znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 4/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti K. J., zastúpenej obchodnou spoločnosťou STANO a partneri s. r. o., Námestie 1. mája   16,   Bratislava,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Peter   Stano,   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 507/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 507/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   507/2008 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. J. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 200 € (slovom tisícdvesto eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť K. J. trovy právneho zastúpenia v sume   331,13   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a   trinásť   centov)   na účet   jej   právneho zástupcu advokáta JUDr. Petra Stana, STANO a partneri s. r. o., Námestie 1. mája 16, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   4/2014-13 z 15. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. J., (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 507/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Dňa 1. 7. 2008 podala sťažovateľka na Okresný súd Piešťany návrh na zrušenie a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom manželstvo sťažovateľky zaniklo rozsudkom Okresného súdu Piešťany o rozvode to dňa 10. 3. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20. 5. 2008.

Na základe uvedeného návrhu si súd vyžiadal od žalovaného, pána M. J., vyjadrenie k predmetu sporu,   ktoré bolo súdu   doručené dňa 15.   4.   2011 (neodôvodnené prieťahy v konaní takmer 3 roky).

Dňa 6. 6. 2011 sa konalo vo veci prvé pojednávanie. Následne bola dňa 8. 9. 2011 doručená   sťažovateľke   výzva,   v   ktorej   Okresný   súd   Piešťany   žiadal   sťažovateľku o upresnenie údajov k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území K., na ktorú mu sťažovateľka dňa 22. 9. 2011 odpovedala.

Okresný súd na to následne (s prieťahom viac ako 5 mesiacov) uznesením zo dňa 10. 3.   2012   ustanovil   v   konaní   znalca   v   odbore   stavebníctvo,   odvetvie   odhad   hodnoty nehnuteľností.

Voči tomuto uneseniu sa sťažovateľka následne dňa 5. 4. 2012, v časti zaplatenia zálohu   na   znalecké   dokazovanie,   odvolala   a   žiadala   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov/trov   dokazovania,   nakoľko   sa   nachádza   vo   veľmi   zlej   finančnej   situácii a zaplatenie súdneho poplatku by veľmi sťažilo jej životné podmienky.

Následne súd v oznámení zo dňa 2. 7. 2012 (prieťahy takmer 3 mesiace) vyzval sťažovateľku, aby vyplnila a obratom zaslala Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka alebo aby mu v lehote 15 dní od doručenia oznámenia predložila rozhodnutie o hmotnej núdzi. Potom, čo sťažovateľka zaslala súdu požadované doklady súd ďalších 7 mesiacov nekonal, v dôsledku čoho sťažovateľka dňa 24. 1. 2013 požiadala súd, aby vo veci konal a rozhodol, nakoľko je sťažovateľka matkou 4 deti a prostriedky získané z vyporiadania BSM potrebuje na zabezpečenie ich každodenného života, pretože výživné ktoré je otec ich deti – M. J. povinný platiť je na všetky 4 deti spolu iba 200,- EUR mesačne, a ktoré i tak platí povinný nepravidelne, čo bolo zároveň príčinou vedenia exekučného konania voči jeho osobe v marci 2010.

Na základe uvedeného možno vidieť, že súdne konanie o zrušení a vyporiadaní BSM medzí sťažovateľkou a jej bývalým manželom trvá už takmer 5 rokov, z čoho takmer 4 roky predstavujú neoprávnené prieťahy v konaní zapríčinené nečinnosťou zo strany Okresného súdu Piešťany.

Ako je možné vidieť, z konania sťažovateľky nemožno usúdiť žiadne spolupôsobenie na prieťahoch pretože by to bolo jednak proti jej záujmom, a rovnako i proti záujmom jej detí o ktoré sa stará. Z tohto dôvodu boli všetky úkony na strane sťažovateľky doručené súdu   v   primeranej   lehote,   a   prieťahy   v   konaní   tak   jednoznačne   vznikli   v   prvom   rade na strane súdu, a v druhom rade na strane žalovaného (bývalého manžela sťažovateľky). Treba uviesť,   že sťažovateľka žije na hranici chudoby so svojimi štyrmi deťmi,   pričom bývalý manžel pravidelne neplatí ani vyrubené výživné o čom svedčí upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 19. 3. 2010 EX 47/09. Žalovaný nerušene užíva jediný majetok, ktorý sťažovateľka vlastní spolu so žalovaným, pričom sama býva v provizóriu. Sťažovateľka si musí privyrábať, aj napriek vážnym zdravotným problémom.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti prijal takéto rozhodnutie: „Okresný súd Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/507/200S porušil základné právo sťažovateľky, pani K. J., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Okresný   súd   Piešťany   je   povinný   vo   veci   konať a rozhodnúť do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Piešťany   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR do 7 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Piešťany je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v súvislosti s týmto konaním.“

Podaním zo 7. novembra 2013 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky na odstránenie nedostatkov podania. Doplnenie ústavnej sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 9. decembra 2013.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 71/14 doručeným ústavnému   súdu   20.   marca   2014   vyjadril   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou. V úvode   vyjadrenia   okresný   súd   uviedol   chronologický   prehľad   vykonaných   úkonov v prerokovávanej   veci.   V   závere   vyjadrenia   predsedníčka   okresného   súdu   k   sťažnosti dodala:

„Vo vzťahu ku konaniu na Okresnom súde Piešťany uvádzam, že sudcovia podľa možnosti vo veci konali s ohľadom na zaťaženosť, aká je vo všetkých senátoch tunajšieho súdu, preto ani zo strany vedenia súdu nemohlo byť zabezpečené, aby boli nejaké veci prerozdelené z dôvodu nerovnomernej zaťaženosti v senátoch. Okrem toho treba poukázať, že všetci sudcovia tunajšieho súdu vybavujú v registroch C, Cb a P viac ako 500 vecí v senáte, čo im objektívne neumožňuje vo všetkých veciach konať plynulo a bez prieťahov. Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by sami disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní. Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov, kde s účinnosťou od 1. 5. 2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd naďalej dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace k územnému obvodu okresu Hlohovec.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania   o   prijatej   sťažnosti.   Sťažovateľka   v   odpovedi   na   výzvu   ústavného   súdu prostredníctvom   svojho   advokáta   uviedla,   že „netrváme   na   ústnom   pojednávaní   a súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 507/2008.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu.“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku.

1.   Predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie   okresného   súdu   o   návrhu sťažovateľky, ktorá sa domáha zrušenia a vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.   Ide   o   konanie,   ktoré   nie   je   právne   zložité,   a   uplatňovanie   právnej   úpravy zakotvenej v Občianskom zákonníku je stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania takých majetkových sporov.   Ústavný   súd   uznáva,   že   takéto   spory   môžu   byť   svojou   povahou   náročnejšie na dokazovanie (aj vzhľadom na znalecké dokazovanie), pretože sa spravidla nielen zisťuje okruh vecí patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, ale aj ich hodnota ku dňu zániku a vyžaduje sa aj zohľadnenie viacerých skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Samotnú možnú faktickú zložitosť však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Napriek tomu, že ústavný súd konštatuje sťažovateľkin   aktívny   prístup   k   súdnemu   konaniu   a   záujem   oň   (sťažovateľka   urgovala konanie vo veci listom z 23. júna 2010 a zo 7. februára 2011 a 25. januára 2013 adresovala okresnému súdu „zdvorilú žiadosť“ o konanie), nepodanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bráni konštatovaniu, že jej správanie bolo primerane súčinnostné   a   aktívne.   Ústavný   súd   má   dôvod   predpokladať,   že   podanie   sťažnosti   na prieťahy v konaní na okresnom súde ešte pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy by viedlo k urýchleniu rozhodnutia veci, a teda by už nebolo potrebné obrátiť sa na ústavný súd. Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   (II.   ÚS   26/95).   Sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podala sťažovateľka na okresný súd až po podaní sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (29. novembra 2013). Predsedníčka okresného súdu v upovedomení o spôsobe vybavenia sťažnosti sp. zn. Spr. 205/11 z 23. decembra 2013 posúdila sťažnosť ako dôvodnú a vyjadrila sa, že bude vykonávať dohľad nad plynulosťou konania vo veci tak, aby v danom konaní nedochádzalo k zbytočným prieťahom.

3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.

Preskúmaním spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 507/2008 ústavný súd zistil, že návrh sťažovateľky   na   zrušenie   a vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   bol doručený okresnému súdu 7. júla 2008. Okresný súd ju 28. apríla 2009 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku (sťažovateľka zaplatila súdny poplatok 21. mája 2009).

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 6. júna 2011 po takmer troch rokoch od doručenia návrhu okresnému súdu, pričom návrh s výzvou na vyjadrenie dal okresný súd doručiť odporcovi až 18. marca 2011. Okresný súd na uvedenom pojednávaní rozhodol o nariadení znaleckého dokazovania a odročil pojednávanie na neurčito s tým, že účastníci predložia   doklady   k svojim   majetkovým   pomerom   (účastníci   ich   doručili   9.   a   21.   júna 2011).   Od   tohto   obdobia   až   do   predloženia   spisu   znalkyni   vykonával   okresný   súd jednoduché   úkony   –   vyzýval   právneho   zástupcu   navrhovateľky   na   spresnenie   údajov týkajúcich   sa   nehnuteľností,   vypracoval   uznesenie   o   ustanovení   znalca,   vyzýval   na zaplatenie súdneho poplatku. Uznesenie o ustanovení znalca spolu s povinnosťou zložiť preddavok   na znalecké dokazovanie bolo   okresným   súdom   vydané   až 10.   marca 2012. Na základe   odvolania   sťažovateľky   proti   uzneseniu   o   zaplatení   preddavku   na   znalecké dokazovanie a jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov z 13. apríla 2012 rozhodoval okresný súd o uvedenom   návrhu. Oslobodenie od súdnych   poplatkov jej bolo priznané uznesením z 5. augusta 2013, teda viac ako po jednom roku od sťažovateľkinej žiadosti. Uvedeným uznesením súd zároveň rozhodol o zmene časti výroku uznesenia o ustanovení znalkyne, keďže ustanovená znalkyňa listom z 3. apríla 2012 okresnému súdu oznámila, že v časti nehnuteľnosti mimo zastavaného územia nemôže podať znalecký posudok. Spis bol predložený znalkyni na vypracovanie znaleckého posudku až 19. decembra 2013. Znalecký posudok   bol   znalkyňou   vypracovaný   a   doručený   okresnému   súdu   spolu   so   spisom 11. marca 2014.

V   priebehu   viac   ako   päťročného   konania   zistil   ústavný   súd   niekoľko   období nečinnosti   súdu.   Prvé   výrazné   obdobie   nečinnosti   trvalo   takmer   tri   roky   (2   roky a 11 mesiacov), a to od podania návrhu až po prvé pojednávanie, ďalšie od 3. apríla 2012 do 8. augusta 2013 (jeden rok a 4 mesiace), resp. v konaní sa vyskytli aj kratšie obdobia nečinnosti.   Počas   týchto   období   okresný   súd   sporadicky   vykonával   jednoduché   úkony (napr. zaslanie návrhu na vyjadrenie, zaslanie tlačiva na dokladovanie pomerov účastníkov). V súvislosti s nimi ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že závažnosť doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony (napr. III. ÚS 101/01, IV. ÚS 43/06).

Ústavný súd zároveň poukazuje na neefektívny postup okresného súdu v procese ustanovovania súdneho znalca, v dôsledku ktorého musel viac ako po jednom roku a piatich mesiacoch meniť svoje uznesenie o ustanovení znalca, čím tiež spôsobil zbytočný prieťah v konaní.

Ústavný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania a na zistený neefektívny postup okresného súdu dospel k záveru, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 507/2008 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení označených práv sťažovateľky v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   žiadala   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume   7   000   €.   Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia odôvodnil jej právny zástupca takto:

„Sťažovateľka sa sama stará o 4 deti, pričom od ich otca dostávala nepravidelne 200,- € mesačne. Sťažovateľka býva v sociálnom byte poskytnutom obecným úradom. Sama sťažovateľka musí vykonávať dve povolania, pričom vo svojom riadnom pracovnom pomere poberá   minimálnu   mzdu.   Preto   je   nútená   privyrábať   si   prípravou   cukroviniek   (torty) po nociach. Nie nepodstatná skutočnosť je samotný zdravotný stav sťažovateľky. Finančné zadosťučinenie sme navrhli vo výške 7.000 €, čo predstavuje cca 150 € mesačne za obdobie 4 rokov. Ide o súčet nákladov na bývanie za mesiac, ktorú musí sťažovateľka mesačne vynakladať na nájom po dobou 4 rokov, pričom konanie trvá už piaty rok.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky   považuje za   primerané v   sume 1 200 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

III.

  Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania za dva úkony právnej služby v   sume   588,36   €   vypočítaných   podľa   §   10   ods.   1   a   §   15   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie   a   príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b), a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 € zvýšenú o 20 % DPH, čo v súlade s § 36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   považuje   za   účelne   vynaložené   trovy   konania, t. j. spolu 331,13 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014