znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 4/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. augusta 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   M.,   S.,   zastúpenej   advokátom JUDr. L. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž-o-KS 94/2005 z 9. mája 2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   M.   na   prerokovanie   veci   v   prítomnosti účastníka   konania   podľa   čl.   48   ods. 2   v spojení   s čl.   1   ods. 1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž-o-KS 94/2005 z 9. mája 2006 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Účastníkom úhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2006   doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   M.,   S. (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L., S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Sž-o-KS 94/2005 z 9. mája 2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský súd“) rozsudkom   č. k.   1 S 118/2003-51   z   31. marca 2005   zamietol   ako   nedôvodnú žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia D. (ďalej len „daňové   riaditeľstvo“)   č. VII/256/730-8226/2003/Leš.   Krajský   súd   tiež   rozsudkom č. k. 1 S 119/2003-53   z   31. marca 2005   zamietol   ako   nedôvodnú   žalobu   sťažovateľky, ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva č. VII/256/728-8218/2003/Leš. a č. VII/256/728-8219/2003/Leš.

Ďalším rozsudkom č. k.   1 S 121/2003-50 z 31.   marca 2005 krajský súd zamietol ako nedôvodnú   žalobu   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti rozhodnutí   daňového   riaditeľstva   č. VII/256/729-8220/2003/Leš.,   č. VII/256/729- 8221/2003/Leš., č. VII/256/729-8222/2003/Leš. a č. VII/256/729-8224/2003/Leš.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   5 Sž-o-KS 94/2005   z   9. mája 2006   predmetné rozsudky   krajského   súdu   potvrdil.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   právnemu   zástupcovi sťažovateľky doručený 21. júla 2006.

V uvedených konaniach bolo podľa sťažovateľky rozhodujúcou skutočnosťou zistenie faktu, či obchodný partner sťažovateľky D. H. bol, resp. v akom období nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka uvádza: „Rozhodujúci dôkaz vykonal Krajský súd v Prešove tak, že vykázal, počas vykonávania dokazovania právneho zástupcu sťažovateľa z pojednávacej   miestnosti   a   dôkaz   vykonal   v jeho   neprítomnosti.   V dôsledku   tejto skutočnosti   nemohol   sťažovateľ   zaujať   stanovisko   k tomuto   rozhodujúcemu   dôkaznému prostriedku.   Sťažovateľ   porušenie   svojich   práv   Krajským   súdom   v Prešove   namietal v odvolaní proti rozhodnutiam tohto súdu, aj v konaní pred Najvyšším súdom SR, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky nápravu nevykonal.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že   najvyšší   súd napadnutým   rozsudkom   porušil   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené   právoplatným   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   9.   5. 2006, č. k. 5 Sž-o-KS 94/2005.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. 5. 2006, č. k. 5 Sž-o-KS 94/2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“ V podaní doručenom ústavnému súdu   22.   júna   2007   sťažovateľka   uviedla,   že „... náhradu   trov   konania   nežiada   a tejto náhrady sa zrieka“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval,   uznesením č. k. III. ÚS 4/07-9   zo   4.   januára   2007   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní ústneho pojednávania vo veci; predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti a predložil ústavnému súdu spis sp. zn. 5 Sž-o-KS 94/2005.

Keďže   právny   zástupca   sťažovateľky   a   predseda   najvyššieho   súdu,   resp.   v jeho zastúpení   predsedníčka   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   ústavnému   súdu   oznámili, že netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   ústavný   súd   v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania upustil, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 9. mája 2007. Predseda najvyššieho súdu v ňom odkazuje na pripojené stanovisko predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu JUDr. I. H., v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   musel   k svojmu   názoru o nedôvodnosti námietky, že krajský súd vykonal dokazovanie týkajúce sa platiteľa D. H. s vylúčením účasti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu (text uvedený na str. 5, 2. odsek vyhotovenia rozsudku), dospieť iba na základe vyhodnotenia jednotlivých skutočností, ktoré boli obsiahnuté v priloženom administratívnom spise. Samotný právny zástupca žalobcu, hoci mu bolo predvolanie na pojednávanie dňa 9. mája 2006 riadne doručené, sa na toto pojednávanie vytýčené Najvyšším súdom Slovenskej republiky nedostavil a týmto svojím konaním nevyužil svoje právo priamo na súde objasniť svoje námietky, resp. neumožnil vo veci konajúceho senátu dodatočne položiť mu objasňujúce otázky k jeho námietkam. Preto sa odvolací súd pri uplatňovaní svojej kasačnej právomoci (§ 250i v spojení s § 244 ods. 1 O. s. p.) v zmysle § 212 ods. 3 v spoj. s § 246c prvá veta O. s. p. mohol pri preverovaní   opodstatnenosti   v hore   uvedenej   procesnej   námietke   M.   sústrediť   iba na preverenie vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Tak,   ako   bolo   v odôvodnení   rozsudku   na   str. 5   v   2. odseku   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky uvedené, pokiaľ správca dane príslušný pre platiteľa osvedčil platnosť rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia pre platiteľa D. H. v IV. štvrťroku 1998, potom z tohto dôkazu vyplýva právne logický záver, že od 1. 1. 1999 tento daňový subjekt nie je platiteľom DPH, a na základe uvedeného potom snaha účastníka presadiť preukazovanie iných skutočností sa javí byť prinajmenej v rozpore s procesnou zásadou hospodárnosti súdneho konania.

Uvedené právne závery a logické úvahy sú podrobnejšie rozobrané v odôvodnení rozsudku, a preto nie je možné prisvedčiť názoru právneho zástupcu sťažovateľa, že napriek vznesenej námietke sa Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vykonaním nápravy nezaoberal. Taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže súhlasiť so subjektívnym právnym názorom   v intenciách   prezentovaných   právnym   zástupcom   sťažovateľa,   že   osobná prítomnosť   účastníka   konania   pred   súdom   je   absolútnym   a základným   predpokladom úspešného uplatnenia daného práva, teda úspešného poskytnutia právnej ochrany zo strany štátu. Naopak Najvyšší súd Slovenskej republiky v svojej judikatúre zdôrazňuje, že osobná prítomnosť účastníka je právom, ktoré účastník nemusí využiť a môže ho napríklad nahradiť písomným vyjadrením, resp. iba účasťou splnomocnenca, a ďalej že toto právo môže byť v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu verejného záujmu obmedzené (napríklad   z dôvodu   zachovať   dôstojnosť   súdneho   pojednávania   napriek   nedôstojnému správaniu účastníkov). Právo na osobnú prítomnosť tiež nie je možné zamieňať s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom....

Na základe uvedených argumentov Najvyšší súd Slovenskej republiky žiada Ústavný súd   Slovenskej   republiky,   aby   pri   sťažnosti   M.   so   sídlom   S.   v prvom   bode   sťažnosti rozhodol,   že   namietané   ústavné   základné   právo   sťažovateľom   nebolo   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   porušené,   a u druhého   bodu   žiada,   aby   bolo rozhodnuté v súlade s § 25 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v tom duchu, že ide o návrh vo veci, na ktorej prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, a preto ho odmieta uznesením bez ústneho pojednávania.“

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení z 19. júna 2007 k stanovisku predsedu najvyššieho súdu uviedol:

„Vo svojom vyjadrení Najvyšší súd SR nesúhlasí s tvrdením, že osobná prítomnosť účastníka konania pred súdom je základným predpokladom úspešného uplatnenia daného práva, teda úspešného poskytnutia súdnej ochrany. Sťažovateľka na tomto svojom právnom názore zotrváva a poukazuje na to, že vo svojej sťažnosti citovala z konštantnej judikatúry Ústavného   súdu   SR   (PL.   ÚS   14/1998).   Pokiaľ   sa   teda   vedie   polemika   ohľadom   vyššie uvedeného názoru, tak má sťažovateľka za to, že ide o polemiku ohľadom problematiky, ktorá je v doterajšej judikatúre Ústavného súdu dostatočne vysvetlená.

Najvyšší súd pritom vo svojom vyjadrení nespochybňuje skutkové tvrdenia opísané v sťažnosti a to, že Krajský súd v Prešove vykonal rozhodujúci dôkaz tak, že vykázal, počas vykonávania   dokazovania,   právneho   zástupcu   sťažovateľky   z pojednávacej   miestnosti a dôkaz vykonal v jeho neprítomnosti. V dôsledku tejto skutočnosti nemohla sťažovateľka zaujať stanovisko k tomuto rozhodujúcemu dôkaznému prostriedku. Sťažovateľka porušenie svojich práv Krajským súdom v Prešove namietala v odvolaní proti rozhodnutiam tohto súdu,   aj   v konaní   pred   Najvyšším   súdom   SR,   avšak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky nápravu   nevykonal.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   týmto   postupom   bolo   sťažovateľke aj odopreté vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom.

K ďalším skutočnostiam uvádzaným vo vyjadrení NS SR sa sťažovateľka s ohľadom na skutočnosť, že samotný NS SR vo svojom vyjadrení uvádza, že ich dáva do pozornosti nad   rámec   požadovaného   vyjadrenia,   nevyjadruje.   Dovolí   si   však   poukázať   na   to, že v zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach   a základných   slobodách.   Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02 a mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

Z uvedeného je zrejmé, že v tomto prípade, keď došlo aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   môže   Ústavný   súd   preskúmať   rozhodnutie   všeobecného   súdu.   Sťažovateľka sa pritom vo svojej sťažnosti nedomáha preskúmania skutkových a ani právnych záverov NS SR. Z tohto dôvodu sa ani preto nevyjadruje k právnym záverom uvedeným vo vyjadrení NS SR.“

Sťažnosť sťažovateľky   predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie III.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom   IV.   senátu.   Vzhľadom   na   to   vo   veci   samej   konal   a rozhodoval   o sťažnosti sťažovateľky IV. senát ústavného súdu v zložení ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 94/2005 z 9. mája 2006.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:„Podľa žalobcu napadnuté rozsudky boli nesprávne predovšetkým preto, že pokiaľ krajský   súd   žalobu   zamietol,   vyvodil   nesprávny   právny   záver   na   základe   nedostatočne zisteného skutkového stavu. Stalo sa tak v dôsledku vylúčenia právneho zástupcu žalobcu súdom z pojednávacej miestnosti na dobu vykonania dokazovania o tom, dokedy bol D. H. platiteľom   DPH.   Preto   žalobca   vôbec   nemôže   zaujať   stanovisko   k rozhodujúcemu dôkaznému   prostriedku,   z ktorého   krajský   súd   vychádzal,   t. j.   či   a kedy   nastala právoplatnosť   a účinnosť   rozhodnutia   zo   dňa   30.   10.   1998   o určení   posledného zdaňovacieho obdobia uvedeného obchodného partnera. Súčasne žalobca pripojil kópiu rozhodnutia   príslušného   správcu   dane   zo   dňa   6.   12.   2001,   ktoré   spochybňuje   zistenie krajského súdu o trvaní statusu platiteľa DPH D. H. len do IV. štvrťroka 1998 a potvrdzuje obranu žalobcu, že na telefonické informácie daňový úrad potvrdzoval jeho status platcu DPH....

Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ správca dane príslušný pre platiteľa osvedčil platnosť vydaného rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia pre platiteľa D. H.   v IV.   štvrťroku   1998,   nebolo podstatné,   kedy rozhodol   o zrušení   jeho registrácie. Nebol preto dôvod namietať, že krajský súd vykonal dokazovanie týkajúce sa tohto platiteľa s vylúčením účasti žalobcu (resp. jeho právneho zástupcu), keďže sa dokazovanie netýkalo skutočnosti, na základe ktorej rozhodol správca dane napadnutými rozhodnutiami. Podstatným bolo,   že ak platiteľ dane D.   H.   prestal byť platiteľom od 1. 1. 1999, žalobcovi nevznikol nárok na odpočet DPH na základe daňových dokladov vystavených D. H. po tomto termíne.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vyslovil právny názor, že vykonanie dôkazu na pojednávaní so súčasným vylúčením prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky v čase vykonania   dôkazu   neznamená   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   krajským   súdom a z toho vyplývajúce následné nesprávne vyvodenie právneho záveru. Ak by to tak bolo, na základe   odvolania   podaného   sťažovateľkou   a pripojenej   fotokópie   rozhodnutia príslušného správcu dane zo 6. decembra 2001 ako dôkazu potvrdzujúceho jej argumentáciu o platení DPH, odvolací súd by bol svojím rozhodnutím vykonal nápravu. Podľa názoru odvolacieho   súdu   relevantnou   skutočnosťou   bolo   osvedčenie   platnosti   vydaného rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia platiteľa DPH, a nie rozhodnutie o zrušení jeho registrácie ako platiteľa DPH.

Na   druhej   strane   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   zastáva   názor,   že   vykonanie „rozhodujúceho   dôkazu“ (t. j.   otázka   platnosti   rozhodnutia   o   určení   posledného zdaňovacieho   obdobia   vo   vzťahu   k platiteľovi   DPH)   krajským   súdom   na   pojednávaní 31. marca 2005 tým spôsobom, že právny zástupca sťažovateľky bol vyzvaný na opustenie pojednávacej miestnosti, znamená, že nemala možnosť zaujať stanovisko k rozhodujúcemu dôkaznému   prostriedku.   Sťažovateľka   uvedené   skutočnosti   (porušenie   svojich   práv krajským súdom) namietala aj v podanom odvolaní, najvyšší súd však podľa jej názoru nápravu   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sž-o-KS   94/2005   z 9.   mája 2006   nevykonal, čím   porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa § 123 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.

Podľa § 124 OSP dokazovanie treba vykonávať tak, aby sa zachovala povinnosť mlčanlivosti   o utajovaných   skutočnostiach   chránených   podľa   osobitných   zákonov a iná zákonom ustanovená alebo štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti. V týchto prípadoch možno vykonávať výsluch len vtedy, ak vyslúchaného oslobodil od povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme má túto povinnosť. To platí primerane i tam, kde sa vykonáva dôkaz inak ako výsluchom.

Podľa § 23 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon“)   daňovým   tajomstvom   je informácia   o daňovom   subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Podľa § 23 ods. 4 citovaného   zákona   porušením   daňového   tajomstva   je   oznámenie   alebo   sprístupnenie daňového tajomstva osobe, ktorá nemá oprávnenie oboznamovať sa s daňovým tajomstvom.Okruh   subjektov   oprávnených   oboznamovať   sa   s daňovým   tajomstvom   okrem správcu dane je uvedený v § 23 ods. 5 citovaného zákona, pričom žalobca (sťažovateľka) alebo jeho právny zástupca na rozdiel od súdu (pre účely súdneho konania) k oprávneným subjektom nepatrí.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti „... nedomáha preskúmania skutkových ani právnych záverov NS SR“, ústavný súd sa v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   sústredil   len   na   posúdenie   otázky,   či   vykonanie   dôkazu   bez osobnej prítomnosti účastníka konania znamená porušenie základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania, ktorého účelom je umožniť oprávnenej osobe, aby bola prítomná na prerokovaní jej veci v konaní pred orgánom oprávneným o veci rozhodnúť. Podľa názoru ústavného súdu výraz „vec“ v tomto prípade znamená celé konanie od podania návrhu až do jeho právoplatného   skončenia.   Uvedené   právo   však   nemožno   chápať   absolútne,   t. j.   právo účastníka byť prítomný v každom okamihu konania a pri vykonaní každého konkrétneho dôkazu, pretože tomuto právu korešponduje aj povinnosť oprávneného orgánu vykonávať dokazovanie tak, aby sa zachovala ochrana utajovaných skutočností vrátane obchodného, bankového a daňového tajomstva. Ak by bolo právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania ponímané absolútne, ustanovenia právnych predpisov o všetkých druhoch skutočností, ktoré majú byť utajené pred neoprávnenými subjektami, by stratili význam.

Z uvedeného vyplýva, že základné právo upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy priznáva účastníkovi konania oprávnenie vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, a nie byť osobne   prítomný   pri   vykonaní   každého   dôkazu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   bola oboznámená   a   mala   možnosť   vyjadriť   sa   ku dôkazu,   ktorý   bol   vykonaný   s vylúčením jej právneho zástupcu na pojednávaní, vyplýva z jej odvolania zo 7. júna 2005, v ktorom sa nestotožňuje s dátumom určenia posledného zdaňovacieho obdobia platiteľa DPH, ktorý bol uvedený v rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 121/2003-50 z 31. marca 2005.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku   uviedol dôvody, pre ktoré nemôže akceptovať argumentáciu sťažovateľky v odvolaní, že rozsudok krajského súdu bol podľa nej založený na nesprávnom právnom názore v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý nastal   vylúčením   právneho   zástupcu   z pojednávacej   miestnosti   pri   vykonaní   dôkazu o určení posledného zdaňovacieho obdobia platiteľa DPH.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci nie je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému   rozhodnutiu,   ani   skúmať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa ústavy zameriava na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a slobodách.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   5   Sž-o-KS   94/2005   z 9.   mája   2006 analyzoval   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v rozsahu   odvolania   a takisto   sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaní zo 7. júna 2005, pričom zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nie je možné akceptovať jej právne názory. Skutočnosť, že sa sťažovateľka   nestotožňuje   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   pri   vyslovení   svojho právneho názoru interpretoval relevantné právne predpisy ústavne konformným spôsobom, čím je vylúčená arbitrárnosť alebo nepreskúmateľnosť predmetného rozsudku.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   tiež   pripomína,   že   podľa   §   132   OSP   hodnotenie dôkazov   vykonáva   oprávnený   orgán   podľa   svojej   úvahy,   a to   každý   dôkaz   jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom je zároveň povinný prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo vrátane toho, čo uvedú účastníci konania. Ak sa oprávnený orgán   (súd)   v odôvodnení   rozhodnutia   argumentačne   vysporiada   s dôkazmi,   na   základe ktorých dospel k rozhodnutiu vo veci samej, vykonanie konkrétneho dôkazu s vylúčením účastníka konania pri rešpektovaní ústavných a zákonných limitov neznamená porušenie základného práva účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, ktorý je vyjadrený v bode 1 výroku tohto nálezu.

V stanovisku predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu JUDr. I. H. sa okrem už citovaného uvádza aj nasledovné:

„Nad rámec požadovaného vyjadrenia senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí   tiež   a opätovne   dať   do   pozornosti   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   svoj zásadný nesúhlas   s   uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   4. januára 2007 č. k. III. ÚS 4/07-9, ktorým bola sťažnosť prijatá, a to najmä s prihliadnutím na ustanovenie § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   vzhľadom   na   požiadavku   sťažovateľa,   aby rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sž-o-KS 94/2005 zo dňa 9. 5. 2006 bolo zrušené a vrátené mu na ďalšie konanie, upozorňuje, že takáto kasačná právomoc Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   vzhľadom   na   kompetenčnú   prekážku   obsiahnutú v čl. 127   ods.   1   in   fine   v spoj.   s čl.   1   ods.   1   prvá   veta   (právny   štát   a princíp   stability právnych   vzťahov   zasahujúci   aj   do   súdneho   rozhodovania   o subjektívnych   právach a povinnostiach) a čl. 141 ods. 2 (uzatvorenosť všeobecnej súdnej ústavy, ktorú akceptuje aj Európsky súd pre ľudské práva) Ústavy Slovenskej republiky a s podporou § 159 ods. 2 v spoj.   s   §   167   ods.   2   O.   s.   p.   (princíp   právnej   istoty   v súdnom   konaní)   by   nemala Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúchať.

Pôsobnosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vysloviť   nesúladnosť   súdneho rozhodnutia   s Ústavou   Slovenskej   republiky   nie   je   možné   podľa   právneho   názoru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zamieňať   s vecnou   právomocou   vyšších   súdov mimoriadne   zrušovať   právoplatné   alebo   na   základe   dispozičného   úkonu   účastníka neprávoplatné súdne rozhodnutia v rámci jednotlivých stupňov sústavy všeobecných súdov, ktorá   je   vo   všeobecnosti   obsiahnutá   v   čl. 46   ods. 1   a   vykonaná   zákonom   v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak   by   však   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   naďalej   zotrvával   na   svojej narastajúcej   judikatúre,   ktorá   extenzívnym   spôsobom   vykladá   jeho   pôsobnosť,   potom Najvyšší súd Slovenskej republiky musí v zmysle čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky touto cestou   žiadať   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   zaujal   výkladové   stanovisko k § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení   s čl.   1   ods.   1   (princíp   právnej   istoty   vychádzajúci   z právoplatných   súdnych rozhodnutí) a čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je Najvyšší súd Slovenskej   republiky   najvyšším   a suverénnym   predstaviteľom   súdnictva   pre   oblasť pôsobnosti súdnictva upravenú v čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Výkon   súdnej   moci   dvomi   rozdielnymi   orgánmi   štátnej   moci,   ktorú   prezentuje Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   jednej   strane   a Ústavný   súd   Slovenskej   republiky na strane   druhej,   by   mal   byť   založený   na   princípe   vzájomnej   deľby   súdnej   moci   a nie na hierarchickom systéme podriadenosti a nadriadenosti, pričom prepojenie medzi týmito sústavami   musí   byť   z hľadiska   kontroly   ústavnosti   založené   na   kooperačnom   a nie na kasačnom   princípe.   Uvedené   závery,   ako   už   bolo   raz   zdôraznené,   sú   stále aj rešpektované v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy podľa dostupných informácií   zatiaľ   nebolo   vydané   žiadne   rozhodnutie   tohto   medzinárodného   súdu,   ktoré by priamo zrušovalo (negovalo) rozhodnutie vnútroštátneho súdneho orgánu.

Na podporu hore uvedenej argumentácie týkajúcej sa základných ústavných tradícií, a najmä   zásady   právneho   štátu,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje aj na ustanovenie   čl.   6   ods.   1   Zmluvy   o Európskej   únii,   pričom   záväzky   z nej   na   seba Slovenská republika prevzala s účinnosťou od 1. 5. 2004.“

V súvislosti   s citovaným   ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   žiadosti najvyššieho súdu, „... aby zaujal výkladové stanovisko k § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s čl. 1 ods. 1 (princíp právnej istoty vychádzajúci z právoplatných súdnych rozhodnutí) a čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ nemôže   vyhovieť,   keďže   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   doručené   v   konaní o sťažnosti   sťažovateľky   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   návrh na začatie konania v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy. Zároveň ale považoval za potrebné poznamenať, že jeho právomoc zrušovať rozhodnutia, ktorými boli porušené základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy,   sa   vzťahuje na rozhodnutia   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   rozhodnutia   najvyššieho   súdu nevynímajúc. Táto jeho právomoc vyplýva z jeho ústavného postavenia ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), a preto je povinnosťou ústavného súdu zrušovať také rozhodnutia, pri ktorých dôjde k záveru, že nimi boli porušené uvedené práva alebo   slobody.   Za   daných   okolností   musí   ústavný   súd   citované   námietky   obsiahnuté v spomenutom stanovisku najvyššieho súdu považovať za nenáležité zasahovanie do jeho ústavného postavenia.

Napokon sa ústavný súd zaoberal aj otázkou úhrady trov konania. Podľa § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s § 142 OSP ústavný súd nepriznal účastníkom náhradu trov konania,   pretože   sťažovateľka   v podaní   z 19.   júna   2007   uviedla,   že „... náhradu   trov konania nežiada a tejto náhrady sa zrieka“, navyše nebola v konaní pred ústavným súdom úspešná (čl. 127 ods. 3 ústavy). Najvyššiemu súdu trovy konania nevznikli, preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. augusta 2007