znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 397/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1975/2011, sp. zn. Rvp 1978/2011, sp. zn. Rvp 1979/2011, sp. zn. Rvp 1985/2011, sp.   zn.   Rvp   1986/2011,   sp.   zn.   Rvp   1989/2011,   sp.   zn.   Rvp   2039/2011,   sp.   zn.   Rvp 2041/2011 a sp. zn. Rvp 2042/2011, zastúpenej A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát   Mgr.   J.   H.,   vo   veciach   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 199/2010-38 zo 14. júla 2010, sp. zn. 43 CoE 110/2011 z 19. apríla 2011, č. k. 14 CoE 216/2010-34 zo 17. augusta 2010, č. k. 13 CoE 182/2011-49 z 2. mája 2011, č. k. 15 CoE 215/2010-38 z 19. augusta 2010, č. k. 13 CoE 168/2011-51 z 29. apríla 2011, č. k. 15 CoE 111/2010-29 z 27. mája 2010, č. k. 15 CoE 170/2011-42 zo 4. mája 2011, č. k. 14 CoE 215/2010-30 zo 17. augusta 2010, č. k. 13 CoE 169/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 14 CoE 109/2011-38 z 9. marca 2011, č. k. 16 CoE 111/2010-29 z 25. júna 2010, č. k. 16 CoE 168/2011-39 z 28. apríla 2011, č. k. 14 CoE 96/2010-70 z 28. júna 2010, č. k. 14 CoE 181/2011-85 z 21. apríla 2011, sp. zn. 12 CoE 276/2010 zo 14. decembra 2010 a č. k. 14 CoE 172/2011-39 z 3. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 1975/2011, sp. zn. Rvp 1978/2011, sp. zn. Rvp 1979/2011, sp. zn. Rvp 1985/2011, sp.   zn.   Rvp   1986/2011,   sp.   zn.   Rvp   1989/2011,   sp.   zn.   Rvp   2039/2011,   sp.   zn. Rvp 2041/2011 a sp. zn. Rvp 2042/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1975/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. augusta 2011 a   9.   augusta   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 199/2010-38 zo 14. júla 2010, sp. zn. 43 CoE 110/2011 z 19. apríla 2011, č. k. 14 CoE 216/2010-34 zo 17. augusta 2010, č. k. 13 CoE 182/2011-49 z 2. mája 2011, č. k. 15 CoE 215/2010-38 z 19. augusta 2010, č. k. 13 CoE 168/2011-51 z 29. apríla 2011, č. k. 15 CoE 111/2010-29 z 27. mája 2010, č. k. 15 CoE 170/2011-42 zo 4. mája 2011, č. k. 14 CoE 215/2010-30 zo 17. augusta 2010, č. k. 13 CoE 169/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 14 CoE 109/2011-38 z 9. marca 2011, č. k. 16 CoE 111/2010-29 z 25. júna 2010, č. k. 16 CoE 168/2011-39 z 28. apríla 2011, č. k. 14 CoE 96/2010-70 z 28. júna 2010, č. k. 14 CoE 181/2011-85 z 21. apríla 2011, sp. zn. 12 CoE 276/2010 zo 14. decembra 2010 a č. k. 14 CoE 172/2011-39 z 3. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu marca 2003 až augusta 2004 (ďalej len „zmluvy“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo vopred určených splátkach.

Sťažovateľka uviedla, že na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo   v   zmluvách   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v   každej zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli notárskymi zápisnicami z   23.   júla   2004   (vo   veci   sp.   zn.   Rvp   1975/2011),   z   18.   júna   2003   (vo   veci   sp.   zn. Rvp 1978/2011), z 8. februára 2004 (vo veci sp. zn. Rvp 1979/2011), z 13. marca 2004 (vo veci sp. zn. Rvp 1985/2011), z 3. apríla 2004 (vo veci sp. zn. 1986/2011), z 10. októbra 2003   (vo   veci   sp.   zn.   Rvp   1989/2011),   z   13.   decembra   2003   (vo   veci   sp.   zn. Rvp 2039/2011), zo 14. októbra 2003 (vo veci sp. zn. Rvp 2041/2011), zo 16. januára 2005 (vo   veci   sp.   zn.   Rvp   2042/2011)   zaviazaní na zaplatenie   dlhu.   Následne   boli   súdnemu exekútorovi   podané   návrhy   na   výkon   exekúcie   a   na   základe   poverení   Okresného   súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) súdni exekútori začali viesť voči dlžníkom exekúciu.

Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2509/2004-13 zo 16. februára 2006 (sp. zn. Rvp 1975/2011), č. k. 11 Er 100/2004-14 z 10. februára 2010 (sp. zn. Rvp 1978/2011), č. k. 11 Er 1378/2004-30 z 24. marca 2010 (sp. zn. Rvp 1979/2011), č. k. 11 Er 1670/2004-23 z 29. marca 2010 (sp. zn. Rvp 1985/2011), č. k. 11 Er 2029/2004-13 z 15. februára 2010 (sp. zn. Rvp 1986/2011), č. k. 11 Er 868/2004-23 z 24. marca 2010 (sp. zn. Rvp 2039/2011), č.   k.   11   Er   515/2004-51   zo   17.   decembra   2009   (sp.   zn.   Rvp   2041/2011)   a   č.   k. 11 Er 902/2005-23 zo 16. apríla 2010 (sp. zn. Rvp 2042/2011) vyhlásili exekúcie v týchto veciach   za   neprípustné   a   po   právoplatnosti   týchto   rozhodnutí   uzneseniami   č.   k. 11 Er 2509/2004-45 zo 7. januára 2011 (sp. zn. Rvp 1975/2011), č. k. 11 Er 100/2004-42 z 18. februára 2011 (sp. zn. Rvp 1978/2011), č. k. 11 Er 1378/2004-43 zo 7. januára 2011 (sp.   zn.   Rvp   1979/2011),   č.   k.   11   Er   1670/2004-34   z   18.   februára   2011   (sp.   zn. Rvp 1985/2011), č. k. 11 Er 2029/2004-36 zo 7. januára 2011 (sp. zn. Rvp 1986/2011), č. k. 11 Er 868/2004-32 zo 17. januára 2011 (sp. zn. Rvp 2039/2011), č. k. 11 Er 515/2004-77 z 5. novembra 2010 (sp. zn. Rvp 2041/2011) a č. k. 11 Er 902/2005-30 z 11. februára 2011 (sp.   zn.   Rvp   2042/2011)   konanie   zastavil.   V   ďalšej   právnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 11   Er   89/2004   okresný   súd   uznesením   z   22.   septembra   2010   (sp.   zn.   Rvp   1989/2011) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a nadväzne na to tým istým uznesením konanie zastavil. Krajský   súd   sťažnosťou   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   prvostupňové   uznesenia v merite ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupmi, ktoré im predchádzali, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. Všeobecnému súdu okrem iného vyčítala,   že „z   vlastného   podnetu   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľa   alebo povinného...   a   súčasne bez zákonného zmocnenia,   kedy   exekučný   poriadok nepripúšťa zahájenie   konania   o   vyhlásení   neprípustnosti   exekúcie   bez   návrhu,   zahájil   konanie   na vyhlásenie   neprípustnosti   a   následne   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie“. V dôsledku toho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok,   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a   následným   zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa sťažovateľky v týchto prípadoch „okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný   verejný   záujem,   ktorý   by   bol   akokoľvek   nadradený   (a)   verejnému   záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá neposkytuje oprávnenie súdu zahájiť konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie bez návrhu, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania   k   vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy   v   týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním... toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu... zastaví...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že v prípadoch, v ktorých krajský súd napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uvedené   uznesenia   okresného   súdu,   ktorými   boli exekúcie vedené v prospech sťažovateľky vyhlásené za neprípustné a následne zastavené, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   sp.   zn. Rvp 1975/2011, sp. zn. Rvp 1978/2011, sp. zn. Rvp 1979/2011, sp. zn. Rvp 1985/2011, sp.   zn.   Rvp   1986/2011,   sp.   zn.   Rvp   1989/2011,   sp.   zn.   Rvp   2039/2011,   sp.   zn. Rvp 2041/2011 a sp. zn. Rvp 2042/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to vyplýva z bodu l výroku tohto uznesenia.

2. K dôvodom odmietnutia sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu č. k. 14 CoE 199/2010-38 zo 14. júla 2010, č. k. 14 CoE 216/2010-34 zo 17. augusta 2010, č. k. 15 CoE 215/2010-38 z 19. augusta 2010, č. k. 15 CoE 111/2010-29 z 27. mája 2010, č. k. 14 CoE 215/2010-30 zo 17. augusta 2010, č. k. 16 CoE 111/2010-29 z 25. júna 2010,   č.   k.   14   CoE   96/2010-70   z   28.   júna   2010   a   sp.   zn.   12   CoE   276/2010 zo 14. decembra 2010

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Lehota na podanie sťažností podľa čl. 127 ústavy začala vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu č. k. 14 CoE 199/2010-38 zo 14. júla 2010, č. k. 14 CoE 216/2010-34 zo 17. augusta 2010, č. k. 15 CoE 215/2010-38 z 19. augusta 2010, č. k. 15 CoE 111/2010-29 z 27. mája 2010, č. k. 14 CoE 215/2010-30 zo 17. augusta 2010, č. k. 16 CoE 111/2010-29 z 25. júna 2010, č. k. 14 CoE 96/2010-70 z 28. júna 2010 a sp. zn. 12 CoE 276/2010 zo 14.   decembra   2010   plynúť   najneskôr   dňom,   ktorým   tieto   uznesenia   nadobudli právoplatnosť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Uznesenie krajského súdu č. k. 14 CoE 199/2010-38 zo 14. júla 2010 nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2010, uznesenie č. k. 14 CoE 216/2010-34 zo 17. augusta 2010 nadobudlo   právoplatnosť   20.   septembra   2010,   uznesenie   č.   k.   15   CoE   215/2010-38 z   19.   augusta   2010   nadobudlo   právoplatnosť   16.   septembra   2010,   uznesenie   č.   k. 15 CoE 111/2010-29 z 27. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 17. júna 2010, uznesenie č. k. 14 CoE 215/2010-30 zo 17. augusta 2010 nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2010, uznesenie č. k. 16 CoE 111/2010-29 z 25. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2010, uznesenie č. k. 14 CoE 96/2010-70 z 28. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 21. júla 2010 a uznesenie sp. zn. 12 CoE 276/2010 zo 14. decembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 3. mája 2010.

Sťažnosti proti označeným uzneseniam krajského súdu však boli ústavnému súdu doručené až 3. augusta 2011, resp. 9. augusta 2011 (na pošte boli podané 1. augusta 2008, resp. 5. augusta 2008), teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Keďže sťažnosti proti označeným uzneseniam krajského súdu boli podané oneskorene, ústavný súd ich z tohto dôvodu v tejto časti odmietol.

3. K dôvodom odmietnutia sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu sp. zn. 43 CoE 110/2011 z 19. apríla 2011, č. k. 13 CoE 182/2011-49 z 2. mája 2011, sp. zn. 13 CoE 168/2011 z 29. apríla 2011, č. k. 15 CoE 170/2011-42 zo 4. mája 2011, č. k. 13 CoE 169/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 14 CoE 109/2011-38 z 9. marca 2011, č. k. 16 CoE 168/2011-39 z 28. apríla 2011, č. k. 14 CoE 181/2011-85 z 21. apríla 2011, č. k. 14 CoE 172/2011-39 z 3. mája 2011

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

3.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd vo všetkých   posudzovaných   prípadoch   potvrdil   uznesenia okresného súdu. Z napadnutých uznesení krajského súdu tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutiami okresného súdu, ktorý exekúciu zastavil na základe vyhlásenia exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný poriadok“). Exekúciu nebolo možné vykonať pre vadu exekučného titulov – notárskych zápisníc, ktorým chýbal súhlas povinných s vykonateľnosťou týchto notárskych zápisníc.   Notárske   zápisnice,   na   podklade   ktorých   sa   sťažovateľka   domáhala   svojich nárokov proti povinným, neboli spôsobilými exekučnými titulmi, pretože boli v rozpore najmä s ustanoveniami § 31, ale i § 22 ods. 2, § 23 a § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, prípadne ustanovením § 323 Obchodného zákonníka.  

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že   ak   neexistuje   notárska   zápisnica,   ktorá   je   spôsobilá   byť   exekučným   titulom   buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúciu je nevyhnutné zastaviť.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   daných   prípadoch   aplikoval   zákony (predovšetkým   príslušné   ustanovenia   Exekučného   poriadku   a   Občianskeho   zákonníka) podľa   ich   obsahu   a   rozhodoval   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej   najvyšším súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosti v týchto častiach odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila   tým,   že   postupom   exekučných   súdov   stratila „právnu   istotu   a   legitímne očakávanie užívať   svoj majetok,   nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   okresného   súdu   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých   uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnené podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011