znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 40/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. G., nar...., V., toho času v Ústave na výkon väzby v R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, ako aj v čl. 6 ods. 3   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 2 Tos 41/2007-253 z 18. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2007 doručená sťažnosť (z 25. augusta 2007) I. G., V., v čase podania sťažnosti v Ústave na výkon väzby v R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 41/2007-253 z 18. júla 2007.

Z obsahu sťažnosti a z príloh, ktoré k nej sťažovateľ pripojil, vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením z 18. júla 2007 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   sťažovateľovu   sťažnosť   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 2 T 87/2007-241 z 19. júna 2007. Uvedeným rozhodnutím z 19. júna 2007   zamietol   okresný   súd   sťažovateľovu   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   resp.   o   jej nahradenie písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ namieta, že sa domáhal prepustenia na slobodu poukazujúc okrem iného na   nezákonnosť   väzby   spočívajúcu   v tom,   že   po   zadržaní   orgánmi   Policajného   zboru, vznesení obvinenia a predvedení pred sudcu pre prípravné konanie v súvislosti s návrhom na vzatie do väzby mu nebolo pri vypočutí sudcom okresného súdu pre prípravné konanie konanom 9. marca 2007 umožnené obhajovať sa prostredníctvom obhajcu.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uviedol: „...   Ctený   súd,   do   väzby   som   bol   vzatý uznesením Okresného súdu v Martine dňa 9. 3. 2007 č. k. Tp 15/07-6 a to za podozrenie zo spáchania tr. činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 tr. zák. ako aj prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 a 3 písm. c) tr. zákona. Voči uzneseniu som v zákonnej lehote podal sťažnosť Krajskému súdu   v Žiline,   kde   som   opätovne   poukázal   na   hrubé   porušenie   mojich   zákonných a ústavných práv, pričom som poukázal najmä na neprítomnosť obhajcu na pojednávaní OS v Martine o vzatí do väzby, aj napriek tomu, že v mojom prípade sa jednoznačne jedná o nutnú obhajobu.

(...) Aj napriek tomu, že som na túto závažnú procesnú chybu poukázal, Okresný súd MT ako aj Krajský súd ZA sa tým vôbec nezaoberal a nerešpektuje tým moje právo dané mi Ústavou   SR   ako   aj   znením   zákona.   Súd   zneužíva,   že   nedisponujem   finančnými prostriedkami, som Rómskej národnosti. Žiadam ctený súd, aby napravil pochybenia OS MT a KS v ZA, väzbu zrušil a prepustil ma na slobodu. Zároveň žiadam, ak to bude ctený súd považovať za potrebné, o pridelenie právneho zástupcu, ktorý ma bude zastupovať pri mojej ústavnej sťažnosti.“

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Sťažovateľ tvrdí, že porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4   dohovoru,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c) dohovoru sa krajský súd dopustil tým, že vo svojom uznesení č. k. 2 Tos 41/2007-253 z 18. júla 2007, čo sa týka preskúmania zákonnosti sťažovateľovej väzby, sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o neprítomnosti obhajcu (o neumožnení sťažovateľovi obhajovať sa prostredníctvom   obhajcu)   pri   rozhodovaní   okresného   súdu   9.   marca   2007   o návrhu prokurátora   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby,   aj   napriek   tomu,   že   v trestnom   konaní v sťažovateľovej trestnej veci ide o prípad tzv. povinnej obhajoby.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane v   súlade s konaním ustanoveným zákonom: (...)   zákonné zatknutie   alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne   práva   (...)   obhajovať   sa   osobne   alebo   s   pomocou   obhajcu   podľa   vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

3. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru konštatoval   ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti medzi napádaným väzobným uznesením krajského   súdu   z 18.   júla   2007   a označeným   právom.   Ustanovenie   čl.   6   dohovoru predstavuje z hľadiska jeho výkladu a aplikácie jeden celok. Jeho pôsobnosť sa vzťahuje na konania,   ktorých   predmetom   je   rozhodovanie   o   právach   alebo   záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe (čl.   6   ods.   1   dohovoru).   Procesnoprávne garancie vyplývajúce   z čl.   6   ods.   2 a 3 dohovoru   sa   týkajú   tej   časti   trestného   konania,   ktorej   predmetom   je   rozhodovanie o samotnom   trestnom   obvinení   (o   obžalobe)   osoby,   a nie   sú   priamo   aplikovateľné na konanie   týkajúce   sa   väzby   spadajúce   pod   pôsobnosť   čl.   5   dohovoru   (pozri   tiež II. ÚS 165/02, III. ÚS 227/03).

Vzhľadom na túto skutočnosť odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   pod   zákonom   ustanoveným   spôsobom pozbavenia osobnej slobody (čl. 17 ods. 2 ústavy) treba rozumieť taký postup a rozhodnutia súdov, ktoré rešpektujú ustanovenia Trestného poriadku. Ústava sama odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody.   Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ústavy, a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu (obdobne napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 48/00, II. ÚS 315/06).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona, na ktorú odkazuje čl. 5 ods.   1   písm.   c)   dohovoru   (pozri   pojmy   „v   súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“ a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva primárna. Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako je to v čl. 5, rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43, I. ÚS 382/06) nevynímajúc procesný postup a rozhodnutie súdu rozhodujúceho o vzatí do väzby. Z tohto pohľadu tvoria ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru jeden celok.

Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli slobody pozbavené. Pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená s poukazom na vnútroštátny zákon, ako aj na znenie dohovoru (všeobecné   zásady   v ňom   obsiahnuté   a účel   obmedzení,   ktoré   pripúšťa   čl.   5   ods.   1). V zmysle čl. 5 ods. 4 je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,   ktoré   sú   podstatné   pre   „zákonnosť“   tejto   väzby   v zmysle   dohovoru   (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. novembra 1988, Séria A, č. 154 - B, § 65, alebo III. ÚS 79/02).

Z hľadiska   posúdenia   námietky   sťažovateľa   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu bolo preto podstatné, či ním namietané neumožnenie obhajoby prostredníctvom obhajcu pred sudcom pre prípravné konanie v súvislosti s rozhodovaním o vzatí do väzby mohlo predstavovať   porušenie   vnútroštátneho   právneho   poriadku,   a tým   aj   neústavnosť sťažovateľovej   väzby   a jej   nekonformnosť   s požiadavkou   zákonnosti   vyplývajúcou z čl. 5 dohovoru.

5.   Z príloh,   ktoré   sťažovateľ   pripojil   k svojej   sťažnosti,   ústavný   súd   zistil   tento skutkový stav podstatný pre rozhodnutie vo veci :

Zo zápisnice č. k. Tp 15/07-6 napísanej na okresnom súde 9. marca 2007 o 9.00 h vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   predvedený   pred   sudcu   pre   prípravné   konanie   v súvislosti s návrhom   prokurátora   na   vzatie   do   väzby   v trestnej   veci   vedenej   proti   nemu   (ako obvinenému) pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 v spojení s § 20 Trestného zákona. Po poučení v zmysle ustanovení Trestného poriadku (vrátane § 2 ods. 9, § 33, § 34, § 69, § 80, § 81, § 82, § 121 ods. 2 a 3, § 122 a § 123 Trestného poriadku) a po doručení návrhu prokurátora sťažovateľ uviedol: „...Poučeniu som porozumel. Vypovedať budem. Obhajcu som si nezvolil, ani si ho teraz nevolím, ani nežiadam, aby mi bol ustanovený.“ Následne vypovedal   k predmetu   obvinenia,   k   okolnostiam   týkajúcim   sa   dôvodov   väzby   a zaujal stanovisko   k návrhu   prokurátora.   Po   výsluchu   vyhlásil   sudca   pre   prípravné   konanie uznesenie,   ktorým   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   vzal   sťažovateľa   do   väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby začala plynúť 6. marca 2007 o 20.40 h, keď bol sťažovateľ zadržaný. Po odôvodnení a poučení o možnosti   podať   opravný   prostriedok   sťažovateľ   uviedol: „...   podávam   sťažnosť   voči vyhlásenému   uzneseniu.   Ja   si   obhajcu   sám   nezvolím,   nech   mi   je   ustanovený   súdom.“ Sťažovateľ zápisnicu riadne podpísal, bez vznesenia námietok proti jej obsahu.

Sudca pre prípravné konanie uznesením sp. zn. Tp 15/07 z 9. marca 2007 ustanovil sťažovateľovi podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku za obhajcu JUDr. V. Z., advokáta so sídlom   v M.,   s odôvodnením,   že v zmysle § 37   ods.   1   písm.   a) Trestného   poriadku   ide u obvineného   (v konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľa,   pozn.)   o prípad   povinnej obhajoby v trestnom stíhaní, ktoré sa proti nemu vedie.

V ďalšom   priebehu   trestného   konania   v sťažovateľovej   trestnej   veci   (po   podaní obžaloby 23.   mája 2007)   krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   2 Tos 41/2007-253 z 18. júla 2007 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 87/2007-241 z 19. júna 2007 o zamietnutí sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   resp.   o   jej   nahradenie   písomným   sľubom s odôvodnením, že u sťažovateľa, ktorý je stíhaný pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona a zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 20 Trestného zákona, aj naďalej pretrvávajú dôvody väzby v zmysle § 71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   pričom   vzhľadom   na   osobu   sťažovateľa, v minulosti   opakovane   odsúdeného   pre   majetkovú   i násilnú   trestnú   činnosť,   nepovažuje písomný sľub sťažovateľa ani dohľad probačného a mediačného úradníka za dostatočnú záruku toho, že sťažovateľ nebude v prípade prepustenia na slobodu pokračovať v páchaní či už majetkovej alebo násilnej trestnej činnosti. V tejto súvislosti krajský súd poukázal, že k skutkom, z ktorých je sťažovateľ obvinený, došlo v období od 24. februára 2007 do 27. februára 2007 a 6. marca 2007, teda v dvojročnej skúšobnej dobe určenej sťažovateľovi v súvislosti   s jeho   podmienečným   prepustením   z výkonu   trestu   odňatia   slobody (21. decembra 2006) uloženého rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 133/05 zo 7. marca 2006 pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona.

Uvedené skutkové zistenia potvrdzuje aj obsah spisového materiálu okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa (spisy sp. zn. 2 T 87/07 a sp. zn. Tp 15/07), ktoré si ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal.

6. Podľa § 37 ods. 1 Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak

a)   je   vo   väzbe,   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   alebo   na   pozorovaní v zdravotníckom ústave,

b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená,

c) ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, d) ide o konanie proti mladistvému, e) ide o konanie proti ušlému.

Podľa   odseku   2   uvedeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   musí   mať   obvinený obhajcu   aj   vtedy,   ak   to   považuje súd   a   v   prípravnom   konaní prokurátor   alebo policajt za nevyhnutné   najmä   preto,   že   majú   pochybnosť   o   spôsobilosti   obvineného   náležite   sa obhajovať.

Podľa   §   37   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   musí   mať obhajcu   aj   v   konaní o vydanie do cudziny a v konaní, v ktorom sa rozhoduje o uložení ochranného liečenia s výnimkou protialkoholického liečenia.

Podľa § 37 ods. 4 Trestného poriadku ak ide o prípad podľa odseku 1 písm. c), obvinený   sa   môže   po prvej   porade   s obhajcom   výslovným vyhlásením   vzdať práva   na povinnú   obhajobu.   Toto   vyhlásenie   môže   vziať   späť.   Úkony   vykonané   po   výslovnom vyhlásení o vzdaní sa práva na povinnú obhajobu do späťvzatia tohto vyhlásenia sa nemusia opakovať.

Podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku ak obvinený nemá obhajcu v prípade, v ktorom ho musí mať, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu. Ak v tejto lehote nebude obhajca zvolený, musí mu byť obhajca bez meškania ustanovený. Obhajcu ustanoví v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu.

Podľa   §   40   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinenému,   ktorý   nemá   dostatočné prostriedky   na   úhradu   trov   obhajoby   a   požiada   o   ustanovenie   obhajcu,   je   povinný v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu ustanoviť   obhajcu   z   advokátov   aj   v   prípade,   že   neexistujú   dôvody   povinnej   obhajoby. Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

Z listinných dôkazov, ktoré sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil, ako aj z obsahu vyžiadaného spisového materiálu okresného súdu   vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona a zločin lúpeže   podľa   §   188   ods.   1   Trestného   zákona   v spojení   s   §   20   Trestného   zákona. V sťažovateľovej trestnej veci nejde o konanie o obzvlášť závažnom zločine [§ 11 ods. 3 Trestného zákona v spojení § 37 ods. 1 písm. c ) Trestného poriadku] ani o konanie proti mladistvému [§ 94 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 37 ods. 1 písm. d ) Trestného poriadku].

Sťažovateľ bol po predvedení pred sudcu pre prípravné konanie poučený o svojich právach,   vrátane práva zvoliť si   obhajcu, žiadať,   aby bol   vypočúvaný za   účasti   svojho obhajcu a o práve na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu v zmysle § 34 Trestného poriadku pričom vyhlásil, že si obhajcu nezvolil ani neuplatňuje uvedené právo   a   nežiada,   aby   mu   obhajca   bol   ustanovený.   Následne   vypovedal   k predmetu obvinenia,   k   okolnostiam   týkajúcim   sa   dôvodov   väzby   a zaujal   stanovisko   k návrhu prokurátora. Z obsahu jeho prednesu a vyjadrení zachytených v zápisnici okresného súdu o uvedenom   procesnom   úkone   z 9.   marca   2007   nevyplývajú   skutočnosti   zakladajúce pochybnosť o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať (§ 37 ods. 2 Trestného poriadku). Po   vyhlásení   rozhodnutia   sudcu   pre   prípravné   konanie   o vzatí   do   väzby   podal sťažovateľ sťažnosť uvedúc, že žiada o ustanovenie obhajcu súdom. Sudca pre prípravné konanie uznesením z toho istého dňa ustanovil sťažovateľovi podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku obhajcu konštatujúc, že vzatím do väzby vznikol u sťažovateľa dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Prihliadajúc k týmto skutočnostiam dospel ústavný súd k záveru, že postupom sudcu pre   prípravné   konanie   pri   výsluchu   sťažovateľa   9.   marca   2007   v súvislosti   s návrhom prokurátora   na   jeho   vzatie   do   väzby   nebolo   sťažovateľovi   odňaté   právo   na   obhajobu prostredníctvom   obhajcu.   Naopak,   sťažovateľ   uvedené   právo,   o ktorom   bol   poučený, nevyužil. Bezprostredne po vzniku zákonom ustanovených podmienok povinnej obhajoby podľa   §   37   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   bol   sťažovateľovi   obhajca   ustanovený (uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   sp.   zn.   Tp   15/07   z 9.   marca   2007).   V tejto súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvod   povinnej   obhajoby   podľa   §   37 ods. 1 písm. a)   Trestného   poriadku   vzniká   až   v okamihu   kumulatívneho   splnenia   oboch zákonných podmienok uvedených v označenom ustanovení, ktorými sú vznesenie obvinenia osobe podozrivej zo spáchania trestného činu a obmedzenie osobnej slobody takejto osoby väzbou,   výkonom   trestu   odňatia   slobody   alebo   umiestnením   na   pozorovanie v zdravotníckom   ústave.   V sťažovateľovom   prípade   boli   uvedené   zákonné   podmienky týkajúce sa   dôvodu   povinnej   obhajoby podľa   § 37 ods.   1 písm.   a) Trestného poriadku splnené   až   okamihom   rozhodnutia   sudcu   pre   prípravné   konanie   o vzatí   sťažovateľa do väzby.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by postup sudcu pre   prípravné   konanie   pri   výsluchu   sťažovateľa   9.   marca   2007   v súvislosti   s návrhom prokurátora   na   jeho   vzatie   do   väzby   bol   spôsobilý   vyvolať   porušenie   vnútroštátneho právneho   poriadku,   a tým   aj   neústavnosť   sťažovateľovej   väzby   a jej   nekonformnosť s požiadavkou zákonnosti vyplývajúcou z čl. 17 ods. 2 ústavy a z čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru.

V dôsledku   uvedeného   nemožno   ani   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v súvislosti   s jeho   uznesením   č.   k.   2   Tos   41/2007-253   z 18.   júla   2007   kvalifikovať vo vzťahu k dôvodom, na základe ktorých namietal sťažovateľ v posudzovanom prípade porušenie svojich základných práv a slobôd, ako nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

7. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (o   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu   v konaní pred ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 31. januára 2008