znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 4/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   januára   2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. P., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 49 ods. 1 a 3 Charty základných práv Európskej   únie   rozsudkom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   sp. zn. 2 T 90/2009   z 19. marca 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To 77/2010 z 30. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2010   (po   doplnení   6.   decembra   2010)   doručená   sťažnosť   E.   P.,   L.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného   porušenia   čl.   49   a   čl.   50   ods.   6   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), čl. 39 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 49 ods.   1   a   3   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   rozsudkom Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 2 T 90/2009 z 19. marca 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 77/2010 z 30. septembra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «...   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Liptovský   Mikuláš   podal   na   sťažovateľku obžalobu za trestný čin nezaplatenia dane podľa § 148b ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006.

Následne, Okresný súd Liptovský Mikuláš na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.03.2010 uznal sťažovateľku za vinnú, že spáchala trestný čin nezaplatenia dane podľa ustanovenia § 278 ods. 1 Trestného zákona účinného od 01.01.2006.

Vtedajšia   obhajkyňa   sťažovateľky   podala   odvolanie   proti   tomuto   rozsudku,   na prejednanie ktorého Krajský súd v Žiline nariadil verejné zasadnutie, ktoré sa konalo dňa 15.07.2010.   Na   tomto   verejnom   zasadnutí   obhajca   sťažovateľky   poukázal,   že   súd nepostupuje v súlade s čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, teda že podmienky vzniku a zániku trestnej zodpovednosti nesprávne Okresný súd v Liptovskom Mikuláši posudzoval podľa Trestného zákona účinného od 01.01.2006, ktorý má síce pre tento skutok ukladá nižšie tresty, ale podmienky zániku trestnej zodpovednosti sú podľa zákona účinného v čase spáchania   skutku   priaznivejšie,   keď   podľa   §   65   Trestného   zákona   účinného   v   čase spáchania skutku „Trestnosť činu, ktorý bol v čase spáchania pre spoločnosť nebezpečný, zaniká,   ak   vzhľadom   na   zmenu   situácie   alebo   vzhľadom   na   osobu   páchateľa   zanikla nebezpečnosť trestného činu pre spoločnosť“.

Sťažovateľka   podala   na   seba   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   ešte   podľa   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorý Krajský súd v Banskej   Bystrici   č.   k.   55   K   125/2005   z   09.05.2010   zamietol.   Toto   uznesenie   bolo publikované dňa 15.05.2007 v Obchodnom vestníku.

V   zmysle   ustanovenia   §   65a   ods.   2   písm.   c)   v   spojení   s   §   65a   ods.   4   zákona č. 511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   platného   v   čase   zamietnutia   návrhu   na vyhlásenie konkurzu „Správca dane z vlastného podnetu odpíše daňovú pohľadávku voči dlžníkovi alebo jej časť na základe právoplatného uznesenia súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie   konkurzu   pre   nedostatok   majetku.   Odpísaním   daňovej   pohľadávky   daňový nedoplatok zaniká.“

Tieto skutočnosti si zisťoval aj samotný Krajský súd v Žiline, keď na ten účel odročil verejné zasadnutie na neurčito. Bol zisťovaný deň právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici ako aj vyzvaný Daňový úrad Liptovský Mikuláš na uvedenie informácie, aký je dlh sťažovateľky na dani z pridanej hodnoty.

Ďalšou   argumentáciou   prednesenou   na   Krajskom   súde   v   Žiline   na   verejnom zasadnutí konanom dňa 15.07.2010 bolo, že toto konanie sťažovateľky nemôže byť trestným činom nezaplatenia dane, ale ak, tak trestným činom neodvedenia dane....

Takýto záver Okresného súdu Liptovský Mikuláš je nielen, že nesprávny, keďže ani zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a ani zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   takúto   povinnosť   platcovi   DPH   neukladajú,   ale   ak   by   to   tak   podľa legislatívy platnej v čase spáchania skutku bolo, mala byť sťažovateľka trestne stíhaná pre trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa ustanovenia § 148a Trestného zákona účinného   v   čase   spáchania   skutku   resp.   podľa   ustanovenia   §   277   Trestného   zákona účinného v čase rozhodovania.

Dňa 30.09.2010 bolo vykonané verejné zasadnutie Krajského súdu v Žiline, ktorý odvolanie zamietol. Krajský súd v Žiline vôbec neprihliadol na tú skutočnosť, že v dôsledku zániku daňového dlhu nebezpečnosť činu pre spoločnosť zanikla. Krajský súd v Žiline prijal záver uvedený na str. 3, 4 uznesenia, že trestnosť skutku nezanikla, pretože sťažovateľka daň neuhradila. Krajský súd v Žiline však opomenul tú skutočnosť, že ak daňová povinnosť zanikla, nie je možné daň zaplatiť, preto Krajský súd v Žiline neoprávnene prijal záver, že trestnosť   nezanikla,   keďže   sťažovateľka   doposiaľ   neuhradila   dlh   na   dani   z   pridanej hodnoty. Tento dlh na základe ustanovenia § 65a ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení platnom v čase právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zanikol. Trestný zákon platný v čase spáchania skutku v ustanovení § 65 nijakým spôsobom   nerozlišoval,   na   základe   akej   skutočnosti   zaniká   nebezpečnosť   činu   pre spoločnosť. Ak teda Krajský súd v Žiline prijal záver, že zánik daňového dlhu v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu nespadá pod kategóriu „zmena situácie“ alebo „osoba páchateľa“, odmietol aplikovať miernejší zákon.

Ak by, naopak, tento záver Okresný súd Liptovský Mikuláš a Krajský súd v Žiline prijali, museli by aplikovať ustanovenie § 65 Trestného zákona platného v čase spáchania skutku a sťažovateľku oslobodiť spod obžaloby.

Právny zástupca sťažovateľky zároveň poukazuje na to, že v celom trestnom konaní bolo preukázané, že vo všetkých veciach konal manžel sťažovateľky, teda súd nepreukázal sťažovateľke priamy ani nepriamy úmysel spáchať trestný čin nezaplatenia dane.

Keďže   trestný   čin   nezaplatenia   dane   možno   spáchať   iba   úmyselne,   osoba,   ktorá konala prostredníctvom svojho zástupcu, nemôže byť trestne zodpovedná za následky, ktoré vyvolal jej zástupca....

Napádané   rozhodnutia   súdov   sú   však   taktiež   v   rozpore   s čl.   49   ods.   1   Chartou základných   práv   Európskej   únie,   v   zmysle   ktorého   „prísnosť   trestov   nesmie   byť neprimeraná trestnému činu“....

Pokiaľ sťažovateľka nevie zaplatiť dlžnú daň, škoda pre štát predstavuje 0,- Eur. Preto ak súd rozhoduje o trestnosti skutku a o výške trestu zaň už v čase, keď sťažovateľke zanikla daňová povinnosť, mal konajúci súd uložiť primeraný trest, ktorý by v takomto prípade mal byť skôr ako omnoho kratší podmienečný trest odňatia slobody s omnoho kratšou   skúšobnou   dobou,   pretože   právoplatným   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline nastalo to, že sťažovateľka nemá žiaden spôsob, ako by napravila následky svojho konania, a   za   ne   bude   pykať   1   rok   podmienečne   a   po   uplynutí   tejto   doby   ešte   2   roky   v   rámci skúšobnej doby.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Okresný súd Liptovský Mikuláš a Krajský súd v Žiline porušili základné právo E. P. na súdnu ochranu upraveného v čl. 49, čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 39, čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, právo uložiť trest výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v zmysle čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, a právo na primeraný trest za trestný čin v zmysle čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/90/2009 zo dňa 19.03.2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.09.2010, sp. zn. 3To/77/2010.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   30.09.2010,   sp.   zn.   3To/77/2010 a rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/90/2009 zo dňa 19.03.2010 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie.

Okresný súd Liptovský Mikuláš a Krajský súd v Žiline sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne   E.   P.   trovy   konania   vo   výške   261,82   Eur   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o   porušení   označených   článkov ústavy, listiny, dohovoru a charty namietaným rozsudkom okresného súdu a uznesením krajského súdu z týchto dôvodov:

1. Podľa jej názoru obidva súdy aplikovali v jej neprospech neskorší Trestný zákon účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) a hoci tento zákon pre ňu znamenal miernejší trest, pri aplikácii skoršieho Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 by v jej prípade išlo o zánik nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, pričom ak oba súdy dospeli k záveru, že k zániku trestnosti činu nedošlo, podľa jej názoru to svedčí pre záver o tom, že odmietli aplikovať zákon, ktorý by mal na ňu miernejší dopad.

2.   Tvrdila, že trestný   čin,   za ktorý   bola odsúdená,   nemal byť kvalifikovaný ako trestný   čin   nezaplatenia   dane,   ale   ak   už,   tak   mal   byť   kvalifikovaný   ako   trestný   čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 alebo ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona.

3. Namietala, že nemala byť trestne zodpovedná za spáchaný skutok, keďže v danej veci sa vôbec neangažovala, pretože všetky úkony spojené s podnikaním vykonával na základe splnomocnenia jej manžel.

4. Vyslovila názor, že jej mal byť uložený miernejší trest, a to vzhľadom na to, že daň z pridanej hodnoty pre svoju nemajetnosť už nemohla zaplatiť.

Pri prerokovaní časti sťažnosti o namietanom porušení označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a charty rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 90/2009 z 19. marca 2010 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka právo podať odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka toto právo využila a proti prvostupňovému rozsudku   podala   opravný   prostriedok,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 3 To 77/2010-320   z   30.   septembra   2010.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   námietka o porušení   označených   článkov   ústavy,   listiny,   dohovoru   a   charty   v   podobe   podaného odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   prednesu   na   verejnom   zasadnutí odvolacieho súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý svoj právny názor vyjadril v uvedenom uznesení tak, že odvolanie sťažovateľky zamietol.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III.   ÚS   290/06,   III.   ÚS   288/07,   III.   ÚS   208/08, III. ÚS 72/09).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 listiny, čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 49 ods. 1 a 3 charty uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 77/2010 z 30. septembra 2010.

Podľa čl. 49 ústavy a čl. 39 listiny len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom   a aký trest,   prípadne iné   ujmy na právach   alebo majetku možno   uložiť za   jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru   a čl. 49 ods. 1 charty nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest.

Podľa čl. 49 ods. 3 charty prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.

Tento   text   charty   nie   je   možné   priamo   aplikovať   v konkrétnom   prípade.   Ide o záväzok zmluvnej strany zaistiť, aby princíp v ňom obsiahnutý bol súčasťou vnútroštátnej úpravy   trestného   zákonodarstva.   Princíp   primeranosti   trestov   a trestných   činov   našiel uplatnenie v Trestnom zákone, cez ktorý sa priamo aplikuje na konkrétne trestné veci.

Posúdením obsahu a podstaty označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a charty dospel ústavný súd k záveru, že tieto články zakotvujú isté princípy či zásady, ktoré jednak umožňujú len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie, ale ktoré zároveň ustanovujú zákonnosť a primeranosť trestných činov a ukladaných trestov. Z týchto zásad a princípov   vyplývajú subjektívne práva osoby na to, aby mohla byť trestne postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca, aby došlo k aplikácii neskoršieho zákona, pokiaľ by jeho použitie znamenalo pre túto osobu priaznivejšie následky a aby medzi spáchaným skutkom, ktorý má znaky trestného   činu,   a   uloženým   trestom   existovala   istá   vyváženosť,   ktorá   by   eliminovala ukladanie nespravodlivých a neprimeraných trestov.

Vychádzajúc   z   obsahu   námietok   sťažovateľky   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 90/2009 z 19. marca 2010 bola sťažovateľka uznaná za vinnú za spáchanie pokračovacieho prečinu nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľka   bola   v   danom   prípade   súdená   za   skutky,   ktorých   sa   mala   dopustiť v II. štvrťroku 2003 a v I. a II. štvrťroku 2004. Za to bola podľa § 278 ods. 1, § 38 ods. 3a § 36 písm. j Trestného zákona odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere jedného roka s tým, že podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona jej bol výkon trestu podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona jej bola určená skúšobná doba vo výmere dva roky.

Z   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   vychádzal z výpovede sťažovateľky ako obžalovanej, z výpovede svedka – jej manžela, z listinných dôkazov – jej živnostenského oprávnenia, daňových priznaní na daň z pridanej hodnoty, vyjadrenia správcu dane, listín vydaných v rámci exekučného konania, účtovných dokladov firmy,   záverov   znalkyne   z   odvetvia   účtovníctva,   ako   aj   iných   dôkazov,   ktoré   viedli náležitému zisteniu skutkového stavu.

Okresný súd v rozsudku rozobral obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 Trestného zákona. Súd prvého stupňa konštatoval trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľky za protiprávne konanie. V prípade sťažovateľky išlo o podnikanie na základe živnostenského oprávnenia, pričom okresný súd uviedol, že aj napriek tomu, že takmer všetky záležitosti firmy obstarával jej manžel na základe plnej moci, minimálne už od roku 2002 musela sťažovateľka vedieť o nepriaznivej finančnej situácii,   a   to   z   dôvodu,   že   proti   firme   bolo   vedené   exekučné   konanie.   Okresný   súd konštatoval,   že   aj   napriek   vzniknutej   situácii   sťažovateľka   nepodnikla   žiadne   kroky   na zjednanie   nápravy   a   na   splnenie   záväzkov.   Okresný   súd   vo   vzťahu   k   subjektu   tohto trestného činu   uviedol, že bola to práve sťažovateľka, ktorá   sa   dopustila protiprávneho konania, keď aj napriek tomu, že daňové priznania na daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie   obdobia   boli   riadne   a   včas   podané,   k   zaplateniu   dane   z   pridanej   hodnoty nedošlo.   Podľa   názoru   okresného   súdu   sa   sťažovateľka   svojej   zodpovednosti   nemohla zbaviť, a to aj napriek tomu, že v takmer všetkých veciach ju zastupoval manžel. V tejto súvislosti okresný súd odkázal na § 29 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že podnikateľ sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti ani vtedy, ak živnosť prevádzkuje prostredníctvom zodpovedného zástupcu. K zavineniu sťažovateľky okresný súd uviedol, že v jej prípade išlo   minimálne o   nepriamy   úmysel,   keď   vedela,   že firma   má   isté   povinnosti,   ktoré   jej vyplývajú   z   rôznych   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ale   nespravila   žiadne opatrenia na zamedzenie vzniku negatívnych následkov. Tým okresný súd premostil aj na objektívnu   stránku   trestného   činu,   keď   konštatoval,   že   sťažovateľka   sa   ho   dopustila opomenutím   povinností,   čím   došlo   k   následku   na   objekte   trestného   činu   –   ku   vzniku „škody“ rovnajúcej sa nesplnenej daňovej povinnosti.

Okresný   súd   súčasne   ozrejmil,   z   akého   dôvodu   kvalifikoval   protiprávne   konanie sťažovateľky, ku ktorému došlo v rokoch 2003 a 2004 podľa neskoršieho zákona účinného od 1. januára 2006. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na rozsah spôsobenej škody počítanej podľa § 89 ods. 13 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, z čoho vyplýva, že sťažovateľka mala byť súdená a odsúdená za trestný čin nezaplatenia dane podľa § 148b ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, pretože spôsobila škodu v značnom rozsahu, za čo by jej hrozil trest odňatia slobody od 1 do 5 rokov,   ale   keďže   neskorší   Trestný   zákon   bol   pre   ňu   v   otázkach   uloženého   trestu priaznivejší, okresný súd kvalifikoval jej konanie ako prečin nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 Trestného zákona, za čo jej hrozil trest odňatia slobody do 3 rokov. Okrem toho okresný súd prihliadol na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, a teda že sťažovateľka dosiaľ viedla riadny život, a preto jej uložil trest odňatia slobody na 1 rok s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov. Okresný súd zároveň konštatoval, že okrem iného prihliadol aj na to, že sťažovateľka ani po začatí trestného stíhania neprejavila záujem nezaplatenú daň z pridanej hodnoty zaplatiť.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 To 77/2010-320 z 30. septembra 2010 tak, že ho zamietol.

Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   v   písomnom   odôvodnení odvolania   sťažovateľka   odmietala   svoju   trestnoprávnu   zodpovednosť,   tvrdila,   že   všetky úkony v rámci podnikania vykonával jej manžel a že o daňových povinnostiach nemala žiadnu vedomosť. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že úmyslom nebolo nezaplatiť daň z pridanej hodnoty štátu, ale že táto bola použitá na prevádzkové účely firmy. Z uznesenia ďalej   vyplýva,   že   na   verejnom   zasadnutí   pred   krajským   súdom   obhajca   sťažovateľky navrhol, aby bol skutok kvalifikovaný podľa Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, pretože v zmysle § 65 tohto zákona trestnosť činu zanikla, a to vzhľadom na to, že správca dane už neeviduje voči sťažovateľke žiadnu pohľadávku. Na základe toho obhajca sťažovateľky   navrhol,   aby   krajský   súd   zrušil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   aby sťažovateľku oslobodil spod obžaloby.

Krajský súd v odôvodnení   svojho rozhodnutia ďalej konštatoval, že okresný   súd dostatočne   ozrejmil,   ktoré   skutočnosti   mal   za   preukázané,   o   aké   dôkazy   oprel   svoje skutkové   zistenia,   a   zároveň   vysvetlil,   čo   bolo   dôvodom   vyhlásenia   odsudzujúceho rozsudku.

K trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľky odvolací súd uviedol: „Podľa názoru krajského súdu trestná zodpovednosť podnikateľa je zachovaná aj vtedy,   keď   podnikateľ   splnomocní   inú   osobu   na   úkony   podnikateľskej   činnosti   v rámci živnostenského podnikania. Za právne dôsledky, teda povinnosti napríklad vyplývajúce zo zákona o dani z pridanej hodnoty, vždy zodpovedá podnikateľ a nie splnomocnená osoba. Splnomocnená   osoba   môže   vykonávať   priame   podnikateľské   aktivity   alebo   poskytovať služby a spracovávať pre podnikateľa podklady pre daňové priznania. Povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty však stále zostáva na podnikateľovi a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ani uzatvorením mandátnej zmluvy napr. s účtovnou kanceláriou, ktorá vypracováva podklady pre daňové priznania. Z uvedených dôvodov je zachovaná trestná zodpovednosť podnikateľa za neodvedenie daní, resp. iných poplatkov.“

K prípadnému zániku trestnosti činu krajský súd uviedol:„Trestnosť trestného činu nezaplatenia dane podľa § 278 Tr. zák. u obžalovanej E. P. nezanikla v zmysle § 86 písm. d) Tr. zák., pretože obžalovaná ani dodatočne nezaplatila, najneskôr nasledujúci deň po dni, keď sa po skončení vyšetrovania mohla oboznámiť s jeho výsledkami, predmetnú daň. Daňový úrad Liptovský Mikuláš prípisom totiž krajskému súdu oznámil,   že   eviduje   na   dani   z   pridanej   hodnoty   0,-Eur,   a   to   z dôvodu,   že   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 55K/125/2005-86 z 9.5.2007 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Z uvedeného teda vyplýva, že E. P. dlh na dani z pridanej hodnoty doposiaľ neuhradila a Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol návrh na exekúciu pre nedostatok majetku.

Trestnosť trestného činu u obžalovanej teda nezanikla ani v zmysle ustanovenia § 86 písm. d) Tr. zák., účinného od 1.1.2006, ale ani podľa § 65 Tr. zák., účinného do 1.1.2006. Aj   podľa   názoru   krajského   súdu   bolo   preukázané,   že   obžalovaná   neodviedla Daňovému úradu Liptovský Mikuláš daň z pridanej hodnoty tak, ako to je vyššie uvedené, túto daň použila pre vlastné účely, pričom nie je rozhodujúce, či na uspokojenie svojich osobných   potrieb   alebo   na   ďalšie   podnikanie   jej   firmy.   Okresný   súd   preto   správne postupoval, keď jej konanie posúdil ako pokračovací prečin nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 Tr. zák., účinného od 1.1.2006.“

Vo vzťahu k zákonnosti a primeranosti uloženého trestu krajský súd vyslovil tento názor:

„Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byt' úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých   má   pôsobiť   zákon,   t.   j.   na   ochranu   spoločnosti   a   na   výchovu   páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste. Účelom trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovávať ho k tomu, aby viedol riadny život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

O osobe obžalovanej bolo zistené, že v registri trestov nemá žiadny záznam, pričom aj v mieste bydliska vedie riadny život. Aj od posledného zamestnávateľa je obžalovaná hodnotená kladne. Na podklade uvedených skutočností aj krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že trest, tak ako bol obžalovanej uložený rozsudkom okresného súdu, bude dostatočný na nápravu a prevýchovu obžalovanej a splní účel predpokladaný Trestným zákonom.“

II. 1Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa toho, že v jej prípade došlo k zániku nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť v zmysle § 65 Trestného zákona účinného do 31.   decembra   2005   a   že   oba   súdy   pochybili,   ak neaplikovali tento   zákon,   ale súčasný Trestný zákon, hoci ten bol z hľadiska trestnej sadzby pre ňu priaznivejší, ústavný súd uvádza, že krajský súd dostatočným a vierohodným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu došlo k aplikácii použitej právnej normy.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno právny záver krajského súdu hodnotiť ako svojvoľný a nelegitímny. Ústavný súd sa nedomnieva, že by krajský súd mal v úmysle poškodiť   sťažovateľku   tým,   že   aplikoval súčasný   Trestný   zákon,   hoci   k   protiprávnemu konaniu   došlo   v   rokoch   2003   a   2004,   teda   za   účinnosti   skoršieho   Trestného   zákona účinného do 31. decembra 2005. Krajský súd predsa jasne zdôvodnil, prečo tak postupoval. Vyhodnotil   totiž,   že   použitie   neskoršieho   zákona   je   pre   ňu   priaznivejšie,   pretože   pri kvalifikácii   jej   konania   podľa   súčasného   Trestného   zákona   jej   hrozil   nižší   trest.   Podľa názoru krajského súdu bolo práve toto zistenie kľúčové a pre sťažovateľku výhodnejšie. To však neznamená, že krajský súd sa vôbec nezaoberal eventualitou zániku trestnosti tohto činu   z   dôvodu   zmeny   situácie   (správca   dane   už   neeviduje   žiadnu   pohľadávku   voči sťažovateľke) podľa § 65 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Podľa názoru krajského   súdu   nebolo   možné   uvažovať   o   zániku   nebezpečnosti   trestného   činu   pre spoločnosť   len   preto,   že   sťažovateľka   ostala   nemajetná,   čo   konštatoval   aj   Krajský   súd v Banskej Bystrici v uznesení č. k. 55 K 125/2005-86 z 9. mája 2007, keď zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, čo sa odzrkadlilo aj na tom, že správca dane už   neeviduje   žiadnu   pohľadávku   voči   sťažovateľke.   Pre   krajský   súd   bolo   určujúce,   že sťažovateľka neprejavila záujem daň z pridanej hodnoty zaplatiť, pričom z vykonaného dokazovania   vyplynulo napríklad aj to,   že   firma   v   I.   a   II.   štvrťroku   2004   disponovala dostatkom finančných prostriedkov na úhradu daňovej povinnosti, ale tieto prostriedky boli použité na iné než daňové účely. Tieto zistenia viedli krajský súd k záveru, že v zmysle § 2 ods. 1 súčasného Trestného zákona, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa   zákona účinného v čase,   keď bol čin   spáchaný, pričom   ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší, bolo pre sťažovateľku priaznivejšie aplikovať tento zákon. Keďže krajský súd úplne vylúčil možnosť zániku nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, prihliadol na to, že ak bude konanie sťažovateľky kvalifikované ako prečin nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 súčasného Trestného zákona, možno jej uložiť miernejší trest, než aký by jej hrozil, ak by bolo jej protiprávne konanie kvalifikované podľa § 148b ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, teda účinného v čase spáchania skutku.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu je v tomto ohľade aj skutkovo a právne zdôvodnené tak, že je potrebné ho považovať za rozhodnutie konformné s označenými článkami ústavy, listiny, dohovoru a charty.

II. 2Pokiaľ   ide   o   tú   námietku   sťažovateľky,   že   ak   už,   tak   jej   konanie   nemalo   byť kvalifikované   ako   trestný   čin   nezaplatenia   dane,   ale   ako   trestný   čin   neodvedenia   dane a poistného, či už podľa skoršieho alebo súčasného Trestného zákona, ústavný súd uvádza, že odvolací súd aj na tento argument sťažovateľky poskytol relevantnú a akceptovateľnú odpoveď. Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý konštatoval, že daňové priznania   na   daň   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   II.   štvrťroku   2003   a   za zdaňovacie obdobie I. a II. štvrťroku 2004 boli riadne a včas podané, ale v čase splatnosti nebola daňová povinnosť splnená. Práve toto zistenie (nezaplatenie splatnej dane vo väčšom rozsahu) spolu s analýzou všetkých obligatórnych znakov trestného činu nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 súčasného Trestného zákona a ich aplikáciou na protiprávne konanie sťažovateľky dalo zo strany krajského súdu jasnú odpoveď na to, z akého dôvodu došlo k ustáleniu   tejto právnej   kvalifikácie.   Z   tohto dôvodu   považoval ústavný súd uznesenie krajského súdu aj v týchto otázkach za dostatočne odôvodnené a logické, a tak zlučiteľné s obsahom označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a charty.

II. 3Sťažovateľka súčasne namietala aj svoju trestnoprávnu zodpovednosť, keď tvrdila, že vzhľadom na to, že trestný čin nezaplatenia dane vyžaduje úmysel a za ňu na základe plnej moci vykonával úkony súvisiace s podnikaním jej manžel, nemohla byť predsa zodpovedná za následky jeho konaní.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   uvádza,   že   súd   prvého   stupňa,   s   ktorého závermi   sa   stotožnil   aj   krajský   súd,   konštatoval,   že   úmyselné   konanie   sťažovateľky spočívalo v opomenutí povinnosti zaplatiť daň z pridanej hodnoty. Krajský súd zároveň dodal,   že   aj   keď   podnikateľ   môže   vykonávať   aktivity   súvisiace   s   podnikaním prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zodpovednosť za zaplatenie dane z pridanej hodnoty však vždy ostáva na pleciach podnikateľa – v danom prípade sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd akceptovateľnou formou vysvetlil splnenie obligatórnych   znakov   pokračovacieho   prečinu   nezaplatenia   dane   podľa   §   278   ods.   1 Trestného   zákona,   ktorého   sa   dopustila   sťažovateľka.   Ústavný   súd   nemá   dôvod spochybňovať   zo   strany   krajského   súdu   dostatočne   vysvetlené   vzájomné   prepojenie subjektu   (sťažovateľky   ako   podnikateľky)   –   subjektívnej   stránky   (úmyslu,   minimálne nepriameho)   –   objektu   (záujem   štátu   na   zaplatení   splanej   dane   z   pridanej   hodnoty) a objektívnej   stránky   (konanie   –   opomenutie   splnenia   povinnosti   zaplatiť   splatnú   daň z pridanej hodnoty, príčinný vzťah medzi konaním a následkom, ktorým je nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vo väčšom rozsahu). Z tohto pohľadu sa uznesenie krajského súdu javí ako odôvodnené a podľa názoru ústavného súdu v ňom nemožno nachádzať prejavy svojvôle,   pretože   závery   odvolacieho   súdu   sa   zakladajú   na   právnych   dôvodoch a relevantných skutkových zisteniach.

II. 4Sťažovateľka napokon namietala, že jej mal byť uložený miernejší trest.

Ústavný súd konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o vine a treste nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania. Povinnosťou týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť trestného činu a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto ohľade musia mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa trest uložený neminul účelu. Podľa názoru ústavného súdu aj v tomto prípade krajský súd postupoval v súlade so zásadami ukladania trestov, prihliadol na poľahčujúcu okolnosť, trest vymeral v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby, pričom prihliadol na následok trestného činu, osobu sťažovateľky   a   jej   doterajší   život.   Na   základe   toho   nepovažoval   za   nevyhnutné,   aby sťažovateľka bezprostredne vykonala trest odňatia slobody, a preto jej výkon tohto trestu podmienečne odložil a stanovil zákonom dovolenú skúšobnú dobu.

Vychádzajúc   z   námietok   sťažovateľky,   ktoré   boli   konfrontované   so   závermi krajského   súdu   dospel   ústavný   súd   k   presvedčeniu,   že   uznesenie   krajského   súdu č. k. 3 To 77/2010-320 z 30.   septembra 2010 je potrebné považovať za odôvodnené, za súladné so zákonom, a preto aj konformné s obsahom namietaných článkov podľa ústavy, listiny, dohovoru a charty.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011