znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 399/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   K.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   A., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv uznesením Okresného súdu Bratislava V z 3. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 70/2007, uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 112/2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 214/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2009 doručená sťažnosť E. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rovnosť pred zákonom a rovnosť v právnej ochrane bez akejkoľvek diskriminácie zaručeného čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný   súd“)   č. k. 5 C 70/2007-69   z   3.   marca   2008,   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 112/2008-78 z 30. mája 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 7. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 214/2008. Svoju sťažnosť sťažovateľka doplnila 23. októbra 2009 o splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi.

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   ako navrhovateľka v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 5 C 70/2007 žiadala, „aby súd určil zhromaždenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytových domoch M., ktoré sa malo konať dňa 24.4.2007, ako aj uznesenia na ňom prijaté za neplatné“. Žaloba bola podaná 9. mája 2007 proti S., B. (ďalej len „odporca“).

Okresný súd uznesením č. k. 5 C 70/2007-69 z 3. marca 2008 konanie podľa § 107 ods.   4 zákona č.   99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov (ďalej   aj   „OSP“)   zastavil,   pretože „po   začatí   konania   odporca   vstúpil   do   likvidácie   a následne   bol   dňa   14.   12.   2007   z   registra   spoločenstiev   vlastníkov   bytov   a   nebytových priestorov,   ktorý   je   vedený   Obvodným   úradom   v   Bratislave,   vymazaný  ...   Odporca zanikol... bez právneho nástupcu, keďže za právneho nástupcu nie je možné považovať vlastníkov, ktorí spoločenstvo ako právnickú osobu zmluvou zriadili a ani právnickú osobu, s ktorou ešte pred zánikom spoločenstva uzavreli zmluvu o výkone správy“.

Uznesenie   okresného   súdu   napadla   sťažovateľka   odvolaním,   v   ktorom argumentovala   tvrdením, že „hoci zák. č. 182/1993 Z. z. výslovne neustanovuje správcu podľa § 8 ako nástupcu spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov, správca týmto právnym nástupcom je podľa § 7d ods. 1 písm. a/, § 7d ods. 2, § 8b, § 8 označeného zákona. Aj keby právny nástupca zrušeného spoločenstva neexistoval, súd nemal konanie zastaviť, ale ho mal podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušiť, lebo pod sp. zn. 10C 68/07 na   súde   prvého   stupňa   prebieha   iné   konanie,   ktorého   výsledok   môže   mať   vplyv na rozhodnutie v terajšom konaní.“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   112/2008-78   z   30.   mája   2008   napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Uviedol, že „v konaní je nesporná skutočnosť, že došlo k výmazu odporcu z registra spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov na Obvodnom úrade Bratislava dňom 14. 12. 2007 bez právneho nástupcu. Odporca tým stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, preto nezostalo súdu prvého stupňa iné, než konanie vo veci zastaviť. Do úvahy neprichádza postup podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. vzhľadom na zánik žalovaného subjektu.“.

Uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, ktoré založila na tvrdení, že odvolacím súdom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže tento „nesprávne – iba zo samotného výmazu spoločenstva z registra spoločenstiev vyvodil, že spoločenstvo zaniklo bez právneho nástupcu. Odvolací súd nevysvetlil, prečo spornú otázku právneho nástupníctva   po   spoločenstve   považoval   za   nespornú;   táto   skutočnosť   robí   rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľným a nezákonným.“. Sťažovateľka opätovne tvrdila, že právnym   nástupcom   zaniknutého   odporcu   je   správca   podľa   §   8   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   vlastníctve   bytov“).   Napokon   sťažovateľka poukazujúc   na   ustanovenie   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   namietala,   že   krajský   súd „nezohľadnil iné, na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 10 C 68/2007 prebiehajúce konanie   o   určenie   neplatnosti   zhromaždenia   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov konaného   11.   septembra   2007   a   na   ňom   prijatých   uznesení   spoločenstva,   a   v   rozpore s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho konania predmetné konanie neprerušil, ale zastavil. Aj tým odňal žalobkyni možnosť pred súdom konať...“.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením zo 7. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 214/2008 dovolanie sťažovateľky odmietol. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol,   že „nie   každá   procesná   nesprávnosť,   ku   ktorej   dôjde   v   priebehu   občianskeho súdneho   konania,   je   relevantná   z   hľadiska   procesnej   prípustnosti   dovolania“.   V   tejto súvislosti   potom   ďalej   dôvodil,   že   sťažovateľka   namietala „nedostatky   týkajúce   sa dovolaním napadnutého rozsudku (správne má byť uznesenia, pozn.) odvolacieho súdu“, čo je podľa stabilnej judikatúry vo veciach dovolania dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP (iná vada, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), a nie dôvod prípustnosti   dovolania. Preto   táto   tvrdená   vada „sama o sebe...   prípustnosť   dovolania nezakladá“.

Dovolací súd tiež v podanom dovolaní identifikoval námietku nesprávneho právneho posúdenia   veci   odvolacím   súdom.   K   nej   uviedol,   že „právnym   posúdením   veci   súd neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Ani v danej veci preto nesprávne právne závery súdov nemohli myť za následok procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O.s.p....   Keďže   v   prípadoch   uvedených   v   §   109   ods.   2   O.s.p.   je   prerušenie   konania na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie   však   jeho   povinnosť  ...,   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   ani   uvedená   námietka dovolateľky nesvedčí o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“.

Dovolanie sťažovateľky tak najvyšší súd odmietol ako „procesne neprípustné“, preto „nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu“.

Sťažovateľka je toho názoru, že k porušeniu jej označených základných práv došlo v dôsledku nezákonného zastavenia konania o jej žalobe bez meritórneho prerokovania veci. Spochybnila   pritom   závery   okresného   súdu   a   krajského   súdu   o   neexistencii   právneho nástupcu zaniknutého odporcu vychádzajúce z výpisu z registra spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Podľa jej názoru totiž z ustanovení zákona o vlastníctve bytov je možné výkladom vyvodiť, že právnym nástupcom zaniknutého odporcu je správca podľa   §   8   zákona   o   vlastníctve   bytov,   pretože „pokiaľ   by   tomu   tak   nebolo,   zrušením spoločenstva... by sa konvalidovali akékoľvek neplatné uznesenia dovtedy na zhromaždení vlastníkov bytov prijaté, pretože za ich neplatnosť by nebolo koho žalovať“.

V   nadväznosti   na   spornú   otázku   právneho   nástupníctva   opätovne   poukázala na súvisiace konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 68/2007, „v ktorom sa rozhoduje   o   neplatnosti   zhromaždenia   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov   M., konaného dňa   11.9.2007 a   na ňom   prijatých uznesení č.   1 až   9.   Uznesením č.   2   bolo rozhodnuté o zrušení odporcu – S., teda o skutočnosti, v dôsledku ktorej zanikol odporca v predmetnej veci. Pokiaľ sa v uvedenom konaní preukáže, že napadnuté uznesenie nebolo platne prijaté, odporca nebude môcť byť považovaný za zaniknutého ani keď bol fyzicky vymazaný z registra spoločenstiev. Tvrdenie o zániku odporcu preto až do právoplatného rozhodnutia   vo   veci   10C   68/07   nemá   oporu   v   skutkovom   stave   a   nebolo   v konaní preukázané.“. Podľa jej názoru tak okresný súd nemal v jej prípade interpretovať a následne aplikovať ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP tak, že konanie zastavil.

Argumentáciu   najvyššieho   súdu   o   absencii   dôvodu   prípustnosti   dovolania sťažovateľka   neakceptovala,   pretože „pokiaľ   v   danom   prípade   došlo   k   pochybeniu v dôsledku   namietaného   nesprávneho   vyhodnotenia   dôkazov,   či   založenie   rozhodnutia na neúplných   skutkových   zisteniach,   tieto   pochybenia   tvoria   jednotnú   procesnú   vadu v zmysle § 237 O.s.p. spolu so zastavením konania, pretože práve ony k nemu viedli. Inými slovami,   sťažovateľka   poukazovala   v   dovolaní   na   pochybenia   súdov   ohľadom   dôkazov a skutkového   stavu,   avšak   len   v   priamej   súvislosti   so   zastavením   konania   a   týmito pochybeniami odôvodnila, prečo zastavenie konania bolo nezákonné.“.

Sťažovateľka   v   závere   svojej   sťažnosti   navrhla, „aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky vychádzajúc z popísaného skutkového stavu vydal nález o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 7 vety prvá Všeobecnej deklarácie ľudských práv a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 3.3.2008, č. k. 5C 70/07, rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   30.5.2008,   č.   k.   5Co   112/08,   ako   aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 7.5.2009, č. k. 3Cdo 214/08“ zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 7 deklarácie všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú zákonnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie...

Podľa   § 20 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Petit   predloženej   sťažnosti   nebol   formulovaný   dostatočne   jednoznačne,   pretože z neho explicitne nevyplýva, či sťažovateľka žiada vyslovenie porušenia základných práv a ľudských   práv   iba   uznesením   najvyššieho   súdu   alebo   aj uzneseniami okresného   súdu a krajského súdu. Ústavný súd však berúc do úvahy obsah odôvodnenia sťažnosti v rámci predbežného   prerokovania   zameral   pozornosť   na   všetky   tri   konkretizované   rozhodnutia všeobecných súdov a nevyzval sťažovateľku na doplnenie jej sťažnosti. Nijak však tým neporušil   dispozičné   oprávnenie   sťažovateľky,   pretože   svoju   prieskumnú   kompetenciu poňal v najširšom možnom zábere s ohľadom na okolnosti prerokúvanej sťažnosti.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   navrhla   vyslovenie   porušenia   svojich základných práv uznesením okresného súdu č. k. 5 C 70/2007-69 z 3. marca 2008, ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak takú ochranu poskytuje   iný   súd.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   mala   sťažovateľka   právo   podať odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a   teda   ochranu   ňou   označeným   základným právam   poskytoval   krajský   súd   pri   preskúmavaní   prvostupňového   rozsudku   na   základe podaného odvolania. Preto ústavný súd v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pri   predbežnom   prerokovaní   časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   označených základných   práv   a   ľudských   práv   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   112/2008-78 z 30. mája 2008 ústavný súd dospel k záveru o jej oneskorenosti.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Jej   nedodržanie   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je teda časovo neobmedzený   prostriedok   ochrany   ústavnosti   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02).

Aj keď z predloženej sťažnosti a jej príloh nevyplýva presný dátum nadobudnutia právoplatnosti   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   je   nespochybniteľné,   že   v   čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo toto uznesenie právoplatné už dlhšiu dobu ako dva mesiace. Vyplýva to zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu bolo vyhlásené 30. mája 2008, pričom proti nemu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré je možné podať len proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. V čase podávania dovolania sťažovateľky tak už napadnuté uznesenie muselo byť právoplatné. Preto, keďže   dovolacie uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 15. júna 2009, je zjavné, že v čase podania sťažnosti   ústavnému   súdu   (17.   augusta   2009)   už   uznesenie   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho muselo byť právoplatné viac ako dva mesiace.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   pri   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia niektorého z práv a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním   alebo iným zásahom   do   takéhoto   práva alebo slobody   na stane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd rozhodoval napadnutým uznesením o dovolaní sťažovateľky. Ústavný súd zhodne s najvyšším   súdom   zdôrazňuje, že dovolaním ako mimoriadnym opravným prostriedkom   v   občianskom   súdnom   konaní   nie   je   možné   vytýkať   odvolaciemu   súdu akékoľvek   pochybenia v jeho postupe   a rozhodnutí.   Zrušenie alebo zmena rozhodnutia v dôsledku podania mimoriadneho opravného prostriedku totiž zasahuje do stavu právnej istoty nastoleného už právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu.

Najvyšší   súd   správne   vysvetlil   konštrukciu   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorá v prípade,   ak   ide   o   dovolanie   proti   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu, kvalifikuje   ako   procesne   prípustné   len   dovolanie   založené   na   niektorom   z   dôvodov uvedených v § 237 OSP. Existencia takého dôvodu sa musí v dovolacom konaní preukázať. Až po zistení prípustnosti dovolania je potom možné požiadavku na vecné preskúmanie napadnutého   rozhodnutia odvolacieho   súdu   odôvodniť   niektorým   z   dôvodov   uvedených v § 241 ods. 2 OSP.

Ako   ťažiskovú   dovolaciu   námietku   sťažovateľky   najvyšší   posúdil   tvrdenie o nesprávnom   právnom   posúdení   veci   krajským   súdom,   keď   tento   (spolu   s   okresným súdom) mal nesprávne na zistený skutkový stav aplikovať § 107 ods. 4 OSP, podľa ktorého ak   po   začatí   konania   zanikne   právnická   osoba,   súd   pokračuje   v   konaní   s   jej   právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Nesprávne právne posúdenie veci však vzhľadom na už uvedenú konštrukciu právnej úpravy   dovolania   nie   je   spôsobilým   dôvodom   zakladajúcim   prípustnosť   dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, pretože ho Občiansky súdny poriadok neuvádza v § 237. Nesprávne právne posúdenie veci je len spôsobilým dovolacím dôvodom po zistení, že dovolanie je procesne prípustné.

Najvyšší súd preto správne v odôvodnení svojho dovolania zdôraznil, že v dôsledku absencie   dôvodov   procesnej   prípustnosti   sťažovateľkinho   dovolania   nemohol   uznesenie krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   vecne   preskúmavať.   Najvyšší   súd   tak   záväzným spôsobom nevylúčil možnosť, že uznesenie krajského súdu bolo výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci, ani možnosť, že sa v konaní krajského súdu vyskytla iná vada majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľka   však   namietala   aj   právny   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého prípadné nesprávne právne posúdenie veci nemožno v okolnostiach prerokúvaného prípadu považovať za vedúce k odňatiu možnosti konať pred súdom, čo je vada vždy zakladajúca procesnú prípustnosť dovolania. Najvyšší súd totiž charakterizoval odňatie možnosti konať pred   súdom   ako „postup   súdu,   ktorý   má   za   následok   znemožnenie   realizácie   tých procesných   práv   účastníka   konania,   ktoré   mu   poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom   odňal   účastníkovi   konania   jeho   procesné   práva.“.   Z   obsahu   odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka za ústavne konformný považuje širší výklad „odňatia možnosti   konať   pred   súdom“.   Podľa   jej   názoru   okresný   súd   ani   krajský   súd   nemali na zistené skutkové okolnosti (zánik odporcu výmazom z príslušného registra) aplikovať § 107 ods. 4 OSP, ale mali prihliadnuť na skutočnosť, že v tom čase prebiehalo súvisiace konanie, v ktorom sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie o sťažovateľkinom žalobnom návrhu (otázka platnosti uznesenia zhromaždenia odporcu o jeho zrušení). Keďže však   došlo   k   zastaveniu   konania   bez   meritórneho   prerokovania   veci,   bola   tým   odňatá sťažovateľke možnosť konať pred súdom.

K tomu ústavný súd uvádza, že je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Právne   závery   najvyššieho   súdu   vychádzajúce   z   posúdenia   obsahovej   šírky dovolacieho   dôvodu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   nie   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu arbitrárne.   Je   pravdou,   že   výklad   sťažovateľky   by   prinášal   pre   dovolateľa   širší   rozmer ochrany jeho práv v porovnaní s výkladom preferovaným najvyšším súdom. Ústavný súd tu však opätovne poukazuje na skutočnosť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok zasahujúci   do   stavu   právnej   istoty.   Navyše,   ak   sťažovateľka   považuje   otázku   platnosti uznesenia zhromaždenia odporcu o jeho zrušení za predbežnú pre zastavené konanie o jej žalobe, nič jej nebráni v prípade rozhodnutia o neplatnosti tohto uznesenia v súvisiacom súdnom konaní podať návrh na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) OSP, o ktorom bude   musieť   príslušný   všeobecný   súd   rozhodnúť.   Takto   nie   je   poskytnutie   ochrany hmotnému   právu   sťažovateľky   vecným   prerokovaním   jej   žaloby   v   budúcnosti   celkom vylúčené, i keď ku vzniku odporcu nemôže dôjsť právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým   sa   vysloví   neplatnosť   uznesenia   zhromaždenia   vlastníkov   bytov   a   nebytových priestorov   o   zrušení   odporcu,   pretože   odporca   vzniká   výlučne   zápisom   do   registra spoločenstiev vedeného príslušným obvodným úradom v sídle kraja (§ 7 ods. 1 tretia veta zákona o vlastníctve bytov).

Ústavný súd považuje za potrebné ešte poukázať na súvislosť ustanovenia § 107 ods. 1   OSP   a   ustanovenia   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP,   ktoré   dávajú   konajúcemu   súdu možnosť   rozhodnúť sa   po   zistení   straty   spôsobilosti   účastníka   konania   byť účastníkom konania či zastaví konanie, preruší konanie alebo vykoná iné vhodné opatrenie. Uvedené oprávnenie,   prirodzene,   všeobecný   súd   nemôže   využívať   svojvoľne,   ale   tak,   aby   bolo zachované   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu.   Riešenie   zvolené konajúcimi súdmi však v sťažovateľkinom prípade nemožno považovať za svojvoľné práve s ohľadom na to, že prípadný výsledok konania, v ktorom je predmetom rozhodovania predbežná   otázka,   ešte   môže   ovplyvniť   výsledok   zastaveného   konania,   v   ktorom sťažovateľka vystupovala ako navrhovateľka.

Sporný   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyplývajúci   z   odôvodnenia   napadnutého dovolacieho uznesenia tak nemožno považovať za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený. Preto   nemôže   ani   signalizovať   ústavne   významný   zásah   do   sťažovateľkou   označených základných   práv   a   ľudských   práv,   čo   vedie   ústavný   súd   k   odmietnutiu   tejto   časti prerokúvanej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   7   prvej   vety deklarácie   označenými   uzneseniami   všeobecných   súdov   ešte   ústavný   súd   poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že deklarácia nebola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom   (§   1   a   §   4   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov) a zároveň má len povahu politického dokumentu. Za týchto okolností nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť alebo   časť   sťažnosti   namietajúca   porušenie   práva   priznaného   deklaráciou   (m.   m. II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, IV. ÚS 197/07).

S ohľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009