znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 4/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Chaima   Aurahama   Lewiho,   bytom   Ž.,   v ktorej   namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Nc 306/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Chaima   Aurahama   Lewiho   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2004 doručená sťažnosť Chaima Aurahama Lewiho, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nc 306/2002.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 27. decembra 2001 podal na Okresnom súde Žiar na Hronom žalobu proti žalovanému Eurotel Bratislava, a. s., Polus City Center, so sídlom B. (ďalej len „žalovaný“). Vo svojej žalobe „vytýkal“ žalovanému, že ho vedome a úmyselne   uviedol   do   omylu   a „absolútne   ho   izoloval“ od všetkých   telefónnych   sietí fungujúcich   v Slovenskej   republike   na   dobu   24   hodín   (od 23. decembra   2001 do 24. decembra 2001), čím podľa neho porušil jeho základné právo podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy, pretože mu vedome a úmyselne neumožnil prijímať a šíriť informácie v slovenskej telekomunikačnej sieti.

Predmetná vec bola Okresným súdom Žiar nad Hronom postúpená okresnému súdu na   jej   prejednanie   a rozhodnutie   z dôvodu   jeho   miestnej   príslušnosti.   Okresný   súd od podania žaloby až dosiaľ, t. j. za obdobie dvoch rokov a ôsmich mesiacov, v predmetnej veci nenariadil ani prvé pojednávanie, čím podľa sťažovateľa porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ 10. apríla 2002 zaslal okresnému súdu žiadosť o odňatie a prikázanie veci vedenej pod sp. zn. 6 Nc 306/02 z dôvodu vhodnosti v súlade s § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) inému súdu. Žiadosť s identickým obsahom zaslal v ten istý deň aj Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a 8. augusta 2002 aj Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Žiadny zo spomínaných súdov do dnešného dňa o tejto žiadosti nerozhodol, čím podľa sťažovateľa porušili jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Dňa 19. decembra 2003 sťažovateľ požiadal okresný súd, aby mu v predmetnom konaní ustanovil   v súlade   s   §   30   OSP právneho   zástupcu.   Svoju   žiadosť   o ustanovenie právneho zástupcu následne zopakoval 16. marca 2004, avšak zo strany okresného súdu bola   táto   žiadosť   podľa   neho „ignorovaná“. Uvedeným   konaním   okresný   súd   podľa sťažovateľa porušil jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, lebo mu „odmietol zabezpečiť zákonnú právnu pomoc z dôvodov uvedených v čl. 30 O. s. p.“.

V ďalšom   texte   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   požiadal   aj   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ústavný   súd požiadal,   aby rozhodol,   že: „Žaloba   žalobcu (sťažovateľa) je   zákonná   a dôvodná,   lebo odporca   svojím   protizákonným   konaním   porušil   ústavné   právo   žalobcu (sťažovateľa) uvedené v čl. 48 ods. 2, v čl. 46 ods. 1 a v čl. 47 ods. 2 platnej Ústavy SR č. 460/1992 Zb., jak po stránke objektívnej, tak po stránke subjektívnej.

Svojím   právoplatným   rozhodnutím   zaväzuje   ústavný   súd   odporcu,   aby   vyplatil žalobcovi (sťažovateľovi) odškodné   za   porušenie   jeho   ústavných   práv,   pri   nezákonnom a protiústavnom vedení právnej kauzy pod sp. zn. 6 Nc 306/2002, vo výške desať percent zo žalovanej sumy, čo činí 200 000 USD, v akejkoľvek mene.

Súčasne   zaväzuje   ústavný   súd   odporcu,   aby   táto   suma   bola   vyplatená   žalobcovi (sťažovateľovi) odporcom, v lehote ktorú určí ústavný súd.

Zároveň   zaväzuje   ústavný   súd   odporcu   k uhradeniu   všetkých   trov   tohto   súdneho konania,   ako   aj   k uhradeniu   trov   konania   spojených   so   zákonným   zastúpením   žalobcu (sťažovateľa), právnym zástupcom z radu advokátov.“

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20 ods. 1 a 2 a § 53 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd listom z 3. septembra 2004 (doručeným 27. septembra 2004) upozornil sťažovateľa na náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ako   aj   na   skutočnosť,   že   jeho   sťažnosť   tieto   zákonom   predpísané   náležitosti   nespĺňa. V predmetnom   liste   bol   sťažovateľ   súčasne   vyzvaný,   aby   doplnil   odôvodnenie   svojej sťažnosti   o stručný   popis   priebehu   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 6 Nc 306/2002 a tiež, aby označil opravné alebo iné právne prostriedky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktoré na ochranu svojich základných práv vyčerpal pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Keďže   súčasťou   sťažovateľovej   sťažnosti   bola   aj   jeho   žiadosť   o   ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd ho uvedeným listom poučil o predpokladoch,   ktoré   musia   byť   súčasne   splnené,   aby   takejto   žiadosti   bolo   možné vyhovieť, a taktiež ho vyzval, aby svoju žiadosť doplnil o podklady potrebné k rozhodnutiu ústavného   súdu   o nej. V závere   listu   z 3.   septembra   2004   ústavný   súd   upozornil sťažovateľa,   že   v prípade   neodstránenia   nedostatkov   svojho   podania   v lehote   14   dní od doručenia   výzvy   môže   byť   jeho   sťažnosť   odmietnutá   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu   neodpovedal   a neurobil   tak   ani   do   dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom.

Okresný   súd   reagoval   na   výzvu   ústavného   súdu   z 3.   septembra   2004   listom sp. zn. Spr. 3620/2004 z 18. novembra 2004 prostredníctvom svojho predsedu. Vo svojom vyjadrení   predseda   okresného   súdu   okrem   prehľadu   vykonaných   procesných   úkonov v predmetnej   veci   uviedol: „Ako   vyplýva   za   súčasného   stavu   sa   nemôžem   vyjadriť k zložitosti   veci,   nakoľko z podaní   žalobcu nie   je   zrejmé,   o čo   opiera svoju   požiadavku k úhrade sumy 2 mil. USD, tiež nie je zrejmé či ide v danom prípade o vecnú príslušnosť súdu. Ku dnešnému dňu žalobca vady podania neodstránil a neuhradil súdny poplatok, čím sám nesie účasť na dĺžke konania, kedy za súčasného procesného stavu veci neprichádza do úvahy   vytýčenie   termínu   pojednávania.   Z procedurálneho   hľadiska   súd   mohol   zastaviť konanie po prvom uznesení obsahujúcom poučenie o vadách podania, na ktoré žalobca nereagoval.   Súd   tak   neučinil   a dal   druhú   šancu   žalobcovi,   ktorý   zrejme   nerozumie poučeniu, hoci z podaní napr. adresovaných Najvyššiemu súdu SR tomu tak nie je. Postup   súdu   nepovažujem   za   prieťahový,   zodpovedá   podaniu   žalobcu   a jeho reakciám   na   výzvy   súdu.   Napriek   tomu,   že   žiada   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov, doklady, ktoré predkladá v prospech jeho žiadosti nesvedčia, skôr naopak. Pre zaujímavosť sporné je i to ako to vyplýva z korešpondencie či sťažovateľ je Avraham alebo Auraham.“Z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 28. decembra 2001 sťažovateľ doručil Okresnému súdu Žiar nad Hronom svoju žalobu smerujúcu proti žalovanému, ktorou žiadal „(...) uznať žalovanú vinnou v rámci žaloby   žalobcu (sťažovateľa),   z úmyselného   podvodného   konania   vykazujúceho   pojmové znaky skutkovej podstaty tr. činu všeobecného ohrozenia(...)“, ďalej zaviazať žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 2 milióny amerických dolárov za spôsobenú nemajetkovú ujmu, ako aj trovy konania.

Pokynom z 11. januára 2002 Okresný súd Žiar nad Hronom postúpil spisový materiál v predmetnej veci podľa § 105 ods. 2 OSP okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu jeho miestnej príslušnosti. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 17. januára 2002 a zaevidovaný bol pod sp. zn. 6 Nc 306/02.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 25. januára 2002 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 14 dní.

Dňa   8.   februára   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažovateľova   žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov zo 7. februára 2002 spolu s prílohami preukazujúcimi jeho nemajetnosť.

Dňa   21.   mája   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   krajského   súdu z 10. mája 2002, ktorým mu postúpil podanie sťažovateľa, v ktorom požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a prikázanie veci inému súdu.

Okresnému   súdu   bolo   2.   septembra   2002   doručené   podanie   najvyššieho   súdu z 30. augusta   2002,   ktorým   okresnému   súdu   postúpil   sťažovateľovu „žiadosť   o odňatie a prikázanie veci“ doručenú mu 30. augusta 2002.

Pokynom z 23. októbra 2003 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať sťažovateľa, aby odstránil vady svojho podania v súlade so zasielaným uznesením č. k. 6 Nc 306/2002-11 z 23.   októbra   2003,   a súčasne   mu   nechal   zaslať   tlačivo   -   potvrdenie   o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch - na účely oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 9. decembra 2003 bolo okresnému súdu doručené vyplnené tlačivo - potvrdenie o majetkových   a zárobkových   pomeroch   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   – sťažovateľa, ako aj dodatok k žalobe zo 7. februára 2002, v ktorom okrem iného požiadal okresný súd o ustanovenie právneho zástupcu.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 2. marca 2004 bolo sťažovateľovi zaslané uznesenie č. k. 6 Nc 306/2002-23 z 2. marca 2004, ktorým ho okresný súd vyzval na odstránenie vád žaloby doručenej okresnému súdu 28. decembra 2001. Sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu podaním zo 16. marca 2004.

Vo veci konajúci vyšší súdny úradník okresného súdu nechal pokynom z 26. júla 2004   doručiť   uznesenie   č.   k.   6   Nc   306/02-27   z 26.   júla   2004,   ktorým   okresný   súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, sťažovateľovi. Sťažovateľ sa podaním z 10. augusta 2004 proti uzneseniu z 26. júla 2004 odvolal.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom zo 6. októbra 2004 predložiť predmetnú vec na rozhodnutie o podanom odvolaní krajskému súdu.

V spise sa ďalej nachádzala žiadosť o vyjadrenie k ústavnej sťažnosti z 1. októbra 2004 predsedu okresného súdu, ktorou požiadal zákonného sudcu o písomné vyjadrenie sa k sťažnosti sťažovateľa do 6. októbra 2004. Podľa úradného záznamu spísaného 14. októbra 2004 zákonný sudca oznámil predsedovi okresného súdu, že sa k veci nebude vyjadrovať.

V spisovom   materiáli   v predmetnej   veci   bolo   ďalej   pripojené   vyjadrenie z 18. novembra 2004 predsedu okresného súdu k ústavnej sťažnosti sťažovateľa.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   uviedol,   že   zásadne   nie   je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody.   Prijatie   takej   sťažnosti vylučuje   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   vyjadrenú   v čl.   127   ods.   1   ústavy   ako princíp subsidiarity (napr. II. ÚS 130/02).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, z jej petitu, ako aj zo súdneho spisu dospel ústavný súd   k   záveru,   že   vo   veci   sp.   zn.   6   Nc   306/02   sa   na   okresnom   súde   stále koná,   takže sťažovateľ   namietal   procesné   pochybenia   všeobecného   súdu,   a   tým   aj   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy v stále prebiehajúcom súdnom konaní. K ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým v dôsledku konania   okresného   súdu   o   návrhu   sťažovateľa   na   odňatie   a prikázanie   predmetnej   veci z dôvodu vhodnosti inému súdu, ďalej o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v predmetnom konaní a taktiež preto, že do dňa podania ústavnej sťažnosti (t. j. po dvoch rokoch a ôsmich mesiacoch od začatia konania) v predmetnej veci nebolo nariadené ani prvé pojednávanie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi sú ich závažné procesné pochybenia   (predstavujúce   porušenie   základných   práv   účastníkov   konania   podľa   čl.   46 a nasl. ústavy) dôvodom jednak pre podanie odvolania (podľa § 205 a § 205a OSP), ako aj dovolania (podľa § 237 OSP). Tieto riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy. Z uvedeného vyplýva, že sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi sú oprávnené poskytovať ochranu základným procesným právam účastníkov súdneho konania, a nie ústavný súd v konaní o ich sťažnostiach.

Z obsahu sťažovateľovej sťažnosti, z vyjadrenia okresného súdu k jeho sťažnosti, ako ani zo   spisového   materiálu týkajúceho   sa   preskúmavanej veci   ústavný   súd   tiež   nezistil skutočnosti   preukazujúce,   že   sťažovateľ   svoje   námietky   týkajúce   sa   porušovania   jeho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   uplatnil   v rámci   prebiehajúceho občianskoprávneho   konania,   pričom   nepodal   ani   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   na príslušnom   orgáne   štátnej   správy   súdov   podľa   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Keďže ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o porušení základného práva alebo slobody len vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, a keďže podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tento môže odmietnuť sťažnosť pre nedostatok svojej   právomoci,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zároveň požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní   pred   ústavným   súdom.   Vzhľadom   na   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   bolo   rozhodovanie   o tejto   žiadosti   sťažovateľa bezpredmetné.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2005