znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 40/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. R., bytom D., M. K., bytom D., R. F., bytom D., J. K., bytom D., I. H., bytom D., J. K., bytom D., M. Č., bytom D., M. G., bytom D., G. G., bytom D., Z. Č., bytom D., I. K., bytom D., D. K., bytom D., E. K., bytom D., E. K., bytom D., K. K., bytom D., O. K., bytom D., Z. K., bytom D., Ľ. T., bytom D., J. K., bytom D., M. H., bytom D., H. R., bytom D., J. L., bytom D., M. G., bytom D.,   R.   G.,   bytom   D.,   a J.   H.,   bytom   D.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   S.   J., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 12 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Mestského zastupiteľstva mesta D. z 5. augusta 2002, ktorým zrušilo svoje uznesenie sp. zn. 251-20/III-2000-MsZ, ktorým bola schválená koncepcia výstavby nízkoštandardného bývania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. R., M. K., R. F., J. K., I. H., J. K., M. Č., M. G., G. G., Z. Č., I. K., D. K., E. K., E. K., K. K., O. K., Z. K., Ľ. T., J. K., M. H., H. R., J. L., M. G., R. G. a J. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. septembra 2002 doručená sťažnosť Ľ. R., bytom D., M. K., bytom D., R. F., bytom D., J. K., bytom D., I. H., bytom D., J. K., bytom D., M. Č., bytom D., M. G., bytom D., G. G., bytom D., Z. Č., bytom D., I. K., bytom D., D. K., bytom D., E. K., bytom D., E. K., bytom D., K. K., bytom D., O. K., bytom D., Z. K., bytom D., Ľ. T., bytom D., J. K., bytom D., M. H., bytom D., H. R., bytom D., J. L., bytom D., M. G., bytom D.,   R.   G.,   bytom   D.,   a J.   H.,   bytom   D.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom   JUDr.   S.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 12 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   uznesením   Mestského   zastupiteľstva   mesta   D.   (ďalej   len   „mestské zastupiteľstvo“) z 5. augusta 2002, ktorým zrušilo svoje uznesenie sp. zn. 251-20/III-2000-MsZ, ktorým bola schválená koncepcia výstavby nízkoštandardného bývania.

Sťažovatelia   uviedli,   že   20.   marca   2002   prijalo   mestské   zastupiteľstvo uznesenie   sp.   zn.   251-20/III-2002-Msz,   ktorým   schválilo   „koncepciu   výstavby nízkoštandardného   bývania   a doporučilo   primátorovi   zaoberať   sa   vypracovaním projektovej   dokumentácie   a zistením   finančných   prostriedkov   za   účelom   tejto výstavby   zo   štátnych   dotácií.   Obyvatelia   obce   po   prijatí   uznesenia   reagovali vytvorením   5-členného   petičného   výboru   a vydaním   petície.   Text   petície   bol sformovaný   nasledovne:   „Nesúhlasím   s výstavbou   bytov   pre   občanov   cigánskej národnosti   na   území   mesta   D.,   nakoľko   hrozí   prílev   neprispôsobivých   občanov cigánskej národnosti z okolia, dokonca aj z iných okresov a krajov“.

Po publikácii a podpise petície obyvateľmi mesta D. 30. júla 2002 odovzdali členovia petičného výboru petíciu mestskému zastupiteľstvu, ktoré ju prejednalo a na zasadnutí   konanom   5.   augusta   2002   rozhodlo   uznesením   tak,   že   predchádzajúce uznesenie sp. zn. 251-20/III-2002-MsZ zrušilo.

Sťažovatelia   uviedli,   že   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990   Zb. o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o obecnom zriadení“) neupravuje možnosť podať žiadny opravný prostriedok proti uzneseniam obecného   zastupiteľstva,   ktorými   rozhoduje   vo   veciach   mimo   rámca   správneho konania.   Z uvedeného   vyplýva,   že   predmetné   uznesenie   mestského   zastupiteľstva prijaté   v súlade   so   zákonom   o obecnom   zriadení   spĺňa   požiadavku   právoplatného rozhodnutia orgánu územnej samosprávy v zmysle čl. 127 ústavy.

V danej veci teda sťažovatelia vyčerpali riadne opravné prostriedky, ktoré im zákon   na   ochranu   ich   práv   poskytuje,   pretože   žiaden   zákon   neupravuje   možnosť uplatnenia či už riadneho, alebo iného opravného prostriedku.

Ústava v čl. 27 ods. 1 obsahuje ústavné právo jednotlivca obracať sa vo veciach verejného   alebo   iného   spoločného   záujmu   na   štátne   orgány   a orgány   územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi, sťažnosťami. Každému zaručuje výkon petičného práva.

Výkon   petičného   práva   sa   uskutočňuje   prostredníctvom   objektívneho   práva, ktoré ustanovuje, že štátny orgán, ktorému sa petícia adresuje, je povinný ju prijať, posúdiť jej obsah a do 30 dní zaujať stanovisko k jej obsahu a spôsobu jej vybavenia.

Mestské   zastupiteľstvo   petíciu   vybavilo   vydaním   uznesenia.   Podľa   názoru sťažovateľov vyvolať právne účinky vyplývajúce z požiadaviek uvedených v petícii môže   iba   taká   petícia,   ktorá   je   plne   v súlade   s ústavou   a zákonom.   Text   petície flagrantným a vulgárnym spôsobom prezentuje diskrimináciu národnostnej menšiny - Rómov (v texte „Cigáni“). Text petície nespĺňa podľa sťažovateľov náležitosti § 3 zákona   č.   85/1990   Zb.   o petičnom   práve   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o petíciách“), z toho dôvodu považujú petíciu za nezákonnú.

Ak   mestské   zastupiteľstvo   pri   rozhodovaní   o vydaní   napadnutého   uznesenia vychádzalo   z petície,   ktorá   obsahovala   vyššie   uvedený   text,   sťažovatelia   sa domnievajú, že podkladom pre rozhodnutie bol nezákonný právny akt, t. j. akt, ktorý nie je v súlade s objektívnym právom.

Vychádzajúc   z uvedeného   možno   konštatovať,   že   obsah   petície   nemohol poskytnúť poslancom mestského zastupiteľstva objektívne informácie v záujme ich kvalifikovaného rozhodnutia o predmetnej veci.

Keďže v texte uznesenia je výslovne uvedený odkaz na petíciu, sťažovatelia sa domnievajú, že medzi petíciou a uznesením je príčinný vzťah.

Poslanci   mestského   zastupiteľstva   mali   ako   orgán   príslušný   na   vybavenie petície prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistili skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi. Túto povinnosť si mestské zastupiteľstvo nesplnilo a na základe nezákonnej petície vydalo napadnuté uznesenie.

Primátor mesta pri podpise uznesenia mohol podľa ustanovenia § 13 ods. 4 zákona   o obecnom   zriadení   pozastaviť   jeho výkon   v prípade,   ak odporuje   zákonu. Primátor túto možnosť taktiež nevyužil.

Slovenská republika prevzala na seba záväzok dodržiavať Rámocvý dohovor na ochranu národnostných menšín publikovaný pod č. 160/1998 Z. z., kde podľa čl. 4 sa zmluvné strany zaväzujú zaručiť osobám patriacim k národnostným menšinám právo rovnosti pred zákonom a rovnakú ochranu zo zákona. V tomto ohľade sa zakazuje akákoľvek diskriminácia založená na príslušnosti k národnostnej menšine.

Z vyššie   uvedeného   je   podľa   názoru   sťažovateľov   zrejmé,   že   vydaním uznesenia, ktoré materiálne vychádzalo z nezákonnej petície, boli porušené základné práva sťažovateľov. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že:

1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 12 ústavy na rovnosť základných práv a slobôd   pre   všetkých   bez   ohľadu   na   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   národný   pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine bolo porušené uznesením mestského zastupiteľstva z 5. augusta 2002.

2. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 33 ústavy na neprípustnosť ujmy za príslušnosť   ku   ktorejkoľvek   národnostnej   menšine   alebo   etnickej   skupine   bolo porušené uznesením mestského zastupiteľstva z 5. augusta 2002.

3. Podľa § 57 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd zrušuje uznesenie mestského zastupiteľstva z 5. augusta 2002.

4. Podľa § 57 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd prikazuje mestskému zastupiteľstvu, aby petíciu občanov preskúmalo v súlade so zákonom o petíciách.

Na výzvu ústavného súdu, aby sťažovatelia doložili, ktoré ich základné práva alebo slobody boli porušené, akým konaním, resp. rozhodnutím, aby uviedli, ktoré rozhodnutie   mestského   zastupiteľstva   dávajú   do   spojitosti   s etnickými   a rasovými motívmi,   a aby   zosúladili   bod   3   a 4   petitu   s platnou   právnou   úpravou,   zástupca sťažovateľov doplnil podanie 10. a 23. decembra 2002. V prvom doplnení predložil upovedomenie   Okresnej   prokuratúry   v Rožňave,   ktorým   prokurátor   podnet sťažovateľov   pre   svoju   vecnú   nepríslušnosť   odložil.   V druhom   doplnení   zástupca sťažovateľov   uviedol,   že   aj   keď   v predmetnom   uznesení   mestského   zastupiteľstva z 20. marca 2002 (251-20/III-2000-MsZ) a ani v uznesení z 5. augusta 2002 neboli sociálne slabší občania vymedzení iným ako sociálnym kritériom, v texte petície, ktorú vzalo do úvahy mestské zastupiteľstvo, bola uvedená príslušnosť k rómskej (v texte „cigánskej“) národnosti.

Tým, že v texte petície bola ako dôvod nesúhlasu občanov uvedená príslušnosť k rómskej národnosti, došlo k obmedzeniu práva príslušníkov rómskej národnosti na výstavbu   bytov   pre   ich   národnosť,   resp.   rasu.   Tým   nebola   splnená   podmienka ustanovená § 1 ods. 3 zákona o petíciách, a preto jej mestské zastupiteľstvo nemalo vyhovieť.   Keďže   mestské   zastupiteľstvo   petícii   vyhovelo   v plnom   rozsahu, akceptovalo aj text petície. V súlade s výzvou upravil zástupca sťažovateľov aj petit v bode 3 a 4, keď žiadal, aby ústavný súd:

3. Podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zrušil uznesenie mestského zastupiteľstva z 5. augusta 2002.

4. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil petíciu mestskému zastupiteľstvu   na   vybavenie   a prikázal   mu,   aby   petíciu   občanov   vedenú   pod   č.  ... preskúmal v súlade so zákonom o petíciách.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   12   a čl.   33   ústavy   uznesením   mestského zastupiteľstva z 5. augusta 2002.

Podľa   čl.   12   ods.   2 ústavy   základné   práva   a slobody   sa   zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa   čl.   33   ústavy   príslušnosť   ku   ktorejkoľvek   národnej   menšine   alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 9/00 zaujal názor, že medzi základné úlohy   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a faktických   garancií   uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. V prípade, ak je rozhodnutie o uplatnení alebo ochrane základného práva alebo slobody občana potrebné uskutočniť v rámci, resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha   štátu   spočíva   v zabezpečení   existencie   a právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných   (na   nediskriminačnom   základe)   každému   z nositeľov   základných   práv a slobôd. Ďalším kritériom kladeným na takéto konanie je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom   zabezpečoval   reálny   (a nie   iba   fiktívny)   výkon,   resp.   ochrana niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov. Takéto konanie vytvárajúce nevyhnutné procesné úkony záruky reálneho uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov treba (a z toho dôvodu) považovať za ich neoddeliteľnú súčasť.

Sťažovatelia   odôvodňujú   sťažnosť   tým,   že   uznesenie   z 5.   augusta   2002   je neústavné a je porušením čl. 12 a čl. 33 ústavy.

Napriek výzve ústavného súdu neuviedli žiadne základné právo alebo slobodu, ktoré malo byť v tejto súvislosti porušené.

Čl. 12 ods. 2 ústavy nielen z hľadiska systematiky druhej hlavy ústavy (ktorá v tejto   časti   uvádza   základné   práva   a slobody)   patrí   do   všeobecnej   časti   ústavnej regulácie   základných   práv   a slobôd,   a tým   sa   týka   každého   základného   práva a slobody   (upraveného   II.   hlavou   ústavy),   ale   aj   z hľadiska   svojho   obsahu   je všeobecným   pravidlom   o rovnosti,   je   ústavným   princípom,   zásadou   rovnosti.   Vo svojej podstate formuluje rovnosť všetkých ľudí pred zákonom.

Ústavný   súd   už   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   59/97   zaujal   stanovisko,   že   zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených   práv   človeka   a majú   univerzálny   charakter.   Preto   ich   treba   vykladať a chápať   výlučne   ako   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov.   Vzhľadom   na   tieto   znaky nemôže   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení   v individuálnych záležitostiach.

V inom   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   34/96   ústavný   súd   uviedol, že ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 a 4 a čl. 35 ústavy všeobecne vylučujú aj diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby. Ich aplikácia však nie je možná bez konkrétneho   vyjadrenia   dopadu   diskriminujúceho   postupu   štátneho   orgánu   alebo orgánu   štátnej   správy   na   základné   právo   alebo   slobodu   fyzickej   alebo   právnickej osoby. Takýto prístup možno vzťahovať aj na článok 33 ústavy, obsahom ktorého je zabrániť   akejkoľvek   ujme   (diskriminácii   či   perzekúcii)   v priamej   nadväznosti   na príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine.

Ústava   adresuje   tento princíp   orgánu   štátnej   moci   vo   všeobecnosti,   teda   jej všetkým nositeľom, t. j. moci zákonodarnej, výkonnej aj súdnej.

Z podania nie je zrejmé, ktoré konkrétne základné právo alebo sloboda občana, ktorý zároveň patrí k rómskemu etniku, bolo porušené.

Neexistuje   právo   občana   zároveň   príslušníka   minority   požívajúce   ochranu ústavou,   ktorému   by   zodpovedala   povinnosť   obce   vykonať   nejakú   rozhodovaciu činnosť, t. j. činnosť v určitej veci, napríklad výstavbu nízkoštandardných bytov.

Ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach rozviedol otázku miestnej samosprávy, jej kompetencie a rozhodovacej činnosti samosprávnych orgánov.

K povahe   uznesenia   mestského   zastupiteľstva   je   potrebné   uviesť, že sťažovatelia sa dopustili viacerých nepresností. Uznesenie z 5. augusta 2002 nie je individuálnym   právnym   aktom,   preto   nemožno   hovoriť   o jeho   právoplatnosti (právoplatnosť je spolu s účinnosťou a vykonateľnosťou formou časovej pôsobnosti individuálneho právneho aktu), ale len o jeho platnosti (aj zákon o obecnom zriadení v ustanovení § 13 ods. 7 používa pojem „platnosť“).

Na   ďalšom   mieste   (str.   3   tretí   odsek)   sťažovatelia   uvádzajú,   že   uznesenie vydalo mestské zastupiteľstvo ako štátny orgán územnej samosprávy, teda ako orgán verejnej   mimoštátnej   moci   konalo   vo   veciach   nakladania   so   svojimi   finančnými prostriedkami s cieľom zabezpečiť sociálne potreby obce a jej občanov. Sťažovatelia mylne (str. 3 posledný odsek) uvádzajú, že petícia je (nezákonným) právnym aktom.

Petícia   svojou   povahou   nie   je   právnym   aktom,   pretože   právne   akty   sú normatívne   (právne   normy)   a individuálne   (rozhodnutia   v konkrétnych   veciach). Petícia nemá vlastnosti ani jednej z oboch foriem právneho aktu.

K otázke obsahu petičného práva zaujal stanovisko ústavný súd vo veci sp. zn. I.   ÚS   38/95,   z ktorého   vyplýva,   že   toto   právo   sa   realizuje   prostredníctvom objektívneho práva, ktoré zaručuje právo občanov obracať sa vo veciach verejného a iného   spoločenského   záujmu   na   štátne   orgány   a orgány   územnej   samosprávy   so žiadosťami,   návrhmi   a sťažnosťami   (čl.   27   ods.   1   ústavy,   §   1   ods.   1   zákona o petíciách);   že   sa   ukladá,   aby   občan   k podpisu   pod   petíciu   uviedol   svoje   meno, priezvisko a bydlisko (§ 4 ods. 1 zákona o petíciách) a aby štátne orgány upravili spôsob prijímania, prerokúvania a vybavovania petícií im adresovaných vo svojich rokovacích poriadkoch alebo obdobných predpisoch (§ 7 ods. 7 citovaného zákona).

Subjektívne petičné právo v spornej veci   na základe objektívneho petičného práva predstavujú tieto ústavou zaručené možnosti:

- obracať sa vo veciach verejného a iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami (čl. 27 ods. 1 ústavy, § 1 ods. 1 zákona o petíciách),

- vytvoriť petičný výbor (§ 3 ods. 1 citovaného zákona),

-   vyzvať   spôsobom,   ktorý   neodporuje   zákonu,   iných   občanov,   aby   petíciu svojím podpisom podporili (§ 4 ods. 1 citovaného zákona),

- zhromažďovať podpisy na mieste prístupnom verejnosti (§ 4 ods. 4 citovaného zákona),

-   oboznamovať   sa   riadne   s obsahom   petície   a podpisovať   ju   (§   4   ods.   1 citovaného zákona),

- poznať meno, priezvisko a bydlisko toho, kto petíciu zostavil, alebo meno, priezvisko   a bydlisko   toho, kto   je oprávnený členov petičného   výboru   v tejto   veci zastupovať (§ 4 ods. 4 citovaného zákona).

Súčasťou objektívneho i subjektívneho petičného práva nie je však povinnosť štátneho orgánu petícii vyhovieť bez ohľadu na konkrétne okolnosti a povahu verejnej veci,   o ktorej   sa   v petícii   pojednáva.   Ani   ústava,   a tým   menej   zákon   o peticiách, neobsahujú konkrétne záruky priaznivého alebo dôsledky nepriaznivého „vybavenia“ petície.

Z práva podať petíciu nemožno odvodzovať subjektívne právo na to, aby jej bolo obsahovo vyhovené.

Z citovanej právnej úpravy iba vyplýva povinnosť nebrániť podaniu petície, t. j. povinnosť prijať ju.

Napadnuté   uznesenie   mestského   zastupiteľstva   je   jeho   organizačným rozhodnutím.   Obecné   zastupiteľstvo   rozhoduje   o základných   otázkach   života   obce (§ 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení), do jeho právomoci patrí aj určovanie zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce (§ 11 ods. 4 písm. a) citovaného zákona), ako aj schvaľovanie koncepcií rozvoja jednotlivých oblastí života obce (§ 11 ods. 4 písm. c) citovaného zákona).

Hlavným   argumentom   namietanej   neústavnosti   uznesenia   z 5.   augusta   2002 je to, že podkladom pre zrušenie uznesenia bola petícia občanov, ktorá podľa názoru sťažovateľov je porušením čl. 12 a čl. 33 ústavy.

Mestské   zastupiteľstvo   zrušilo   pôvodné   uznesenie   po   prejednaní   petície občanov z 30. júla 2002 a na jej základe a po zistení skutkového stavu (aj keď ako sa uvádza   v zrušujúcom   uznesení,   bolo   pôvodné   uznesenie   mestského   zastupiteľstva „v súlade s právnymi predpismi“). Je potrebné zdôrazniť, že v zrušujúcom uznesení bolo zároveň uložené komisiám mestského zastupiteľstva „spracovať návrh riešenia existencie   neprispôsobivých   občanov   v meste   D.   a následne   prejednať   v orgánoch mesta a na verejnom zhromaždení občanov“ v termíne do novembra 2002.

Zrušujúce uznesenie teda uznalo spoločenský dopad svojho pôvodného zámeru povoliť výstavbu nízkoštandardných bytov a uznalo verejný záujem na zrušení takejto formy riešenia problému, a preto zároveň uložilo komisiám mestského zastupiteľstva spracovať nový, iný návrh riešenia existencie neprispôsobivých občanov v meste D.

Ústavný   súd   podľa   ustanovení   §   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   má kompetencie aj na zrušovanie rozhodnutí orgánov verejnej moci a aj možnosť prikázať im, aby odstránili porušovanie základných práv a slobôd, nemá však kompetenciu, aby prikázal takémuto orgánu, aby realizoval koncepciu výstavby nízkoštandardných bytov, ktorá sa sťažovateľom vidí pre nich ako priaznivá.

Realizácia základných práv a slobôd jednej skupiny občanov mesta D. nesmie viesť ku diskriminácii ostatných občanov tohto mesta.

Sťažovatelia napriek výzve neoznačili žiadne základné práva ani slobody, ktoré by uznesením mestského zastupiteľstva z 5. augusta 2002 boli dotknuté.

Z predložených uznesení je zrejmé, že nezakladajú žiadne práva a povinnosti pre   občanov   obce,   ukladajú   len   iným   orgánom   obce   pripraviť   koncepciu   bývania v obci.

Ústavný   príkaz   rovnosti   v právach   a povinnostiach   nemohol   byť   v tomto prípade aplikovaný, a tým ani porušený, keďže žiadne práva ani povinnosti uložené neboli. Citované uznesenie nezakladá ani legitímnu nádej pre občanov na získanie bytu, pretože pojednáva len o príprave koncepcie bývania. Z týchto dôvodov, keďže uznesenie nezakladá práva ani povinnosti pre občanov mesta D., nemožno skúmať, či má alebo nemá diskriminačný charakter, ktorý by poškodil skupinu občanov mesta.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že   ak navrhovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietne   také   porušenie   práva   alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (II. ÚS 70/99 a iné).

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003