znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 397/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.,   a.   s.,   M.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. K., M., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. Spr 162/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti D., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   K.,   M.,   pre   namietané   porušenie   jej základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Spr 162/2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «V súdnom konaní 12C 136/2001 na OS MI bol sťažovateľ žalovaným o zaplatenie 17 169,- Sk. Po dovolacom konaní a následne po vrátení veci Krajskému sudu v Košiciach, ktorým bol dňa 17. 6. 08 zrušený rozsudok sudu prvého stupňa a vrátená mu vec na ďalšie konanie

Od doručenia nám Uznesenia KS KE dňa 24. 7. 08 sa orgán súdnej moci OS MI začal javiť v našich očiach ako zjavne zaujatý. To sme v intenciách proklamovaných v našej sťažnosti zo dňa 29. 7. 08 pod A) až D) str. -2- až -5-, zaslali organu súdnej správy OS MI. Odpoveďou   zo   7.   8.   08   od   OS   MI,   v   ktorej   sa   vôbec   špecificky,   diferencovane, konkrétne a v kontexte nezaoberá nami brojacimi námietkami v sťažnosti. V prvej časti odpovede   sa   zaoberá   irelevantným   obdobím   od   meritórneho   rozhodnutia   15.   12.   05 do 10. 7. 08.

Neodpovedá na podstatu t j obdobie od podania žaloby do rozhodnutia sudu prvého stupňa dňa 15. XII. 05 na činnosť organu súdnej moci. Rozoberá ustanovenie § 120 OSP. Je to sentencia, práv z neho vyplývajúcich jak pre súd, tak pre účastníkov konania. V poslednej vete prvého odseku odpovede „sudca robil vo veci včasné a racionálne úkony“. S tým nesúhlasím a apelujem na II. ÚS 2/2001...

O zaujatosti sme do dnešného dňa neboli vyrozumený S odpoveďou sme vzhľadom na jej arbitrárnosť a vágnosť neboli spokojný a tak sme požiadali dňa 13. 8. 08 predsedu Krajského sudu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom OS MI...

Dňa 30. 9. 08 nám bola doručená odpoveď z KS KE Spr. 162/08 zo dňa 26. 9. 08 Ktorá   je   len   sentenciou   a   potvrdením   správnosti   odpovede   OS   MI. Samozrejme,   že   s takýmto „paškvilom“ nie sme spokojný. Naviac konajúci sudca na OS MI od 15. 12. 05 s nami nekomunikoval, až po dlhšej dobe nám dňa 29. X. 08 zaslal list zo dňa 23. X. 08, v ktorom   nám   svojim   xenofóbnym   postojom   citujem   „pod   výstrahou   uloženia   pokuty“ čo je inkompatibilne s ustanovením § 53 OSP, ibaže našu predmetnú sťažnosť považuje v zmysle citovaného §-fu 53 za „kto urobí hrubo urážlivé podanie“...

Nález   I.   ÚS   47/96... Účelom   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní je poskytnutie možnosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...

O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácií   zákonných   predpisov   orgánu   súdnej   správy OS a KS   možno   uvažovať,   lebo   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   zákonných ustanovení, že sa tým zásadne poprel ich účel a význam. Namietame jednostrannosť, ktorá zakladá   svojvôľu   a   takú   aplikáciu   zákonných   ustanovení,   ktorá   je   popretím   ich   účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne posudzovanie ad hoc doposiaľ možno kvalifikovať ako zjavne nedôvodné, arbitrárne a sú neúčelnými s článkami: č. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 46 Ústavy SR na súdnu a inú ochranu v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Orgán   štátnej   moci   -   súdnej   správy   nechráni   zákon,   keď   ho   sám   poruší.   Nevie ponúknuť   nič   okrem   svojich   predstáv.   Prehliada   svoje   zákonne   povinnosti   v   rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.   § 32,   33,   34  ,   a §§   62 -   70 zák.   č.757/2004 Z.   z. o súdoch...

Návrh na rozhodnutie vo veci samej:

1. Základné právo D. a. s. na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 162/2008 porušené bolo.

2. Krajskému súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. Spr 162/2008 vracia vec na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia D. a. s. na účet advokáta JUDr. M. K, Advokátska kancelária, M, vo výške 7.938,- Sk... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

Okrem toho sťažovateľ žiadal o anonymizáciu svojich údajov, ako aj údajov svojho advokáta a ostatných v sťažnosti menovaných osôb.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 64 ods. 1 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie zistených nedostatkov.

Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.

Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na odstránenie zistených nedostatkov musí byť sťažovateľ upovedomený písomne.

Podľa § 67 ods. písm. a) zákona o súdoch ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú   podal   na   príslušnom   orgáne   súdu,   nebola   ním   riadne   vybavená,   môže   požiadať do 30 dní   od   doručenia   odpovede,   s   ktorou   nie   je   spokojný,   predsedu   krajského   súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o nezákonnosti   a svojvoľnosti vybavenia   jej   žiadosti   predsedom   krajského   súdu,   ktorú   podala   v súlade   s príslušnými ustanoveniami zákona o súdoch, a ako ona sama tvrdí, aj v súlade so zákonom č. 152/1998 o sťažnostiach   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o sťažnostiach“)   a ktorou sa domáhala   prešetrenia   vybavenia   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   Okresného   súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)   vedenom pod sp.   zn. 12 C 136/2001 predsedom tamojšieho súdu.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností ústavný súd zistil, že podaním z 29. júla 2008 adresovaným predsedovi okresného súdu sťažovateľka namietala prieťahy v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   136/2001.   Okrem   toho   namietala   aj hodnotenie a vykonanie dôkazov   v rámci označeného konania, vytýkala okresnému   súdu   nesprávny postup a rôzne procesné pochybenia. Zároveň týmto podaním vzniesla námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi.

Na   sťažnosť   sťažovateľky   reagoval   predseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn. Spr 46/2008 zo 7. augusta 2008. Vyjadril v ňom názor, že „doposiaľ nebol tunajším súdom spôsobený žiadny subjektívny prieťah“, pričom v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že okresný   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   12 C 136/2001   meritórne   rozhodol   ešte 15. decembra   2005.   Predseda   súdu   súčasne   poukázal   na   to,   že   proti   prvostupňovému rozhodnutiu   bolo   podané   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   napadnuté rozhodnutie potvrdil. Pozornosť upriamil aj na zistenie, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané dovolanie, na základe ktorého došlo k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu a po následnom zrušení rozhodnutia okresného súdu bol spis tomuto súdu vrátený 10. júla 2008. Z uvedeného dôvodu predseda okresného súdu konštatoval, že v namietanej veci nezistil prieťahy v konaní. Okrem toho v liste venoval pozornosť aj ďalším námietkam sťažovateľky,   keď   uviedol,   že   je   na   uvážení   súdu,   ktorý   dôkaz   vykoná   a ktorý   nie, a že je len jeho zodpovednosťou, ako sa s dôkaznou situáciou vysporiada a ako svoj právny názor odôvodní. Súčasne uviedol, že pokiaľ ide o vznesenú námietku zaujatosti, táto bude predložená na ďalší procesný postup.

Keďže   sťažovateľka   prejavila   nespokojnosť   s vybavením   jej   sťažnosti   predsedom okresného súdu, 13. augusta 2008 podala žiadosť o prešetrenie vybavenia tejto sťažnosti predsedovi krajského súdu. Na toto podanie reagoval predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr   162/08   z 26.   septembra   2008,   v ktorom   konštatoval,   že   sťažnosť   bola   predsedom okresného   súdu   vybavená   riadne   a včas.   Z odpovede   predsedu   krajského   súdu   zároveň vyplýva: „Záver predsedu súdu o tom, že v konaní č. k. 12 C 136/2007 nevznikli zo strany súdu subjektívne prieťahy, má podklad v predmetnom súdnom spise. Pokiaľ ste v sťažnosti namietali   rozsah   dokazovania,   hodnotenie   dôkazov,   premlčanie   práva   a iné,   je   Vaša sťažnosť neprípustná.“

Z rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obsah   základného   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   uvedený   v čl.   46   ods.   1   ústavy   nespočíva   len   v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho   obsahom   je i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných   orgánov Slovenskej republiky.   Každé   konanie   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je   v   rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (napr. III. ÚS 45/03, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv na príslušnom orgáne, pričom je povinnosťou tohto orgánu postupovať spôsobom súladným so zákonom a zabezpečiť ochranu práv v požadovanej kvalite. Je teda potrebné, aby orgány verejnej moci reagovali relevantným spôsobom na jednotlivé návrhy, podania, či sťažnosti fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   a aby   sa   týmito   podaniami dôkladne   zaoberali. Ústavný súd je toho názoru, že takýto orgán by mohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, ak by podanie sťažovateľa ignoroval alebo nevenoval by mu pozornosť zodpovedajúcu svojim povinnostiam. Keďže predseda okresného súdu a predseda krajského súdu venovali podaniam sťažovateľky primeranú pozornosť a postupovali pritom spôsobom súladným so zákonom, nezasiahli negatívne do podstaty jej práva, nezmarili jeho zmysel, a preto ho ani nemohli porušiť. Skutočnosť, že obsah odpovedí predsedu okresného súdu a krajského   súdu   nebol   totožný   s právnymi   názormi   a predstavami   sťažovateľky,   ešte neznamená, že nimi došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   zároveň   pripomína,   že   ak   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   v konaní všeobecného   súdu   dochádza   k porušovaniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, má právo po vyčerpaní právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje, domáhať sa ochrany tohto základného práva na orgáne, ktorý jediný môže vysloviť, či v tom – ktorom postupe všeobecného súdu došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Týmto orgánom   verejnej   moci   je   ústavný   súd,   ktorý   o takýchto   sťažnostiach   rozhoduje v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom predsedu krajského súdu   pri   prešetrení   vybavenia   sťažnosti   predsedom   okresného   súdu   a namietaným porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, už po predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008