znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 4/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 13444/2012, sp. zn. Rvp 13445/2012, sp. zn. Rvp 13446/2012, sp. zn. Rvp 13447/2012, sp. zn. Rvp 13448/2012 a sp. zn. Rvp 13449/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Galanta   sp.   zn.   5   Er 800/2008   z   24.   januára   2012,   sp.   zn.   8   Er   322/2009   z 24.   januára   2012,   sp.   zn.   8   Er 595/2010   z   24.   januára   2012,   sp.   zn.   8   Er   713/2008   z 24. januára   2012,   sp.   zn.   8 Er 1049/2009 z 24. januára 2012 a sp. zn. 25 Er 281/2012 z 2. augusta 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13444/2012, sp. zn. Rvp 13445/2012,   sp.   zn.   Rvp   13446/2012,   sp.   zn.   Rvp   13447/2012, sp. zn. Rvp 13448/2012 a sp. zn. Rvp 13449/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 4/2013.

2. Sťažnosti JUDr. R. K.   o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra 2012   doručené   sťažnosti   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vedené   pod   sp. zn. Rvp 13444/2012, sp. zn. Rvp 13445/2012, sp. zn. Rvp 13446/2012, sp. zn. Rvp 13447/2012, sp. zn. Rvp 13448/2012 a sp. zn. Rvp 13449/2012, ktorými namietal porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného   súdu   Galanta (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   5   Er   800/2008 z 24. januára   2012,   sp.   zn.   8   Er   322/2009   z   24.   januára   2012,   sp.   zn.   8   Er   595/2010 z 24. januára   2012,   sp.   zn.   8   Er   713/2008   z   24.   januára   2012,   sp. zn.   8   Er   1049/2009 z 24. januára 2012 a sp. zn. 25 Er 281/2012 z 2. augusta 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) a jeho postupom v týchto konaniach.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna   2007.   Okresný   súd   napadnutými   rozhodnutiami   rozhodol   o jeho   vylúčení   z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím mal zasiahnuť do ním označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a mal porušiť aj označený článok ústavy; sťažovateľ preto   navrhol   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   zrušiť,   vec   mu   vrátiť   na   ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva   podľa   dodatkového   protokolu   a   označeného   článku   ústavy   došlo   aj   napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.

1.   Podľa   §   31   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 13444/2012,   sp.   zn.   Rvp   13445/2012,   sp.   zn.   Rvp   13446/2012, sp. zn. Rvp 13447/2012, sp. zn. Rvp 13448/2012 a sp. zn. Rvp 13449/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľ aj napriek skutočnosti, že mu musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných sťažnostiach sťažovateľa.   Vyvstáva   preto   otázka,   aký   význam   a   efektivitu   má   uvedený   postup pre sťažovateľa.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   ani   podľa   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nie   je   bezpodmienečne   nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny   prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

Keďže ide o sťažnosti v podstate identické (skutkové a právne okolnosti), ktoré už ústavný   súd   riešil,   ústavný   súd   odkazujúc   v   podrobnostiach   na   rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 478/2011,   sp.   zn.   III.   ÚS   151/2012,   sp.   zn.   III.   ÚS   211/2012, sp. zn. III. ÚS 363/2012 a sp. zn. III. ÚS 494/2012 opätovne dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto z tohto dôvodu sťažnosti sťažovateľa odmietol (bod 2 výroku).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti   konania,   sťažovateľa   dôrazne   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú mu známe z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa obdobných vecí sťažovateľa, môže ústavný súd využiť   možnosť   vyplývajúcu   z   §   25   ods.   2   poslednej   vety   zákona   o   ústavnom   súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

Navyše   sťažovateľ   opakovane   doručil   ústavnému   súdu   svoje   podania,   ktoré neobsahujú   povinné   zákonné   náležitosti   sťažnosti   a   ani   v   tomto   prípade   k   sťažnosti nepripojil ako dôkaz namietané rozhodnutia (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), čo je samo   osebe   dôvodom   na   odmietnutie   jeho   sťažností   aj   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013