znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 4/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť O. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. O., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami   podľa   čl.   27   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky č. 824/2007 z 26. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. D.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2007   doručená   sťažnosť   O.   D.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. D.   O.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   obracať   sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa   čl.   30   ods.   1   ústavy   uznesením   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“) č. 824/2007 z 26. septembra 2007.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že:«Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Vláda Slovenskej republiky (ďalej len   „vláda“).   Sťažovateľ   je   občanom   Slovenskej   republiky.   Konaním,   ktorým   došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa je schválenie uznesenie vlády č. 824/2007 (ďalej len   „predmetné   uznesenie“)   zo   dňa   26.   9.   2007   bez   predchádzajúceho   uskutočnenia rozporového   konania   so   splnomocnenými   zástupcami   predkladateľov   hromadnej pripomienky k príslušnému návrhu zákona. Predmetným uznesením vláda schválila návrh zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest   pre   motorové   vozidlá   a   o   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „predmetný   vládny   návrh   zákona“)   a   poverila   predsedu   vlády   SR   predložiť vládny   návrh   zákona   predsedovi   Národnej   rady   SR   na   ďalšie   ústavné   prerokovanie a ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií uviesť vládny návrh zákona v Národnej rade SR (Príloha 1). (...)

Ministerstvo   dopravy,   pôst   a   telekomunikácií   (ďalej   len   „ministerstvo   dopravy“) predložilo dňa 28. 8. 2007 do pripomienkového konania návrh zákona o jednorazových mimoriadnych   opatreniach   v   príprave   niektorých   stavieb   diaľnic   a   ciest   pre   motorové vozidlá a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností   (katastrálny   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „predmetný ministerský návrh zákona“) (číslo materiálu: 2299/M-2007/07).

Dňa   4.   9.   2007   bola   prostredníctvom   internetového   denníka   www.changenet.sk zverejnená hromadná pripomienka verejnosti k predmetnému ministerskému návrhu zákona (ďalej   len   „predmetná   hromadná   pripomienka“)   (Príloha   2).   Sťažovateľ   bol   jedným z iniciátorov   (predkladateľov)   a   signatárov   (podporovateľov)   predmetnej   hromadnej pripomienky   a   zároveň   bol   jedným   zo   štyroch   osôb   určených   zastupovať   verejnosť pri rozporovom   konaní   o   hromadnej   pripomienke   v   prípade.   Termín   na   predkladanie pripomienok k predmetnému ministerskému návrhu zákona bol stanovený na 12. 9. 2007. V stanovenej lehote sa s predmetnou hromadnou pripomienkou verejnosti stotožnilo viac ako   500   fyzických   osôb,   o   čom   bolo   ministerstvo   dopravy   informované   elektronickou formou.   Hoci   bola   predmetná   hromadná   pripomienka   formulovaná   ako   zásadná   a stotožnilo sa s ňou viac ako 500 fyzických osôb, ministerstvo dopravy predložilo predmetný ministerský návrh zákona do vlády bez uskutočnenia rozporového konania s poverenými zástupcami verejnosti. Vláda dňa 26. 9. 2007 predmetný ministerský návrh zákona schválila a poverila svojho predsedu jeho predložením do parlamentu. (...)

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi (čl. 27 Ústavy SR) a práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo (čl. 30 Ústavy SR). (...)

Petičné právo je bližšie upravené predovšetkým v zákone č. 85/1990 Zb. o petičnom práve. Obsah petičného práva podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy SR sa však zákonom o petičnom práve nevyčerpáva. (...)Keďže petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy SR nepatrí medzi práva, ktorých sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré príslušné ustanovenia ústavy   vykonávajú,   znamená   to,   že   občania   majú   právo   obracať   sa   na   štátne   orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami aj iným spôsobom, ako je upravený vo vyššie uvedených zákonoch.

Špecifickú formu uplatňovania práva obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi predstavuje právo občanov predkladať pripomienky k návrhom zákonov v rámci medzirezortného   pripomienkového   konania.   Osobitným   predpisom,   ktorý   upravuje   toto konanie,   sú   predovšetkým   Legislatívne   pravidlá   vlády   Slovenskej   republiky,   schválené uznesením vlády SR z 8. apríla 1997 č. 241 v znení uznesenia vlády SR zo 16. decembra 1999 č. 1118 a uznesenia vlády SR z 28. novembra 2001 č. 1130 a uznesenia vlády SR z 19. novembra 2003 č. 1097 a uznesenia vlády SR z 28. septembra 2005 č. 736 (ďalej len „Legislatívne pravidlá vlády“). (...)

K   uskutočneniu   rozporového   konania   vo   veci   hromadnej   pripomienky   verejnosti Legislatívne pravidlá vlády v Čl. 10 ods. 6 uvádzajú: „Rozporové konanie so zástupcom verejnosti sa môže uskutočniť, ak predkladateľ nevyhovel pripomienke, ktorú uplatnil väčší počet   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   zo   strany   verejnosti   a   zároveň   súčasťou pripomienky   je   splnomocnenie   zástupcovi   verejnosti   na   ich   zastupovanie   (hromadná pripomienka).   Rozporové   konanie   so   zástupcom   verejnosti   sa   uskutoční   vždy, ak predkladateľ   nevyhovel   hromadnej   pripomienke,   s   ktorou   sa   stotožnilo   aspoň   500 fyzických osôb alebo právnických osôb, iba ak existujú vážne dôvody na neuskutočnenie rozporového konania; predkladateľ tieto dôvody zverejní na svojej internetovej stránke“. Z uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   v   predmetnej   veci   sa   malo   uskutočniť   rozporové konanie:   s   predmetnou   pripomienkou   sa   stotožnilo   viac   ako   500   fyzických   osôb, pripomienka   bola   označená   za   zásadnú   a   jej   súčasťou   bolo   splnomocnenie   štyroch zástupcov verejnosti na zastupovanie podporovateľov predmetnej hromadnej pripomienky s ministerstvom   dopravy.   V   tomto   prípade   neexistovali   žiadne   „vážne   dôvody na neuskutočnenie rozporového konania“, ani ministerstvo dopravy žiadne takéto dôvody na svojej internetovej stránke nezverejnilo. Podľa názoru sťažovateľa je preto evidentné, že tým, že ministerstvo dopravy predložilo predmetný ministerský návrh zákona do vlády bez   uskutočnenia   rozporového   konania   so   zástupcami   podporovateľov   hromadnej pripomienky, ako aj tým, že vláda následne tento návrh bez predchádzajúceho rozporového konania so splnomocnenými zástupcami verejnosti schválila, došlo k porušeniu čl. 10 ods. 6 Legislatívnych pravidiel vlády.

Vo   vyhodnotení   pripomienkového   konania   (...)   je   predmetná   pripomienka vyhodnotená   ako   „čiastočne   akceptovaná“   a   spôsob   vyhodnotenia   je   zdôvodnený nasledovne:   „Text   je   upravený   tak,   že   nie   je   v   rozpore   s   Ústavou   SR.   Pripomienka nezodpovedá čl. 10 Legislatívnych pravidiel vlády SR, pretože nenavrhuje nový text ani konkrétnu zmenu alebo spresnenie pôvodného textu“. Predmetná hromadná pripomienka namietala nesúlad predmetného ministerského návrhu zákona s Ústavou SR vo viacerých jej bodoch, formulovala závažné výhrady k takmer všetkým bodom návrhu zákona a žiadala zamietnuť   návrh   zákona   ako   celok.   Vzhľadom   na   uvedenú   požiadavku   hromadnej pripomienky   (zamietnuť   návrh   zákona   ako   celok)   nezodpovedá   jej   vyhodnotenie   ako „čiastočne   akceptovanej“   skutočnosti.   Väčšina   hromadnou   pripomienkou   namietaných ustanovení   návrhu   zákona   ostala   nezmenená,   nemožno   teda   tvrdiť,   že   boli   odstránené rozpory s Ústavou SR, ktoré boli v hromadnej pripomienke namietané. Je teda evidentné, že predkladateľ   hromadnej   pripomienke   nevyhovel   a   bolo   jeho   povinnosťou   uskutočniť so zástupcami verejnosti rozporové konanie.

Predmetná   hromadná   pripomienka   obsahuje   veľké   množstvo   konkrétnych   výhrad k navrhovanému   textu   (viď   Príloha   2)   a   zároveň   aj   spôsob   odstránenia   namietaných nedostatkov   navrhovaného   textu   (zamietnutie   návrhu   ako   celku).   Zo   znenia   predmetnej hromadnej pripomienky je úplne evidentné, ktorých častí navrhnutého textu sa výhrady týkajú, ako aj to o aké konkrétne výhrady ide a ako sú odôvodnené. Vzhľadom na rozsah a závažnosť predložených výhrad k predmetnému ministerskému návrhu zákona nevideli iniciátori   a   signatári   hromadnej   pripomienky   inú   možnosť   ako   namietané   nedostatky odstrániť, preto ako spôsob ich odstránenia navrhli zamietnutie návrhu zákona ako celku. Z vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   predmetná   hromadná   pripomienka   zodpovedá   čl.   10 Legislatívnych   pravidiel   vlády,   hoci   «nenavrhuje nový   text,   ani   konkrétnu zmenu alebo spresnenie pôvodného návrhu». Takéto zdôvodnenie odmietnutia hromadnej pripomienky a neuskutočnenie   rozporového   konania   so   zástupcami   verejnosti   je   preto   jednoznačne v rozpore s Legislatívnymi pravidlami vlády.

Z petičného práva nevyplýva automaticky nárok, aby štátny orgán vyhovel obsahu petície,   návrhu,   žiadosti   alebo   sťažnosti.   Jeho   súčasťou   je   však požiadavka,   aby štátny orgán naložil s petíciou spôsobom, upraveným zákonom alebo iným právnym predpisom. (...) Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 2. 5. 1996 „Petičné právo, ako základné právo zahrnuté do politických práv, predstavuje jednu z foriem priamej demokracie. Je to súčasť princípu suverenity občanov, ktorá im umožňuje zúčastňovať sa na správe vecí verejných“. (PL. ÚS 42/95). Z uvedeného je zrejmé, že právo občanov podieľať sa na správe verejných vecí   podľa   čl.   30   ods.   1   zahrňuje   ako   jednu   zo   svojich   foriem   aj   petičné   právo.   (...) Vzhľadom na to je zrejmé, že všetko, čo bolo vyššie konštatované o porušovaní petičného práva   občanov   podľa   čl.   27   ods.   1   Ústavy   SR,   možno   v   plnej   miere   vztiahnuť aj na porušovanie práva občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo podľa čl. 30   ods.   1   Ústavy   SR.   Neuskutočnenie   rozporového   konania   so   splnomocnenými zástupcami verejnosti o hromadnej pripomienke, s ktorou sa stotožnilo aspoň 500 fyzických osôb alebo právnických osôb, je teda nielen porušením petičného práva podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy   SR,   ale   v   rovnakej   miere   aj   porušením   práva   občanov,   ktorí   sa   stotožnili s hromadnou pripomienkou, zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR. Nad rámec vyššie uvedeného sťažovateľ konštatuje, že neuskutočnením rozporového   konania   v   rozpore   s   Legislatívnymi   pravidlami   vlády   nebolo   jeho   právo zúčastňovať   sa   na   správe   verejných   vecí   podľa   čl.   30   ods.   1   Ústavy   SR   porušené   len v pozícii   predkladateľa   a   signatára   (podporovateľa)   hromadnej   pripomienky,   ale   aj v pozícii občana,   ktorý bol v hromadnej pripomienke poverený zastupovaním verejnosti v rozporovom konaní o hromadnej pripomienke. Táto možnosť je totiž tiež jednou z foriem, ako občania môžu uplatňovať svoje právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí. Tým, že v rozpore s Legislatívnymi pravidlami vlády bola sťažovateľovi táto možnosť odobratá, bolo zároveň porušené aj jeho právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR. (...)

Z vyššie uvedeného je evidentné, že schválením predmetného uznesenia vlády bez predchádzajúceho   uskutočnenia   rozporového   konania   so   splnomocnenými   zástupcami verejnosti vo veci predmetnej hromadnej pripomienky došlo k porušeniu práv sťažovateľa a ďalších   osôb   (predkladateľov   a   podporovateľov   hromadnej   pripomienky   a   ich splnomocnených zástupcov), zakotvených v čl. 27 ods. 1 a v čl. 30 ods. 1 Ústavy SR. (...)

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní rozhodol nasledovne:

1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi priznané   v   čl.   27   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   priamo   sa   zúčastňovať na správe verejných vecí priznané v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené tým, že vláda Slovenskej republiky uznesením č. 824/2007 zo dňa 26. 9. 2007 schválila návrh zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic   a   ciest   pre   motorové   vozidlá   a   o   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov bez predchádzajúceho uskutočnenia rozporového konania so splnomocnenými zástupcami   predkladateľov   hromadnej   pripomienky   verejnosti   k   príslušnému   návrhu zákona.

3. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 824/2007 zo dňa 26. 9. 2007 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.

Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozhodnutia   konštatoval,   že   Národná   rada   Slovenskej   republiky   nemôže   pokračovať v prerokovaní a schvaľovaní príslušného vládneho návrhu zákona pred jeho opätovným prerokovaním a schválením Vládou Slovenskej republiky a že Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR je povinné uskutočniť so splnomocnenými zástupcami predkladateľov hromadnej pripomienky verejnosti k tomuto návrhu zákona rozporové konanie ešte pred jeho opätovným predložením do vlády. (...)

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 824/2007 zo dňa 26. 9. 2007, ktorým   vláda   schválila   návrh   zákona   o   jednorazových   mimoriadnych   opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov a zároveň uložil Národnej rade Slovenskej republiky, aby   sa   do   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   samej   zdržala prerokovávania   a   schválenia   vládneho   návrhu   zákona   o   jednorazových   mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri   nehnuteľností (katastrálny zákon) (...)

Sťažovateľ   si   uplatňuje   nárok   na   náhradu   trov   konania   v   súlade   so   všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl.   27   ods.   1   a   čl.   30   ods.   1   ústavy.   K porušeniu   týchto   základných   práv   malo   dôjsť uznesením vlády č. 824/2007 z 26. septembra 2007, ktorým bol schválený návrh zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“)   bez   toho,   aby   sa   s poverenými   zástupcami   verejnosti   ako   predkladateľmi hromadnej pripomienky, s ktorou sa stotožnilo viac ako 500 fyzických osôb, uskutočnilo rozporové konanie.

Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Podľa čl. 30 ods. 1 prvej vety ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Podľa čl. 9 ods. 1 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky [(schválených uznesením vlády z 8. apríla 1997 č. 241 v znení uznesenia vlády zo 16. decembra 1999 č. 1118 a uznesenia vlády z 28. novembra 2001 č. 1130 a uznesenia vlády z 19. novembra 2003   č.   1097   a uznesenia   vlády   z 28.   septembra   2005   č.   736)   ďalej   aj   „legislatívne pravidlá“]   návrh   zákona   sa prerokuje   s príslušnými   orgánmi   a inštitúciami v pripomienkovom konaní.

Podľa čl. 9 ods. 3 legislatívnych pravidiel pripomienkové konanie k návrhu zákona sa uskutočňuje   aj s orgánmi   a inštitúciami,   ktorým   sa   ukladajú   úlohy   alebo   ktorých sa problematika   návrhu   zákona   týka,   ako   aj   s verejnosťou,   a   to   ešte   pred   predložením návrhu zákona na rokovanie vlády.

Podľa čl. 10 ods. 1 legislatívnych pravidiel pripomienkou podľa týchto legislatívnych pravidiel   je v určenej   lehote   uplatnený   a zdôvodnený   návrh   na   úpravu   návrhu   zákona. Pripomienkou možno navrhnúť nový text alebo odporučiť úpravu textu, a to doplnenie, zmenu,   vypustenie   alebo   spresnenie   pôvodného   textu.   Za   pripomienku   sa   považujú aj odôvodnené   návrhy,   predmetom   ktorých   nie   je   navrhnutie   nového   textu   alebo odporučenie   úpravy   textu,   avšak   obsahujú   konkrétne   výhrady   k navrhovanému   textu a spôsob odstránenia namietaných nedostatkov navrhovaného textu; v takom prípade musí byť   zo   znenia   pripomienky   zrejmé,   v ktorých   častiach   a akým   spôsobom   sa   má   návrh zákona upraviť. Na podnety (názory, námety a odporúčania), ktoré nespĺňajú náležitosti podľa   prvej   až   tretej   vety,   predkladateľ   návrhu   zákona   nie   je   povinný   prihliadať a ani ich vyhodnocovať.

Podľa čl. 10 ods. 2 legislatívnych pravidiel pripomienky k návrhu zákona musia byť formulované jednoznačne a musí z nich byť zjavný ich legislatívny prínos. Na dosiahnutie prehľadnosti sa pripomienky členia na všeobecné pripomienky a pripomienky k jednotlivým ustanoveniam návrhu zákona.

Podľa   čl.   10   ods.   6   legislatívnych   pravidiel   rozporové   konanie   so   zástupcom verejnosti sa môže uskutočniť, ak predkladateľ nevyhovel pripomienke, ktorú uplatnil väčší počet   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   zo   strany   verejnosti   a zároveň   súčasťou pripomienky   je splnomocnenie   zástupcovi   verejnosti   na   ich   zastupovanie   (hromadná pripomienka).   Rozporové   konanie   so   zástupcom   verejnosti   sa   uskutoční   vždy, ak predkladateľ   nevyhovel   hromadnej   pripomienke,   s ktorou   sa   stotožnilo   aspoň   500 fyzických osôb alebo právnických osôb, iba ak existujú vážne dôvody na neuskutočnenie rozporového konania; predkladateľ tieto dôvody zverejní na svojej internetovej stránke.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z oficiálnej internetovej stránky Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) ústavný súd zistil, že 24. septembra 2007 minister dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej aj „minister dopravy“ a „predkladateľ“) na základe uznesenia vlády č. 704 z 15. augusta 2007 a uznesenia vlády č. 753   z 5.   septembra   2007   predložil   návrh   zákona   na   rokovanie   vlády.   Z predkladacej správy týkajúcej sa návrhu zákona okrem iného vyplýva: „Návrh prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, ktorého výsledky sú uvedené vo vyhodnotení pripomienkového konania. Návrh zákona sa predkladá s rozporom s Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja   SR   (tri   pripomienky)   a s Generálnou   prokuratúrou   SR   (jedna   pripomienka). Hromadná pripomienka verejnosti označená ako zásadná, ktorá požaduje zamietnuť návrh zákona   ako   celok,   nezodpovedá   čl.   10   Legislatívnych   pravidiel   vlády   SR,   pretože nenavrhuje nový text ani konkrétnu zmenu alebo spresnenie pôvodného textu.“

Obsahom   hromadnej   pripomienky,   ktorá   bola   súčasťou   vyhodnotenia pripomienkového konania, boli aj nasledujúce skutočnosti: „Zákon okrem iného dramaticky znižuje práva vlastníkov na ochranu majetku, skracuje lehoty pre podávanie pripomienok, ruší   možnosť   ústnych   pripomienok,   ruší   miestnu   príslušnosť   stavebných   úradov   a spája v konkrétnych   prípadoch,   taxatívne   v ňom   uvedených,   územné   a stavebné   konanie,   opäť rušiac miestnu príslušnosť orgánov samosprávy obcí a vyšších územných celkov. (...) Návrh zákona je podľa nášho názoru jednoznačne v rozpore s viacerými ustanoveniami Ústavy SR. Žiadame zamietnuť návrh ako celok, pričom hromadná pripomienka má charakter zásadnej pripomienky.   V prípade,   že   Ministerstvo   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií   SR   nevyhovie hromadnej   pripomienke,   žiadame   uskutočnenie   rozporového   konania,   na   ktoré   budú písomne pozvaní nižšie uvedení zástupcovia verejnosti. (...)

Návrh zákona podľa nášho názoru porušuje čl. 12 ods. 2 ústavy tým, že znevýhodňuje v procese   vyvlastnenia   skupinu   vlastníkov,   ktorí   vlastnia   nehnuteľnosti   pod   presne uvedenými   plánovanými   úsekmi   diaľnic   a ciest   I.   triedy   voči   iným   vlastníkom,   ktorých nehnuteľnosť   bude   predmetom   vyvlastnenia,   ktorá   sa   ale   nenachádza   pod   plánovanými úsekmi diaľnic a ciest I. triedy uvedenými v návrhu zákona. (...)

Podľa nášho názoru návrh zákona porušuje ustanovenia čl. 13 ods. 3 Ústavy SR tým, že   jeho   ustanovenia   nebudú   platiť   pre   všetky   prípady   vyvlastňovania   na   území Slovenska, ale   len   pre   konkrétne   a v zákone   priamo   uvedené   územia,   ich   vlastníkova ich nehnuteľnosti.“

Predmetná   hromadná   pripomienka   bola   v procese   pripomienkového   konania vyhodnotená uvedeným spôsobom: „Text je upravený tak, že nie je v rozpore s Ústavou SR. Pripomienka nezodpovedá čl. 10 Legislatívnych pravidiel vlády SR,   pretože nenavrhuje nový text ani konkrétnu zmenu alebo spresnenie pôvodného textu.“

V rámci   legislatívneho   procesu   súvisiaceho   s prípravou,   predkladaním a prerokúvaním vládneho návrhu zákona minister dopravy predložil   na rokovanie vlády návrh uznesenia vlády, predkladaciu správu, vyhlásenie o bezrozpornosti, návrh zákona, dôvodovú   správu,   vyhodnotenie   medzirezortného   pripomienkového   konania   a návrh komuniké. Na základe uvedeného vláda na svojom rokovaní 26. septembra 2007 uznesením č.   824   schválila   návrh   zákona   a poverila   predsedu   vlády   predložiť   tento   vládny   návrh zákona predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) na ďalšie ústavné prerokovanie a ministra dopravy uviesť vládny návrh zákona v národnej rade.

Z čl.   10   ods.   1   legislatívnych   pravidiel   jednoznačne   vyplýva,   že   pripomienkou je v určenej lehote uplatnený a zdôvodnený návrh na úpravu návrhu zákona, ktorým možno rozumieť návrh nového textu alebo odporúčanie úpravy textu, a teda jeho doplnenie, zmenu, vypustenie   alebo   spresnenie.   V zmysle   čl.   10   ods.   1   legislatívnych   pravidiel sa za pripomienku   považuje   aj taký   návrh,   ktorého   obsahom   je   konkrétna   výhrada k navrhovanému textu a spôsob odstránenia namietaných nedostatkov navrhovaného textu.

Hromadná pripomienka predložená zástupcami verejnosti v súlade s už citovanými ustanoveniami čl. 9 legislatívnych pravidiel však podľa názoru predkladateľa neobsahovala žiaden návrh, ktorý by súvisel s akoukoľvek úpravou textu navrhovaného zákona, pretože prezentovala názory   verejnosti   o rozpore   návrhu   zákona   s jednotlivými článkami ústavy a jej   hlavným   zámerom   bolo „zamietnutie“ návrhu   zákona   ako   celku,   teda   nie   návrh smerujúci k úprave navrhovaného znenia zákona tak, ako to vyžaduje čl. 10 legislatívnych pravidiel. Vzhľadom na to, že predkladateľ návrhu zákona pochopil pripomienku ako názor verejnosti   bez   zjavného   legislatívneho   prínosu,   došlo   k naplneniu   dikcie   čl.   10   ods.   1 poslednej   vety   legislatívnych   pravidiel,   podľa   ktorej   na   návrh   tohto   charakteru   nebol povinný   prihliadať   a ani   ho vyhodnocovať.   Takéto   chápanie   predostretej   hromadnej pripomienky predkladateľom návrhu zákona je zrejmé aj z predkladacej správy, vyhlásenia o bezrozpornosti a vyhodnotenia pripomienkového konania. Keďže úlohou ústavného súdu nie   je   v danom   prípade   skúmať   myšlienkové   pochody   a spôsob   hodnotenia   hromadnej pripomienky   predkladateľom,   ale   konformnosť   jeho   postupu   s ústavou,   všeobecne záväznými právnymi predpismi, ale hlavne s legislatívnymi pravidlami, ústavný súd zastáva názor, že postup predkladateľa návrhu zákona bol správny, keď neuskutočnil rozporové konanie   so   zástupcom   verejnosti,   pretože   hromadnú   pripomienku   s prihliadnutím   na   jej obsah   nepovažoval   za   návrh   zodpovedajúci   predpokladom   uvedeným   v čl.   10   ods.   1 legislatívnych   pravidiel   a vyžadujúci   si   obligatórny   postup   rozporového   konania so zástupcom verejnosti podľa čl. 10 ods. 6 druhej vety legislatívnych pravidiel.

Obsah petičného práva v zmysle čl. 27 ústavy spočíva v tom, že každému sa zaručuje nikým nerušený výkon tohto práva za predpokladu, že nie sú prekročené medze určené v čl. 27 ods. 2 a 3 ústavy a pri rešpektovaní čl. 2 ods. 3 ústavy (obdobne I. ÚS 38/94, I. ÚS 37/00). S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že účelom tohto základného práva   je   garantovať   každému   možnosť   obracať   sa   vo   veciach   verejného   alebo   iného spoločného   záujmu   na   orgány   verejnej   moci   so   žiadosťami,   návrhmi   a sťažnosťami. Povinnosťou dožiadaných orgánov je týmito podnetmi sa zaoberať. Ich povinnosťou však nie je splniť očakávania a predstavy predkladateľov daných podnetov. Je však potrebné, aby podnety   boli vybavené spôsobom   súladným s ústavou, príslušnými zákonmi, ako aj ďalšími normatívnymi právnymi aktmi.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k čl. 30 ods. 1 ústavy vyslovil,   že   s   ohľadom   na   prirodzeno-právnu   povahu   základných   práv   a slobôd,   ktorá vyplýva   aj   z úpravy   čl.   12   ods.   1   druhej   vety   ústavy,   je   zrejmé,   že   znemožnenie ich skutočného   (faktického)   vykonania   (napr.   protiprávnym   konaním   tretích   osôb) nespôsobuje zánik týchto práv a slobôd (napr. I. ÚS 76/97). Z uvedeného možno vyvodiť, že k porušeniu   práva   zúčastňovať sa   správy   vecí   verejných   podľa   čl.   30   ods.   1 ústavy je potrebný   závažný protiprávny   zásah   do   možnosti   občana   zúčastňovať sa   správy   vecí verejných (napr. III. ÚS 50/01).

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľovi ako zástupcovi   verejnosti   a predkladateľovi   hromadnej   pripomienky   nebolo   zo   strany žiadneho orgánu verejnej moci znemožnené, aby v rámci pripomienkového konania uplatnil svoje práva, ktoré v konečnom dôsledku premietol do podnetu na „zamietnutie“ návrhu zákona ako celku. Taktiež v danom prípade nebol zistený žiadny protiprávny úkon orgánu verejnej   moci,   ktorý   by   mohol   zasiahnuť   do   výkonu   základných   práv   sťažovateľa. Sťažovateľ mal v súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky možnosť ovplyvniť   navrhované   znenie   zákona,   ale   len   v podobe   konkrétnych   a jednoznačných návrhov na úpravu textu. Sťažovateľ síce danú možnosť využil, ale hromadnú pripomienku neformuloval spôsobom vyžadujúcim si uskutočnenie rozporového konania podľa čl. 10 ods. 6 legislatívnych pravidiel. Z uvedeného dôvodu prijatím namietaného uznesenia vlády, ako   ani   predchádzajúcim   postupom   predkladateľa   pred   predložením   návrhu   zákona na rokovanie   vlády   v súlade   s príslušnými   článkami   legislatívnych   pravidiel,   nemohla nastať reálna možnosť signalizujúca namietané porušenie sťažovateľovho petičného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy a ani práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 ústavy.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažovateľom označeným   uznesením   vlády   a namietaným   porušením   označených   základných   práv, sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa,   ako   aj   jeho   návrhom   na   odloženie vykonateľnosti uznesenia vlády č. 824 z 26. septembra 2007.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2008