znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 398/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave č. k. 2 S 110/2007-38 z 24. októbra 2007 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 151/2009 zo 16. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010 doručená sťažnosť Ing. P. Ď., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 110/2007-38 z 24. októbra 2007 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 151/2009 zo 16. júna 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podľa druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   domáhal preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   –   Krajského   dopravného inšpektorátu, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č. p.: KRP-P-142/DI-SK-2004 zo 14. júla 2004, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. I č. p.: ORP-351/DI-2-2004-V-I z 10. mája 2004 o zadržaní jeho vodičského preukazu v zmysle § 66 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   315/1996   Z. z.)   z   dôvodu,   že „viedol motorové vozidlo, bol zastavený, kontrolovaný policajnou hliadkou a podrobený dychovej skúške na alkohol pomocou prístroja Alkotest, ktorý po jeho prefúknutí vyhodnotil 0,21 mg etanolu na liter vydýchnutého vzduchu, a tým, že dôvody zadržania trvajú a možno dôvodne predpokladať,   že   za   skutok,   zo   spáchania   ktorého   je   podozrivý   žalobca,   bude   uložená sankcia zákazu viesť motorové vozidlá“. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 110/2007-38 z 24. októbra 2007   žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 151/2009 zo 16. júna 2010, pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uvedený rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 3. augusta 2010.

Sťažovateľ považuje právoplatné rozhodnutie vo veci po takmer šiestich rokoch od podania žaloby za neprimerane dlhú dobu. Podľa jeho názoru všeobecné súdy neprerokovali jeho vec bez zbytočných prieťahov, konali bez jeho obligatórneho právneho zastúpenia a porušili aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie, a to z dôvodu, že sa nevysporiadali s jeho návrhmi na vykonanie dokazovania a nariadenie pojednávania, ako ani s právne relevantými námietkami uvedenými v žalobe a odvolaniach týkajúcimi sa údaja o hodine spáchania skutku, údaja o type merača a nameranej hodnote, použitia prístroja Alkotest v rozpore so zákonom, absencie poučenia, porušenia práva na právnu pomoc, porušenia práva vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, porušenia práva požiadať o lekárske vyšetrenie a poučenia o možnosti vzniesť námietku zaujatosti.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd a najvyšší súd porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Aj keď sťažovateľ v petite svojej sťažnosti výslovne neuviedol, akými rozhodnutiami všeobecných súdov [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde] malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že ide o rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 110/2007-38 z 24. októbra 2007 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 151/2009 zo 16. júna 2010.

1. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom a rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   2   S   110/2007-38   z   24.   októbra   2007,   ústavný   súd   konštatuje,   že preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Keďže   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   na   základe   odvolania   podaného sťažovateľom preskúmal najvyšší súd, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 151/2009 zo 16. júna 2010.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Podstata   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   porušeniu   jeho základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívala v tvrdení, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho návrhmi na vykonanie   dokazovania   a   nariadenie   pojednávania,   ako   ani   s   právne   relevantnými námietkami sťažovateľa.   Z   napádaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   totožné námietky   sťažovateľ   uviedol   aj   vo   svojom   odvolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „v odôvodnení rozhodnutia jasne a zrozumiteľne nedal   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany“.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6 Sžo 151/2009 zo 16. júna 2010 okrem iného uviedol:

„Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami O. s. p. a so zásadami z nich vyplývajúcimi....

Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobca vymedzil súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu   námietkou   neobjektívneho   zistenia   okolností   správnym orgánom z dôvodu, že protokol o dopravnom priestupku nebol vyplnený v podstatnej časti - uvedenie   priestupku,   ktorého   sa   mal   žalobca   dopustiť,   preto   bol   v   tej   časti   žalobcom vyškrtnutý   a   až   následne   dopísaný,   spochybňujúc   svedectvá   policajtov   s   poukazom   na vlastné skúsenosti manipulácie polície s dokladmi. Ohľadne záznamu o dychovej skúške žalobca namietal, že on nefúkal. V doplnení žaloby, učinenej po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby, navrhol súdnu expertízu protokolu o dopravnom priestupku a namietal porušenie   zákonnej   15-dňovej   lehoty   na   vydanie   rozhodnutia   o   zadržaní   vodičského preukazu a aj to, že rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu vydal neoprávnený orgán. Súd prvého stupňa preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu v rozsahu vyššie uvedených žalobných dôvodov a rozhodol tak, že sa žaloba zamieta. Odvolací súd sa s   jeho   odôvodnením   v   celom   rozsahu   stotožňuje,   konštatujúc   správnosť   dôvodov napadnutého rozsudku....

Je   potrené   uviesť,   že   dôvodom   vydania   rozhodnutia   o   policajtom   zadržanom vodičskom preukaze bol predpoklad, že súd alebo iný príslušný orgán uloží žalobcovi zákaz viesť motorové vozidlo, ktorý sa neskôr potvrdil ako dôvodný (rozhodnutie o priestupku vydané dňa 18. augusta 2004). Skutočnosťou, majúcou za následok zadržanie vodičského preukazu policajtom podľa § 66 ods. 1 písm. b) zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. bolo jeho zistenie   na   základe   vykonanej   dychovej   skúšky,   že   žalobca   požil   alkoholický   nápoj, v dôsledku čoho bola spôsobilosť žalobcu viesť motorové vozidlo znížená. Ani podľa názoru odvolacieho   súdu   okolnosť,   že   žalobca   zápis   o   dychovej   skúške   nepodpísal,   nie   je   bez ďalšieho dostatočným dôvodom na spochybnenie skutkového zistenia z neho vyplývajúceho. Pokiaľ   žalobca   spochybnil   vierohodnosť   dokladu   –   správy   o   výsledku   objasňovania priestupku,   tvoriaceho   podklad   pre   rozhodnutie   o   priestupku,   a   to   z   dôvodu,   že   čas spáchania skutku bol prepisovaný a tvrdenia žalobcu o jej dodatočnom vyplnení v časti uvedenia   priestupku,   na   základe   čoho   žiadal   žalobca   súd   o   jej   znalecké   preskúmanie, odvolací súd v tomto ohľade považuje za vhodné pripomenúť, že vznesené námietky voči podkladu rozhodnutia o priestupku nemohli ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu. Navyše odvolací súd považuje za nepravdepodobné a nelogické, aby vodič podpísal bez akejkoľvek výhrady správu bez uvedenia jej podstatnej časti, ktorou je opis skutku. Ani odvolací súd nezistil v intenciách žaloby rozpor konania a rozhodnutia správneho orgánu so zákonom.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že žalobca až vo svojich odvolaniach proti rozsudku krajského súdu vzniesol postupne voči rozhodnutiu správneho orgánu aj ďalšie námietky,   ktoré   však   v   zákonnej   dvojmesačnej   lehote   na   podanie   a   rozšírenie   žaloby neuplatnil.   Vo   svetle   vyššie   uvedenej   podrobnej   analýzy   zásad   –   dispozičnej a koncentračnej,   ovládajúcich   správne   súdnictvo,   odvolací   súd   považuje   za   potrebné zdôrazniť,   že   sa   už   nemôže   zaoberať   ani   prihliadnuť   na   tie   námietky,   ktoré   žalobca neuplatnil do konca vyššie uvedenej lehoty. Na skutočnosti, ktoré žalobca uplatnil po tom, ako bol vydaný napadnutý rozsudok, preto odvolací súd v zmysle § 250h ods. 1 O. s. p. neprihliadol.   Skutkovým   základom   pre   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   sa   mohli   stať   iba skutočnosti a dôkazy, ktoré boli uplatnené včas pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd však aj tieto námietky preskúmal z pohľadu, či zo strany správnych orgánov nedošlo k takým porušeniam procesných predpisov, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia (§ 250j ods. 1 písm. e/ O. s. p.), pričom takéto porušenia nezistil, zdôrazňujúc, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R 122/2003).

Z úradnej povinnosti preskúmal konanie pred správnym orgánom s prihliadnutím na to, či netrpí niektorou z vád uvedených v § 250j ods. 3 O. s. p., t. j. či nebolo rozhodnutie vydané   na   základe   neúčinného   právneho   predpisu,   či   nie   je   nepreskúmateľné   pre nezrozumiteľnosť   alebo   pre   nedostatok   dôvodov   alebo   pre   neúplnosť   spisov   správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené, či rozhodnutie správneho orgánu vydal orgán, ktorý na to bol podľa zákona oprávnený. Odvolací súd nezistil, že by v tomto smere bolo konanie pred správnym orgánom vadné.

Odvolací   súd   neakceptoval   požiadavku   žalobcu   na   podanie   návrhu   na   začatie konania o súlade § 66 ods. 4 zákona NR SR č. 315/1996 Z.   z.   s Ústavou Slovenskej republiky na Ústavný súd SR, nakoľko zákon, podľa ktorého správne orgány rozhodovali, už stratil   platnosť   (bol   zrušený   zákonom   č.   8/2009   Z.   z.   o   cestnej   premávke   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov dňom 1. februára 2009)...“

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa s námietkami   a   argumentáciou   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné námietky. V spojitosti s tým už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Tento   názor   je stabilne uplatňovaný aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Ruiz   Torija   v.   Španielsko   z   9.   decembra   1994).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia, pretože   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení   najvyššieho   súdu,   a   keďže   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu v danej veci a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých namietal, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom, ústavný súd už vyslovil (napr. IV. ÚS 345/04, II. ÚS 84/07), že k porušeniu základného práva na poskytnutie právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy by došlo vtedy, ak by účastníkovi konania nebolo zo strany súdu, resp. iného orgánu umožnené hájiť jeho záujmy prostredníctvom zvoleného či ustanoveného právneho zástupcu, alebo by mu bolo bránené pri   realizácii   jeho   práva   na   právnu   pomoc   v   rozpore   s   podmienkami   ustanovenými zákonom. Ústavný súd taktiež vyslovil, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to, aby sa každý   mohol   nechať   v   konaní   zastupovať   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ktorý účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Toto základné   právo   však   neimplikuje   výslovne   požiadavku,   aby   právna   pomoc   bola zabezpečená rozhodnutím súdu a zároveň bezplatne (IV. ÚS 32/2010).

Podľa   §   250a   OSP   (druhá   hlava   piata   časť   Občianskeho   súdneho   poriadku   – rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) žalobca musí byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá   právnické   vzdelanie   buď   sám,   alebo   jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí... vo veciach priestupkov [t. j. aj priestupkov na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami podľa § 30 ods. 1 zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších predpisov,   v   prípade   zistenia   ktorých   bol   policajt   oprávnený   postupovať   spôsobom ustanoveným v § 66 ods. 1 písm. b) zákona č. 315/1996 Z. z.].

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nešlo o prípad, ktorý by vyžadoval obligatórne zastúpenie advokátom, a preto postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom najvyššieho súdu, pričom z doložky právoplatnosti vyznačenej na rozsudku najvyššieho súdu   sp.   zn.   6   Sžo   151/2009   zo   16.   júna   2010   vyplýva,   že   napádané   konanie   bolo právoplatne skončené 3. augusta 2010.

Podľa   stabilizovanej judikatúry   ústavného súdu   (II.   ÚS   12/01,   IV.   ÚS   32/03)   sa ochrana základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci trvalo, alebo ešte pretrváva. Ak v čase, keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (6. októbra 2010) už sťažovateľom tvrdené porušovanie označeného práva postupom najvyššieho súdu netrvalo, preto ústavný súd s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o jeho ďalších procesných návrhoch v uvedenej veci stratilo význam a ústavný súd sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010