znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 4/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D. akciová spoločnosť Ž., Ž., pre porušenie jej základných   práv   podľa   čl.   12   v spojení   s   čl.   35   a čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob 285/02 z 20. augusta 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   D.   akciová   spoločnosť   Ž.   o d   m   i e   t   a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2002   doručená   sťažnosť   spoločnosti   D.   akciová   spoločnosť   Ž.,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie jej základných práv podľa   čl. 12 v spojení s čl. 35 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Cob 285/02 z 20. augusta 2002.

Sťažovateľka ako úspešný žalobca v spore vedenom pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 Cb 106/01 podala odvolanie proti prvostupňovému rozsudku   uvedeného   súdu   v časti   výroku   o náhrade   trov   konania.   Sťažovateľka   žiadala priznať náhradu trov konania vo výške 4 688,- Sk [z toho 1 388,- Sk za súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia 3 300,- Sk za dva úkony právnej pomoci – prevzatie prípadu a príprava, podanie žaloby z 8. septembra 2000 podľa § 13 ods. 1 a § 16 ods. 1 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   240/1990   Zb.   o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci   (ďalej   len   „vyhláška č. 240/1990 Zb.“)   á   650,-   Sk   a za   jeden   úkon   právnej   pomoci   –   účasť   na   pojednávaní 10. mája   2002   podľa   §   13   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Zb.“) á 1 700,- Sk plus režijný paušál 3 x 100,- Sk]. Sťažovateľka bola v konaní zastúpená komerčnou právničkou, takže náhradu trov právneho zastúpenia   uplatňovala   vychádzajúc   z ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 180/1991 Zb. o odmenách a náhradách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci platnej a účinnej v tom čase (ďalej len „vyhláška č. 180/1991 Zb.“), ktorá v ustanovení § 1 odkazovala pri určovaní výšky odmeny, náhrady hotových výdavkov   a náhrady   za   premeškaný   čas   v súvislosti   s poskytovaním   právnej   pomoci komerčnými   právnikmi   na   vyhlášku   č.   240/1990   Zb.   Výšku   náhrady   trov   právneho zastúpenia za posledný z úkonov právnej pomoci (účasť na pojednávaní 10. mája 2002) však sťažovateľka požadovala už podľa ustanovenia § 13 vyhlášky č. 163/2002 Zb., ktorá nahradila vyhlášku č. 240/1990 Zb. (zrušenú k 1. aprílu 2002), aj napriek tomu, že k zmene znenia vyhlášky č. 180/1991 Zb. v tomto zmysle nedošlo (stále odkazovala na použitie už zrušenej vyhlášky č. 240/1990 Zb.).

Okresný   súd   priznal   napadnutým   výrokom   rozsudku   č.   k.   11   Cb   106/01-56 z 10. mája 2002 sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 3 638,- Sk (z toho 1 388,- Sk za súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia 2 250,- Sk). Výšku náhrady trov právneho zastúpenia za všetky úkony právnej pomoci vrátane účasti právnej zástupkyne na pojednávaní 10. mája 2002 stanovil podľa ustanovení vyhlášky č. 240/1990 Zb. v zmysle § 1 vyhlášky č. 180/1991 Zb.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 20 Cob 285/02 z 20.   augusta   2002,   pričom   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   11   Cb   106/01-56 z 10. mája 2002 vo výroku o trovách tak, že sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov súdneho konania vo výške 2 888,- Sk (z toho 1 388,- Sk za súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia 1 500,- Sk za dva úkony právnej pomoci plus režijný paušál 2 x 100,- Sk). Za úkon právnej pomoci – účasť na pojednávaní konanom 10. mája 2002 nepatrila podľa názoru krajského súdu právnej zástupkyni sťažovateľky odmena, pretože vyhláška č. 180/1991 Zb. (ktorá v § 1 obsahovala odkazovacie ustanovenie na vyhlášku č. 240/1990 Zb., pričom táto bola zrušená ustanovením § 26 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. účinnej od 1. apríla 2002) neumožňovala aplikáciu ustanovení vyhlášky č. 163/2002 Z. z. pri náhrade trov právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci uskutočnené komerčnou právničkou po 1.   apríli 2002. Ustanovenia vyhlášky   č.   163/2002 Z.   z. sa   vzťahujú iba na odmenu za poskytovanie právnych služieb advokátmi, teda ani ustanovenia tohto právneho predpisu neumožňovali   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   úkony   právnej   pomoci uskutočnené   komerčnou   právničkou.   V danom   prípade   tak   išlo   podľa   právneho   názoru krajského   súdu   o nedostatok   zákonnej   právnej   úpravy,   ktorý   nemožno   riešiť   spôsobom dovolávania   sa   aplikácie   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ústavy   a zásady   „per analogiam“, tak ako to sťažovateľka navrhla v odvolaní.

Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu videla sťažovateľka v tom, že „Krajský súd rozhodol v rozpore so základnými princípmi na ktorých je postavený právny poriadok   Slovenskej   republiky   a dopustil   sa   zjavnej   diskriminácie   účastníkov   konania“. Podľa jej názoru „napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Krajský súd aj okresný súd porušili podľa sťažovateľky „základný ústavný princíp rovnosti vyjadrený v čl. 12 a čl. 35 Ústavy, čl. 1 a čl. 26 Listiny základných práv a slobôd – Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., základné princípy, na ktorých spočíva náš právny poriadok a to zásadu rovnosti a slobodnej voľby povolania, ako aj zásadu per analogiam na použitie novej vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z., ktorou bola nahradená vyhl. č. 240/1990 Zb.“ Sťažovateľka poukázala na ustanovenie § 142 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého vyplýva právo účastníka konania, ktorý mal vo veci plný úspech, na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Namietala, že: „Nie je možné prijať ako odôvodnený názor, ktorý zjavne diskriminuje účastníkov konania, ktorí majú právo slobodne sa rozhodnúť, ktorého zástupcu z oprávnených osôb si zvolia. Takýmto nerovným diskriminujúcim postupom sa účastníkom odopiera aj právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.“

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Uznesením Krajského súdu Žilina č. k. 20 Cob 285/02 zo dňa 20. 08. 2002 boli porušené práva a slobody sťažovateľa rozhodnutím upravené v článku 12, čl. 35, čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Uznesenie Krajského súdu Žilina č. k. 20 Cob 285/02 zo dňa 20. 08. 2002 sa zrušuje“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazovala aj na nesprávnosť rozsudku okresného súdu č. k. 11 Cb 106/01-56 z 10. mája 2002 a porušenie ustanovení čl. 1, čl. 26 a čl. 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd.   Ústavný   súd   sa   však   sťažnosťou   zaoberal [v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] len v rozsahu, v akom   sťažovateľka   vymedzila   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   v petite   svojej sťažnosti,   teda   iba   pokiaľ   ide   o   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   20   Cob   285/02 z 20. augusta 2002 vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv zaručených v čl. 12, čl. 35 a čl. 46 ústavy.

Sťažovateľka pripojila k svojej sťažnosti aj splnomocnenie z 23. septembra 2002 udelené advokátke JUDr. A. S., Advokátska kancelária, Ž., na jej zastupovanie „(...) vo veci obchodných sporov ďalej nešpecifikovaných (...)“. Pretože toto splnomocnenie nespĺňalo náležitosti   ustanovené   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sa v splnomocnení   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje   na   zastupovanie   v konaní   pred ústavným   súdom,   vychádzal   ústavný   súd   pri   ďalšom   postupe   v konaní   z toho,   že sťažovateľka nie je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, tak ako to vyžaduje vyššie citované ustanovenie zákona o ústavnom súde.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namietala porušenie ustanovení ústavy, ktorých relevantné časti znejú:

„(...)   Základné   práva   a slobody   sú   neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné a nezrušiteľné“ (čl. 12 ods. 1 ústavy).

„Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo,   politické,   či   iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchto   dôvodov   poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“ (čl. 12 ods. 2 ústavy).

„Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody“ (čl. 12 ods. 4 ústavy).

„Každý   má   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania   a   prípravu   naň,   ako   aj   právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“ (čl. 35 ods. 1 ústavy).

„Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností“ (čl. 35 ods. 2 ústavy).

„Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky“ (čl. 46 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu porušilo základný ústavný princíp rovnosti vyjadrený v čl. 12 ústavy vo vzťahu k jej základnému právu podnikať podľa čl. 35 ústavy.

Účelom základného práva na podnikanie je zabezpečenie predpokladov a možností slobodne   vykonávať   a rozvíjať   podnikateľskú   činnosť   za   podmienok   ustanovených zákonom.   Zákonné   podmienky   a obmedzenia   tohto   základného   práva   sa   môžu   týkať vyžadovania   odbornej   kvalifikácie,   stanovenia   určitej   vekovej   hranice   alebo   iných skutočností, vždy však musia rešpektovať princíp zákazu diskriminácie zakotvený v čl. 12 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   namietala,   že   k porušeniu   zákazu   diskriminácie   vo   vzťahu   k jej základnému právu podnikať malo dôjsť priznaním nižšej náhrady trov súdneho konania (konkrétne trov právneho zastúpenia), než na akú mala podľa jej názoru v zmysle platných právnych   predpisov   nárok,   a to   v súdnom   konaní,   predmetom   ktorého   bola   pohľadávka z právneho vzťahu týkajúceho sa nájmu nebytových priestorov.

Ústavný súd pripúšťa, že priznanie náhrady trov súdneho konania v menšej výške, než   stanovuje   právny   predpis,   má   za   následok   zásah   do   majetkových   práv   dotknutého účastníka konania (napr. III. ÚS 145/02). Vzhľadom na okolnosti daného prípadu však nie je daná príčinná súvislosť medzi namietaným súdnym rozhodnutím a základným právom sťažovateľky podnikať, a to ani z hľadiska rovnosti sťažovateľky s inými podnikateľskými subjektmi pri uplatňovaní tohto základného práva, pretože uznesenie krajského súdu   sa netýkalo slobody výkonu podnikateľskej činnosti sťažovateľky a jeho účinky nemohli mať (ako vyplýva zo skutkových   tvrdení uvedených   v sťažnosti)   na túto sféru bezprostredný a významný dopad.

Uznesenie krajského súdu nemohlo porušiť, pokiaľ ide o sťažovateľku, ani „zásadu (...) slobodnej voľby povolania“, ako sa to uvádza v odôvodnení sťažnosti, pretože základné právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň (čl. 35 ods. 1 ústavy) priznáva ústava fyzickým   osobám.   Sťažovateľka   je   však   obchodnou   spoločnosťou   (teda   právnickou osobou), pričom sťažnosť podľa čl. 127 ústavy môže sťažovateľ (fyzická alebo právnická osoba) podať jedine v záujme ochrany vlastných práv (III. ÚS 33/02).

Ústavný súd na základe týchto záverov v zmysle vyššie citovanej judikatúry posúdil sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   v sťažnosti   taktiež   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy, pretože právny názor krajského súdu vyjadrený v uznesení sp. zn. 20 Cob 285/02 z 20. augusta 2002 „zjavne diskriminuje účastníkov konania, ktorí majú právo slobodne sa rozhodnúť ktorého zástupcu z oprávnených osôb si zvolia“. Podľa sťažovateľky „takýmto nerovným diskriminujúcim prístupom sa účastníkom odopiera aj právo na súdnu ochranu“.

Zo skutkových tvrdení obsiahnutých v sťažnosti ani z priložených listinných dôkazov nevyplýva nič,   čo   by nasvedčovalo záveru,   že sťažovateľka   bola v porovnaní s druhým účastníkom uvedeného súdneho konania znevýhodnená pri uplatnení svojho práva na súdnu ochranu v priebehu poskytovania súdnej ochrany (vrátane slobody zvoliť si konkrétneho právneho zástupcu) alebo pri samotnom rozhodnutí (príp. výkone rozhodnutia) všeobecných súdov   v danej   veci.   Ani   samotná   sťažovateľka   nenamieta,   že   by   krajský   súd   dospel k právnemu názoru vyjadrenému v uznesení sp. zn. 20 Cob 285/02 z 20. augusta 2002 za okolností,   ktoré   predpokladá   čl.   12   ods.   4   ústavy,   alebo   že   jeho   právny   názor   bol podmienený   špecifickým   postavením   alebo   iným   dôvodom   týkajúcim   sa   výlučne sťažovateľky v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd preto námietku sťažovateľky o porušení čl. 12 ústavy diskrimináciou sťažovateľky vo vzťahu k jej základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy posúdil ako zjavne neopodstatnenú.  

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   dospel   k   záveru,   že sťažnosť sťažovateľky je   zjavne   neopodstatnená,   rozhodol   o jej   odmietnutí   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. januára 2003