znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 4/2010-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika, o prijatej sťažnosti B. S., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. N. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 193/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. S. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 193/2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. B. S.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré   j e   mu   p o v i n n ý   uhradiť   Okresný   súd   Zvolen   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   uhradiť   trovy právneho   zastúpenia   B.   S.   v   sume   454,96   €   (slovom   štyristopäťdesiatštyri   eur   a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. N. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Zvolen j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume   454,96   €   (slovom   štyristopäťdesiatštyri   eur   a   deväťdesiatšesť   centov)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 4/2010-47   z   18.   februára   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   B.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu   podľa   čl.   17 ods.   5 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa   čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   0   Tp   193/2009   v   súvislosti   s   jeho   rozhodovaním   o   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby na slobodu z 27. júla 2009.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril okresný súd podaním zo 16. marca 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Obvinený   B.   S.   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie Okresného   súdu   Zvolen   0Tp   193/2009   zo   dňa   22.   05.   2009.   Dňa   22.   07.   2009   podal obvinený B. S. žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, táto došla súdu dňa 27. 07. 2009. Dňa   29.   07.   2009   bola   žiadosť   obvineného   zaslaná   na   Okresnú   prokuratúru   Zvolen ohľadom   ich   vyjadrenia,   ktoré   súdu   došlo   03.   08.   2009   a   následne   bol   určený   termín neverejného zasadnutia o väzbe na deň 19. 08. 2009. Na neverejnom zasadnutí súd zamietol žiadosť o prepustenie obvineného z väzby a neprijal písomný sľub. Proti uzneseniu obvinený zahlásil sťažnosť. Nakoľko v dňoch 22. 08. - 01. 09. 2009 sudca čerpal riadnu dovolenku, poveril   vyššiu   súdnu   úradníčku   vypracovaním   uznesenia,   ktoré   bolo   vypracované   dňa 28. 08. 2009 a následne bolo sudcom podpísané. Do kancelárie bol spis doručený podľa došlej pečiatky dňa 04. 09. 2009 a uznesenia boli doručované dňa 17. 09. 2009 s tým, že prokuratúre dňa 23. 09. 2009, obvinenému a obhajcovi dňa 24. 09. 2009. Následne bol spis dňa 05. 10. 2009 predložený na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V závere chcem poukázať na neúmerný nápad trestných vecí za posledné obdobie (rok 2007 858 vecí/1039 osôb, rok 2008 950/1155, rok 2009 1062/1293) a malého počtu sudcov vybavujúcich trestnú agendu (v istom období len 3!) a teda z toho vyplývajúcu preťaženosť   trestnej   kancelárie   a   asistentky   senátu   3T,   pričom   táto   bola   viackrát   na zdravotnom ošetrení v priebehu mesiaca september 2009.“

Právny zástupca sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním, v ktorom okrem iného uviedol:

«Porušovateľ vo svojom stanovisku (stanovisko porušovateľa) uvádza presné časové údaje o tom, kedy ktoré úkony boli v súvislosti so Žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby zo dňa 22. 07. 2009 (Okresnému súdu Zvolen - porušovateľovi doručenou dňa 27. 07. 2009) (ďalej len „žiadosť“) vykonávané. Porušovateľom uvádzané údaje o čase - dátume vykonania jednotlivých úkonov v rámci konania vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.: 0Tp/193/2009 sa presne zhodujú s dátumami, ktoré boli sťažovateľom uvádzané v jeho sťažnosti zo dňa 09. 11. 2009, Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručenej dňa 11. 11. 2009 (ďalej len „ústavná sťažnosť“), ako aj s dátumami, ktoré boli uvedené v Doplnení ústavnej sťažnosti zo dňa 10. 02. 2010, Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručenej dňa 11. 02. 2010 (ďalej len „doplnenie ústavnej sťažnosti“) a ktoré jednoznačne vyplývajú zo spisového materiálu súdneho spisu porušovateľa, sp. zn.: 0Tp/193/2009, ako aj zo súdnych spisov Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj len ako „krajský súd“), sp. zn.: 5 Tpo/83 /2009 a sp. zn.: 5 Tpo/84/2009.

Porušovateľ   teda   vo   svojom   vyjadrení   nepopiera   ale   naopak   sám   potvrdzuje skutočnosť,   že   od   momentu,   kedy   bola   žiadosť   sťažovateľa   doručená   Okresnému   súdu Zvolen - porušovateľovi, t. j. odo dňa 27. 07. 2009, do rozhodnutia porušovateľa o tejto žiadosti, t. j. do 19. 08. 2009 - vyhlásenia Uznesenia sp. zn.: 0 Tp/193/2009, zo dňa 19. 08. 2009 (ďalej len „Uznesenie“), uplynulo 23 dní a do dňa, kedy sa toto Uznesenie doručilo sťažovateľovi (dňa 24. 09. 2009) uplynulo od doručenia, žiadosti až 59 dní. Porušovateľ rovnako nepopiera, ale potvrdzuje, že napriek tomu, že sťažovateľ podal proti Uzneseniu Okresného súd Zvolen (ďalej aj len ako „okresný súd“) sťažnosť priamo na neverejnom zasadnutí   už   dňa   19.   08.   2009,   doručil   porušovateľ   predmetný   spis   na   rozhodnutie nadriadenému súdu - krajskému súdu až dňa 05. 10. 2009, čo je celkom 70 dní odo dňa doručenia žiadosti sťažovateľa na okresný súd.

V tejto súvislosti je dôležité poukázať na tú skutočnosť, že v stanovisku porušovateľa absentuje akákoľvek konkrétna, výslovná argumentácia, ktorou by porušovateľ odmietal, alebo popieral, že by jeho postupom v konaní č. k.: 0 Tp/193/2009 a Uznesením, došlo v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa k porušeniu práva sťažovateľa podľa Článku 17, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a podľa článku 5, ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   na   urýchlené,   neodkladné   rozhodnutie   o žiadosti o prepustenie z väzby, tak ako to uvádza sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Vo svojom stanovisku sa porušovateľ voči ústavnej sťažnosti sťažovateľa bráni, resp. na svoju obranu uvádza iba skutočnosť, že v dňoch 22. 08. 2009 až 01. 09. 2009 zákonný sudca   čerpal   riadnu   dovolenku   a   preto   poveril   vypracovaním   Uznesenia   vyššiu   súdnu úradníčku   a   tiež   poukazuje   na   neúmerný   nápad   trestných   vecí   za   posledné   obdobie

-konkrétne za roky 2007, 2008 a 2009, ako aj na malý počet sudcov vybavujúcich trestnú agendu   a   z   toho   vyplývajúcu   preťaženosť   trestnej   kancelárie   a   asistentky   senátu   3T. Zároveň porušovateľ uviedol, že uvedená asistentka bola v priebehu mesiaca september roku 2009 viackrát na zdravotnom ošetrení.

Sťažovateľ má za to, že uvedená argumentácia porušovateľa neobstojí a domnieva sa, že konajúce súdy (a teda aj porušovateľ) majú dbať o účinnú aplikáciu ust. § 2, ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako aj o dodržiavanie práv podľa článku 17, ods. 5 Ústavy SR a podľa článku 5, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na urýchlené, neodkladné rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby, aj vlastnou vnútornou organizáciou práce ako aj   potrebným   personálnym   zabezpečením.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   dôvody,   ktoré porušovateľ uvádza vo svojom stanovisku nemôžu ospravedlniť porušenie uvedených práv sťažovateľa a nevylučujú zodpovednosť porušovateľa za ich porušenie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sme i naďalej toho názoru, že zo strany konajúceho okresného súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 17, ods. 5 Ústavy SR a podľa článku 5, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na urýchlené, neodkladné rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby a to tým, že okresný súd preukázateľne rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu až po 23 dňoch, odkedy mu bola doručená žiadosť sťažovateľa, a po tom, ako sťažovateľ podal proti jeho rozhodnutiu sťažnosť, predložil spis na rozhodnutie nadriadenému orgánu až po 70 dňoch odo dňa podania žiadosti sťažovateľom.

Porušovateľ nepostupoval pri svojom rozhodovaní v uvedenom konaní tak, aby to bolo   možné   kvalifikovať   ako   rešpektovanie   citovaných   ustanovení   Ústavy   SR   ako   aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Opakovane uvádzame, že uvedenú lehotu nie je podľa sťažovateľa možné považovať za   primeranú   a   v   žiadnom   prípade   nemôže   zodpovedať   a   nezodpovedá   požiadavke   na urýchlené rozhodovanie v prípade žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle ustanovení § 2, ods. 6 a § 79, ods. 3 Trestného poriadku, a v zmysle ustanovení článku 17, ods. 5 Ústavy SR a článku 5, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Máme za to,   že o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté urýchlene, resp, bez meškania a bola tak porušená požiadavka neodkladnosti rozhodovania o tejto žiadosti ako aj základné práva sťažovateľa podľa článku 17, ods. 5 Ústavy SR a článku 5, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak ako to bolo podrobne opísané v doplnení ústavnej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného súdu týkajúceho sa posudzovaného konania) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   zbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - § 36).

Ústavný   súd   v   náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   aj   z   hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   okrem   iného uviedol,   že aj keď   sa   jednotlivé lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03, III. ÚS 351/05).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Zo spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ mu doručil žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   27.   júla 2009.   Okresný   súd   o   jeho   žiadosti rozhodol 19. augusta 2009 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ na tomto neverejnom zasadnutí podal proti nemu v rámci zákonnej lehoty sťažnosť. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené až 24. septembra 2009. O sťažnosti krajský súd rozhodol 8. októbra 2009 (spisový materiál v tejto veci bol krajskému súdu doručený 5. októbra 2009). Okresnému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci spolu s uznesením krajského súdu vrátený späť 16. októbra 2009.

Od   momentu,   keď   bola   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   doručená okresnému súdu 27. júla 2009, do rozhodnutia okresného súdu o tejto žiadosti, t. j. do 19. augusta 2009 (vyhlásenie uznesenia na neverejnom zasadnutí), uplynulo 23 dní. Ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené až 24. septembra 2009. Okresný súd spis na rozhodnutie nadriadenému súdu predložil až 5. októbra 2009, čo je celkom 70 dní odo dňa doručenia žiadosti sťažovateľa okresnému súdu.

Už samotné takéto zistenie je postačujúce na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu okresného súdu v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Postup   okresného   súdu   v   tomto   konaní   nespĺňal   požiadavku   neodkladnosti   a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy predovšetkým pri vykonávaní jednoduchých procesných úkonov (predloženie spisu krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného   súdu   z   19.   augusta   2009),   ktoré   nastalo   až   po   47   dňoch   od   podania   jeho sťažnosti, v dôsledku čoho došlo k jeho výraznému predĺženiu.

Ústavný súd s prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už vyslovil, že personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či postup súdu v konaní bol ústavne súladný (napr. III. ÚS 14/00, I. ÚS 156/02, I. ÚS 127/04), nemohol akceptovať tvrdenie okresného súdu, že k predĺženiu uvedeného konania   došlo   v   súvislosti   s   neprimeraným   počtom   vecí   pridelených   do   senátu,   resp. v dôsledku malého počtu sudcov vybavujúcich trestnú agendu.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa doručenej okresnému súdu 27. júla 2009 porušil svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 193/2009 jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

III.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   spolu v sume 1 500 € z dôvodov uvedených bližšie vo svojej sťažnosti (poukazujúc najmä na stav právnej neistoty, ktorý nepriaznivo vplýval na jeho psychické rozpoloženie vo väzbe).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný   súd   považoval   za   oprávnenú   sťažovateľovu   požiadavku   na   priznanie finančného   zadosťučinenia,   a   to   v   sume   500   €.   Vzhľadom   na   intenzitu   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru nebolo v danom prípade možné považovať za postačujúce iba samotné deklarovanie závažného porušenia základného práva sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 454,96 €, a to za 3 úkony právnej pomoci a náhradu režijného paušálu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania (za tri úkony právnej služby a režijný paušál) je v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a preto priznal náhradu trov v požadovanej sume.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u   nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Keďže ústavný súd sťažovateľovi na základe jeho žiadosti a po splnení podmienok ustanovil   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil Kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 454,96 €. Zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho   zastúpenia   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010