, že sťažnosť je neopodstatnená, pretože nadriadený orgán včas požiadal o predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach. Neuvedenie času predĺženia lehoty nemožno považovať za porušenie zákona.

Dňa 22. februára 2007 doručil sťažovateľ daňovému riaditeľstvu podanie označené ako „Sťažnosť - nerešpektovanie   povinností   rozhodovať   o   právach   a   povinnostiach fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“.

Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ námietky proti postupu zamestnanca správcu dane   -   Ing.   V.   P.,   námestníka   daňového   riaditeľstva,   pri   rozhodovaní   o námietke   proti postupu zamestnanca správcu dane riaditeľa daňového úradu.

Prípisom nového správcu dane Daňového úradu K. sp. zn. 695/321/31918/2007/Šál zo 17. apríla 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že predchádzajúci správca dane nemôže vydať žiadne rozhodnutie.

Z   vyjadrenia   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna 2007 vyplýva, že neoznámenie skutočnosti, o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená, nie je porušením zákona. Zároveň bolo potvrdené, že lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené.

Ďalšie podanie sťažovateľa z 22. mája 2007, v ktorom namietal porušenie povinnosti správcu dane rozhodnúť v 24 začatých konaniach, mu bolo vrátené z dôvodu, že sťažnosť podal súdny exekútor, ktorého treba považovať za orgán verejnej správy.

Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/5172-41745/07/Fabi zo 14. júna 2007 sa sťažovateľ po prvýkrát dozvedel, že vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená ešte 15. marca 2007, avšak napriek tomu v začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená.

Rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007 bola delegovaná miestna príslušnosť sťažovateľa z Daňového úradu K. na Daňový úrad K.

Dňa 7. augusta 2007 podal sťažovateľ žalobu o začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy krajskému súdu. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 S 86/2007 z 28. augusta   2008   bola   žaloba   zamietnutá.   Sťažovateľ   považuje   toto   uznesenie   za porušenie označeného základného práva. Je to tak preto, že správca dane je v začatom daňovom konaní nečinný a odmieta vydať rozhodnutie. Sťažovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   no   napriek   tomu   sa   nedomohol   nápravy. Postup   správcu   dane   svedčí   o jeho   snahe   vyhnúť   sa   povinnosti   rozhodnúť   v začatých daňových konaniach. Sťažovateľ považuje za nesporné, že konanie začalo dňom, keď jeho podania   boli   doručené   správcovi dane,   pričom   ustanovenie §   20 zákona   o správe   daní nepripúšťa možnosť, aby bolo konanie ukončené oznámením. Napokon ani správca dane pôvodne   nespochybňoval   svoju   povinnosť   rozhodnúť   o podaniach   sťažovateľa,   keďže požiadal   nadriadený   orgán   o predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie.   Nemožno   súhlasiť s názorom vysloveným v uznesení krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je podmienené kvalifikovaným podnetom schopným vyvolať účinky začatia daňového konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na začatie daňového konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20 zákona o správe daní, podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že „Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 86/2007 zo dňa 28. 8. 2008 a postupom Daňového úradu K. porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 S 86/2007 zo dňa 28. 8. 2008 a vec niti vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach aj Daňovému úradu K. pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa. Daňový úrad K. a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého správca dane nereagoval náležitým spôsobom na sťažovateľove podania, keďže o nich riadne nerozhodol, ale tieto podania „vybavil   púhym   oznámením“.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   podal   sťažovateľ návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku krajskému súdu, ktorý však návrh zamietol, keďže postup správcu dane považoval za správny.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom daňového úradu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   napáda   v petite sťažnosti aj postup Daňového úradu K. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z textu čl. 127 ods. 1 ústavy, však ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup daňového úradu.

Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len   subsidiárne.   Právomoc   všeobecného   súdu   rozhodnúť   o žalobe   sťažovateľa o preskúmanie   zákonnosti   napadnutého   postupu,   resp.   nečinnosti   tohto   daňového   úradu teda v tomto   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 S 86/2007 z 28. augusta 2008, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácie ustanovení § 20, § 30a zákona o správe daní a tiež v tom, že o návrhu sťažovateľa z 20. decembra 2006 nerozhodoval formou rozhodnutia v zmysle § 30 citovaného zákona, ale na jeho podanie reagoval iba oznámením sp. zn. 709/320/8584/2007 z 13. marca 2007. Túto časť sťažnosti ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   judikatúry   už   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím č. k. 6 S 86/2007-81 z 28. augusta 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.

Po oboznámení sa s jeho obsahom ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie,   ktorým   zamietol   sťažovateľov   návrh,   náležite   odôvodnil.   Vyplýva to aj z nasledujúcej časti jeho odôvodnenia:

«Podaním   z   18. 12. 2006   doručeným   Daňovému   úradu   K.   dňa   21. 12. 2006 označeným   ako   „návrh   na   začatie   konania   o   nesplnenie   procesných   podmienok nezákonného ukončenia daňových kontrol za zdaňovacie obdobie december 2000, február až december 2001, január 2002, z dôvodu nerešpektovania ustanovenia § 15 ods. 10 až 13 zákona č. 511/1992 Zb.“ sa navrhovateľ domáhal, aby Daňový úrad K. ako správca dane rozhodol podľa § 20 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o otázke, či boli alebo neboli splnené procesné podmienky ukončenia daňových kontrol podľa ustanovenia § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992   Zb.   Poukázal   v   ňom   na   skutočnosť,   že   správca   dane   nerešpektoval   procesné účinky začatého konania (daňových kontrol za zdaňovacie obdobie december 2000, február

- december 2001, január 2002), pretože pokračoval v daňových kontrolách aj po uplynutí oprávnenia ukončiť daňové kontroly v zákonnej lehote 12 mesiacov ustanovenej v § 30a ods.   7   zákona   č.   511/1992   Zb.   a   v   súvislosti   s   daňovými   kontrolami   týkajúcimi   sa označeného   obdobia   sa   dopustil   aj   ďalších   procesných   pochybení,   ktoré   navrhovateľ konkretizoval v predmetnom podaní.

Daňový   úrad   K.   ako   vtedajší   správca   dane   oznámil   navrhovateľovi   listom z 13. 3. 2007 v súvislosti s jeho podaním z 18. 12. 2006, že dôvody na začatie konania uvedené   v   návrhu   navrhovateľa   boli   preverované   na   základe   jeho   sťažnosti   Daňovým riaditeľstvom   SR   B.,   odborom   vnútornej   kontroly,   oddelením   petícií   a sťažností,   boli súčasťou procesu, ktorý predchádzal vyrubovaciemu konaniu a tento je v súčasnej dobe predmetom odvolacieho konania, a preto o zákonnosti postupu správcu dane rozhodne odvolací orgán v osobitnom konaní.

Z   obsahu   súdneho   spisu   vo   veci   vedenej   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   pod č. k. 7 S/76/2007 súd zistil, že na výzvu súdu odporca listom z 3. 4. 2008 oznámil, že ku dňu oznámenia vo vzťahu k navrhovateľovi už neprebiehajú daňové kontroly, ani vyrubovacie konania vo veci dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia do 31. 12. 2001.

Súd   ďalej   v   konaní   zistil,   že   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   sa   pod   sp.   zn. 7 S/106/2007   až   7 S/111/2007   a   6 S/126/2007   až   6 S/132/2207   vedú   súdne   konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, v ktorých sa rozhoduje o daňových   povinnostiach   navrhovateľa   ako   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty za zdaňovacie   obdobia   do   31.   12.   2001.   Na   základe   výzvy   súdu   zo   7.   8.   2008   danej odporcovi   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   pod   sp.   zn.   6   S/86/2007 odporca   ako   správca   dane   oznámil   súdu,   že   vyrubovacie.   konanie   na   zdaňovacie obdobie január   2002   vo   veci   dane   z   pridanej   hodnoty   týkajúce   sa   navrhovateľa   ako daňového   subjektu   bolo   právoplatne   ukončené   rozhodnutím   odvolacieho   orgánu č. 1/223/12657-77383/2007/992517-r zo dňa 12. 10. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. 11. 2007.

Podľa § 250t ods.   1 O. s. p.   fyzická osoba alebo právnická osoba,   ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať   a   rozhodnúť.   Návrh   nie   je   prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov konanie je začaté dňom,   keď sa podanie daňového subjektu   doručilo   orgánu   príslušného   konať vo veci   alebo   dňom,   keď   daňový   subjekt   na   výzvu   tohto   príslušného   orgánu   doručil doplnené podanie.   Ak   sa   konanie   začína z podnetu   orgánu   príslušného   konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa zákona oprávnený konať, prvý úkon v konaní.

V konaní podľa § 250t O. s. p. je potrebné predovšetkým skúmať prípustnosť návrhu v zmysle § 250t ods. 1, druhá veta O. s. p., t. j. či navrhovateľ vyčerpal prostriedky proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   ktorých   použitie   umožňuje   navrhovateľovi   osobitný predpis.   Navrhovateľ   túto   procesnú   podmienku   začatia   konania   o   nečinnosť   orgánu verejnej správy splnil podaním sťažnosti, ktorú odporca vybavil ako neopodstatnenú. Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánov verejnej správy, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým,   že je v konaní nečinný.   Navrhovateľ podaním zo dňa 18. 12. 2006 sa domáhal u správcu dane rozhodnutia „o otázke, či boli splnené   alebo   neboli   splnené   procesné   podmienky   ukončenia   daňových   kontrol   podľa ustanovenia § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb.“ za hore uvedené zdaňovacie obdobia. Začatie daňového konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky začatia daňového konania. Takýmto podnetom je buď príslušná forma iniciatívy fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   daňové   priznanie)   alebo   formalizovaná iniciatíva samotného správcu dane. Nie každé podanie daňového subjektu je však spôsobilé vyvolať začatie daňového konania.

Z   obsahu   podania   navrhovateľa   z   18. 12. 2006,   ktoré   malo   podľa   názoru navrhovateľa vyvolať konanie podľa zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ukončené rozhodnutím vo veci, vyplýva, že sa ním domáha vydania rozhodnutia o nesplnení procesných podmienok daňových kontrol za zdaňovacie obdobia december 2000 až január 2002, a to vo vzťahu k všetkým konaniam týkajúcim sa uvedených zdaňovacích období, ktoré   podľa   zistení   súdu   napokon   vyústili   do   jednotlivých   rozhodnutí   o   daňových povinnostiach   navrhovateľa   za   uvedené   zdaňovacie   obdobia.   V   konkrétnych   daňových konaniach vzťahujúcich sa na navrhovateľom označené zdaňovacie obdobia boli riešené správcom dane aj námietky navrhovateľa ako daňového subjektu, či už hmotnoprávneho alebo   procesnoprávneho   charakteru,   pričom   rozhodnutia   správcu   dane   a   Daňového riaditeľstva SR, ktorými boli tieto konania ukončené sú predmetom súdneho prieskumu. Tieto   skutočnosti   nepochybne   vyplývajú   z   obsahu   spisov   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7 S/106/2007 až 7 S/111/2007 a 6 S 126/2007 až 6 S/132/2207.

Súd dospel k záveru, že za tejto situácie nie je daná zákonná povinnosť odporcu rozhodnúť o podaní navrhovateľa zo dňa 18. 12. 2006 v samostatnom daňovom konaní. Odporca   preto   nebol   nečinný,   ak   o   podaní   navrhovateľa   z   18. 12. 2006   nerozhodol formou rozhodnutia   podľa § 30 zákona   č.   511/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov, ale na podanie   navrhovateľa   reagoval   iba   oznámením   zo   dňa   13. 3. 2007 č. 709/320/9856/2007.

Z   uvedených   dôvodov   súd   podľa   §   250t   ods.   3   O.   s.   p.   návrh   ako   nedôvodný zamietol.»

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   návrhu   zo   7. augusta 2007)   zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd viackrát uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené.   Pretože   namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a   preto   sťažnosť   v tejto   jej   časti   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009