znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 4/04-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   V.   H.,   Ž,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   M.,   Ž.,   ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní sp. zn. P 117/89 (predtým pod sp. zn. 15 Nc 704/89) o vrátenie spôsobilosti na právne úkony vedenom na základe jej návrhu z 25. augusta 2000, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   o   vrátenie   spôsobilosti   na   právne   úkony sp. zn. P 117/89 (predtým pod sp. zn. 15 Nc 704/89) vedenom pred Okresným súdom Žilina na základe jej návrhu z 25. augusta 2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e   vo veci vrátenia spôsobilosti na právne úkony na základe návrhu V. H. z 25. augusta 2000 v konaní sp. zn. P 117/89 (predtým sp. zn. 15 Nc 704/89) konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80   000   Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   nahradiť V. H. trovy právneho zastúpenia v sume   8   796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na bankový účet právneho zástupcu JUDr. I. M. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti V. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. novembra 2003   doručená   sťažnosť   V.   H.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   Okresným   súdom   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o   vrátenie spôsobilosti na právne úkony vedenom na základe jej návrhu z 25. augusta 2000.

Ústavný súd uznesením zo 14. januára 2004 č. k. III. ÚS 34/04-9 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 11. marca 2004, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľky   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 15. marca 2004 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom   na charakter   posudzovanej   veci   nemožno od   ústneho   pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   25.   augusta   2000   osobne   doručila okresnému súdu   návrh podľa   ustanovenia § 186 ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   na   vrátenie   spôsobilosti   na   právne   úkony,   ktorej   bola   pozbavená rozsudkom okresného súdu z 29. júna 1989 č. k. 15 Nc 704/89-56.

V zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku má sťažovateľka právo   podať   návrh   na   vrátenie   spôsobilosti   na   právne   úkony.   Okresný   súd   od   podania návrhu sťažovateľky vo veci nekonal.

Sťažovateľka listom z 24. júna 2003, osobne doručeným do podateľne okresného súdu   26.   júna   2003,   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v zmysle   ustanovenia §   17   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“). Okresný súd na predmetnú sťažnosť nereagoval.

S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   spôsobené   okresným   súdom sťažovateľka v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka zároveň požaduje priznať jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 4. marca 2004 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu sa vo svojej odpovedi zo 16. marca 2004 doručenej ústavnému súdu 22. marca 2004 vyjadril, že sa k veci nemôže vyjadriť preto, lebo spis sa nachádza na ústavnom súde.

Ústavný súd listom z 31. marca 2004 vrátil uvedený spis okresnému súdu a vyzval predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   v lehote   pätnástich   dní   od   doručenia   výzvy   vyjadril k predmetnej   veci.   Splnomocnenec   okresného   súdu   potvrdil   na   poštovej   doručenke prevzatie tejto výzvy 5. apríla 2004, pričom požiadavka ústavného súdu nebola splnená.

Ústavný súd listom z 10. mája 2004 opätovne vyzval predsedu okresného súdu, aby sa   v lehote   desiatich   dní   od   doručenia   tejto   výzvy   vyjadril   k sťažnosti   sťažovateľky. Splnomocnenec   okresného   súdu   potvrdil   na   poštovej   doručenke   prevzatie   tejto   výzvy 14. mája 2004, pričom požiadavka ústavného súdu opäť nebola splnená.

Ústavný súd ďalším listom z 3. júna 2004 opätovne vyzval predsedu okresného súdu, aby sa v lehote siedmich dní od doručenia tejto výzvy vyjadril k sťažnosti sťažovateľky, s upozornením, že ak vyjadrenie nebude v stanovenej lehote zaslané, môže mu byť uložené poriadkové   opatrenie.   Splnomocnenec   okresného   súdu   potvrdil   na   poštovej   doručenke prevzatie   tejto   výzvy   7.   júna   2004,   pričom   stanovisko   predsedu   okresného   súdu z 28. júna 2004 bolo ústavnému súdu doručené 2. júla 2004.

Predseda okresného súdu   vo svojom vyjadrení uviedol, že „... došlo k hroznému omylu a opomenutiu“. Okresný súd si nebol vedomý skutočnosti, že sťažovateľka podala návrh na začatie konania o vrátenie spôsobilosti na právne úkony. Riziko omylu spočíva podľa názoru predsedu okresného súdu v tom, že v súdnej praxi Slovenskej republiky sú spisy zasielané v originálnej verzii a nevyhotovujú sa kópie spisov.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľky   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. P 117/89 (predtým sp. zn. 15 Nc 704/89), ktorý bol ústavnému súdu v predmetnej veci zaslaný, zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Rozsudkom okresného súdu z 29. júna 1989 č. k. 15 Nc 704/89-56 bola sťažovateľka čiastočne pozbavená spôsobilosti na právne úkony v rozsahu, že „... nie je spôsobilá vo vlastnom mene vystupovať pred štátnymi orgánmi“.

Okresnému súdu bol 22. septembra 1992 doručený návrh na vrátenie spôsobilosti na právne   úkony   v zmysle   §   186   ods.   3   OSP   podaný   prostredníctvom   právnej   zástupkyne sťažovateľky. Rozsudkom okresného súdu z 13. apríla 1993 č. k. P 117/89-97 bol návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkony zamietnutý.

Okresnému   súdu bol 25.   augusta   2000 doručený   návrh   sťažovateľky   na   vrátenie spôsobilosti na právne úkony v zmysle ustanovenia § 186 ods. 3 OSP (strana 109 spisu). Sťažovateľka   ako   invalidná   dôchodkyňa   zároveň   požiadala   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov s poukázaním na nepriaznivé majetkové pomery a k návrhu pripojila potvrdenie Mestského   úradu   v   Žiline   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu v právnej veci.

Okresná prokuratúra v Žiline vstúpila do konania o vrátenie spôsobilosti na právne úkony   listom   doručeným   okresnému   súdu   27.   septembra   2000   a žiadala   byť   písomne vyrozumená o všetkých úkonoch a termíne pojednávania vo veci sp. zn. P 117/89 (strana 112 spisu).

Okresnému súdu bol 15. februára 2001 doručený návrh Mestského úradu v Žiline ako opatrovníka   na   schválenie   právneho   úkonu   vo   veci   prevodu   vlastníckeho   práva družstevného bytu na sťažovateľku. V konaní o schválenie právneho úkonu sa uskutočnili dve pojednávania - 28. júna 2001 a 6. decembra 2001.

Listom doručeným okresnému súdu 6. marca 2002 požiadala o zmenu opatrovníka na svoju osobu Ing. H. Š. - konanie o zmenu opatrovníka.

Okresný súd prípisom z 10. mája 2002 potvrdil Krajskému súdu v Žiline, že v spise sp. zn. P 117/89 sa nachádzajú dve neskončené veci:

- schválenie právneho úkonu

- zmena opatrovníka.

Konanie vo veci schválenia právneho úkonu bolo uznesením z 26. septembra 2002 č. k. P 117/89-135 zastavené z dôvodu oznámenia opatrovníka okresnému súdu, že návrh v plnom rozsahu berie späť.

Okresnému súdu bola 26. júna 2003 doručená sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní sp. zn. P 117/89 podľa ustanovenia § 17 zákona o štátnej správe súdov.

V zápisnici vypracovanej pred okresným súdom   21. januára 2003 je uvedené, že Ing. H. Š. už nechce vykonávať funkciu opatrovníka. Týmto úkonom spis končí. V zmysle záznamu z 24. marca 2003 bol predmetný spis postúpený do archívu (strana 138 spisu).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľka   využila   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podala sťažnosť na prieťahy listom   doručeným   okresnému   súdu   26.   júna   2003.   Predseda   okresného   súdu   na   túto sťažnosť neodpovedal.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd neanalyzuje predmetnú vec po tejto stránke, pretože pokiaľ okresný súd nevykonal z dôvodu opomenutia veci v tomto konaní ani jeden úkon, nemožno o právnej a faktickej zložitosti veci vôbec uvažovať.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresný súd nevykonal v danej veci od 25.   augusta 2000,   keď mu bol doručený   návrh na začatie konania, ani jeden úkon, ústavný súd však má na zreteli sťažnosť sťažovateľky adresovanú okresnému súdu, v ktorej vyjadrila   svoju   nespokojnosť   s priebehom   konania,   a jej   aktívny   prístup   v tejto   veci. Z uvedených skutočností je nepochybné, že správanie sťažovateľky nemohlo mať žiadny vplyv na vzniknuté prieťahy v tomto konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   vyššie   uvedeného   práva,   ústavný   súd   zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 25. augusta 2000, keď bol návrh sťažovateľky   na   začatie   konania   o vrátenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   doručený okresnému   súdu.   Ústavnému   súdu   po   podrobnom   preštudovaní   spisu   nie   je   známa skutočnosť, že by bol v tejto veci vykonaný nejaký úkon.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   opakované   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril stanoviskom z 28. júna 2004 doručeným ústavnému súdu 2. júla 2004. Vo svojom vyjadrení uviedol, že v predmetnej veci došlo k opomenutiu zo strany okresného súdu, pretože súd si nebol   vedomý   skutočnosti,   že   sťažovateľka   podala   návrh   na   začatie   konania   o vrátenie spôsobilosti na právne úkony.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   ďalej   uviedol,   že   riziko   omylu spočíva v jestvujúcej súdnej praxi v Slovenskej republike, pretože spisy sú zasielané na vyžiadanie rôznymi štátnymi orgánmi v originálnom vyhotovení, nevyhotovujú sa kópie spisov a súd preto nemôže vo veci konať.

Ústavný   súd   považuje   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   v okolnostiach   tohto prípadu za vysvetlenie spôsobu a čiastočne aj príčiny, ako došlo k nečinnosti okresného súdu.   Jeho   stanovisko   však   neospravedlňuje   nekonanie   okresného   súdu   v citlivej   veci vrátenia úplnej spôsobilosti na právne úkony, ale potvrdzuje, že okresný súd bol vo veci nečinný plne vlastnou vinou.

Skutočnosť,   že   spisy   sú   pre   potreby   štátnych   orgánov   zasielané   v originálnom vyhotovení, nie je dôvodom pre nekonanie v danej veci, pretože aj ustálená prax v činnosti ústavného súdu je taká, že pokiaľ je v určitej veci stanovené pojednávanie, ústavný súd obvykle na základe konkrétnej požiadavky súdu spis vráti, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanej veci.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom zo strany okresného súdu v celkovej dĺžke takmer štyridsiatich mesiacov (t. j. obdobie od 25.   augusta   2000,   keď   bol   návrh   na   začatie   konania   doručený   okresnému   súdu, do 18. decembra 2003, keď bol predmetný spis doručený ústavnému súdu) a zároveň ktoré nesmerovalo   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky,   keďže   dosiaľ   nebolo v predmetnej veci rozhodnuté.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky najmä v okolnosti, že okresný súd ani po uplynutí obdobia viac ako tri a pol roka od podania jej návrhu v danej veci žiaden úkon nevykonal.

Otázka vrátenia spôsobilosti na právne úkony pritom súvisí priamo s každodennou existenciou sťažovateľky ako fyzickej osoby, pretože nie je spôsobilá vo vlastnom mene vystupovať   pred   štátnymi   orgánmi,   čo   predstavuje   vážny   zásah   do   možností   osobného uplatnenia sťažovateľky, ktorý pochopiteľne ťažko znáša. Neistota plynúca z nerozhodnutia okresného súdu v takej závažnej problematike môže značne prehlbovať pocity ignorácie a frustrácie sťažovateľky zo strany štátu a orgánov, ktoré ho reprezentujú. Ústavný súd preto považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 80 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   príslušných   článkov Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   aplikovaných   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   zvlášť   zohľadnil   skutočnosť,   že   okresný   súd   sa   sťažovateľkiným návrhom na vrátenie spôsobilosti na právne úkony vôbec nezaoberal, hoci ide o vec, ktorá si vyžaduje   zvláštnu   starostlivosť,   pretože   sa   priamo   týka   osobného   statusu   sťažovateľky. Závažnosť nekonania okresného súdu prehlbuje aj fakt, že listom doručeným okresnému súdu   27.   septembra   2000   vstúpila   do   konania o   vrátenie   spôsobilosti   na právne   úkony Okresná prokuratúra v Žiline a okresný súd aj napriek existencii tohto listu nevykonal ani jediný úkon vo veci.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2003,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   12   811   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci   každý   v   hodnote   4   270   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 128 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 8 796 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004