znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 399/2013-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   augusta   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd a tiež   porušenie čl. 12   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er/4648/2008 a jeho uznesením z 3. októbra 2011 a jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoE/8/2012 a jeho uznesením z 28. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2013 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er/4648/2008 a jeho uznesením z 3. októbra 2011(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10   CoE/8/2012   a   jeho uznesením   z 28.   novembra   2012   (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti právnym záverom vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych predpisov, a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných   na   tieto   veci.   Za   relevantné   pochybenie   v   postupe   okresného   súdu   a krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o zastavení exekučného konania bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté   o   návrhu   sťažovateľky   na   prerušenie   konania   podľa   § 109   ods.   1   písm.   c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)   z   dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len „Súdny   dvor“)   na   rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veci konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách.

V doplneniach   sťažností   doručených   ústavnému   súdu   25.   júla   2013   sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených základných práv podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   a porušenie   označených článkov   ústavy   a dohovoru   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami, zrušil uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia, ako aj úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne sa   stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich uviedol (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013), pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, ako to bolo v tomto prípade, na podklade ktorého bola exekúcia vedená (resp. navrhnutá), nebol spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

Takisto ústavný súd viackrát jasne odpovedal na námietky sťažovateľky k údajne nezákonnému postupu okresného súdu a krajského súdu o zastavení exekučného konania, ktorý zamietol jej návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pozri napr. rozhodnutia č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012, ako aj č. k. III. ÚS 7/2013-17 z 15. januára 2013).

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy   a na spravodlivý   proces zaručeného čl.   47 Charty   základných   práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti   Csaba   Cipani   a spol.   sp.   zn.   C-472/11   z 21.   februára   2013.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia   exekučného   konania   a   neprípustnosti   exekúcie   z už   uvádzaných   dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

Prihliadajúc   na   zásady   procesnej   hospodárnosti   preto   ústavný   súd   túto   sťažnosť odmietol   z rovnakých   dôvodov   bez   odôvodnenia   (posledná   veta   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013