znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 398/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., so sídlom M., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/06 z 1. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2007 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., so sídlom M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“) a základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/06 z 1. augusta 2007.

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uviedla: «Na   základe   ustanovenia § 14 ods. 1 zák. č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotných pracovníkoch,   stavovských   organizáciách   v zdravotníctve...   porušovateľ (ministerstvo zdravotníctva; pozn.) na prevádzkovanie ambulancie záchrannej služby vyhlásil výberové konanie.

2) Výberové   konanie   vyhlásil   porušovateľ...   za   účelom   vydania   povolenia na prevádzkovanie   ambulancie   záchrannej   zdravotnej   služby   so   sídlom   v M.   Tohto výberového   konania   sa   zúčastnil   aj   sťažovateľ (sťažovateľka;   pozn.), ktorý   predložil... žiadosť o povolenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby v lehote vyhlásenej porušovateľom...

3) Vo   výberovom   konaní   skončil   sťažovateľ   na   2.   mieste   v zmysle   oznámenia porušovateľa   zo   dňa   27. 10. 2005,   č. 27048/2005-VSÚ.   Zároveň   bolo   sťažovateľovi oznámené, že jeho žiadosť o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej služby   zamieta   a nepovoľuje   prevádzkovanie   zdravotníckeho   zariadenia   v sídle záchrannej zdravotnej služby M., pričom na zdôvodnenie sa obmedzil citáciou zákonného ustanovenia   v tom   zmysle,   že   sťažovateľ   nesplnil   podmienku   uvádzaného zákona a neabsolvoval   úspešne   výberové   konanie.   Ďalším   listom   zo   dňa   30.   11.   2005 č. 29899-30/2005-VSÚ   oznámil   porušovateľ   sťažovateľovi,   že   rozhodnutie   vydané porušovateľom možno napadnúť opravným prostriedkom, čo sťažovateľ využil a to podaním rozkladu zo dňa 25. 01. 2006, ktorý porušovateľ svojím rozhodnutím zo dňa 11. 04. 2006 zamietol, opätovne s lakonickým tvrdením, že sťažovateľ neabsolvoval úspešne výberové konanie. Všetky argumenty sťažovateľa, že účastník výberového konania, ktorý sa podľa výberovej   komisie   umiestnil   na   1.   mieste nesplnil   podmienky   výberového   konania..., porušovateľ   z nepochopiteľných   dôvodov   odignoroval.   Sťažovateľ   z uvedených   dôvodov uplatnil návrh na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom mimo odvolacieho konania a to dňa 27. 04. 2006.

4) Konanie   na   Krajskom   súde   v Bratislave   č.   k.   2 S 193/06   dňa   23.   08.   2006 zastavené a rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu bol zamietnutý. Podľa vyjadrenia senátu Krajského súdu Bratislava dôvodom pre takéto rozhodnutie bolo o. i. nepredloženie rozhodnutia,   ktoré   sťažovateľ   svojím   podaním   napáda   a ktorým   bol   určený   víťaz výberového konania ako aj vyjadrenia porušovateľa o tom, či účastník výberového konania splnil podmienky tohto konania. Požadované však nemohol sťažovateľ zabezpečiť, nakoľko porušovateľ   trvale   odmietal   vydať   toto   potvrdenie.   Toto   vyjadrenie   porušovateľ sťažovateľovi   ako účastníkovi výberového konania   odmietol   poskytnúť.   Bolo   zistené   pri dodatočnej   návšteve   porušovateľa,   že   porušovateľ   na   výberové   konane   určil   trojčlennú komisiu, no vyhodnotenie, resp. závery komisie podpísal iba jeden člen komisie, no ani toto súd   nebral   pri   rozhodnutí   do   úvahy.   Nehľadiac   na   fakt,   že   takýto   priebeh   výberového konania   by   mal   byť   evidentne   neplatným   a porušovateľ   nemal   zákonné   právo na nezákonnom   podklade   určovať   víťaza   a zamietať   ostatných   účastníkov   výberového konania.   Týmto   konaním   porušovateľ   porušil   sťažovateľove   práva   a slobody   uvedené v čl. 26 ods. 1 a ods. 5 Ústavy - právo na informácie a povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti.

5) Napriek   vyššie   uvedeným   argumentom   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky stotožnil   s právne   irelevantným   názorom   porušovateľa,   že   sťažovateľ   nie   je   účastníkom konania   a svojim   rozhodnutím   sp.   zn.   2 Sž-o-KS 132/2006   dňa   23. 08. 2006   potvrdil rozhodnutie   Krajského   súdu   Bratislava   a   to   napriek   tomu,   že   v priebehu   konania sa odstránili „nedostatky“, ktoré boli dôvodom na nepriaznivé rozhodnutie Krajského súdu Bratislava. Právny názor odvolacieho súdu bol ten, že nakoľko sťažovateľ nie je účastníkom konania, nemá pre podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu dostatok aktívnej   legitimácie.   Tento   názor   je   podľa   sťažovateľa   protiústavný,   porušujúci   jeho základné   práva   slobody   uvedené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR -   možnosť   domáhať sa stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.»

Podľa sťažovateľky postupom ministerstva zdravotníctva bolo porušené jej základné právo zaručené v čl. 26 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/06 z 1. augusta 2007 jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyhovuje   sťažnosti   sťažovateľa...,   a vyslovuje, že boli porušené základné práva a slobody uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v čl. 26 ods. 1 a ods. 5 Ústavy SR - právo na informácie a povinnosť orgánov verejnej moci   primeraných   spôsobom   poskytovať   informácie   o svojej   činnosti.   Zároveň   ruší Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 193/06 zo dňa 23. 08. 2006 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/2006 zo dňa 01. 08. 2007 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   o finančnom   zadosťučinení   vo   výške 25 mil.   Sk,   nakoľko   sťažovateľ...   bol   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Bratislave ako aj Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   poškodený   v podnikateľských   aktivitách ako aj v očakávanom   zisku,   no   najmä   boli   porušené   jeho   práva   a slobody   deklarované a zaručené Ústavou Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základných   práv zaručených v čl. 26 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom ministerstva zdravotníctva a základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/06 z 1. augusta 2007.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   čl.   26   ods.   5   ústavy   orgány   verejnej   moci   majú   povinnosť   primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 26   ods. 1   a   5 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom ministerstva zdravotníctva

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že   ministerstvo   zdravotníctva jej odmietlo   vydať   rozhodnutie,   ktorým   bol   určený   víťaz   výberového   konania   a   ktoré sťažovateľka   napadla   žalobou   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu [sťažovateľka   podala   žalobu   15.   mája   2006   na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“)], ako aj vyjadrenie o tom, či účastník výberového konania splnil zákonné podmienky výberového konania. Vzhľadom na skutočnosť, že ministerstvo zdravotníctva podľa sťažovateľky odmietlo uvedené rozhodnutie, ako aj vyjadrenie vydať, krajský súd uznesením č. k. 2 S 193/06-13 z 23. augusta 2006 konanie o žalobe sťažovateľky zastavil, pretože napriek výzve sťažovateľka neodstránila vady žaloby.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Námietky sťažovateľky v súvislosti s porušením ňou označených práv zaručených ústavou postupom ministerstva zdravotníctva treba považovať za „iný zásah“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   zastavil   konanie   o žalobe   sťažovateľky uznesením z 23. augusta 2006. Najneskôr v tomto čase (resp. v čase doručenia uvedeného uznesenia, proti ktorému podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie) sa sťažovateľka dozvedela   o skutočnostiach,   na   ktorých   zakladá   namietané   porušenie   označených   práv postupom   ministerstva   zdravotníctva,   a   preto   najneskôr   vtedy   začala   plynúť   zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy. Vzhľadom na   skutočnosť,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu až 23. novembra 2007 a ústavnému súdu bola doručená 28. novembra 2007, ústavný súd dospel k záveru, že bola podaná oneskorene.

Na základe uvedeného ústavný súd považuje sťažnosť proti postupu ministerstva zdravotníctva za podanú oneskorene, a preto ju odmietol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/06 z 1. augusta 2007

Porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/06 z 1. augusta 2007 vidí   sťažovateľka v tom, že najvyšší   súd   sa „stotožnil   s právne   irelevantným   názorom   porušovateľa“, že sťažovateľka   nie   je   účastníkom   konania   a svojím   uznesením   potvrdil   rozhodnutie krajského súdu, a to napriek tomu, že v priebehu konania sa odstránili nedostatky, ktoré boli dôvodom pre nepriaznivé rozhodnutie krajského súdu.

Najvyšší súd v sťažovateľkou napadnutom uznesení uviedol:„Podľa   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   prvostupňový   súd   postupoval správne, keď konanie v predmetnej právnej veci zastavil. Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd   v správnom   súdnictve   riadi,   vyplýva   žalobcovi   zákonná   povinnosť   uviesť   okrem všeobecných náležitosti žaloby... aj označenie rozsahu, v akom rozhodnutie alebo postup napáda,   uvedenie   dôvodov,   v čom   žalobca   vidí   nezákonnosť   rozhodnutia   a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Vychádzajúc z ustanovenia § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku treba považovať za osobitnú   náležitosť   aj   konkrétne   tvrdenie   žalobcu,   že   bol   ukrátený   na   svojich   právach nezákonným   rozhodnutím   správneho   orgánu,   pričom   musí   ísť   o subjektívne   práva vyplývajúce   z právneho   predpisu   a toto   ukrátenie   práv   náležite   zdôvodniť.   Nestačí   iba všeobecné   tvrdenie,   že   zákon   bol   porušený.   Žalobca   musí   poukázať   na   konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Absencia tvrdenia žalobcu, že vydaním napadnutého rozhodnutia bol porušený zákon, je vadou žaloby, ktorá bráni jej vecnému vybaveniu.   Žalobca   musí   tvrdiť,   že správny orgán pri vydaní napadnutého   rozhodnutia porušil   zákon,   a to   tak,   že   odkáže   na   konkrétne   ustanovenia   právnych   predpisov, či už hmotného alebo procesného práva.

Konanie o žalobách v správnom súdnictve je navyše charakteristické koncentračnou zásadou, podľa ktorej možno rozšíriť rozsah napadnutia správneho rozhodnutia len v lehote dvoch   mesiacoch   od   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   (§   250h   ods.   1   v spojení s § 250b Občianskeho súdneho poriadku).

Jednou z podmienok konania je riadna žaloba, ktorá obsahuje tak všeobecné ako aj osobitné náležitosti (§ 42 ods. 3, § 79 ods. 1, § 249 ods. 2, § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Žaloba neobsahujúca zákonné náležitosti je v lehote pre podanie žaloby odstrániteľným nedostatkom podmienky konania, avšak po márnom uplynutí tejto lehoty sa stáva neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania.

Súd   v správnom   súdnictve   môže   v súlade   s dispozičnou   zásadou   preskúmavať napadnuté rozhodnutia správneho orgánu, t. j. napadnuté výroky rozhodnutí len v medziach žaloby (ktorá musí obsahovať všetky zákonné náležitosti). Keďže žalobca v žalobe neuviedol osobitné   náležitosti   podľa   § 249   ods. 2   v   spojení   s   § 247   ods. 1   OSP,   vznikol tak neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý bránil meritórnemu preskúmaniu žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatuje,   že   žalobca   vady   neodstránil   ani v lehote   pre   podanie   odvolania.   Síce   v   odvolaní   uviedol,   že   žiada   zrušiť   rozhodnutie žalovaného č. 29650-4/2005-SP zo dňa 30. novembra 2005 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2006), žaloba by však bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty podľa § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (žalobca podal žalobu na krajský súd dňa   15.   mája   2006).   V doplnení   odvolania,   ktoré   bolo   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky dňa 12. februára 2007, predložil odvolaciemu súdu fotokópiu Zápisu z osobného rokovania zo dňa 9. januára 2007 medzi žalobcom a žalovaným, na ktorom žalobca uviedol, že žalobou napadol rozhodnutie žalovaného č. 08233-3/2006-SP/Si zo dňa 11. apríla 2006. Toto tvrdenie však nekorešponduje s podanou žalobou, doplnenou žalobou, odvolaním ani doplneným odvolaním.

Na   základe   uvedených   skutočnosti   dospel   odvolací   súd   k záveru,   že   krajský   súd v Bratislave   správne   rozhodol   o zastavení   konania   v predmetnej   právnej   veci,   a preto napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 193/06-13 zo dňa 23. augusta 2006 ako vecne správne potvrdil (§ 219 Občianskeho súdneho poriadku).“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.   O   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Opierajúc   sa   o   konštantnú   judikatúru   ústavný   súd   konštatoval,   že   právny   názor najvyššieho   súdu,   ktorým   odôvodnil   sťažovateľkou   napadnuté   uznesenie,   je   ústavne akceptovateľný.   Najvyšší   súd   jasne,   jednoznačne   a   bez   akýchkoľvek   pochybností zdôvodnil,   prečo   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   2   S 193/06-13   z   23.   augusta   2006 o zastavení   konania   potvrdil,   a to   poukázaním   na   právne   relevantné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný preto súd sťažnosť v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Tvrdenie   a   argumentáciu   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   sa   stotožnil   s právne irelevantným   názorom   ministerstva   zdravotníctva,   že   sťažovateľka   nie   je   účastníkom konania, resp. že právny názor najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu bol ten, že keďže sťažovateľka   nie   je   účastníkom   konania,   nemá   na   podanie   návrhu   na   preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu dostatok procesnej legitimácie, a že uvedený názor je podľa sťažovateľky protiústavný, porušujúci jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1, ústavný súd nemohol akceptovať, keďže po preskúmaní sťažovateľkou napadnutého uznesenia zistil, že   uvedené   tvrdenia   nie   sú   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   (ide   o právny   názor žalovaného,   na   základe   ktorého   žiadal   potvrdiť   prvostupňové   rozhodnutie)   a   neboli ani právnym základom, na ktorom najvyšší súd svoje rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky založil. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky považoval za zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008