znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 397/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16. decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Ď.,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 v spojení s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 6 C 219/08 z 3. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2009 doručená sťažnosť J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 v spojení s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 219/08 z 3.   novembra   2009,   ako   aj   nečinnosťou   predsedov   všeobecných   súdov   a orgánov prokuratúry v bližšie nešpecifikovaných konaniach.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   viacerých   konaní   pred okresným   súdom   i pred   inými   všeobecnými   súdmi,   ktoré   zamietli   jeho   žalobné návrhy na vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnostiam.   Tvrdí,   že   ešte   v roku 1995   došlo   k porušeniu   jeho   práv   i práv   jeho   manželky   v súvislosti   s   protizákonným postupom inej fyzickej osoby a jeho manželky (administratívnej pracovníčky okresného súdu)   vo   veci,   ktorými   došlo   k osvedčeniu   ich   vlastníctva   k   časti   nehnuteľností,   ktoré vlastnil ešte sťažovateľov otec.

Podľa   sťažovateľa   aj   iné   orgány,   napr. „S.   B.,   O.   v Ž.“, v jeho   veci   konali protizákonne,   keď zapísali   vlastnícke   právo   inej   fyzickej   osoby   k sporným   pozemkom a zamietli jeho sťažnosti a podnety, ktorými sa domáhal zjednania nápravy.

Okresný   súd   takisto   vo   veci   rozhodol   nezákonne   v neprospech   sťažovateľa,   keď prerušil konanie „vo veci návrhu P. Š.“, ktoré „smerovalo proti nebohej osobe“.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   nálezom   takto rozhodol:

„Odmietnutím podaní sťažovateľa boli porušené jeho práva zaručené v čl. 12, 46, 47, 48 Ústavy SR.

Rozhodnutie Okresného súdu v Žiline uznesením 6 C 219/08-52 zo dňa 3. 11. 2009 sa zrušuje a zároveň Súd ukladá orgánom prokuratúry vo veci neoprávneného osvedčenia majetku sťažovateľa – konať.

Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   spojené   s týmto konaním.

Sťažovateľ žiada Súd o pridelenie bezplatného právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie   konania,   ktorým   sťažovateľ   vymedzí   predmet   konania   v rámci   požadovanej ústavnej   ochrany   podľa   čl. 127   ústavy,   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a iba vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný orgán verejnej moci bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namieta   nezákonnosť   uznesenia   okresného   súdu z 3. novembra   2009,   ktorým   prerušil   konanie   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam   (v   tomto   konaní   vystupuje   sťažovateľ   ako   odporca v prvom   rade)   až   do   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn. 30 D 165/2009.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou napadol iba uznesenie okresného súdu o prerušení konania ako prvostupňového súdu, proti ktorému je prípustný riadny opravný prostriedok (odvolanie).

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný   súd   sa   vo   veci   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Všeobecné   súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa   poskytnúť   im   účinnú   ochranu   pred   neoprávnenými   štátnymi   zásahmi,   pritom   má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky (v tomto prípade Občiansky súdny poriadok) sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. II. ÚS 13/01, III. ÚS 255/09).

Z pripojeného   uznesenia   okresného   súdu   o prerušení   konania   sp. zn.   6 C 219/08 z 3. novembra 2009 totiž vyplynulo, že proti nemu bolo možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, o čom bol sťažovateľ v predmetnom uznesení náležite poučený. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   v   systéme   všeobecného súdnictva proti namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy k dispozícii účinný a dostupný   právny prostriedok   nápravy, ktorý   mohol   využiť.   Ak   tvrdil,   že okresný   súd rozhodol   nezákonne,   tento   argument   mohol   predniesť   predtým   aj   v rámci   odvolacieho konania proti namietanému uzneseniu okresného súdu.

Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   vo   vzťahu   k uzneseniu   okresného   súdu odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   že   k porušeniu   jeho   práv   malo   dôjsť „rozhodovaním s. v B.“, ako aj jeho požiadavke, aby ústavný súd prikázal konať „orgánom prokuratúry.“ v jeho veci, treba uviesť, že v odôvodnení a petite sťažnosti sťažovateľ vôbec neoznačil tieto konania, v ktorých malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv. Keďže ústavný súd je pri rozhodovaní o sťažnostiach v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde petitom (návrhom na rozhodnutie) viazaný a sťažnosť v tejto podobe nespĺňala zákonom predpísané náležitosti, v tejto časti ju mohol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

Navyše   do   právomoci   ústavného   súdu   nepatrí   uložiť   orgánom   prokuratúry,   aby vo veci konali.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009