znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 399/2010-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky na   neverejnom   zasadnutí   7.   decembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. J. J., CSc., B., A. M., S., a D. J., S., zastúpených advokátom JUDr. P. R., V., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C/42/2010   (pôvodne vedenom pod sp. zn. Nc 768/94) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. J., CSc., A. M. a D. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/42/2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C/42/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. J., CSc., A. M. a D. J. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € (dvetisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. J., CSc., A. M. a D. J. trovy konania   v sume   403,95   €   (slovom   štyristotri   eur   a deväťdesiatpäť   centov)   na   účet   ich právneho zástupcu JUDr. P. R., V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. J., CSc. (ďalej len „sťažovateľ 1“), A. M. (ďalej len „sťažovateľka 2“) a D. J. (ďalej len „sťažovateľ 3, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/42/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Nc 768/94).

Sťažovatelia   svoju   sťažnosť   zdôvodňujú   tým,   že   konanie   okresného   súdu   sa „vyznačuje nezáujmom... o spravodlivé a definitívne vyriešenie veci, pričom sa v dôsledku zjavnej nečinnosti a prieťahov vytvoril priestor na to, aby sa všetci účastníci konania cítili neistí, nevediac, kto a v akých podieloch bude akú nehnuteľnosť vlastniť“. Tvrdia, že ak by bol súd konal po podaní návrhu, nedošlo by „k situácii, v ktorej sa navrhovatelia nevedia domôcť svojho právneho nároku už 17 rokov“. Podľa názoru sťažovateľov sa v doterajšom priebehu konania snažili poskytnúť okresnému súdu potrebnú súčinnosť „a žiadali súd o možnosť konzultácie, či vyjasnenia veci. Aj požiadavku, aby sa navrhovatelia nechali zastupovať právnikom, splnili napriek tomu, že na to v žiadnom prípade neboli povinní.“. Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v neefektívnej   a   nesústredenej   činnosti   súdu,   teda   takej,   ktorá   nevedie k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase.

Okresný súd sa k dôvodom sťažnosti konkrétne nevyjadril, listom z 11. októbra 2010 len odkázal na pripojené vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. V. L. adresované predsedovi okresného   súdu,   v ktorom   sa   vyjadrovala   len   k obdobiu   po   pridelení   spisu,   t.   j.   od 28. februára   2007.   Vo   svojom   vyjadrení   sudkyňa   poukázala   na   problémy   v súvislosti s prácou   jej   prideleného   vyššieho   súdneho úradníka,   ako   aj na to,   že sťažovateľmi bol podaný neúplný návrh, ďalej na skutočnosť, že spis jej bol predložený až v októbri 2007, a poukázala aj na následne vykonané úkony (išlo najmä o vydanie pokynu z 22. septembra 2008   vyššiemu   súdnemu úradníkovi   na zisťovanie   aktuálneho stavu   okruhu účastníkov, ďalej pokynu z 1. apríla 2010 na prevedenie veci do oddelenia civilných vecí a nariadenia pojednávania na 10. máj 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu potreby presného vymedzenia okruhu účastníkov konania).

Sťažovatelia   sa   k stanovisku   okresného   súdu   a vyjadreniu   konajúcej   sudkyne vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrením zo 17. novembra 2010, v ktorom opätovne poukázali na skutočnosť, že za 17 rokov, počas ktorých trvá predmetné konanie, sa súdy nedokázali vysporiadať s návrhom a že ani súčasná zákonná sudkyňa nekonala vo veci plynulo (napríklad v období od októbra 2007 do 28. septembra 2008), pričom vo veci sa začalo konať až potom, ako sťažovateľ 1 podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Z obsahu   spisu   okresného   súdu,   ktorý   bol   ústavnému   súdu   predložený   na nahliadnutie 18. októbra 2010, súd zistil tento podstatný priebeh konania.

Dňa 25. júna 1993 podal sťažovateľ 1 Okresnému súdu Bratislava-vidiek návrh na vyrovnanie dedičských podielov, ktoré nie je dosiaľ právoplatne skončené.   Konanie bolo vedené najskôr pod sp. zn. 9 C 210/93, následne pod sp. zn. Nc 768/94 (resp. okresným súdom   ako nástupcom   Okresného súdu   Bratislava-vidiek   pod sp.   zn. V-2-14Nc/768/94) a v súčasnosti je vedené pod sp. zn. 7 C/42/2010.

Okresný súd Bratislava-vidiek a neskôr okresný súd ako jeho nástupca kvalifikoval návrh   ako   neúplný,   nemajúci   náležitosti   spôsobilého   návrhu   na   začatie   konania   podľa ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Z previerky   predloženého spisu   bolo   zistené,   že   okresný   súd   opakovane   vyzýval   sťažovateľa   1,   prípadne   jeho právnych zástupcov v obdobiach, keď bol právne zastúpený, na odstránenie vád návrhu, osobitne jeho petitu, ako aj na preukázanie oprávnenia zastupovať ostatných účastníkov na strane   navrhovateľov   v konaní,   a   to   aj   s upozornením   na   možnosť   zastavenia   konania. Zákonní   sudcovia,   resp.   poverení   pracovníci   súdu   tak   urobili   až   18-krát   (pokyny   na odstránenie vád podania boli vydané 13. júla 1993, 15. novembra 1993, 17. februára 1994, 9. mája 1994, 18. marca 1997, 10. augusta 1999, 23. septembra 1999, 18. apríla 2000, 22. augusta 2000, 2. januára 2001, 20. septembra 2001, 4. apríla 2002, 23. augusta 2002, 18. novembra 2002, 18. júna 2004, 6. júla 2005, 19. januára 2006, 5. apríla 2006).

Na   uvedené   výzvy   sťažovateľ   1   spravidla   odpovedal   doplnením   návrhu   alebo žiadosťou o odklad takéhoto doplnenia, a to podaniami z 11. októbra 1993, 9. marca 1994, 28. apríla 1994, 10. júna 1994, 29. decembra 1994, 15. októbra 1999, 4. novembra 1999, 17. februára 2000 a 19.   júla 2004.   Prvý   právny zástupca   sťažovateľa   1,   JUDr.   T.   H., ustanovený   za   právneho   zástupcu   5.   marca   2000,   návrh   doplnil   podaním   doručeným okresnému súdu 16. novembra 2000 a súčasný právny zástupca sťažovateľov upravil návrh na začatie konania podaním doručeným 16. júna 2010.

Prvé pojednávanie vo veci bolo okresným súdom vykonané 10. mája 2010, druhé pojednávanie   vo   veci   bolo   nariadené   na   15.   december   2010.   Do   prvého   pojednávania vykonal okresný súd len dva informatívne výsluchy, a to 8. decembra 1999 a 16. decembra 2004, na ktorých okresný súd sťažovateľa 1 poučil o nedostatkoch návrhu a potrebe jeho doplnenia.

Okresný   súd   v rámci   svojho   konania   uznesením   z 24.   januára   2005   rozhodol o zastavení konania o návrhu niektorých z označených navrhovateľov z dôvodu, že za nich návrh podala neoprávnená (nesplnomocnená) osoba, a uznesením z 25. apríla 2005 okresný súd odvolanie sťažovateľov 2 a 3 odmietol z dôvodu jeho oneskorenosti. Ústavný súd zistil, že o odvolaní ostatných účastníkov konania nebolo dosiaľ rozhodované a právoplatnosť na uvedených   uzneseniach   nebola   okresným   súdom   v čase   previerky   spisu   vyznačená. Následne okresný súd vydal 28. júla 2006 uznesenie o spojení vecí vedených pod sp. zn. Nc 768/94 a sp. zn. V-2 Nc 977/94, pričom bolo zistené, že pri vydávaní tohto uznesenia okresný súd konal aj so sťažovateľmi 2 a 3, vo vzťahu ku ktorým pôvodne konanie zastavil. Keďže v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. V-2 Nc 977/94 neboli sťažovatelia účastníkmi konania, nie je potrebné podrobne sa zaoberať postupom a úkonmi súdu v ňom vykonanými.

Zo   spisu   okresného   súdu   bolo ďalej   zistené,   že   tento   bol   postupne pridelený   na konanie a rozhodovanie šiestim sudcom okresného súdu, avšak do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nebol vo veci okresným súdom ani raz vydaný meritórny rozsudok. Vec nebola ani do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončená.  

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ďalej obsahom zhodného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a napokon aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, ktoré je obdobné ako základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred okresným súdom, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom sporu je návrh na vyporiadanie dedičských podielov podaný sťažovateľom 1   aj   v mene   ďalších   navrhovateľov,   uplatňujúci   právo   podľa §   40   zákona   Slovenskej národnej   rady   č.   330/1991   Zb.   o pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení účinnom do 10. júna 1992 (ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“). Ústavný súd poznamenáva, že od 11. júna 1992, t. j. od účinnosti zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992   Zb.   o úprave   niektorých   vlastníckych   vzťahov   k nehnuteľnostiam   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o úprave   vlastníckych   vzťahov“)   sú   návrhy   na vyrovnanie dedičských podielov štandardnou súčasťou rozhodovacej agendy všeobecných súdov.   Pred uvedeným dátumom   (t.   j. do   10.   júna 1992) patrilo rozhodovanie o týchto nárokoch   do   právomoci   bývalých   štátnych   notárstiev   podľa   zákona   o pozemkových úpravách.   Nedostatok   skúsenosti   súdov   je   možné   pri   reštitučných   sporoch   považovať za prvok, ktorý spočiatku mohol robiť tieto veci zložitejšími (skutkovo, pretože bolo treba zisťovať   vlastnícke   vzťahy   ich   rekonštruovaním   do   minulosti,   a   právne,   pretože   sprvu neexistoval   jednotný,   resp.   jednotiaci   výklad   a   aplikácia   zákona), avšak   žiadna   právna a skutková zložitosť veci, prípadne nedostatok judikatúry nemôže ospravedlniť to, že viac ako 17 rokov po začatí sporu nie je vec právoplatne skončená. V okolnostiach prípadu ústavný súd   predmetný spor po právnej stránke hodnotí ako bežnú občianskoprávnu vec patriacu   do   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva,   a   preto   namietané   konanie nemožno považovať za právne zložité. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností zistených zo spisu pripúšťa, že predmetná vec vykazuje znaky faktickej zložitosti, ale zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03). Osobitne je neodôvodnená takáto dĺžka súdneho   konania   vzhľadom   na   etický   rozmer   tohto   konania,   ktoré   bolo   zavedené   do právneho poriadku na účel zmiernenia niektorých majetkových krívd [§1 písm. b) zákona o úprave   vlastníckych   vzťahov] a   tento   účel   v sebe   zahŕňa   aj   nutnosť   prioritného posudzovania   uplatnených   reštitučných   nárokov   zo strany všeobecných   súdov   (obdobne IV. ÚS 56/07).

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ 1 síce v zásade reagoval   na   výzvy   okresného   súdu   smerujúce   k odstráneniu   nedostatkov   návrhu,   avšak dlhodobo   zjavne   bez   úspechu,   a   sťažovatelia   2   a 3   v konaní   aktívni   neboli   (okrem podpísania splnomocnení sťažovateľovi 1 na ich zatupovanie v konaní 1. decembra 1993, resp.   18.   januára   1994   a podania   odvolania   proti   uzneseniu   o zastavení   konania z 24. januára 2005 nevykonali do prvého pojednávania voči okresnému súdu žiaden iný procesný úkon).

K správaniu   sťažovateľov   sa   okresný   súd   vyjadril   aj   pri   prešetrovaní   sťažnosti podanej   predsedovi   súdu   a   v upovedomení   o jej   vybavení   z 18.   júna   2010   sp.   zn. Spr. 2037/2010 uviedol, že v danej veci bol podaný okresnému súdu sťažovateľmi neúplný návrh   v merite veci   s nesúrodým   označením   účastníkov konania, pričom   súd vykonával úkony na odstránenie nedostatkov podania a až 1. apríla 2010 došlo k prevedeniu spisu do oddelenia „C“ pod sp. zn. 7 C 42/2010. „Samotná skutočnosť, že účastník konania, resp. účastníci   konania,   podajú neúplný,   resp.   zmätočný   návrh   na začatie   konania,   nemožno pričítať na úkor súdu s tým, že vznikajú zbytočné prieťahy v konaní, pretože návrh na súd má byť podaný riadne tak, že má byť riadne označený okruh účastníkov, musí byť z návrhu zrejmé,   čoho   sa   návrhom   domáha...,   musia   byť   predložené   riadne   plné   moci   na zastupovanie   jednotlivých   účastníkov   konania,   aby   súd   mohol   vo   veci   konať.   Bremeno podania   riadneho   návrhu znáša navrhovateľ   sám,   pričom   však aj   neúplný   návrh...   súd skúma a odstraňuje vady návrhu...“   Krajský súd v Bratislave pri prešetrovaní vybavenia sťažnosti sa vo vyjadrení zo 7. októbra 2010 sp. zn. Spr. 2171/2010 stotožnil s názorom podpredsedu okresného súdu zdôrazňujúc povinnosť navrhovateľov v občianskom súdnom konaní jasne vymedziť rámec rozhodovania (t. j. petit), ktorým je všeobecný súd viazaný, okruhu   účastníkov   a rozsahu   požadovanej   ochrany   práv. „Negatívny   dopad   zdĺhavého odstraňovania nedostatkov početných neúplných a nejasných podaní navrhovateľov, ako aj šetrení za účelom zistenia pobytu osôb označených za účastníkov konania na dĺžku konania teda   nemožno   pripísať   súdu,   nakoľko   tento   konal   a postupoval   v záujme   zabezpečenia splnenia   podmienok   na   rozhodnutie   vo   veci   prostredníctvom   doplnenia   a spresnenia návrhu.“

Ústavný súd zastáva názor, že nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   patria   medzi   okolnosti,   na   ktoré ústavný   súd   prihliada   pri   posudzovaní   tvrdenia   sťažovateľa   o   porušení   označeného základného práva. Uvedené skutočnosti na strane sťažovateľa majúce vplyv na predĺženie doby   konania   však   samy   osebe   nevylučujú   zodpovednosť   súdu   za   zbytočné   prieťahy v konaní   spôsobené   jeho   nesprávnym   či   neefektívnym   postupom,   alebo   dokonca nečinnosťou (obdobne napr. III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04, III. ÚS 103/04).

V posudzovanom prípade podanie sťažovateľov, ktoré malo byť návrhom na začatie konania,   nemalo   všetky   náležitosti,   ktoré   vyžaduje   Občiansky   súdny   poriadok, a sťažovatelia napriek opakovaným výzvam tieto nedostatky nedokázali odstrániť. Súd však v   sporovom   konaní   nie   je   povinný   konať   z   vlastnej   iniciatívy   a   nahradzovať   úkony účastníkov   pri   uplatňovaní   ich   nárokov,   plnení   procesných   povinností   a   využívaní procesných práv (m. m. IV. ÚS 123/05). Opísané správanie sťažovateľov podľa ústavného súdu   malo   vplyv   na   vznik   zbytočných   prieťahov   a na   túto   okolnosť   bolo   nevyhnutné prihliadnuť pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní a vzniknuté prieťahy   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu.   Je nespochybniteľné,   že   niekoľkoročné   konanie   okresného   súdu   zamerané   na   odstránenie nedostatkov neúplného návrhu sa vyznačovalo značnou neefektivitou a dlhodobo neviedlo k nastoleniu   právnej   istoty.   Okresný   súd   nepostupoval   dôsledne,   keď   síce   vyzýval sťažovateľa 1 na odstránenie nedostatkov podania, ale nevyužil oprávnenie upravené v § 43 OSP v znení účinnom do 31. augusta 2003, t. j. zastaviť konanie v prípade, ak napriek výzve navrhovateľ podanie nedoplní a v konaní nemožno ďalej pokračovať.

Možno   prisvedčiť   sťažovateľom   poukazujúcim   na   zastavenie   konania   o návrhu navrhovateľov   v 2.   až 17.   rade   a na   následnú   výzvu   na   podpísanie   návrhu,   že   konanie okresného súdu sa vyznačuje chaotickosťou, pretože takýto postup súdu nie je v súlade s Občianskym   súdnym   poriadkom.   Pokiaľ   súd   vydal   uznesenie   o zastavení   konania   vo vzťahu k niektorým účastníkom konania, týmto svojím uznesením je okresný súd viazaný (§ 156 ods. 4 v spojení s § 167 ods. 2 OSP) a k jeho zrušeniu môže dôjsť len zákonným spôsobom.   Ak   potom   niektorí   z dotknutých   účastníkov   konania   podali   proti   uzneseniu odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté odvolacím súdom, nie je možné zodpovedať otázku, ktorí z navrhovateľov označení ako navrhovatelia v 2. až 17. vlastne sú účastníkmi konania, a teda o návrhu ktorých z nich má súd vôbec ďalej konať.

V občianskom   súdnom   konaní   je   povinnosťou   navrhovateľov   okrem   iného   označiť účastníkov konania v súlade s § 79 OSP, avšak vadou návrhu, pre ktorú nemožno v konaní pokračovať,   nie   je   prípad,   keď   navrhovatelia   žalujú   osoby,   ktoré   nemajú   právnu subjektivitu, lebo v takom prípade ide o nedostatky podmienok konania, ktoré nemožno odstrániť, a proti takýmto osobám je všeobecný súd povinný konanie zastaviť (§ 104 ods. 1 OSP).   Ak   niektorí   z účastníkov   konania   stratia   počas   konania   právnu   subjektivitu, všeobecný súd je povinný zistiť ich právnych nástupcov a pokračovať s nimi v konaní, a ak právnych nástupcov niet, konanie zastaviť (§ 107 OSP). Ak navrhovatelia upravia okruh účastníkov   o nové   osoby,   všeobecný   súd   je   povinný   sa   týmto   návrhom   zaoberať a rozhodnúť o pristúpení ďalších účastníkov (§ 92 OSP). Napokon ak navrhovatelia žalujú osoby,   ktorým   z hmotného   práva   nevyplývajú   voči   navrhovateľom   povinnosti   (v   tomto prípade na vyrovnanie dedičských podielov), všeobecný súd má proti týmto osobám žalobu zamietnuť.   Inak   povedené,   ustálenie   okruhu   účastníkov   konania,   prípadne   jeho   zmien v priebehu konania, ktorého sa okresný súd opakovane od sťažovateľov dožadoval, pokiaľ v návrhu pôvodne označené osoby boli identifikované údajmi ustanovenými Občianskym súdnym poriadkom, je aj vecou správneho a systematického postupu okresného súdu, ktorý je povinný postupovať i bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá   (§   100   OSP).   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   je   zásadne   oprávnený zaujímať   právny   názor   k otázke   existencie   účastníctva   sťažovateľov   v preskúmavanom konaní,   pretože   na   tieto   právne   závery   sú   príslušné   všeobecné   súdy.   V danom   prípade ústavnému súdu zo zistení, že pri úkonoch vykonaných po vydaní uznesenia o odmietnutí odvolania sťažovateľov 2 a 3 proti uzneseniu o zastavení konania z 25. apríla 2005 okresný súd konal so všetkými sťažovateľmi, vyplynulo, že ich považuje za účastníkov konania, a preto aj na týchto sťažovateľov sa vzťahuje právo na rýchle a spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Okrem už spomínaného neefektívneho postupu, ktorého následky nie je prípustné prenášať   na   účastníkov   konania,   ústavný   súd   zistil   aj   niekoľko   dlhších   období   úplnej nečinnosti súdu, z ktorých najdlhším obdobím je obdobie od 29. decembra 1994, keď bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa 1 dopĺňajúce petit návrhu, do 10. augusta 1999, keď konajúci sudca vydal pokyn súdnej kancelárii na pripojenie iného spisu. Počas tohto viac ako 4 a polročného obdobia nebol zo strany súdu vykonaný žiaden relevantný procesný   úkon   smerujúci   k rozhodnutiu   vo   veci   a jediný   vykonaný   úkon   zaznamenaný v spise smeroval iba k prerozdeleniu spisov medzi sudcami v rámci okresného súdu. Ďalšie obdobia skoro úplnej nečinnosti okresného súdu trvali od 5. decembra 2002 do 18. júna 2004 (1 a polroka) a od 28. februára 2007 do 22. septembra 2008 (tiež viac ako 1 a polroka).

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že je   z ústavnoprávneho   hľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v napadnutom   konaní nebola   odstránená   ani   po   uplynutí   viac   ako   17   rokoch   od   jeho   začatia   (m. m.   napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III.   ÚS   152/08, IV. ÚS 251/08).   Systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (ako to vyplýva z vyjadrení konajúcej sudkyne   pripojených   k stanovisku   okresného   súdu).   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci-a teda vykonanie spravodlivosti-bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania, ako aj uvedené obdobia reálnej nečinnosti súdu vo veci bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/42/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Nc 768/94) porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny i právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľov v zmysle § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   ktorý   v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov. Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať   aj   okresný   súd,   pokiaľ   tento   bude   v zmysle   rozhodnutia   odvolacieho   súdu povinný   v budúcnosti   vykonať   ďalšie   úkony   vo   veci,   prípadne   aj   len   pri   doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie každému v sume po 15 000 € najmä s ohľadom na dlhodobú nečinnosť okresného súdu, zbytočné vyžadovanie listín, ktoré mal súd už doložené v spise, a na dĺžku konania, ktoré považuje v právnom štáte za neprijateľné.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   zásadou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom   na   zistenú   nečinnosť   okresného   súdu   v   danom   prípade   podľa   názoru ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení finančného zadosťučinenia však ústavný súd prihliadal na podiel sťažovateľov na vzniku prekážok brániacich okresnému súdu rozhodnúť o ich návrhu meritórne (t. j. na nedostatky návrhu,   osobitne   nedostatky   spočívajúce   v nejasnostiach   jeho   petitu)   a na   dlhodobé neplnenie ich procesných povinností opraviť a doplniť nezrozumiteľný návrh rozhodnutia vo   veci   samej   napriek   opakovaným   výzvam   okresného   súdu,   ktorý   je   základným predpokladom   pri   definovaní   druhu   žalovaného   právneho   nároku,   pri   formulácii argumentov,   ako aj pri   zvolení ďalšieho   postupu   v   dokazovaní. Na   základe   uvedeného ústavný   súd   považoval   za   primerané   priznať   každému   zo   sťažovateľov   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. R. Sťažovatelia si uplatnili trovy právneho zastúpenia súhrnne v sume 605,94 € za tri úkony právnej služby pri zohľadnení spoločného zastupovania troch osôb.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola   721,40   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a   § 14   ods. 1   písm. a)   a b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   keďže   úkony   boli   vykonané   pri spoločnom zastupovaní troch sťažovateľov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 120,23 €, pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby za tri spoločne zastupované osoby by potom odmena predstavovala sumu 721,38 €, avšak po jej znížení o 50 % aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky ju ústavný súd ustálil na sumu 360,69 €. Paušálna   náhrada   výdavkov   (tzv.   režijný   paušál)   bola   priznaná   za   každý   úkon   právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v celkovej sume 43,26 € (2 x 3 x 7,21 €). Z uvedených dôvodov preto ústavný súd zaviazal zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov ako úhradu trov konania sumu 403,95 €. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Nárok   právneho   zástupcu   na   úhradu   tretieho   úkonu   právnej   služby   ústavný   súd nepriznal, pretože jeho vyjadrenie k stanovisku okresného súdu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad pre rozhodnutie ústavného súdu (obdobne napr. IV. ÚS 3/05, III. ÚS 283/09).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010