znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 399/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   B.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. V.   P., Advokátska kancelária, B., vo veci   namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. 5 Sd 120/10 a postupom podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2055/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. B. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 120/10 a postupom podpredsedníčky krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2055/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že S., B. (ďalej len „odporkyňa“), rozhodnutím č. 76061861370   z 30. novembra   2010   zamietla   sťažovateľovu   žiadosť   o invalidný dôchodok,   a to   na   základe   posudku   posudkového   lekára,   podľa   ktorého   sťažovateľ „pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou“.

Sťažovateľ   rozhodnutie   odporkyne   napadol   opravným   prostriedkom   podľa   tretej hlavy piatej   časti   zákona č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   Argumentoval   potrebou   prihliadať „na   ďalšie   dve nevyliečiteľné   choroby   (ľahká   perzistujúca   astma   a obštrukčné   ochorenie   pľúc) o čom predložil aj správu a lekárske vyšetrenia“.

Krajský súd rozhodnutím č. k. 5 Sd 120/10-72 zo dňa, ktorý nemožno z obsahu sťažnosti   ani   z jej   príloh   zistiť,   napadnuté   rozhodnutie   odporkyne   potvrdil,   keď   dospel k záveru, že sťažovateľ „v priebehu konania nepredložil žiadny odborný lekársky nález, ktorým by zvrátil hodnotenie jeho zdravotného stavu posudkovými lekármi“. Krajský súd tiež „nemal pochybnosť, že by posúdenie dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav navrhovateľa nebolo   objektívne   a preto   nemal   dôvod   na   ustanovenie   súdneho   znalca   v konaní, ktorý by opätovne posúdil dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav navrhovateľa...“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   po   rekapitulácii   rozhodujúcich skutkových   okolností   uvádza,   že „voči   rozhodnutiu   KS   5Sd/2010   podal   odvolanie navrhovateľ, v ktorom uviedol, že:

Neboli zohľadnené moje námietky nestrannosti voči sudkyni a nebol dodržaný OSP pri lehotách na oboznámenie s výsledkom disciplinárneho súdu. Nie je možné výsledok len tak   oznámiť   na   pojednávaní   bez   30   dňovej   lehoty   na   jeho   doručenie   navrhovateľovi a zároveň tá istá sudkyňa v rovnaký deň vyniesť rozsudok,

O zaujatosti svedčí aj to, že začala konať vo veci až po mojej sťažnosti predsedkyni krajského   súdu   a odmietla   odročiť   pojednávanie   z titulu   neprítomnosti   môjho   advokáta a prizvať znalca z odboru internej medicíny,

OSP   bol   porušený   aj   z procesných   dôvodov   nedodržanie   lehôt   na   doručovanie písomností zjavná snaha rozhodnúť v môj neprospech a nadržiavanie odporcovi...

Navrhujem pre vyššie uvedené pochybenia rozsudok krajského súdu zo dňa zrušiť a vrátiť na nové dokazovanie vo veci.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „podal sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 17.02.2012 doručený KS v Bratislave dňa 20.02.2012, v ktorej sa sťažuje na prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 5Sd 120/2010. KS šetrením v predmetnej právnej veci zistil, že sťažnosť   nie je   dôvodná   a KS to   odôvodnil   s odvolaním   sa na   judikatúru   Ústavného súdu...“.

Podľa sťažovateľa „samotným konaní KS v Bratislave bolo porušené základné právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   z dôvodu   nevyhodnotenia   lekárskej správy z internej kliniky v čase od 05.10.2011 do 11.10.2011. KS neakceptoval skutočnosti a dôkazy ktoré neboli súdu známe a ktoré by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli zmeniť rozhodnutie odporkyne... Navrhovateľ predložil správu z lekárskeho vyšetrenia, pričom ľahká perzistujúca astma a obštrukčné ochorenie pľúc sú nevyliečiteľné ochorenia. Neboli zohľadnené námietky nestrannosti voči sudkyni a nebol   dodržaný   OSP   pri   lehotách   na   oboznámenie   s výsledkom   disciplinárneho   súdu. O zaujatosti   svedčí   aj   to,   že   začala   konať   vo   veci   až   po   mojej   sťažnosti   predsedkyni krajského   súdu   a odmietla   odročiť   pojednávanie   z titulu   neprítomnosti   môjho   advokáta a prizvať znalca z odboru internej medicíny. OSP bol porušený aj z procesných dôvodov nedodržanie lehôt na doručovanie písomnosti zjavná snaha rozhodnúť v môj neprospech a nadržiavanie   odporcovi.   Súd   tieto   skutočnosti   nijako   nepreveril,   dokazovania   boli vykonané   na   základe   pochybných   záverov   z prepúšťacej   správy   nemocnice,   ktorej   však nemocnica   neuviedla   túto   rozhodujúcu   skutočnosť.   Vychádzajúc   z prameňa   základného práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo taktiež porušené právo na prerokovanie veci v primeranej lehote ako aj čl. 48 ods. 2 Ústavy SR základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

Po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu v merite rozhodnúť takto:

„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva Ing. B. B. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v kontexte s ods. 1 čl. 6 Európskeho dohovoru a priamo aj toho práva postupom KS v Bratislave pod č. k. 5Sd 120/10 a č. k. Spr. 2055/2012 porušené bolo

2) Ústavný súd prikazuje KS v Bratislave 3, aby konal bez zbytočných prieťahov

3) Ukladá KS v Bratislave povinnosť uhradiť Ing. B. B. trovy tohto konania vo výške 550 € za vypracovanie sťažnosti a právne zastupovanie, ktoré je KS v Bratislave povinný vyplatiť   v hotovosti,   alebo   šekovou   poukážkou   do   15   dní   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4) Napadnuté rozhodnutie aby zrušil.“

Sťažovateľ   navrhuje   aj   odklad   vykonateľnosti „napadnutého   rozhodnutia   KS v Prešove č. k. 5Sd 120/10 a Spr. 2055/2012 ak to nebude v rozpore s dôležitým verejným záujmom...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1.   Ústavný   súd   v prvom   rade   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   konanie podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   je   ovládané   zásadou   dispozitívnosti,   ktorá   znamená zodpovednosť sťažovateľa – povinne zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom – za perfektnosť návrhu.

Predložená sťažnosť je ako celok značne nezrozumiteľná. V jej odôvodnení v časti I označenej   ako „Skutkový   stav“ sťažovateľ   tvrdí,   že   rozsudok   krajského   súdu   vo   veci sp. zn. 5 Sd 120/10 napadol odvolaním, ktorého fotokópiu síce ústavnému súdu doručil, avšak   z jeho   obsahu   nemožno   zistiť,   kedy   bolo   vypracované   ani   kedy   bolo   doručené krajskému súdu. Obsah odvolania rekapituluje tak, ako to je citované v naratívnej časti tohto uznesenia, pričom následne v časti II odôvodnenia svojej sťažnosti na podklade rovnakých výhrad   tvrdí   porušenie   označených   práv.   Námietky   sú   formulované heslovito,   často   sú bližšie nevysvetlené (napr. tvrdenie naznačujúce priebeh disciplinárneho konania). Rovnako rozsudok   krajského   súdu   vo   veci   sp.   zn.   5   Sd   120/10   zrejme   nie   je   ústavnému   súdu doručený v kompletnej podobe, pretože posledná strana zjavne nie je jeho súčasťou (súd v nej uvádza, že rozhodnutí odporkyne „číslo 760 618 6137 0 zo dňa 18. mája 2011“).

Napriek   uvedeným   nedostatkom   nepristúpil   ústavný   súd   k výzve   adresovanej sťažovateľovi na ich odstránenie, pretože odôvodnenie sťažnosti, ako aj obsah jej príloh umožnili   ústavnému   súdu   dospieť   v rámci   predbežného   prerokovania   k jednoznačnému záveru o potrebe jej odmietnutia.

2. Pokiaľ ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu postupom krajského súdu   v konaní   sp.   zn.   5   Sd   120/10,   ktoré   sťažovateľ   namietal   na   podklade   výhrad voči kvalite dokazovania krajského súdu (neakceptovanie niektorých skutočností a dôkazov, nezohľadnenie „námietky nestrannosti“, „nedodržanie lehôt na doručovanie písomností“), ústavný   súd   konštatuje,   že   potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu   v konaní podľa   tretej hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   napadnuteľný   riadnym   opravným prostriedkom – odvolaním.

Podľa § 250s prvej vety OSP proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie.

Niet pochýb, že v takomto odvolaní je sťažovateľ oprávnený namietať aj relevantné vady   v postupe   krajského   súdu,   ktorý   jeho   potvrdzujúcemu   rozsudku   predchádzal. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy („iný súd“) bolo potrebné v tejto časti odmietnuť sťažnosť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Ochranu   základným   právam   a slobodám   uvedeným   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   totiž v okolnostiach sťažovateľovho prípadu a na podklade jeho námietok porušenia základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   mal   právomoc   poskytnúť   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky ako súd odvolací.

3. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 120/10.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods.   1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci   v primeranej lehote“, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 132/03).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodu, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03). Zjavná neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom, ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   (odpoveď   podpredsedníčky   krajského   súdu na sťažovateľovu sťažnosť na postup súdu) ústavný súd zistil, že sťažovateľov opravný prostriedok napadol na krajský súd 15. decembra 2010. Vyjadrenie odporkyne k podanému opravnému prostriedku bolo krajskému súdu doručené 23. mája 2011. Následne (27. mája 2011) krajský súd vyzval odporkyňu na vyhodnotenie nových lekárskych správ doložených sťažovateľom. Krajskému súdu bola 8. júla 2011 doručená nová lekárska správa zo 7. júla 2011. Na jej základe krajský súd 18. júla 2011 vyzval sťažovateľa, aby sa v lehote 15 dní vyjadril, či na podanom opravnom prostriedku trvá. Sťažovateľ listom z 8. augusta 2011 zotrval   na   opravnom   prostriedku   a doložil   nové   lekárske   správy,   ktoré   krajský   súd 16. augusta   2011   zaslal   posudkovému   lekárovi   sociálneho   poistenia   na   vyhodnotenie. Odpoveď zo strany posudkového lekára bola krajskému súdu doručená 26. septembra 2011. Krajský   súd   potom   nariadil   pojednávanie   na   9.   november   2011.   Sťažovateľ   listom z 12. októbra 2011 krajskému súdu oznámil, že pre zdravotný stav sa nemôže zúčastniť pojednávania, čo aj náležite preukázal. Súčasne na podporu svojich tvrdení predložil ďalšie lekárske správy. Krajský súd pojednávanie 9. novembra 2011 odročil na neurčito. Spis bol následne   predložený   posudkovému   lekárovi   sociálneho   poistenia   so   žiadosťou o vyhodnotenie nových lekárskych správ. Posudkový lekár sociálneho poistenia vo svojej správe doručenej krajskému súdu 23. decembra 2011 opätovne konštatoval nezdokladovanie zhoršeného   zdravotného   stavu.   Krajský   súd   7.   februára   2012   nariadil   pojednávanie na 14. marec 2012.

Rekapitulovanú   chronológiu   vyplývajúcu   z odpovede   podpredsedníčky   krajského súdu   z 8.   marca   2012   sťažovateľ   v sťažnosti   nespochybnil   ani   nepredložil   a nenavrhol žiadne   dôkazy   na   vyvrátenie   z nej   plynúcich   faktov.   Ústavný   súd   preto   predmetnú chronológiu považoval za preukázanú.

Chronológia   procesných   úkonov   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sd 120/10   podľa   názoru   ústavného   súdu   na   prvý   pohľad   umožňuje   uzavrieť,   že   niet signálov,   ktoré   by   mohli   v rámci   meritórneho   prerokovania   predloženej   sťažnosti   viesť ku konštatovaniu   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov alebo práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote. Krajský   súd   vo   veci   konal   priebežne,   žiadne   zásadné   obdobia   neodôvodnenej   pasivity v jeho   postupe   nemožno   identifikovať,   jeho   úkony   smerovali   k rozhodnutiu   vo   veci a nakoniec boli zavŕšené rozsudkom č. k. 5 Sd 120/10-72, ktorého dátum vyhlásenia síce z obsahu sťažnosti a z jej príloh nemožno zistiť, k vyhláseniu tohto rozsudku však muselo dôjsť v období medzi 14. marcom 2012 (nariadené pojednávanie vo veci) a 3. júlom 2012 (spísanie sťažovateľovej sťažnosti).

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka konania o opravnom prostriedku sťažovateľa nesignalizuje možnosť porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy alebo jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto je v tejto časti sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4. Nakoniec sa ústavný súd súc viazaný sťažnostným petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde)   musel   vysporiadať   aj   s navrhovaným   porušením   sťažovateľom označených   práv   postupom   podpredsedníčky   krajského   súdu   vo   veci   Spr.   2055/2012, v rámci ktorej bola vybavovaná sťažovateľova sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Sťažovateľ   síce   v petite   sťažnosti   pod   uvedeným   číslom označil postup krajského súdu, z § 63 ods. 1 zákona o súdoch však jednoznačne vyplýva, že sťažnosť   na   postup   súdu   vybavuje   ako   orgán   riadenia   súdu   predseda   súdu, ktorého podľa § 39 ods. 1 zákona o súdoch zastupuje podpredseda súdu.

Ústavný   súd   sa   opätovne   obracia   k svojej   ustálenej   rozhodovacej   praxi, podľa ktorej postup pri vybavovaní sťažnosti podľa zákona o súdoch nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011, IV. ÚS 326/2011, II. ÚS 8/2012).

Sťažovateľ okrem toho žiadne konkrétne námietky proti postupu podpredsedníčky súdu   pri vybavovaní jeho sťažnosti na postup súdu neuviedol. Ak   však nebol spokojný s vybavením jeho sťažnosti na postup súdu, mal podľa § 67 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch právo   požadovať   do   30   dní   od   doručenia   odpovede   podpredsedníčky   krajského   súdu prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   v sťažnosti   netvrdil   ani   nepreukázal   podanie   žiadosti   o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti na postup súdu podpredsedníčkou krajského súdu, preto v tejto časti je jeho sťažnosť neprípustná (obdobne napr. I. ÚS 405/08).

5.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa prednesenými v petite jeho sťažnosti, ako aj jeho návrhom na dočasné opatrenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012