znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 399/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Mendel s. r. o., Sidónie Sakalovej 190,Bytča, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Mendel, PhD.,vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl. 35   ods. 1   Ústavy   Slovenskejrepubliky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd, ako aj čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu PovažskáBystrica sp. zn. 14 Cb 101/2013 z 28. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 16 Cob 307/2014 zo 14. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušeniesvojoch základných   práv   podľa   čl. 35   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len„ústava“),   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl.   48   ods.   1   ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl.   13Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1ústavy rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14Cb   101/2013   z 28.   apríla   2014 (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Cob 307/2014zo 14. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že manželka ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca v 1. rade“) sa ako navrhovateľka (ďalej len „navrhovateľka“) v konaní pred všeobecnými súdmi svojím návrhom domáhala, aby okresný súd určil, že zmluva o prevode obchodného podielu uzatvorená 19. septembra 2011 medzi odporcom v 1. rade a sťažovateľkou ako odporkyňou   v 2.   rade   (na   základe   ktorej   bezodplatne   nadobudla   obchodný   podiel vo veľkosti 100 % v obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ) je neplatná.

Navrhovateľka   svoju   žalobu   odôvodnila   tým,   že   odporca   v 1.   rade   bol   v čase prevodu   obchodného   podielu   jediným   spoločníkom,   pričom   obchodný   podiel   v nej nadobudol   počas   trvania   ich   manželstva   a z prostriedkov   patriacich   do   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   aj   „BSM“).   Podľa   navrhovateľky   má   byť   preto   tento obchodný podiel spoločným majetkovým právom oboch manželov, teda má byť považovaný za   súčasť   BSM.   V   dôsledku   toho   navrhovateľka   zastávala   názor,   že   v   súlade   s § 145 Občianskeho zákonníka mal sťažovateľ v prvom rade potrebovať jej súhlas na prevod tohto obchodného   podielu.   Keďže   súhlas   navrhovateľky   na prevod   obchodného   podielu   jej manželom   (odporcom   v 1.   rade)   nebol   od   nej   vyžiadaný,   dospela   k záveru,   že   zmluva o prevode   obchodného   podielu   z 19.   septembra   2011   je   v   zmysle   § 40a   Občianskeho zákonníka relatívne neplatným právnym úkonom.

Sťažovateľka   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   s podaným   návrhom   nesúhlasila, tvrdiac, že obchodný podiel nie je vec, a ako taký teda nemôže patriť do BSM.

Okresný súd napadnutým rozsudkom navrhovateľke vyhovel, považujúc obchodný podiel za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a na dispozíciu s ním preto vyžadoval súhlas toho manžela, ktorý nebol spoločníkom v obchodnej spoločnosti. Z dôvodu absencie   takéhoto   súhlasu   a po účinnom   namietaní   tohto   nedostatku   navrhovateľkou okresný   súd   rozhodol,   že   zmluva   o prevode   obchodného   podielu   medzi   sťažovateľkou a odporcom   v 1.   rade   je   neplatná.   Proti   označenému   prvostupňovému   rozsudku   sa sťažovateľka odvolala.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu a podľa § 219 ods. 2 OSP v podrobnostiach na neho odkázal.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorounavrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd a krajský súd napadnutými rozsudkamiporušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právomna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na podnikaniepodľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a taktiež porušenie princípuprávnej istoty vyjadreného v čl. 1 ústavy. Sťažovateľka ďalej navrhuje, aby ústavný súdnapadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšiekonanie.   Sťažovateľka   napokon   navrhuje,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosťnapadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaníústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

II. 1 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv podľa   ústavy,   práv   podľa   dohovoru   a článku   ústavy   napadnutým   rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkýchorgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavujev   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhaniavšetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súdpripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo(IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených   námietkachporušenia   jej   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sasťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje protinapadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomocipodľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

II. 2 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv podľa   ústavy,   práv   podľa   dohovoru   a článku   ústavy   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

Najskôr   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochranygarantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenejjudikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy aprávom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ichnamietané porušenie skúma spoločne.

Zásadná časť   argumentácie   sťažovateľky   smeruje   proti   záveru   krajského   súduo požiadavke   súhlasu   manželky   s dispozíciou   s obchodným   podielom   manžela,   ktorý   jespoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným, ak bol obchodný podiel nadobudnutýpočas trvania manželstva a z prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Podľa   sťažovateľky „... Podiel   v zmysle...   §   61   ods.   1   Obchodného   zákonníka vyjadruje   mieru   účasti   spoločníka   na   čistom   obchodnom   imaní   spoločnosti,   je   teda vyjadrením   majetkových   práv   spoločníka   vo   vzťahu   k   čistému   obchodnému   imaniu. Obchodný   podiel   v zmysle...   §   114   ods.   1   Obchodného   zákonníka   predstavuje   práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Obchodný podiel preto predstavuje nielen majetkové práva, ale aj nemajetkové práva a povinnosti spoločníka a tomu zodpovedajúcu účasť na spoločnosti, t. j. predstavuje podiel na riadení, rozhodovaní a kontrole činnosti obchodnej spoločnosti. Súhrn práv a povinností spoločníka predstavuje kvalitatívnu stránku obchodného podielu,   ktorá   je   vyjadrená   v právnom   postavení v spoločnosti, t. j. účasti spoločníka na spoločnosti pri vykonávaní jeho práv a povinností a kvantitatívna   stránka   obchodného   podielu   je   vyjadrená   výškou   obchodného   podielu a tomu zodpovedajúcej miere účasti spoločníka na majetku spoločnosti. Výška obchodného podielu,   t.j.   jeho   kvantitatívna   stránka   sa   určuje   podľa   pomeru   vkladu   spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Obchodný podiel je   spôsobilým   samostatným   predmetom   právnych   vzťahov   vzhľadom   k   tomu,   že   za podmienok uvedených v § 115 a nasl. Obchodného zákonníka, resp. v spoločenskej zmluve, môže   spoločník   s týmto obchodným podielom   nakladať,   t.   j. môže   ho previesť,   založiť, obchodný podiel môže byť rozdelený a je takisto predmetom dedenia. Vzhľadom k tomu, že obchodný podiel nemá hmotnú povahu, nie je možné ho považovať za vec v právnom zmysle podľa vymedzenia ustanovenia § 118 Občianskeho zákonníka.

Podľa   §   143   Občianskeho   zákonníka   patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa   svojej   povahy   slúžia   osobnej   potrebe alebo   výkonu   povolania len   jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže bežné veci týkajúce sa spoločných vecí vybavovať každý z manželov, pričom v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka sa môže manžel, ktorý nedal v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   súhlas   na   nie   bežnú   vec,   dovolať   neplatnosti   právneho   úkonu. Podľa   §   148a   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   na   použitie   majetku   v   bezpodielovom spoluvlastníctve   manželov   potrebuje   podnikateľ   pri   začatí   podnikania   súhlas   druhého manžela a na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela nepotrebuje.“.

Sťažovateľka na základe uvedených citácií, ako aj na základe väčšinového právnehonázoru   všeobecných   súdov   zastáva   názor,   že „nie   je   možné,   aby   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov patril obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným, nakoľko nie je hnuteľnou a ani nehnuteľnou vecou. Je pravdou, že predmetom vyporiadania bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   v   širšom   zmysle   môže   byť   aj   hodnota obchodného   podielu,   ak   bol   nadobudnutý   počas   trvania   manželstva   zo   spoločných peňažných   prostriedkov.   To   ale   neznamená,   že   obchodný   podiel   môže   patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože nie je vecou. Pokiaľ ho teda jeden z manželov   ako   spoločník   prevedie   počas   trvania   manželstva,   môže   byť   predmetom vyporiadania len hodnota zaň získaná od jeho nadobúdateľa.“.

Výklad krajského súdu a okresného súdu, ktoré v odôvodnení rozsudkov tvrdia,že obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je podľa názorusťažovateľky   nesprávny   a „Súdy   pred   prijatím   právneho   záveru   o   predmetnej   právnej otázke prehliadli iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Českej republiky.   S   našou   námietkou,   že   obchodný   podiel   by   aj   tak   nemohol   patriť do bezpodielového spoluvlastníctva   manželov, pretože bol získaný bezodplatne,   sa   súdy vysporiadali v náš neprospech tak, že podľa ich názoru je zmluva o prevode obchodného podielu   osobitný   zmluvný   typ,   ktorý   nemožno   považovať   za   darovanie   v   zmysle   §   143 Občianskeho   zákonníka.   S   takýmto   prísne   reštriktívnym   a   rigidným   výkladom   zákona nesúhlasíme a podotýkame, že na jednej strane súdy používajú značne extenzívny výklad, keď to je v náš neprospech a v opačnom prípade, keď to je v náš prospech, používajú reštriktívny   výklad.   Pokiaľ   zákon   hovorí   o   darovaní   veci,   treba   uvedené   ustanovenie jednoznačne vykladať tak, že má na mysli bezodplatný prevod. Iný výklad by bol nelogický a s   poukazom   na   iné   výkladové   pravidlá   v   prípad   právnej   úpravy   bezpodielového spoluvlastníctva manželov nekonzistentný.

Pri posúdení, či obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je potrebné vychádzať najmä z... § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia   zákona   sa   použijú   na   obchodnoprávne   vzťahy   ustanovenia   Občianskeho zákonníka   až   vtedy,   ak   Obchodný   zákonník   neupravuje   niektoré   otázky   pri   úprave obchodnoprávnych   vzťahov.   Otázky   súvisiace   s   obchodným   podielom   upravené   v   §   61 a § 114 a nasl. Obchodného zákonníka predstavujú komplexnú úpravu týchto vzťahov, preto na ich úpravu nie je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník komplexne upravuje podmienky, za ktorých je možné previesť obchodný podiel na inú osobu a jediné obmedzenie, ktoré pripúšťa, môže byť zakotvené v spoločenskej zmluve. Iný výklad by znamenal obmedzenie zmluvnej autonómie spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným a mohol by spôsobiť spoločnosti značné a nepredvídateľné škody.“.

Napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu podľa názoru sťažovateľkyneobsahujú také odôvodnenie, z ktorého by bolo jednoznačné a nespochybňujúce, akýmspôsobom sa súdy vysporiadali s jej námietkami a s tým, že v danom prípade existujú aj inéa   dokonca   diametrálne   odlišné   rozhodnutia   súdov.   Podrobnejšie   vysvetlenie   pohnútoka spôsobu uvažovania krajského súdu pri hodnotení dôkazov sťažovateľka očakávala najmäv časti, kde krajský súd uvádza, „prečo nepripustil dovolanie v otázkach definovaných odporkyňou 2/. Krajský súd sa uspokojil tým, že sa odvolal na už existujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. V ňom sa uvádza, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   a   preto   na   prevod   obchodného   podielu   sa   vyžaduje   súhlas manžela   prevodcu.   Krajský   súd   však   prehliadol   fakt,   že   existujú   iné   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých obchodný podiel nie je vecou a preto sa na jeho prevod nevyžaduje súhlas manžela prevodcu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR – sp. zn. 6 Pbdo 30/2009 z 26.11 2009). Okrem toho uvedené rozhodnutia sú mladšieho dáta, takže rozhodnutie citované krajským súdom možno považovať za prekonané...“.

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov jevšetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvaniamanželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľasvojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov...

Podľa § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka na použitie majetku v bezpodielovomspoluvlastníctve   manželov   potrebuje   podnikateľ   pri   začatí   podnikania   súhlas   druhéhomanžela.   Na   ďalšie   právne   úkony   súvisiace   s   podnikaním   už   súhlas   druhého   manželanepotrebuje.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhodne so súdom prvého stupňaskonštatoval, že „zmluva o prevode obchodného podielu uzatvorená dňa 19.09.2011 medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/, na základe ktorej nadobudla žalovaná 21 obchodný podiel vo veľkosti   100 %   v   obchodnej   spoločnosti   Accola   s.r.o.   je   neplatná.   Žalobkyňa   má naliehavý právny záujem na vyslovenie neplatnosti tejto zmluvy, pretože bez vyslovenia neplatnosti by bolo jej postavenie právne neisté. Výsledok tohto konania je pre žalobkyňu dôležitý aj z pohľadu jej práva na podiel zo zisku. Takouto určovacou žalobou nie je ani žalovaný 1/ ani žalovaná 2/ šikanovaný. Súd prvého stupňa vyslovil správny právny záver, že žalovaná 2/ nepreukázala,   že žalovaný 1/ získal obchodný podiel vo veľkosti 50 % z peňažných prostriedkov, ktoré by nepatrili do BSM. V tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a súd správne vychádzal z domnienky, ktorá nebola vyvrátená, že obchodný podiel získal   žalovaný   1/ z   prostriedkov patriacich do   BSM.   Bezodplatný   prevod   obchodného podielu nie je možné považovať za darovanie, nakoľko takýto prevod je možné uskutočniť len   zmluvou   o   prevode   obchodného   podielu,   ktorá   nevykazuje   znaky   darovacej   zmluvy v prípade bezodplatného prevodu. Pokiaľ žalovaný 1/ získal obchodný podiel za trvania manželstva, tento obchodný podiel patrí do BSM, aj keď bol bezodplatný.“.

Ďalej krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval tak, že savysporiadal   s otázkou,   či   je   obchodný   podiel   súčasťou   bezpodielového   spoluvlastníctvamanželov a či je navrhovateľkou namietaný nedostatok súhlasu s prevodom obchodnéhopodielu manžela dôvodom neplatnosti tohto prevodu.

Podľa krajského súdu ,,Obchodný podiel ako taký, je inou majetkovou hodnotou a môže   byť   predmetom   občianskoprávnych   vzťahov.   Z...   §   143   Občianskeho   zákonníka vyplýva, že ak čo i len jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel v spoločnosti s ručeným obmedzeným, stáva sa hodnota tohto obchodného podielu súčasťou BSM manželov. Prevod obchodného podielu spoločnosti s ručeným obmedzeným nemožno považovať za obvyklú správu obchodného podielu.

Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal so skutkovým a aj právnym posúdením, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p. a odvolací   súd   v   podrobnostiach   na   neho   odkazuje...   Odvolací   súd   konštatuje,   že   súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“.

Okresný súd vo vzťahu k tejto otázke uviedol, že «Z § 143 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v BSM konkrétnych manželov je taký objekt, ktorý kumulatívne spĺňa nasledovné podmienky:

1. ide o objekt, ktorý môže byť predmetom vlastníctva,

2. ide o objekt, ktorý nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, pričom však k nadobudnutiu nemohlo dôjsť v dôsledku dedenia, darovania, reštitúcie a objekt neslúži osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov.

Pokiaľ   ide   o   prvý   predpoklad,   je   skutočne   nesporné,   že   obchodný   podiel v spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   nie   je   ani   hnuteľnou   a   ani   nehnuteľnou   vecou. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2Cdo/168/2005 však vyjadril a odôvodnil názor, že   „...   obchodný   podiel   v   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   nadobudnutý   jedným z manželov za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov sa stáva súčasťou BSM“. Najvyšší súd pri odôvodnení tohto svojho záveru okrem iného poukázal na § 149 ods. 4 in fine Občianskeho zákonníka, ktorý sa v súvislosti s vyporiadním BSM výslovne zmieňuje, že predmetom vyporiadania sú okrem hnuteľných a nehnuteľných vecí aj „ostatné majetkové práva“.

Súd považuje za vhodné uviesť aj to, že doslovný slovného spojenia „predmetom vlastníctva“ použitého v § 143 Občianskeho zákonník by viedol k tomu, že do BSM by nepatrili   ani   napr.   prostiedky   z   platu,   resp.   zo   mzdy,   ktorú   zamestnávateľ   vyplatí zamestnancovi – jednému z manželov na účet v banke. Takýto zamestnanec a zároveň manžel nie je totiž vlastníkom peňazí, ale má pohľadávku voči banke. Podľa názoru súdu je preto potrebné vykladať slovné spojenie „predmetom vlastníctva“ širšie ako tak, že ide iba o hnuteľné a nehnuteľné veci.

Z horeuvedeného teda vyplýva, že predpoklad 1/ je v súdenej veci splnený. Pokiaľ ide o predpoklad uvedený pod číslom 2, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ⬛⬛⬛⬛ nadobudol obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. vo výške 50 % dňa 23.12.2009, pričom tento obchodný podiel sa dňa 7.3.2011 zvýšil o ďalších 50 % (§ 114 ods. 2 Obchodného zákonníka).

K nadobudnutiu obchodného podielu teda došlo za trvania manželstva a ⬛⬛⬛⬛ (toto   manželstvo   bolo   totiž   uzatvorené   dňa   5.6.1982,   pričom do dnešného dňa nezaniklo).

pritom tento obchodný podiel ani nezdedil, ani mu nebol vydaný v rámci reštitúcie a ani mu nebol darovaný. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zmluva o prevode   obchodného   podielu   je   osobitný   zmluvný   typ,   čo   znamená,   že   o   prevode obchodného podielu nemožno uzatvoriť ani kúpnu, ani darovaciu a ani inominátnu zmluvu (viď tiež stranu 279 publikácie Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorú vydal EPOS v roku 2004). Hoci teda prevod obchodného podielu, ku ktorému došlo dňa 7.3.2011 bol bezodplatný, iba na základe tejto bezodplatnosti túto zmluvu nemožno považovať za darovaciu zmluvu. Inak povedané – hoci ⬛⬛⬛⬛ časť obchodného podielu nadobudol bezodplatne, nenadobudol ju darovaním.

Obchodný podiel pritom zjavne nemá ani takú povahu, aby mohol slúžiť osobnej potrebe – podľa názoru súdu totiž jednoducho neexistuje taká osobná potreba, ktorú by bolo možné uspokojiť už púhym faktom, že niekto je majiteľom obchodného podielu.

Obchodný podiel nemá ani takú povahu, aby ⬛⬛⬛⬛ slúžil na výkon povolania. ⬛⬛⬛⬛ síce   v   rámci   spoločnosti   Accola   nepochybne   vykonával   také činnosti, ktoré mnohí ľudia vykonávajú ako zamestnanie, resp. povolanie – na výkon týchto činností však ⬛⬛⬛⬛ obchodný podiel neslúžil.

Okrem uvedených predpokladov na to, aby objekt patril do BSM, existuje aj ďalší predpoklad – a to ten, aby objekt bol nadobudnutý z prostriedkov, ktoré aspoň čiastočne patrili do BSM. Odporkyňa 2/ však v konaní nepreukázala, že ⬛⬛⬛⬛ obchodný podiel nadobudol od ⬛⬛⬛⬛ za peniaze, ktoré by nepatrili do BSM a súd preto dospel   k   záveru,   že   obchodný   podiel   v   spoločnosti   Accola   s.r.o.   patril   do   BSM navrhovateľky a odporcu 1/.».

Následne sa krajský súd vysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa potreby súhlasumanžela   na   právne   úkony   súvisiace   s podnikaním   druhého   manžela,   keď   poukázalna odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom tento uviedol:

„Pretože obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. patril do BSM, podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo potrebné, aby s jeho prevodom na súhlasila aj ⬛⬛⬛⬛. Pretože však v konaní bolo preukázané, že odporca 1/ o svojom   úmysle   previesť   obchodný   podiel   na   odporkyňu   2/   navrhovateľku   vôbec neinformoval, táto nemala možnosť súhlas udeliť a zmluva o prevode obchodného podielu na ⬛⬛⬛⬛ je teda neplatná.

Súd považuje za vhodné poukázať aj na to, že dňa 31.12.2011 mala spoločnosť Accola s.r.o. majetok v hodnote 45 329 € (viď čl. 153) a dosiahla kladný hospodársky výsledok 18 467 €; s prihliadnutím na takýto majetok a zisk súd dospel k záveru, že prevod obchodného podielu v spoločnosti Accola s.r.o. nebol bežnou vecou. Keďže k podpísaniu zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu   na   odporkyňu   2/   ostávali   do   konca   účtovného obdobia   iba   cca.   3   mesiace,   podľa   názoru   súdu   obom   odporcom   musela   byť   hodnota spoločnosti známa...“.

Z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnils odôvodnením prvostupňového rozsudku, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 OSP v zásadeobmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzalzo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov(prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdnehokonania (IV. ÚS 350/09).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňujes odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   lenna skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný   súd   pripomína   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   je   možnosťodvolacieho súdu uvedenú v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúcehorozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   vždypotrebné   v   záujme   ústavne   konformného   výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy)   aplikovať   ajvo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva [I. ÚS 342/2010,IV.   ÚS   229/2010;   (ďalej   len   „ESĽP“)].   Judikatúra   ústavného   súdu   a   Súdneho   dvoraEurópskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každýargument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (I.   ÚS   183/2012,   IV.   ÚS   119/2012,rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný   súd   ďalej   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   nielen   v judikatúrevšeobecných súdov, ale ani v právnej teórii neexistuje jednoznačný právny názor na otázku,či   je   obchodný   podiel   (ako   iná   majetková   hodnota)   súčasťou   bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov, a ani na otázku,   či môže manžel, ktorý nie je spoločníkomv spoločnosti s ručením obmedzeným, napadnúť námietkou relatívnej neplatnosti prevodobchodného   podielu   druhého   manžela   –   spoločníka,   a   to ani   v právnej   vede,ani v judikatúre.

V rámci   právnej   teórie   existuje   k tejto   problematike   pluralita   názorov,   keďzástancovia jedného názoru nepovažujú obchodný podiel jedného z manželov ex definitioneza súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov (napríklad Kubíčková, G. In Lazar, J.a kol. Občianske právo hmotné. 1. diel. 3. vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010. s. 522),zatiaľ čo druhá časť názorov bez ďalšieho s prihliadnutím najmä na českú právnu úpravu(ktorá však vykazuje oproti slovenskej podstatné odlišnosti) navrhuje zahrnutie obchodnéhopodielu   do   tohto   majetkového   manželského   režimu   (napríklad   Fekete,   I. Občianskyzákonník. Veľký komentár. 1. diel. Bratislava : Eurokódex, 2011. s. 829). Medzi týmitonázormi sa objavuje množstvo návrhov kompromisných riešení. Určitá časť spektra právnejvedy navrhuje analogickú aplikáciu pravidiel o bezpodielovom spoluvlastníctve manželovaj   na   obchodný   podiel   (napríklad   Tomašovič, M.   Aplikácia   inštitútu   bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov na majetkové účasti v právnických osobách. In: Justičná revue. 6-7/2007. s. 805   817), iní autori navrhovali v̶ ⬛⬛⬛⬛ dôsledku nejasnej judikatúry rozlišovaťmedzi záverom, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov,a záverom,   že   práva   vyplývajúce   z tohto   obchodného   podielu   prislúchajú   spoločníkovisamému   (napríklad   Valko,   E.   Aký   je   vzťah   obchodného   podielu   k   BSM?   In: Bulletinslovenskej advokácie. 3/2008, s. 6   8)̶.

Nejednotný prístup vykazuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   keď   napríklad   podľa   rozsudku   najvyššieho   súdusp. zn. 6 Obdo 30/2009   z   26.   novembra   2009   nie   je   obchodný   podiel   súčasťoubezpodielového spoluvlastníctva manželov, a ten z manželov, ktorý nie je spoločníkom,nemôže namietať relatívnu neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, avšak podľarozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Obdo 11/2007   z   25.   júna   2008   práve   naopak,nedostatok   súhlasu   druhého   z manželov   s   predajom   obchodného   podielu   v spoločnostis ručením obmedzeným je dôvodom na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   primárnu   úlohu   všeobecných   súdovvykladať a aplikovať právne predpisy vrátane predpisov Občianskeho zákonníka týkajúcichsa bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na úlohu najvyššieho súdu zabezpečovaťv rámci   procesne   prípustných   možností   jednotnosť   rozhodovacej   činnosti.   Ústavný   súdnemá právomoc nahradzovať činnosť všeobecných súdov pri výklade a aplikácii inštitútovsúkromného práva, ak tieto nemajú ústavnoprávne dôsledky. Pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky ústavný súd preto neposudzoval, či je správny výklad, podľa ktoréhoje   obchodný   podiel   ako   predmet   právnych   vzťahov   súčasťou   bezpodielovéhospoluvlastníctva   manželov,   ani   to,   v akom   rozsahu   môže   jeden   z manželov   napádaťnámietkou   relatívnej   neplatnosti   právne   úkony   druhého   manžela,   ktorý   uskutočnil   akospoločník   v obchodnej   spoločnosti.   Ústavný   súd   mohol   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti skúmať iba to, či napadnutým rozsudkom krajského súdu mohli byť porušenézákladné práva označené v petite sťažnosti, a v súvislosti s tým najmä to, či výklad použitýkrajským súdom nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda či je ešte z ústavnéhohľadiska udržateľný.

Z pohľadu ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňa požiadavkyvyplývajúce   z čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Krajský   súd   dal   dostatočnúodpoveď na všetky námietky uplatnené sťažovateľkou. Krajský súd si (prostredníctvomnázoru   okresného   súdu)   osvojil   názor,   podľa   ktorého   spadá   obchodný   podieldo bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak sú splnené dve podmienky. Po prvé, ideo objekt, ktorý môže byť predmetom vlastníctva, a po druhé, ide o objekt, ktorý nadobudolniektorý z manželov za trvania manželstva, pričom však k nadobudnutiu nemohlo dôjsťv dôsledku dedenia, darovania, reštitúcie a objekt neslúži osobnej potrebe alebo výkonupovolanie len jedného z manželov. Ústavný súd nezistil namietaný nedostatok odôvodnenianiektorej z týchto dvoch podmienok, resp. ich protirečivosť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárnyani zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie krajského súdu nie je protirečivé a vyplýva z nehozáver, ktorý bol podkladom výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd odôvodnil svojezávery okrem iného aj poukazom na judikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam. Hoci výklad príslušných ustanovení Občianskehozákonníka, ktorý zaujal krajský súd, nie je jediným možným výkladom, nemožno ho všakkvalifikovať   ako   natoľko   nenáležitý,   prípadne   extrémny,   že   mal   mať   za   následok   jehoústavnú   neudržateľnosť.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   ani   postupkrajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku,nebol svojvoľný, teda arbitrárny, pričom krajský súd svoje závery v napadnutom rozsudkunáležite odôvodnil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré bynaznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   podľačl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu.   Z toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavneneopodstatnenú.

Sťažovateľka namietala tiež porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, podľaktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí maťúčinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustiliosoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnickéosoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy prednárodným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.Ústavný   súd   konštatuje,   že   právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   (opravnýprostriedok) sťažovateľom odopreté nebolo. Okresný súd aj krajský súd sa žalobou zaoberaliv súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu a krajský súd ako súd odvolacíprvostupňové rozhodnutie preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie jeautomaticky   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   zodpovedal   predstave   sťažovateľov(IV. ÚS 243/2011).   Z   uvedeného   pohľadu   ústavný   súd   posúdil   teda   ako   zjavneneopodstatnenú aj tú   časť sťažnosti, ktorá   sa týka námietky porušenia   čl. 13 dohovoru,a z toho dôvodu ju pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol.

V nadväznosti na tieto závery ústavný súd napokon odmietol aj tú časť sťažnosti,ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva na podnikanie v zmysle čl. 35ods. 1 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vychádzajúc z toho, že absenciaporušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednostivšeobecných súdov za porušenie základných práv hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súdtotiž   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 218/07,IV. ÚS 116/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46až čl. 48   ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   vočivšeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavyv spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkovéa právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonaldokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základrozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy(II. ÚS 71/07).

Z uvedených dôvodov je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre nedostatokpríčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušenímzákladných práv sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi,príslušnosť súdu ustanoví zákon, sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že «pokiaľ mali súdy za to, že sa jedná o problematiku platnosti a relatívnej neplatnosti prevodu obchodného   podielu   v   zmysle   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   a   obchodný   podiel vnímali ako vec, máme za to, že predmetný spor mal byť prejednaný a rozhodnutý v senáte „C“, a nie v senáte „Cb“. Z uvedeného dôvodu sa nám javí ako veľmi pravdepodobné, že v danej veci nerozhodoval zákonný sudca, čím mohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy.».

Zo sťažnosti a z jej príloh však nevyplýva, že by sťažovateľka uplatnila túto námietkuv konaní pred všeobecnými súdmi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, žeuž   formuloval   právny   názor,   podľa   ktorého   pokiaľ   sťažovateľ   v   rámci   ochrany   svojichzákladných   práv a   slobôd   uplatní   v konaní   pred   ústavným súdom   argumentáciu, ktorúmohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jejposúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva,že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť ažjej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľmohol uplatniť v   napadnutom konaní,   pričom   podľa platného právneho   poriadku o   nejmohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takátosituácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejtonámietky   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatkuprávomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08, IV. ÚS 340/2013).

Navyše, v zmysle § 237 ods. 1 písm. g) OSP ak sa účastník konania domnieva, že bolodňatý svojmu zákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochranyvyplývajúcu z ústavno-procesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy)uplatnil na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku   dovolania̶podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08, I. ÚS 600/2012).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhoSlovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický   a   právny   štát,   neviaže   sa   na   nijakúideológiu ani náboženstvo, ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok má charaktervšeobecného   ústavného   princípu   a   primárne   neformuluje   základné   právo   ani   slobodufyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný súd konštatuje, že tento článok nie je priamo aplikovateľný orgánmi verejnejmoci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatokprávomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127ods. 1 ústavy (napr. III. ÚS 581/2014). Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnostisťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ajďalšími   návrhmi   sťažovateľky vrátane návrhu   na odloženie vykonateľnosti   napadnutéhorozsudku   okresného   súdu   v spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   čoho   sasťažovateľka taktiež domáhala.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015