znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 399/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť E. S., B., a P. H., B., zastúpených advokátom JUDr. T. S., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 79/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. S. a P. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 79/2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   79/2005 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. S. a P. H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť E. S. a P. H. trovy konania v sume   323,16   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   šestnásť   centov)   na   účet   ich   právneho zástupcu JUDr. T. S., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 399/2011 z 23. septembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. S. a P. H. (ďalej len „sťažovatelia“) v časti,   v   ktorej   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 79/2005.

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprV/514/2011 z 24. októbra 2011 doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľka je odporkyňou v 2. rade v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. 13 C/79/2005.

Skutkovo a právne ide o zložitý spor, nakoľko sa jedná o žalobu o náhradu škody a ušlého zisku, ktoré vznikli navrhovateľovi tým, že zrekonštruoval nehnuteľnosť, ktorú mu odporcovia prenechali do nájmu na 10 rokov od 1. 7. 1994 do 30. 6. 2004. V čase začiatku nájmu   bola   nehnuteľnosť   v   schátralom   stave   a   musela   byť   zrekonštruovaná.   Medzi účastníkmi   konania   začali   vznikať   osobnostné   nezhody   a   odporcovia   zakázali navrhovateľovi   19.   11.   1996   akúkoľvek   podnikateľskú   činnosť   v   nehnuteľnosti   a znemožňovali mu vstup do nehnuteľnosti. Dňa 27. 6. 1997 podali odporcovia návrh na vypratanie nehnuteľnosti a konanie skončilo 12. 10. 2004.

V konaní ide o náhradu škody v sume 5.100.000,-- Sk s príslušenstvom a ešte pred podaním tohto návrhu bol podaný návrh vo veci 18 C/152/2004 na zabezpečenie dôkazu pred začatím konania podľa § 78 O. s. p. ustanovením znalca za účelom vypracovania ocenenia zhodnotenia nehnuteľnosti. Konanie 18 C/152/2004 nebolo doteraz právoplatne skončené.

Prehľad procesných úkonov od nápadu veci až doposiaľ:

Navrhovateľ podal dňa 8. 6. 2005 návrh na začatie konania na určenie povinnosti odporcom v 1. a 2. rade zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 5.100.000,-- Sk s príslušenstvom.

Dňa 10. 6. 2005 sudkyňa predložila spis vyššej súdnej úradníčke na rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od platenia od súdnych poplatkov.

Vyššia súdna úradníčka dňa 17. 8. 2005 vyzvala navrhovateľa, aby v lehote 7 dní doručil   súdu   vyplnené   potvrdenie   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch. Navrhovateľ výzvu prevzal 28. 10. 2005 a 3. 11. 2005 telefonicky požiadal o predĺženie lehoty   na   zaslanie   dokladov.   Vyššia   súdna   úradníčka   dňa   16.   12.   2005   urgovala navrhovateľa, ktorý urgenciu prevzal 25. 1. 2006 a potvrdenie o svojich pomeroch doručil súdu 28. 2. 2006.

Dňa 29. 3. 2006 vyššia súdna úradníčka vyzvala navrhovateľa, aby písomne oznámil do 15 dní skutočnosti týkajúce sa rozostavaného domu, a to konkrétne, či je jeho vlastníkom resp. spoluvlastníkom a zároveň nech predloží list vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľ prevzal výzvu dňa 22. 5. 2006 a jeho advokát 22. 5. 2006. Navrhovateľ doručil požadované doklady súdu 2. 6. 2006. Dňa 21. 6. 2007 bolo vydané uznesenie, ktorým bolo navrhovateľovi priznané čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesenie prevzal advokát navrhovateľa 27. 6. 2007 a dňa 13. 7. 2007 bolo doručené súdu odvolanie proti tomuto uzneseniu.

Dňa 18. 7. 2007 vyššia súdna úradníčka predložila odvolanie sudkyni na vyjadrenie, či odvolaniu mieni vyhovieť alebo nie. Dňa 3. 8. 2007 sudkyňa dala vyhotoviť predkladaciu správu   na   Krajský   súd   v   Trnave   na   rozhodnutie   o   odvolaní   navrhovateľa   a   spis   bol krajskému súdu doručený 8. 8. 2007, ktorý o odvolaní rozhodol uznesením zo dňa 28. 9. tak, že   napadnuté   uznesenie   zmenil   tak,   že   navrhovateľovi   priznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   celkom.   Uznesenie   bolo   doručené   Okresnému   súdu   Trnava   30.   10.   2007   a advokát navrhovateľa ho prevzal 10. 12. 2007.

Z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sudkyne bol spis dňa 3. 12. 2007 pridelený náhodným   výberom   elektronickými   prostriedkami   sudkyni   Z.   Z.,   ktorá   dňa   14.   2.   2008 žiadala pripojiť spis 18 C/152/2004.   Kancelária dňa 15.   2.   2008 oznámila,   že spis 18 C/152/2004 sa nachádza u znalca a sudkyňa dňa 18. 2. 2008 dala do spisu úpravu na založenie spisu na lehotu do vrátenia spisu 18 C/152/2004.

Dňa   12.   3.   2008   bol   spis   po   ukončení   práceneschopnosti   vec   prejednávajúcej sudkyne   JUDr.   K.   H.   vrátený   tejto   sudkyni   na   prejednanie.   Po   zistení,   že   spis   18 C/152/2004 sa nachádza stále u znalca, spis dala na lehotu 1. 8. 2008. Dňa 6. 8. kancelária oznámila, že dňa 11.7. 2008 bol spis 18 C/152/2004 vrátený od znalca bez znaleckého posudku.

Sudkyňa 8. 8. 2008 vytýčila pojednávanie na deň 21. 8. 2008. Na pojednávaní dňa 21.   8.   2008   zástupca   navrhovateľa   uviedol,   že   podľa   výsledku   konania   vo   veci 18 C/152/2004 uvedie konečné stanovisko ohľadom petitu prejednávanej veci. Pre právne posúdenie   veci,   právnu   kvalifikáciu,   ako   i   označenie   jasného,   zrozumiteľného   a kompletného petitu je potrebné, aby súd vyčkal právoplatné ukončenie veci 18 C/152/2004. Zástupca odporcu uviedol, že žaloba je jasná a zrozumiteľná a je možné vo veci konať. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   po   pripojení   vyjadrenia   advokáta odporcov, ktoré doložil na pojednávaní do spisového materiálu, bude vyjadrenie zaslané advokátovi navrhovateľa na písomné vyjadrenie a súd zváži ďalšie dokazovanie vo veci. Advokát   navrhovateľa   prevzal   vyjadrenie   advokáta   odporcov   dňa   10.   9.   2008   a doručil vyjadrenie dňa 6. 10. 2008.

Pre   dlhodobú   práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne   bola   vec   dňa   3.   11.   2008 pridelená sudkyni Z. Z., ktorá dňa 5. 11. 2008 dala pripojiť spis 18 C/152/2004, ktorý bol dňa 26. 8. 2008 zaslaný znalcovi a dňa 11. 11. 2008 sudkyňa spis dala uložiť na lehotu do vrátenia spisu 18 C/152/2004 od znalca.

Po ukončení práceneschopnosti JUDr. K. H. jej bola vec dňa 11. 3. 2009 vrátená na prejednanie. Sudkyňa v dňoch 30. 4. 2009, 19. 8. 2009, 23. 11. 2009, 9. 3. 2010 zisťovala stav konania 18 C/152/2004 a 11. 3. 2010 dala pokyn vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o prerušení konania do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 18 C/152/2004.

Voči uzneseniu o prerušení konania zo dňa 18. 3. 2010 sa odporcovia v 1. a 2. rade odvolali dňa 26. 3. 2010. Sudkyňa dňa 29. 3. 2010 dala doručiť odvolanie advokátovi navrhovateľa na písomné vyjadrenie do 10 dní.

Navrhovateľ podal odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania dňa 7. 4. 2010 a dňa   8.   4.   2010   sudkyňa   dala   vyhotoviť   predkladaciu   správu   a   doručiť   odvolanie navrhovateľa advokátovi odporcov. Spis bol na Krajský súd v Trnave doručený dňa 20. 4. 2010, ktorý uznesením zo dňa 28. 2. 2011 uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.

Dňa 28. 3. 2011 sudkyňa dala doručiť uznesenie advokátom účastníkov konania a dňa 18. 4. 2011 vytýčila pojednávanie na 4. 5. 2011.

Sťažovateľka podala dňa 2. 5. 2011 osobne na súde podanie označené Výpoveď

-ospravedlnenie. Na pojednávaní 4. 5. 2011 boli vypočutí advokáti účastníkov konania a odporca v 1. rade a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že navrhovateľ bude cestou   právneho   zástupcu   vyzvaný   na   doplnenie   návrhu   a   jeho   riadnu   špecifikáciu   s dôkazmi v mene Eura uznesením a po odstránení nedostatkov návrhu a jeho upresnení bude súd vo veci riadne konať.

Vyšší súdny úradník dňa 21. 6. 2011 predložil spis sudkyni s tým, že upresnenie petitu návrhu je na č. l. 96 aj s návrhom na vykonanie znaleckého dokazovania.

Sudkyňa   dňa   11.   7.   2011   vytýčila   pojednávanie   na   10.   8.   2011,   kde   advokát navrhovateľa   žiadal,   aby   prejednávaná   vec   bola   zlúčená   s   konaním   18   C/152/2004,   v ktorom sa jedná o zabezpečenie dôkazu v súvislosti so znaleckým dokazovaním, aby sa zistila výška zhodnotenia nehnuteľnosti, ktorá nehnuteľnosť je predmetom tohto konania. Zástupca odporcov uviedol, že návrh na spojenie veci a konanie 18 C/152/2004 nemá v súčasnej dobe žiadne opodstatnenie, pretože predmetný dôkaz je možné zabezpečiť v tomto konaní.

Poukázal   na   uznesenie   zo   dňa   4.   5.   2011   s   tým,   že súd   mal   vyzvať   žalobcu   na odstránenie vady, čo sa doteraz nestalo. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že bude   preskúmaný   stav   veci   18   C/152/2004   a   následne   bude   rozhodnuté   buď   o   spojení predmetnej veci s vecou 18 C/152/2004 alebo bude realizované uznesenie zo dňa 6. 5. 2011. Dňa   18.   8.   2011   sudkyňa   spis   predložila   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na vypracovanie uznesenia na výzvu na odstránenie vád návrhu...

Vo veci nenastali prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p... Sťažovateľka nespôsobila prieťahy v konaní.“.

Rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   čo   sa   týka chronológie jeho procesných úkonov, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený na previerku 4. novembra 2011.

Právny   zástupca   sťažovateľov   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

«K stanovisku Okresného súdu Trnava zo dňa 24.10.2011 sp. zn. 1 SprV/514/2011, označené ako „Vyjadrenie k sťažnosti“ uvádzam nasledovné:

a/ Okresný súd Trnava nerozporuje, že v období od podania návrhu na Okresný súd Trnava odo dňa 08. 06. 2005 o zaplatenie 5 100 000.- Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. od 01. 07. 2004 až do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti (č. k. 13 C/79/2005) až do spísania ústavnej sťažnosti 25. 08. 2011, súd v merite veci nekonal, čo vyplýva z prehľadu procesných úkonov uvedených pod bodom 2. stanoviska.

b/ Stanovisko Okresného súdu Trnava je formulované tak, že Okresný súd vníma a reaguje len na sťažovateľku E. S., o sťažovateľovi P. H. sa nezmieňuje.

c/ Pod bodom 1/ stanoviska označený ako „skutková a právna zložitosť sporu“, súd dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o skutkovo a právne zložitý spor, nakoľko sa jedná o žalobu o náhradu škody a ušlého zisku.

Na prvý pohľad, bez hlbšej analýzy, spor vedený na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 13 C/79/2005 vyznieva skutkovo a právne zložito, avšak v skutočnosti už na prvom, maximálne druhom pojednávaní v merite veci bude zrejmé, akými dôkazmi navrhovateľ disponuje a či má vôbec reálnu šancu na úspech v konaní. My tvrdíme, že navrhovateľ nemá proti nám žiaden nárok na zaplatenie 5 100 000.- Sk s prísl., a že ide len o nárok domnelý a vymyslený.

V tomto smere navrhovateľovi veľmi pomohol Okresný súd Trnava, ako aj Krajský súd   v   Trnave,   ktorý   ako   úspešnému   podnikateľovi   (domáhajúcemu   sa   len   v   jednej podnikateľskej oblasti náhrady vo výške 5 100 000.- Sk s prísl.) nepochopiteľne a v rozpore s   platným   právom   priznali   úplné,   stopercentné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. (Uznesenie OS Trnava zo dňa 21. 06. 2007 č. k. 13 C/79/2005 33, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 09. 2007 č. k. 11 Co/188/2007-51).

Pokiaľ   by   súdy   nepriznali   navrhovateľovi   ako   úspešnému   podnikateľovi   úplné oslobodenie od súdnych poplatkov, celé konanie by zrejme veľmi rýchlo skončilo.

D/ Okresný súd Trnava pod bodom 4/ uznáva, že sťažovateľka (E. S.) nespôsobila prieťahy v konaní. Aj keď to v stanovisku súdu výslovne nie je uvedené, to isté je možné konštatovať aj u sťažovateľa P. H., ktorý taktiež nespôsobil žiadne prieťahy v konaní. e/ Súd pod bodom 5/ svojho stanoviska označený ako „Prieťahy spôsobené súdom", vysvetľuje prečo vznikli prieťahy na strane súdu, ktoré sú zrejmé aj z bodu 2/ stanoviska súdu - z prehľadu procesných úkonov.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietali aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania je nárok navrhovateľa „o zaplatenie sumy 5 100 000 Sk s prísl.“, v ktorom tvrdí, že sťažovatelia ako odporcovia v prvom a druhom rade porušili svoju   povinnosť   v   zmysle   §   663   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka   umožniť   mu   užívať nehnuteľnosť počas trvania nájmu. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd   konštatuje,   že   obdobné   konania   nie   sú   právne   zložité   a   tvoria   štandardnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ktorá   môže   využívať rozsiahlu   stabilizovanú judikatúru. Skutková zložitosť prípadu sa nedá posúdiť, pretože okresný súd zatiaľ počas šiestich rokov nevykonal žiadny dôkazný prostriedok, žiadne relevantné pojednávanie, ktoré by   poukázalo   na   komplikované   zisťovanie   skutkového   stavu,   a   zaoberal   sa   len posudzovaním nároku navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov (viac ako dva roky od júna 2005 do júna 2007) a k odstraňovaniu nedostatkov žaloby pristúpil až v roku 2011.   Takáto   dĺžka   konania   je   už   teraz   neprimeraná   a   z   ústavného   hľadiska neakceptovateľná   a   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   preto   neakceptoval   vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti, že ide o právne a skutkovo zložitú vec.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom.   Ústavný   súd   zo   spisu okresného   súdu   a   vyjadrenia   okresného   súdu   nezistil,   že   by   sa   sťažovatelia   svojím správaním pričinili na predĺžení tohto konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu v namietanom konaní.

Z procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že žaloba bola podaná ešte 6. mája 2005. Prvé pojednávanie sa konalo 21. augusta 2008 (teda po 3 rokoch od podania návrhu) a bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   zaslania   stanoviska   sťažovateľov   k   žalobe   na vyjadrenie navrhovateľovi (ten ho doručil okresnému súdu 6. októbra 2008, pričom okresný súd uviedol, že „zváži ďalšie dokazovanie vo veci“).

Uznesením   z   18.   marca   2010   okresný   súd   konanie   prerušil   do   právoplatného skončenia inej veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 18 C/152/2004, ale odvolací súd jeho uznesenie zrušil 28. februára 2011.

Druhé pojednávanie 4. mája 2011 bolo odročené na neurčito pre účely vyzvania navrhovateľa   na   doplnenie   návrhu   (výzva   bola   doručená   právnemu   zástupcovi   15.   júla 2011) a tretie pojednávanie 10. augusta 2011 tiež na neurčito s tým, že bude „preskúmaný stav veci 18 C 152/2004 v súvislosti so zistením stavu konania a zabezpečenia dôkazu – znaleckého posudku, ktorý je použiteľný k predmetnej veci“.

Dňa   18.   augusta   2011   bol   daný   ďalší   pokyn   na   zaslanie   výzvy   na   odstránenie nedostatkov podaní navrhovateľa   a   uznesením   z 31.   októbra   2011   bol   právny   zástupca navrhovateľa opätovne vyzvaný na odstránenie nedostatkov žaloby.

Vychádzajúc z prehľadu procesných úkonov účastníkov (bez toho, aby vymedzoval jednotlivé   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu)   ústavný   súd   konštatuje,   že   plynulosť súdneho konania závisí od toho, ako rýchlo súd odstráni nedostatky žaloby, ktoré mu bránia vec samu prejednať a rozhodnúť, čo sa okresnému súdu v dôsledku jeho nesústredenej a neefektívnej práce nepodarilo ani po šiestich rokoch od podania žaloby.Konanie   je   stále na začiatku a bez rozhodnutia vo veci samej, pričom okresný súd ešte v auguste 2011 realizoval výzvu na odstránenie nedostatkov podania. Tieto úkony mali byť vykonané hneď po podaní návrhu okresnému súdu. Teda stav právnej neistoty sťažovateľov v konaní nebol do dnešného dňa odstránený. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Pri posudzovaní sťažnosti sa   ústavný súd vysporiadal aj s vyjadrením okresného súdu, ktorý prípadné prieťahy v konaní odôvodnil tým, že zákonná sudkyňa bola počas konania dvakrát dlhodobo práceneschopná a veci z jej oddelenia boli prerozdeľované počas tejto doby inej sudkyni, čo spôsobilo väčší časový odstup medzi úkonmi.

Vyjadrenie okresného súdu v tomto smere ústavný súd tiež neakceptoval. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06), že   personálne problémy   (dlhodobá   práceneschopnosť   sudcu,   zmeny   zákonných   sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas   adekvátne   opatrenia   (m.   m.   I.   ÚS   39/00,   I.   ÚS   55/02).   Okresný   súd   vo   svojom vyjadrení   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný súd preto vyslovil, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp.   zn.   13   C   79/2005   porušil   základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 13 C 79/2005 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia   žiadali   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   každý   v   sume po   10   000   €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti.   Uplatňovanú   sumu   zadosťučinenia odôvodnili najmä neprimeranou dĺžkou stavu právnej neistoty v tomto konaní.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza ESĽP, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľov vedenej   pod sp.   zn. 13 C 79/2005 ústavný súd považoval priznanie sumy každému zo sťažovateľov po 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľov trovy konania vyčíslil sumou 492,04 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je vyššia ako suma vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a odporuje tejto vyhláške.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola   721,40   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, keďže úkony boli vykonané pri spoločnom zastupovaní dvoch   sťažovateľov.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby predstavuje sumu 120,23 €, pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby za dva spoločne zastupované osoby by potom odmena predstavovala sumu 480,92 €, avšak po jej znížení o 50 % aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky ju ústavný súd ustálil na sumu 240,46 €. Paušálna náhrada   výdavkov   (tzv.   režijný   paušál)   bola   priznaná   za   každý   úkon   právnej   služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 28,84 € (2 x 2 x 7,21 €), teda spolu v sume 269,30 €. K tomu je potrebné pripočítať 20 % DPH t. j. 53,86 €, pretože advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd   zaplatiť   právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania v celkovej sume 323,16 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011