znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 397/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   RSDr.   M.   L.,   P.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   V.,   K.,   pre   namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1134/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RSDr.   M.   L.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1134/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 11 C 1134/01 konať bez zbytočných prieťahov.

3. RSDr. M. L.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť RSDr. M. L. trovy   právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 397/2010-10 z 27. októbra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť RSDr. M. L. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1134/01.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal neprimeranú   dĺžku   konania o   náhrade   škody   na zdraví, ktoré začalo jeho žalobným návrhom z 20. novembra 2001.

Podľa   sťažovateľa „vyššie   označené   konanie   na   Okresnom   súde   Košice   I. v Košiciach je v rozpore s účelom ústavou zaručeného práva na konanie bez zbytočných prieťahov,   nakoľko   ani   po   uplynutí   neúmerne   dlhej   doby,   súd   vo   veci   právoplatne nerozhodol a neodstránil moju právnu neistotu.

Skutočnosť, že v predmetnom súdnom konaní dochádza k prieťahom, napr. po roku a osem mesiacov prvé pojednávanie ako aj doručenie vyjadrenia žalovaného, od 21. 3. 2006 do 30. 1. 2008 súd ustanovoval znalca z odboru zdravotníctva, pričom súd nereagoval na moje žiadosti, vyvoláva u mňa psychický stav neistoty a očakávania. Mám pocit i krivdy už   dlhšiu   dobu   a   ťažko   sa   s   tým   pocitom   krivdy   vyrovnávam.   Vytýkam   súdu,   že   koná nesústredene   a   neefektívne.   Po   tom,   čo   ustálil   za   pomoci   súdneho   znalca   z   odboru zdravotníctva výšku bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a podmienky pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia, odznova sa začína zaoberať, či základ nároku je opodstatnený. Som toho názoru, že súd si mal ujasniť najprv, či môj nárok na odškodnenie zdravia je čo do základu opodstatnený, a až potom sa mal zaoberať výškou odškodnenia. Od času t. j. dňa 21. 11. 1998 kedy som úraz utrpel už ubehlo viac ako jedenásť rokov, ak by som vedel, že súd nemá za preukázaný základ nároku na náhradu škody, trval by som na vypočutí svedka, ktorého som označil v žalobe, hneď v začiatku súdneho konania a žalovaný takisto.“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   7.   decembra   2009   sťažnosť   na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a požiadal ho o zjednanie nápravy. Predseda okresného súdu považoval jeho sťažnosť za dôvodnú.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1./ Základné právo podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prerokovanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru sťažovateľa: RSDr. M. L..., v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I. v Košiciach pod sp. zn. 11C 1134/01 porušené bolo.

2./ Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000,- €, ktoré je Okresný súd Košice I. v Košiciach povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3./ Okresnému sudu Košice I. v Košiciach prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11C 1134/01 konal bez zbytočných prieťahov.

4./   Okresný   súd   Košice   I.   v   Košiciach   je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci a rež. paušál, spolu 254,88 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. V. do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 100/09 doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2010, v ktorom predseda tohto súdu   uviedol   prehľad   jednotlivých   procesných   úkonov   vykonaných   vo   veci.   K opodstatnenosti sťažnosti sa nevyjadril. V závere uviedol: «Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej, nakoľko na objektívne zistenie skutkového stavu   bolo   potrebné   nariadenie   znaleckého   dokazovania,   ako   aj   vypočutie   viacerých svedkov,   na   vypočutí   ktorých   (v   priebehu   celého   konania)   trvali   tak   žalobca,   ako   aj žalovaný,   napriek   opakovanému   neustanovovaniu   sa   niektorých   svedkov   na   jednotlivé pojednávania.   Avšak   iba   v   jednom   prípade   svedok   neospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní, v dôsledku čoho mu súd uložil poriadkovú pokutu. V ostatných prípadoch neprítomní svedkovia svoju neúčasť na pojednávaniach ospravedlnili.

K tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého súd predvolal svedka na deň 2. 6. 2010 bez toho, aby ho upozornil na následky nedostavenia uvádzam:

Súčasťou vzoru predvolania svedka na pojednávanie (pozn. vzor č. 17, ktorý tunajší súd využíva niekoľko rokov) je aj poučenie o právnych následkoch nedostavenia sa na predvolanie v znení: „Vašou občianskou povinnosťou je ustanoviť sa na súd a vypovedať ako svedok. Keby ste túto povinnosť bez riadneho ospravedlnenia nesplnili, môže Vám súd uložiť náhradu spôsobených trov, pokutu do výšky... € (pozn. suma má byť doplnená pri písaní konkrétneho predvolania) a dať Vás predviesť na Vaše trovy (§ 52, § 53, § 147 ods. 2 O.   s.   p.).“   Pre   porovnanie,   predvolanie   iného   svedka   na   iné   pojednávanie   je zažurnalizované na č. 1. 81 súdneho spisu.

Zo súdneho spisu už nie je možné zistiť, či výška poriadkovej pokuty, ktorá môže byť účastníkovi uložená, bola v predvolaní svedka Ing. G. na pojednávanie na deň 2. 6. 2010, doplnená,   resp.   uvedená.   To   však   nemení   nič   na   skutočnosti,   že   svedok   bol   poučený o právnych následkoch neospravedlneného neustanovenia sa na pojednávanie, zároveň bol informovaný aj o príslušných zákonných ustanoveniach, ktoré tieto poriadkové opatrenia upravujú. Navyše, súd jedno z týchto poriadkových opatrení využil, a svedkovi, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil, uložil poriadkovú pokutu vo výške 200,- EUR. Pokiaľ   ide   o   nesúhlas   sťažovateľa   s   postupom   súdu,   že   nevypočul   na   začiatku konania hneď všetkých svedkov, ktorých uviedol v žalobe, poznamenávame, že podľa § 120 ods. 1 druhej vety O. s. p. súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 1134/01 ústavný súd zistil tieto podstatné procesné úkony účastníkov konania a okresného súdu od podania žaloby:

Konanie sa začalo 20. novembra 2001, keď sťažovateľ podal žalobu o náhradu škody na zdraví spôsobenej mu žalovaným (H., a. s., K.).

Prvé   pojednávanie   16.   apríla   2003   bolo   odročené   pre   ospravedlnenú   neúčasť žalovaného,   druhé   pojednávanie   3.   júna   2003   a tretie   pojednávanie   9.   septembra   2003 okresný súd odročil na účely vykonania znaleckého dokazovania, ktoré napokon nariadil uznesením z 13. novembra 2003.

Súdny spis bol po urgencii okresného súdu spolu so znaleckým posudkom vrátený od znalca 13. apríla 2004. Štvrté pojednávanie sa konalo 23. novembra 2004.

Dňa 24.   januára 2005 bol okresnému   súdu   doručený   návrh   žalovaného na vstup vedľajšieho   účastníka   do   konania   na   strane   žalovaného   (Q.,   a.   s.).   Na   ďalších pojednávaniach   15.   februára   2005   a   13.   apríla   2005   okresný   súd   vypočul   svedkov, 7. septembra 2005 pojednávanie odročil bez prerokovania veci na účely predvolania svedka, ako aj ďalšieho svedka, ktorého meno právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila okresnému súdu 10. októbra 2005. Ďalšie pojednávanie 16. novembra 2005 bolo opäť odročené pre neprítomnosť svedka a právneho zástupcu žalovaného.

Vo veci sa pojednávalo aj 31. januára 2006 a 21. marca 2006, keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania, ku ktorému však nedošlo, a okresný súd ani nereagoval na žiadosť sťažovateľa o doručenie uznesenia o ustanovení znalca. Dňa 24. januára 2005 navrhol žalovaný vstup vedľajšieho účastníka do konania,   o ktorom   okresný   súd   rozhodol   až   10.   novembra   2006,   keď   pripustil   vstup vedľajšieho   účastníka   do   konania   ako   žalovaného   v   2.   rade.   Proti   rozhodnutiu   podal vedľajší účastník odvolanie, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 18. decembra 2006   tak,   že   zrušil   napadnuté   uznesenie   a   pripustil   vstup   Q.,   a.   s.,   do   konania   ako vedľajšieho účastníka.

Pojednávanie určené na 6. november 2007 sa nekonalo a termín bol okresným súdom zmenený   na   30.   január   2008   pre   ospravedlnenie   svedka.   Toto   pojednávanie   bolo   po vypočutí svedka odročené na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré okresný súd nariadil 13. mája 2008 znalcom z odboru zdravotníctva a farmácie, z odvetvia chirurgie   a traumatológie.   Dňa   9.   júna   2008   doručil   okresný   súd   znalcovi   spis   na vypracovanie znaleckého posudku, pričom spis mu bol vrátený 8. septembra 2008. Právna zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   16.   októbra   2008   o   doplnenie   znaleckého   posudku a podaním doručeným okresnému súdu 25. novembra 2008 rozšírila žalobný návrh v časti uplatňovanej   sumy   za   zvýšenie   odškodnenia   bolestného   a za   sťaženie   spoločenského uplatnenia. Dňa 4. decembra 2008 okresný súd uložil znalcovi doplniť znalecký posudok, ktorý mu doplnenie následne doručil 26. februára 2009.

Dvanáste   pojednávanie   sa   konalo   14.   októbra   2009   a   bolo   odročené   na   účely opätovného   predvolania   už   vypočutého   svedka.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu 14. októbra 2009 právna zástupkyňa sťažovateľa opätovne rozšírila žalobný návrh.

Ďalšie   pojednávanie   12.   januára   2010   bolo   odročené   na   účely   predvolania navrhnutých svedkov a 19. januára 2010 okresný súd zisťoval pobyty svedkov lustráciou v S., a. s., a žiadosťami podanými na R., O. a Obecnému úradu v R. Štrnáste pojednávanie sa uskutočnilo 7. apríla 2010. Po vypočutí svedka okresný súd pojednávanie odročil na 2. jún 2010 pre účely predvolania ďalšieho svedka.   Pojednávanie 2. júna 2010 však bolo odročené pre jeho neprítomnosť, za čo mu okresný súd uznesením z 11. júna 2010 za neospravedlnenú neúčasť na pojednávaní uložil poriadkovú pokutu v sume 200 €. Ďalšie pojednávanie 6. októbra 2010 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti svedka na 18. január 2011. Spis sa od 6. decembra 2010 nachádza na ústavnom súde.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02), tak ako to posudzuje aj ESĽP. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie o náhrade   škody   spôsobenej   na   zdraví   tvorí   súčasť   štandardnej   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   a obvykle   nie   je   právne   zložité   (obdobne   napr.   II.   ÚS   53/06, III. ÚS 97/07,   IV.   ÚS   86/08,   III.   ÚS   29/08).   Ústavný   súd   uznáva   čiastočnú   faktickú zložitosť   veci,   ktorá   spočíva   vo   vykonaní   rozsiahlejšieho   dokazovania   (doteraz   boli vypracované dva znalecké posudky a jeden doplnok a boli vypočutí viacerí svedkovia), tieto skutočnosti mohli spôsobiť predĺženie konania, ale na druhej strane konštatuje, že žiadna faktická   zložitosť   sporu   nemôže   ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   (deväť   rokov)   konania v uvedenej veci aj so zreteľom na jej povahu, ktorá si vyžaduje osobitnú starostlivosť súdu o naplnenie účelu súdneho konania.

2.   Správanie   sťažovateľa   v priebehu   doterajšieho   konania   možno   hodnotiť   ako aktívne   a súčinnostné.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   konania ústavný súd vychádzal z predloženého spisu okresného súdu, z ktorého zistil, že sťažovateľ, bol právne zastúpený advokátkou, jeho zdĺhavý postup urgoval aj sťažnosťou na zbytočné prieťahy v konaní súdu a jeho konanie v tejto veci podstatne neovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

3.   Pokiaľ   ide   o hodnotenie   postupu   okresného   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že neprehliadol jeho aktivitu v tomto konaní, pretože určil až 18 termínov pojednávaní (a na niektorých vykonal aj dokazovanie, napr. v júni a septembri 2003, vo februári a apríli 2005, v   januári   2006   a v januári   2008,   v   októbri   2009   a januári   2010)   na vypočutie   svedkov a účastníkov konania, ale na druhej strane prevažnú časť nariadených pojednávaní odročil najmä   pre   neprítomnosť   svedkov   (napr.   v septembri   a novembri   2005   a napokon   v júni a októbri 2010), jedno pojednávanie odročil z dôvodu neprítomnosti žalovaného (16. apríla 2003) alebo preročil (6. novembra 2007) po ospravedlnení svedka na 30. január 2008. Väčšiu nečinnosť (viac ako 16 mesiacov) v konaní zistil ústavný súd iba na začiatku konania v období od 27. novembra 2001, keď bola podaná žaloba, do 16. apríla 2003, keď pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť žalovaného (jediným jednoduchým úkonom v tomto období bolo zaslanie žaloby na vyjadrenie žalovanému), a potom od 10. novembra 2006, keď okresný súd rozhodol o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, až do 31.   januára   2008,   keď   sa   konalo   pojednávanie   (viac   ako   14   mesiacov).   V ostatných obdobiach   okresný   súd   síce   priebežne   konal,   ale v tejto   súvislosti   treba uviesť,   že jeho činnosť bola okrem toho veľmi neefektívna.

Najpodstatnejším príkladom neefektívnej činnosti okresného súdu je to, že hoci už 31.   marca   2006   odročil   pojednávanie   na   neurčito   pre   účely   nariadenia   znaleckého dokazovania, urobil tak znova aj 30. januára 2008, keď odročil pojednávanie pre účely pribratia   znalca   do   konania,   hoci   medzitým   sťažovateľ   žiadal   okresný   súd   o zaslanie uznesenia o ustanovení znalca. Znalca do konania pribral okresný súd až 13. mája 2008 a spis   mu   zaslal   až   v júni   2008,   teda   takmer   po   26   mesiacoch   od   odročenia   prvého pojednávania. Toto obdobie (viac ako dva roky) je teda obdobím nečinnosti okresného súdu, pretože v uvedenom období neurobil nič pre odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa (obdobne napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 69/05, IV. ÚS 175/05) a okrem pojednávania (30. január 2008), ktoré bolo odročené na neurčito, vo veci nevykonal žiadny podstatný úkon, ktorý by smeroval k vydaniu rozhodnutia vo veci samej a k právoplatnému skončeniu veci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1134/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1134/01, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, čo odôvodnil viacerými dôvodmi uvedenými v jeho sťažnosti.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal aj zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav v napadnutom konaní a dovŕšenie nápravy porušenia jeho označených   práv,   priznal   ústavný   súd   sťažovateľovi   po   zohľadnení   všetkých   okolností prípadu aj finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. T. V., ktoré   si   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   uplatnila   v sume   254,88   €   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).

Keďže uplatnená náhrada trov konania je v súlade s touto vyhláškou, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume 254,88 € (bod 4 výroku nálezu) za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti urobené v roku 2010).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011