SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 399/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Mendel s. r. o., Sidónie Sakalovej 190,Bytča, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Mendel, PhD.,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd, ako aj čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu PovažskáBystrica sp. zn. 14 Cb 101/2013 z 28. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 16 Cob 307/2014 zo 14. apríla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušeniesvojoch základných práv podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1ústavy rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14Cb 101/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“)a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Cob 307/2014zo 14. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že manželka ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca v 1. rade“) sa ako navrhovateľka (ďalej len „navrhovateľka“) v konaní pred všeobecnými súdmi svojím návrhom domáhala, aby okresný súd určil, že zmluva o prevode obchodného podielu uzatvorená 19. septembra 2011 medzi odporcom v 1. rade a sťažovateľkou ako odporkyňou v 2. rade (na základe ktorej bezodplatne nadobudla obchodný podiel vo veľkosti 100 % v obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ) je neplatná.
Navrhovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že odporca v 1. rade bol v čase prevodu obchodného podielu jediným spoločníkom, pričom obchodný podiel v nej nadobudol počas trvania ich manželstva a z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“). Podľa navrhovateľky má byť preto tento obchodný podiel spoločným majetkovým právom oboch manželov, teda má byť považovaný za súčasť BSM. V dôsledku toho navrhovateľka zastávala názor, že v súlade s § 145 Občianskeho zákonníka mal sťažovateľ v prvom rade potrebovať jej súhlas na prevod tohto obchodného podielu. Keďže súhlas navrhovateľky na prevod obchodného podielu jej manželom (odporcom v 1. rade) nebol od nej vyžiadaný, dospela k záveru, že zmluva o prevode obchodného podielu z 19. septembra 2011 je v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka relatívne neplatným právnym úkonom.
Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi s podaným návrhom nesúhlasila, tvrdiac, že obchodný podiel nie je vec, a ako taký teda nemôže patriť do BSM.
Okresný súd napadnutým rozsudkom navrhovateľke vyhovel, považujúc obchodný podiel za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a na dispozíciu s ním preto vyžadoval súhlas toho manžela, ktorý nebol spoločníkom v obchodnej spoločnosti. Z dôvodu absencie takéhoto súhlasu a po účinnom namietaní tohto nedostatku navrhovateľkou okresný súd rozhodol, že zmluva o prevode obchodného podielu medzi sťažovateľkou a odporcom v 1. rade je neplatná. Proti označenému prvostupňovému rozsudku sa sťažovateľka odvolala.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu a podľa § 219 ods. 2 OSP v podrobnostiach na neho odkázal.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorounavrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd a krajský súd napadnutými rozsudkamiporušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právomna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na podnikaniepodľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a taktiež porušenie princípuprávnej istoty vyjadreného v čl. 1 ústavy. Sťažovateľka ďalej navrhuje, aby ústavný súdnapadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšiekonanie. Sťažovateľka napokon navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosťnapadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaníústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
II. 1 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a článku ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkýchorgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhaniavšetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súdpripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo(IV. ÚS 254/2011).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkachporušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sasťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje protinapadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomocipodľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
II. 2 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a článku ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Najskôr ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochranygarantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenejjudikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy aprávom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ichnamietané porušenie skúma spoločne.
Zásadná časť argumentácie sťažovateľky smeruje proti záveru krajského súduo požiadavke súhlasu manželky s dispozíciou s obchodným podielom manžela, ktorý jespoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným, ak bol obchodný podiel nadobudnutýpočas trvania manželstva a z prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.
Podľa sťažovateľky „... Podiel v zmysle... § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka vyjadruje mieru účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní spoločnosti, je teda vyjadrením majetkových práv spoločníka vo vzťahu k čistému obchodnému imaniu. Obchodný podiel v zmysle... § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Obchodný podiel preto predstavuje nielen majetkové práva, ale aj nemajetkové práva a povinnosti spoločníka a tomu zodpovedajúcu účasť na spoločnosti, t. j. predstavuje podiel na riadení, rozhodovaní a kontrole činnosti obchodnej spoločnosti. Súhrn práv a povinností spoločníka predstavuje kvalitatívnu stránku obchodného podielu, ktorá je vyjadrená v právnom postavení v spoločnosti, t. j. účasti spoločníka na spoločnosti pri vykonávaní jeho práv a povinností a kvantitatívna stránka obchodného podielu je vyjadrená výškou obchodného podielu a tomu zodpovedajúcej miere účasti spoločníka na majetku spoločnosti. Výška obchodného podielu, t.j. jeho kvantitatívna stránka sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Obchodný podiel je spôsobilým samostatným predmetom právnych vzťahov vzhľadom k tomu, že za podmienok uvedených v § 115 a nasl. Obchodného zákonníka, resp. v spoločenskej zmluve, môže spoločník s týmto obchodným podielom nakladať, t. j. môže ho previesť, založiť, obchodný podiel môže byť rozdelený a je takisto predmetom dedenia. Vzhľadom k tomu, že obchodný podiel nemá hmotnú povahu, nie je možné ho považovať za vec v právnom zmysle podľa vymedzenia ustanovenia § 118 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 143 Občianskeho zákonníka patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže bežné veci týkajúce sa spoločných vecí vybavovať každý z manželov, pričom v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka sa môže manžel, ktorý nedal v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhlas na nie bežnú vec, dovolať neplatnosti právneho úkonu. Podľa § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka na použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého manžela a na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela nepotrebuje.“.
Sťažovateľka na základe uvedených citácií, ako aj na základe väčšinového právnehonázoru všeobecných súdov zastáva názor, že „nie je možné, aby do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patril obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným, nakoľko nie je hnuteľnou a ani nehnuteľnou vecou. Je pravdou, že predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov v širšom zmysle môže byť aj hodnota obchodného podielu, ak bol nadobudnutý počas trvania manželstva zo spoločných peňažných prostriedkov. To ale neznamená, že obchodný podiel môže patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože nie je vecou. Pokiaľ ho teda jeden z manželov ako spoločník prevedie počas trvania manželstva, môže byť predmetom vyporiadania len hodnota zaň získaná od jeho nadobúdateľa.“.
Výklad krajského súdu a okresného súdu, ktoré v odôvodnení rozsudkov tvrdia,že obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je podľa názorusťažovateľky nesprávny a „Súdy pred prijatím právneho záveru o predmetnej právnej otázke prehliadli iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Českej republiky. S našou námietkou, že obchodný podiel by aj tak nemohol patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože bol získaný bezodplatne, sa súdy vysporiadali v náš neprospech tak, že podľa ich názoru je zmluva o prevode obchodného podielu osobitný zmluvný typ, ktorý nemožno považovať za darovanie v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka. S takýmto prísne reštriktívnym a rigidným výkladom zákona nesúhlasíme a podotýkame, že na jednej strane súdy používajú značne extenzívny výklad, keď to je v náš neprospech a v opačnom prípade, keď to je v náš prospech, používajú reštriktívny výklad. Pokiaľ zákon hovorí o darovaní veci, treba uvedené ustanovenie jednoznačne vykladať tak, že má na mysli bezodplatný prevod. Iný výklad by bol nelogický a s poukazom na iné výkladové pravidlá v prípad právnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva manželov nekonzistentný.
Pri posúdení, či obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je potrebné vychádzať najmä z... § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia zákona sa použijú na obchodnoprávne vzťahy ustanovenia Občianskeho zákonníka až vtedy, ak Obchodný zákonník neupravuje niektoré otázky pri úprave obchodnoprávnych vzťahov. Otázky súvisiace s obchodným podielom upravené v § 61 a § 114 a nasl. Obchodného zákonníka predstavujú komplexnú úpravu týchto vzťahov, preto na ich úpravu nie je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník komplexne upravuje podmienky, za ktorých je možné previesť obchodný podiel na inú osobu a jediné obmedzenie, ktoré pripúšťa, môže byť zakotvené v spoločenskej zmluve. Iný výklad by znamenal obmedzenie zmluvnej autonómie spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným a mohol by spôsobiť spoločnosti značné a nepredvídateľné škody.“.
Napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu podľa názoru sťažovateľkyneobsahujú také odôvodnenie, z ktorého by bolo jednoznačné a nespochybňujúce, akýmspôsobom sa súdy vysporiadali s jej námietkami a s tým, že v danom prípade existujú aj inéa dokonca diametrálne odlišné rozhodnutia súdov. Podrobnejšie vysvetlenie pohnútoka spôsobu uvažovania krajského súdu pri hodnotení dôkazov sťažovateľka očakávala najmäv časti, kde krajský súd uvádza, „prečo nepripustil dovolanie v otázkach definovaných odporkyňou 2/. Krajský súd sa uspokojil tým, že sa odvolal na už existujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. V ňom sa uvádza, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov a preto na prevod obchodného podielu sa vyžaduje súhlas manžela prevodcu. Krajský súd však prehliadol fakt, že existujú iné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých obchodný podiel nie je vecou a preto sa na jeho prevod nevyžaduje súhlas manžela prevodcu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR – sp. zn. 6 Pbdo 30/2009 z 26.11 2009). Okrem toho uvedené rozhodnutia sú mladšieho dáta, takže rozhodnutie citované krajským súdom možno považovať za prekonané...“.
Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov jevšetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvaniamanželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľasvojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov...
Podľa § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka na použitie majetku v bezpodielovomspoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhéhomanžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manželanepotrebuje.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhodne so súdom prvého stupňaskonštatoval, že „zmluva o prevode obchodného podielu uzatvorená dňa 19.09.2011 medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/, na základe ktorej nadobudla žalovaná 21 obchodný podiel vo veľkosti 100 % v obchodnej spoločnosti Accola s.r.o. je neplatná. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na vyslovenie neplatnosti tejto zmluvy, pretože bez vyslovenia neplatnosti by bolo jej postavenie právne neisté. Výsledok tohto konania je pre žalobkyňu dôležitý aj z pohľadu jej práva na podiel zo zisku. Takouto určovacou žalobou nie je ani žalovaný 1/ ani žalovaná 2/ šikanovaný. Súd prvého stupňa vyslovil správny právny záver, že žalovaná 2/ nepreukázala, že žalovaný 1/ získal obchodný podiel vo veľkosti 50 % z peňažných prostriedkov, ktoré by nepatrili do BSM. V tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a súd správne vychádzal z domnienky, ktorá nebola vyvrátená, že obchodný podiel získal žalovaný 1/ z prostriedkov patriacich do BSM. Bezodplatný prevod obchodného podielu nie je možné považovať za darovanie, nakoľko takýto prevod je možné uskutočniť len zmluvou o prevode obchodného podielu, ktorá nevykazuje znaky darovacej zmluvy v prípade bezodplatného prevodu. Pokiaľ žalovaný 1/ získal obchodný podiel za trvania manželstva, tento obchodný podiel patrí do BSM, aj keď bol bezodplatný.“.
Ďalej krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval tak, že savysporiadal s otázkou, či je obchodný podiel súčasťou bezpodielového spoluvlastníctvamanželov a či je navrhovateľkou namietaný nedostatok súhlasu s prevodom obchodnéhopodielu manžela dôvodom neplatnosti tohto prevodu.
Podľa krajského súdu ,,Obchodný podiel ako taký, je inou majetkovou hodnotou a môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Z... § 143 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak čo i len jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel v spoločnosti s ručeným obmedzeným, stáva sa hodnota tohto obchodného podielu súčasťou BSM manželov. Prevod obchodného podielu spoločnosti s ručeným obmedzeným nemožno považovať za obvyklú správu obchodného podielu.
Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal so skutkovým a aj právnym posúdením, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p. a odvolací súd v podrobnostiach na neho odkazuje... Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“.
Okresný súd vo vzťahu k tejto otázke uviedol, že «Z § 143 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v BSM konkrétnych manželov je taký objekt, ktorý kumulatívne spĺňa nasledovné podmienky:
1. ide o objekt, ktorý môže byť predmetom vlastníctva,
2. ide o objekt, ktorý nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, pričom však k nadobudnutiu nemohlo dôjsť v dôsledku dedenia, darovania, reštitúcie a objekt neslúži osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov.
Pokiaľ ide o prvý predpoklad, je skutočne nesporné, že obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným nie je ani hnuteľnou a ani nehnuteľnou vecou. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2Cdo/168/2005 však vyjadril a odôvodnil názor, že „... obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným nadobudnutý jedným z manželov za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov sa stáva súčasťou BSM“. Najvyšší súd pri odôvodnení tohto svojho záveru okrem iného poukázal na § 149 ods. 4 in fine Občianskeho zákonníka, ktorý sa v súvislosti s vyporiadním BSM výslovne zmieňuje, že predmetom vyporiadania sú okrem hnuteľných a nehnuteľných vecí aj „ostatné majetkové práva“.
Súd považuje za vhodné uviesť aj to, že doslovný slovného spojenia „predmetom vlastníctva“ použitého v § 143 Občianskeho zákonník by viedol k tomu, že do BSM by nepatrili ani napr. prostiedky z platu, resp. zo mzdy, ktorú zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi – jednému z manželov na účet v banke. Takýto zamestnanec a zároveň manžel nie je totiž vlastníkom peňazí, ale má pohľadávku voči banke. Podľa názoru súdu je preto potrebné vykladať slovné spojenie „predmetom vlastníctva“ širšie ako tak, že ide iba o hnuteľné a nehnuteľné veci.
Z horeuvedeného teda vyplýva, že predpoklad 1/ je v súdenej veci splnený. Pokiaľ ide o predpoklad uvedený pod číslom 2, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ⬛⬛⬛⬛ nadobudol obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. vo výške 50 % dňa 23.12.2009, pričom tento obchodný podiel sa dňa 7.3.2011 zvýšil o ďalších 50 % (§ 114 ods. 2 Obchodného zákonníka).
K nadobudnutiu obchodného podielu teda došlo za trvania manželstva a ⬛⬛⬛⬛ (toto manželstvo bolo totiž uzatvorené dňa 5.6.1982, pričom do dnešného dňa nezaniklo).
pritom tento obchodný podiel ani nezdedil, ani mu nebol vydaný v rámci reštitúcie a ani mu nebol darovaný. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zmluva o prevode obchodného podielu je osobitný zmluvný typ, čo znamená, že o prevode obchodného podielu nemožno uzatvoriť ani kúpnu, ani darovaciu a ani inominátnu zmluvu (viď tiež stranu 279 publikácie Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorú vydal EPOS v roku 2004). Hoci teda prevod obchodného podielu, ku ktorému došlo dňa 7.3.2011 bol bezodplatný, iba na základe tejto bezodplatnosti túto zmluvu nemožno považovať za darovaciu zmluvu. Inak povedané – hoci ⬛⬛⬛⬛ časť obchodného podielu nadobudol bezodplatne, nenadobudol ju darovaním.
Obchodný podiel pritom zjavne nemá ani takú povahu, aby mohol slúžiť osobnej potrebe – podľa názoru súdu totiž jednoducho neexistuje taká osobná potreba, ktorú by bolo možné uspokojiť už púhym faktom, že niekto je majiteľom obchodného podielu.
Obchodný podiel nemá ani takú povahu, aby ⬛⬛⬛⬛ slúžil na výkon povolania. ⬛⬛⬛⬛ síce v rámci spoločnosti Accola nepochybne vykonával také činnosti, ktoré mnohí ľudia vykonávajú ako zamestnanie, resp. povolanie – na výkon týchto činností však ⬛⬛⬛⬛ obchodný podiel neslúžil.
Okrem uvedených predpokladov na to, aby objekt patril do BSM, existuje aj ďalší predpoklad – a to ten, aby objekt bol nadobudnutý z prostriedkov, ktoré aspoň čiastočne patrili do BSM. Odporkyňa 2/ však v konaní nepreukázala, že ⬛⬛⬛⬛ obchodný podiel nadobudol od ⬛⬛⬛⬛ za peniaze, ktoré by nepatrili do BSM a súd preto dospel k záveru, že obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. patril do BSM navrhovateľky a odporcu 1/.».
Následne sa krajský súd vysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa potreby súhlasumanžela na právne úkony súvisiace s podnikaním druhého manžela, keď poukázalna odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom tento uviedol:
„Pretože obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. patril do BSM, podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo potrebné, aby s jeho prevodom na súhlasila aj ⬛⬛⬛⬛. Pretože však v konaní bolo preukázané, že odporca 1/ o svojom úmysle previesť obchodný podiel na odporkyňu 2/ navrhovateľku vôbec neinformoval, táto nemala možnosť súhlas udeliť a zmluva o prevode obchodného podielu na ⬛⬛⬛⬛ je teda neplatná.
Súd považuje za vhodné poukázať aj na to, že dňa 31.12.2011 mala spoločnosť Accola s.r.o. majetok v hodnote 45 329 € (viď čl. 153) a dosiahla kladný hospodársky výsledok 18 467 €; s prihliadnutím na takýto majetok a zisk súd dospel k záveru, že prevod obchodného podielu v spoločnosti Accola s.r.o. nebol bežnou vecou. Keďže k podpísaniu zmluvy o prevode obchodného podielu na odporkyňu 2/ ostávali do konca účtovného obdobia iba cca. 3 mesiace, podľa názoru súdu obom odporcom musela byť hodnota spoločnosti známa...“.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnils odôvodnením prvostupňového rozsudku, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 OSP v zásadeobmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (IV. ÚS 350/09).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť lenna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosťodvolacieho súdu uvedenú v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúcehorozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždypotrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať ajvo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva [I. ÚS 342/2010,IV. ÚS 229/2010; (ďalej len „ESĽP“)]. Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvoraEurópskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každýargument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (I. ÚS 183/2012, IV. ÚS 119/2012,rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že nielen v judikatúrevšeobecných súdov, ale ani v právnej teórii neexistuje jednoznačný právny názor na otázku,či je obchodný podiel (ako iná majetková hodnota) súčasťou bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov, a ani na otázku, či môže manžel, ktorý nie je spoločníkomv spoločnosti s ručením obmedzeným, napadnúť námietkou relatívnej neplatnosti prevodobchodného podielu druhého manžela – spoločníka, a to ani v právnej vede,ani v judikatúre.
V rámci právnej teórie existuje k tejto problematike pluralita názorov, keďzástancovia jedného názoru nepovažujú obchodný podiel jedného z manželov ex definitioneza súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov (napríklad Kubíčková, G. In Lazar, J.a kol. Občianske právo hmotné. 1. diel. 3. vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010. s. 522),zatiaľ čo druhá časť názorov bez ďalšieho s prihliadnutím najmä na českú právnu úpravu(ktorá však vykazuje oproti slovenskej podstatné odlišnosti) navrhuje zahrnutie obchodnéhopodielu do tohto majetkového manželského režimu (napríklad Fekete, I. Občianskyzákonník. Veľký komentár. 1. diel. Bratislava : Eurokódex, 2011. s. 829). Medzi týmitonázormi sa objavuje množstvo návrhov kompromisných riešení. Určitá časť spektra právnejvedy navrhuje analogickú aplikáciu pravidiel o bezpodielovom spoluvlastníctve manželovaj na obchodný podiel (napríklad Tomašovič, M. Aplikácia inštitútu bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov na majetkové účasti v právnických osobách. In: Justičná revue. 6-7/2007. s. 805 817), iní autori navrhovali v̶ ⬛⬛⬛⬛ dôsledku nejasnej judikatúry rozlišovaťmedzi záverom, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov,a záverom, že práva vyplývajúce z tohto obchodného podielu prislúchajú spoločníkovisamému (napríklad Valko, E. Aký je vzťah obchodného podielu k BSM? In: Bulletinslovenskej advokácie. 3/2008, s. 6 8)̶.
Nejednotný prístup vykazuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“), keď napríklad podľa rozsudku najvyššieho súdusp. zn. 6 Obdo 30/2009 z 26. novembra 2009 nie je obchodný podiel súčasťoubezpodielového spoluvlastníctva manželov, a ten z manželov, ktorý nie je spoločníkom,nemôže namietať relatívnu neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, avšak podľarozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 11/2007 z 25. júna 2008 práve naopak,nedostatok súhlasu druhého z manželov s predajom obchodného podielu v spoločnostis ručením obmedzeným je dôvodom na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na primárnu úlohu všeobecných súdovvykladať a aplikovať právne predpisy vrátane predpisov Občianskeho zákonníka týkajúcichsa bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na úlohu najvyššieho súdu zabezpečovaťv rámci procesne prípustných možností jednotnosť rozhodovacej činnosti. Ústavný súdnemá právomoc nahradzovať činnosť všeobecných súdov pri výklade a aplikácii inštitútovsúkromného práva, ak tieto nemajú ústavnoprávne dôsledky. Pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky ústavný súd preto neposudzoval, či je správny výklad, podľa ktoréhoje obchodný podiel ako predmet právnych vzťahov súčasťou bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov, ani to, v akom rozsahu môže jeden z manželov napádaťnámietkou relatívnej neplatnosti právne úkony druhého manžela, ktorý uskutočnil akospoločník v obchodnej spoločnosti. Ústavný súd mohol pri predbežnom prerokovanísťažnosti skúmať iba to, či napadnutým rozsudkom krajského súdu mohli byť porušenézákladné práva označené v petite sťažnosti, a v súvislosti s tým najmä to, či výklad použitýkrajským súdom nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda či je ešte z ústavnéhohľadiska udržateľný.
Z pohľadu ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňa požiadavkyvyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd dal dostatočnúodpoveď na všetky námietky uplatnené sťažovateľkou. Krajský súd si (prostredníctvomnázoru okresného súdu) osvojil názor, podľa ktorého spadá obchodný podieldo bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak sú splnené dve podmienky. Po prvé, ideo objekt, ktorý môže byť predmetom vlastníctva, a po druhé, ide o objekt, ktorý nadobudolniektorý z manželov za trvania manželstva, pričom však k nadobudnutiu nemohlo dôjsťv dôsledku dedenia, darovania, reštitúcie a objekt neslúži osobnej potrebe alebo výkonupovolanie len jedného z manželov. Ústavný súd nezistil namietaný nedostatok odôvodnenianiektorej z týchto dvoch podmienok, resp. ich protirečivosť.
Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárnyani zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie krajského súdu nie je protirečivé a vyplýva z nehozáver, ktorý bol podkladom výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd odôvodnil svojezávery okrem iného aj poukazom na judikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam. Hoci výklad príslušných ustanovení Občianskehozákonníka, ktorý zaujal krajský súd, nie je jediným možným výkladom, nemožno ho všakkvalifikovať ako natoľko nenáležitý, prípadne extrémny, že mal mať za následok jehoústavnú neudržateľnosť. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že ani postupkrajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku,nebol svojvoľný, teda arbitrárny, pričom krajský súd svoje závery v napadnutom rozsudkunáležite odôvodnil.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré bynaznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavneneopodstatnenú.
Sťažovateľka namietala tiež porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, podľaktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí maťúčinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustiliosoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnickéosoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy prednárodným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.Ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravnýprostriedok) sťažovateľom odopreté nebolo. Okresný súd aj krajský súd sa žalobou zaoberaliv súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu a krajský súd ako súd odvolacíprvostupňové rozhodnutie preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie jeautomaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľov(IV. ÚS 243/2011). Z uvedeného pohľadu ústavný súd posúdil teda ako zjavneneopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru,a z toho dôvodu ju pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol.
V nadväznosti na tieto závery ústavný súd napokon odmietol aj tú časť sťažnosti,ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva na podnikanie v zmysle čl. 35ods. 1 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vychádzajúc z toho, že absenciaporušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednostivšeobecných súdov za porušenie základných práv hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súdtotiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 218/07,IV. ÚS 116/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou vočivšeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavyv spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkovéa právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonaldokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základrozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy(II. ÚS 71/07).
Z uvedených dôvodov je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre nedostatokpríčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušenímzákladných práv sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,príslušnosť súdu ustanoví zákon, sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že «pokiaľ mali súdy za to, že sa jedná o problematiku platnosti a relatívnej neplatnosti prevodu obchodného podielu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a obchodný podiel vnímali ako vec, máme za to, že predmetný spor mal byť prejednaný a rozhodnutý v senáte „C“, a nie v senáte „Cb“. Z uvedeného dôvodu sa nám javí ako veľmi pravdepodobné, že v danej veci nerozhodoval zákonný sudca, čím mohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy.».
Zo sťažnosti a z jej príloh však nevyplýva, že by sťažovateľka uplatnila túto námietkuv konaní pred všeobecnými súdmi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, žeuž formuloval právny názor, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojichzákladných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorúmohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jejposúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva,že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť ažjej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľmohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nejmohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takátosituácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejtonámietky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatkuprávomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08, IV. ÚS 340/2013).
Navyše, v zmysle § 237 ods. 1 písm. g) OSP ak sa účastník konania domnieva, že bolodňatý svojmu zákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochranyvyplývajúcu z ústavno-procesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy)uplatnil na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku dovolania̶podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08, I. ÚS 600/2012).
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhoSlovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakúideológiu ani náboženstvo, ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok má charaktervšeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodufyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Ústavný súd konštatuje, že tento článok nie je priamo aplikovateľný orgánmi verejnejmoci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatokprávomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127ods. 1 ústavy (napr. III. ÚS 581/2014). Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnostisťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ajďalšími návrhmi sťažovateľky vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutéhorozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu, čoho sasťažovateľka taktiež domáhala.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015