znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 396/2015-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátskou kanceláriou IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2,Bratislava, v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Viktor Ewerling, PhD., ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie a čl. 19ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráva základnýchslobôdrozsudkomNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014 p o r u š e n é b o l i.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 5/2014z 10. decembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ýuhradiť trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattricentov) na účet advokátskej kancelárie IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a porušenie čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky,čl. 8 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní v správnom súdnictve domáhalochrany pred nezákonným zásahom Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalejlen „úrad“). Najvyšší súd označeným rozsudkom návrh podľa § 250v Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“) bez meritórneho preskúmania zamietol ako neprípustnýz dôvodu, že bol podaný bez vyčerpania prostriedku, ktorého použitie umožňuje osobitnýpredpis, t. j. sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“). Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o návrhuna ochranu pred nezákonným zásahom opravný prostriedok nie je prípustný.

Sťažovateľ namietal, že týmto rozsudkom boli porušené jeho práva,„a to právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 8 Dohovoru, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 a 3, článku 21 a článku 22 Ústavy, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy“.

Z popisu skutkového stavu predchádzajúcemu podaniu návrhu podľa § 250v OSPvyplýva, že úrad vykonal 4. februára 2014 v priestoroch zamestnávateľa sťažovateľa,spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, inšpekciu v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákonač. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskejnárodnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánovštátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v súvislostis prešetrovanímvovecimožnýchdohôdobmedzujúcichhospodárskusúťažprostredníctvom údajného koluzívneho správania určitých podnikateľov vo verejnýchobstarávaniach so zameraním na určité projekty. Poverení zamestnanci úradu si počasinšpekcie mali pod hrozbou sankcií vymieniť prístup do súkromného počítača sťažovateľa,a to aj napriek tomu, že ich na súkromnú povahu počítača upozornil a vyjadril nesúhlass prezeraním jeho obsahu.«PMU vo vzťahu k Sťažovateľovi nevydal žiadne rozhodnutie a nezískal súhlas súdu, ktoré by v zmysle ZOHS umožňovali vykonanie zásahu do jeho súkromnej sféry obsiahnutej v súkromnom zariadení... PMU Sťažovateľovi nepredložil Poverenia, neposkytol Sťažovateľovi žiadne poučenia o jeho právach, nespísal s ním žiadnu zápisnicu a neumožnil mu ani vyjadriť sa k zápisnici spísanej so Zamestnávateľom („Zápisnica“). PMU tieto kópie dát uchováva neznámym spôsobom v neznámych priestoroch PMU, bez existencie akéhokoľvek právneho rámca.»

Následne 6. marca 2014 sťažovateľ podal na najvyššom súde návrh podľa § 250vOSP, ktorým sa domáhal ochrany pred opísaným nezákonným zásahom a o ktorom najvyššísúd rozhodol označeným rozsudkom.

Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že s poukazom na § 250v ods. 3a 4 OSP vyhodnotil, že„návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Zákonná povinnosť využiť prostriedky, ktorých použitie umožňuje zákon ako predpoklad prípustnosti konania o návrhu v konaní o nezákonnom zásahu, je legitímnym právnym inštitútom, ktorý nie je samoúčelný, ale jeho cieľom je realizovať princíp, na ktorom je založená existencia správneho súdnictva ako garanta ochrany verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb, ak tieto neposkytujú orgány verejnej správy samotné. Ochrana spomenutých práv súdmi má však vo vzťahu k ochrane poskytovanej orgánmi verejnej správy subsidiárny charakter a teda sa uplatní až potom, čo zo strany orgánov verejnej správy k ochrane alebo náprave porušených práv nedošlo. Takáto úloha súdov, ktorá je výrazom princípu oddelenia moci súdnej od moci výkonnej a znamená nezasahovanie, ale ani nenahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale jej kontrolu nezávislou súdnou mocou, vyplýva z ústavou garantovaného postavenia správneho súdnictva.

Povinnosť skúmať splnenie uvedenej podmienky vyplýva pre súd konajúci o návrhu na konanie o nezákonnom zásahu orgánu verejnej správy zo všeobecnej povinnosti súdov „prihliadať kedykoľvek za konania na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci“ v zmysle § 103 v spojení s ust. § 246c ods. 1 OSP.“.

Na podporu svojich záverov najvyšší súd ďalej poukázal na právne názory jednaknajvyššieho súdu vyslovené v rozhodnutiach o iných veciach návrhov na ochranuproti nezákonnému zásahu, resp. na ochranu proti nečinnosti (sp. zn. 5 Sžz 1/2009a sp. zn. 4 Sžz l/2013), ako aj rozhodnutia ústavného súdu (I. ÚS 74/05-18, IV. ÚS 428/09-33, III. ÚS 317/04, I. ÚS 74/05-18, III. ÚS 78/2010) a tiež rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci sťažnosti č. 97/11 Delta Pekárny proti Českejrepublike z 2. 10. 2014.

Po skonštatovaní, že sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňujeosobitný predpis, sa najvyšší súd sústredil len na tento dôvod zamietnutia návrhusťažovateľa.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd vec meritórne neprerokoval,a s odôvodnením, že sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie mu umožňujeosobitný predpis,„došlo k odmietnutiu reálneho, včasného a efektívneho prístupu k súdu, zamedzeniu realizácie práva na súdnu ochranu a súčasne, odmietnutím poskytnutia účinnej súdnej kontroly ako jednej zo základných procesných garancií pri danom druhu zásahu do súkromia, aj k porušeniu práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromia vo viacerých jeho aspektoch...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo Sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 a 3, článku 21 a článku 22 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2014, sp. zn. 10Sžz/5/2014 porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2014, sp. zn. 10Sžz/5/2014, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokovalsťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) a konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súdenezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránilijej prijatiu na ďalšie konanie, a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. III. ÚS 396/2015-25prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval aj predsedníčku najvyššieho súdu, aby savyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu predložil svoje vyjadrenie k sťažnosti.Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne podrobné, jasné a zodpovedápožiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle judikatúry ESĽP(napríklad vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, rozsudok z 21. 1. 1999 týkajúci sa sťažnostič. 30544/196).Pretonemožnopodľanajvyššiehosúduakceptovaťnámietkunepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozsudku.

Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke vylúčenia podania sťažnosti ako efektívnehoprostriedku možnej nápravy poukázal najvyšší súd na uznesenie ústavného súduč. k. IV. ÚS 428/09-33, zastávajúc názor, že aj vzhľadom na postoj dotknutého správnehoorgánu (úradu) v konaní ani táto námietka sťažovateľa neobstojí. Toto tvrdenie sťažovateľaspochybnil poukazom na poznámku (bod 82) uvedenú vo vyjadrení odporcuz 30. septembra 2014, že„v prípade námietok úrad uvedie tieto námietky do zápisnice a tieto môžu byť riešené v prípadnom správnom konaní....“, čo by malo za následokpovinnosť založenia administratívneho spisu orgánom verejnej správy o riešenínezákonnosti tvrdeného zásahu. V tomto duchu bol v rozhodnutí zmienený aj rozsudokESĽP z októbra 2014 o veci Delta Pekárny, z odôvodnenia ktorého nebolo možné vyvodiťzáver o vylúčení povinnosti vnútroštátneho súdu skúmať splnenie podmienky predbežnéhoprerokovania nárokov z tvrdenej nezákonnosti inšpekcie ani o prípadnej neprimeranostitakejto podmienky vnútroštátneho práva, ako naznačuje sťažovateľ.

Podľa najvyššieho súdu neobstojí ani námietka sťažovateľa, v ktorej poukazujena iné dve rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 3 Sžz 1/2011 a sp. zn. 4 Sžz 1/2013),v ktorých podľa tvrdenia sťažovateľa„súd neskúmal, či bola sťažnosť podaná, považoval žaloby za prípustné“. Podľa najvyššieho súdu„bez toho, aby bolo potrebné zachádzať do podrobnej analýzy uvedených rozhodnutí, nemožno z takého procesného postupu dotknutých senátov, keď sa v konkrétnych veciach otázkou splnenia podmienok konania nezaoberali, vyvodiť záver o nezákonnom postupe senátu konajúceho v predmetnej veci tým, že sa touto otázkou zaoberal a vyvodil z nej príslušné závery“.

Ďalej najvyšší súd poukázal na obsah rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutias poukazom na skutočnosť, že v tomto štádiu vychádzajúc z princípu viazanosti súdurozsudkom po jeho vyhlásení (§ 156 ods. 4 OSP) už neprislúcha akokoľvek dodatočnedoplňovať, objasňovať ani prípadne meniť argumentáciu v ňom uvedenú.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd podanej sťažnosti nevyhovel.

Predsedníčka najvyššieho súdu v závere uviedla, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania.

Sťažovateľ vo svojom písomnom vyjadrení na vyjadrenie najvyššieho súdu taktiežsúhlasil s upustením od ústneho pojednávania a vyslovil svoj nesúhlas s týmto vyjadreníma zotrvajúc na dôvodoch svojej sťažnosti zastáva názor, že najvyšší súd sa vo svojomvyjadrení nevysporiadal s namietaným porušením ústavných práv sťažovateľa.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sas obsahom sťažnosti, s vyjadrením najvyššieho súdu, ktorý vo veci rozhodoval, replikousťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu, ako aj s obsahom napadnutého rozsudkua vyžiadaného spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 10 Sžz 5/2014 dospel k názoru,že od tohto ústneho pojednávania ďalšie objasnenie veci očakávať nemožno.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že rozhodnutie všeobecného súdu môže preskúmavať v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávnenýmzjednocovať právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnúakceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmomspoločnosti.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiťbez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestnýmkonaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovejprehliadky ustanoví zákon.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonomdovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažnéhoohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanieinej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je tonevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a inýchpísomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo inýchpísomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, aleboiným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručujetajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd, a teda aj správny súd musí vykladať a používať ustanovenia na vecsa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnuochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné právaobmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musívšeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadaťna spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávnenýmzáujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princípspravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepciemateriálneho právneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany(predovšetkým súdnej).

Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako čl. 46 ústavy zahŕňa právo na súd, do ktoréhopatrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladáprávo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. februára 1975, séria A,č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnostizbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právona odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu(III. ÚS 199/08).

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym názoromnajvyššieho súdu, podľa ktorého mal sťažovateľ pred podaním návrhu na súd možnosťdomáhať sa nápravy tvrdeného porušenia sťažnosťou podľa zákona o sťažnostiach,a tak nevyužil efektívny právny prostriedok nápravy, ktorý mu právny poriadok poskytoval.Rozsudok najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľa vychádzal z formalistického výkladuaplikovanej procesnoprávnej úpravy s priamym dosahom na právo na prístup k súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súduzistil, že najvyšší súd vo veci rozhodol po tom, ako na pojednávaní nariadenomna 19. november 2014 preveril„okolnosti podstatné pre posúdenie splnenia podmienok prípustnosti návrhu na konanie vyplývajúce z príslušných ustanovení OSP upravujúcich postup súdu pre konanie o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy“.Na tomto pojednávaní„Zástupca navrhovateľa zopakoval argumenty vzťahujúce k tejto otázke obsahovo zhodne tak ako vyplývali z predložených podaní, zástupkyňa odporcu potvrdila, že sťažnosť navrhovateľa na postup Úradu nebola podaná, rozhodnutie o prípustnosti návrhu ponechala na rozhodnutie súdu.“.

Najvyšší súd riešil ako kľúčovú otázku v konaní požiadavku § 250v ods. 3 prvú vetuOSP, t. j. požiadavku vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.V tu prejednávanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že týmto prostriedkom je sťažnosťpodľa § 3 a nasl. zákona o sťažnostiach. Bol toho názoru, že je nutné trvať na uplatnenítohto inštitútu, ktorý je z dôvodu jeho účelu okrem Občianskeho súdneho poriadku(v prípade konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy alebo jeho zásahu) upravenýaj v iných parciálnych zákonných úpravách a nemožno na jeho vyžadovanie rezignovať.

Najvyšší súd z obsahu predložených písomných podaní, ako aj„z výsluchov splnomocnených zástupcov“zistil, že sťažovateľ možnosť ochrany svojich práv, o ktorýchtvrdil, že boli poškodené pri výkone inšpekcie 4. februára 2014, relevantným spôsobomnevyužil. Podľa záverov najvyššieho súdu nesplnil teda podmienku vyžadovanú zákonomako predpoklad prípustnosti konania v zmysle § 250v ods. 3 OSP, preto„aj s poukazom na citovanú judikatúru, keďže súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska)“, najvyšší súd návrh sťažovateľaako neprípustný v súlade s ustanovenia § 250v ods. 4 OSPin finezamietol.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je garantom ústavnostia súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavyvšetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy orgánmiverejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivýchčlánkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanieústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musíbyť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právnehopredpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššouprávnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo jev konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (I. ÚS 351/2013).

Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy savzťahujú v celom rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, ktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienkya podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46ods. 4 ústavy.

Podľa § 250v ods. 3 OSP nie je návrh prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpalprostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáhalen určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,keď k nemu došlo.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospelk záveru, že najvyšší súd v okolnostiach danej veci vyložil aplikovanú právnu normuo neprípustnosti návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy(t. j. § 250v ods. 3 OSP) striktne formalisticky, vôbec neprihliadol na ústavný rozmerzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy zaručujúci prístup k súduna preskúmanie rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktoré sa dotýkajúzákladných práv a slobôd.

Najvyšší súd sa pomerne podrobne a rozsiahlo venoval samotnej požiadavkevyčerpania prostriedkov nápravy podľa osobitného predpisu vo všeobecnej rovine. Úplnevšak opomenul uviesť, prečo dospel k záveru, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiachje v prípade konania o návrhu sťažovateľa podľa § 250v OSP účinným prostriedkomnápravy. Účinnosť je totiž kľúčovým pojmom, s ktorým sa súd pri posudzovaní návrhu protinezákonnému zásahu orgánu verejnej správy musí vysporiadať. Nestačí pritom,ako to urobil najvyšší súd, demonštrovať dôležitosť požiadavky § 250v ods. 3 OSP,ale treba ju skúmať vždy osobitne.

Pokiaľ ide o možnosť a právo vzniesť námietky kedykoľvek počas kontroly,o ktorých by správny musel viesť samostatný spis – ako uvádza najvyšší súd vo svojomvyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd považuje za potrebné upozorniť,že sťažovateľ vznesenie námietok tvrdí, rovnako aj to, že námietky neboli zanesenédo zápisnice ani sa nimi správny orgán nezaoberal. Posúdenie týchto tvrdení účastníkovkonania pred súdom je však namieste až po tom, ako najvyšší súd dospeje k záveru,že návrh sťažovateľa nie je neprípustný (§ 250v ods. 3 OSP).

Ústavný súd si je vedomý svojej predchádzajúcej judikatúry (najmä IV. ÚS 428/09,II. ÚS 758/2014), podľa ktorej bol právny názor, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiachje efektívnym právnym prostriedkom nápravy nezákonného zásahu orgánu verejnej správydo práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb,vyhodnotený ako ústavne udržateľný.

Uvedený prístup však nemožno považovať za automaticky aplikovateľný v každomprípade bez toho, aby všeobecný súd aplikujúci toto zákonné obmedzenie prístupu k súdunezohľadnil, či v konkrétnych okolnostiach bolo daným právnym prostriedkom možnénápravu nezákonného stavu aj materiálne dosiahnuť. V opačnom prípade by zamietnutímnávrhu podľa § 250v OSP došlo k ústavne neakceptovateľnému zásahu do obsahuzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Najvyšší súd sám prešiel názorovýmvývojom od striktného výkladu citovaného ustanovenia po požiadavku výkladu podmienkyprípustnosti návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnejsprávy v ustanovení § 250v ods. 3 OSP v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 46ods. 1 ústavy tak, aby sa vzájomne nevylučovali (rozsudky najvyššieho súdu vo veciachsp. zn. 3 Sžn 1/2009, sp. zn. 3Sžz 1/2011, sp. zn. 5 Sžnz 1/2015). Ani v súčasnosti nie jemožné skonštatovať jednotnosť v aplikácii § 250v ods. 3 OSP, avšak je zrejmý posunk individuálnemu skúmaniu návrhov. Treba tiež prihliadať na časový aspekt konaniao sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach v pomere k zákonným požiadavkám kladenýmna súd v správnom súdnictve konajúci o návrhu podľa § 250v OSP a potrebučo najrýchlejšieho odstránenia potenciálne nezákonného stavu.

Ústavný súd poukazuje na nedávne nálezy v obdobných veciach, nálezsp. zn. III. ÚS 375/2015, v ktorom vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžz/3/2014 zo 14. októbra 2014 a na nálezsp. zn. III. ÚS 376/2015, ktorým vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžz 1/2014 zo 14. októbra 2014. Najvyššísúd, ako aj ústavný súd v označených veciach rozhodli na obdobných skutkovýcha právnych záveroch ako v tu prejednávanej veci.

V súvislosti s hodnotením, či ten ktorý právny prostriedok nápravy je efektívny,vychádza ústavný súd z kritérií ustálených judikatúrou ESĽP, medzi ktoré patrí požiadavkaprípustnosti, požiadavka adekvátnosti a požiadavka praktickej účinnosti prostriedku nápravy(bližšie Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidskýchprávech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, 192 s.), pričom podľa názoruústavného súdu najmä poslednú z týchto požiadaviek sťažnosť podľa zákona o sťažnostiachv danom prípade nespĺňala, čo bolo zjavné už pred vydaním napadnutého rozsudkupredovšetkým z písomných stanovísk napadnutých orgánov verejnej správyFinančného̶riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradu finančnej správy k návrhudoručenému najvyššiemu súdu.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v posledných rokoch práve pod vplyvomjudikatúry ESĽP upúšťa vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 60/2011,II. ÚS 513/2011, IV. ÚS 144/2011, III. ÚS 115/2013) od názoru, že sťažnosť podľa zákonao sťažnostiach možno vždy považovať za efektívny prostriedok nápravy nezákonnýchzásahov orgánov verejnej správy, prípadne nečinnosti orgánov verejnej správy, ktorá jev podobe nekonania orgánu verejnej správy obdobou nezákonného zásahu do zaručenýchpráv. Aj preto napriek nevyužitiu sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach rozsudoknajvyššieho súdu, ktorým bol návrh zamietnutý len z dôvodu neprípustnostia bez meritórneho preskúmania prednesených námietok, materiálne zasiahol do obsahupráva na prístup k súdu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako tovyplýva z prvého bodu výrokovej časti tohto rozhodnutia. Námietku nedostatočnéhoodôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, keďženajvyšší súd svoje právne úvahy odôvodnil relatívne podrobne, pri výklade a aplikáciirelevantnej procesnoprávnej normy však nezohľadnil ústavné požiadavky zaručenéoznačenými právami podľa ústavy a dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznostina to napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou najvyššieho súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovaťrelevantné ústavné princípy, teda v danom prípade návrh na začatie konania o ochranepred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy na základe ústavne súladného výkladuprocesnoprávnych ustanovení meritórne prerokovať, zaujať stanovisko k právnerelevantným otázkam a vo veci opätovne rozhodnúť, rešpektujúc obsah a zmysel právzaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v podaní z 25. marca 2015 uplatnil náhradu trov právneho zastúpeniabez jej vyčíslenia.

Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2015, kedy boli úkony – prevzatiea príprava zastúpenia a písomné podanie vo veci samej (sťažnosť) – vykonané, bolav zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) určená na sumu 139,83 € a paušálnanáhrada za 1 úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na sumu 8,39 €.

Ústavný súd vzhliadol za dôvodné sťažovateľovi priznať úhradu trov právnehozastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015,a to aj spolu s daňou z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Preto porušovateľazákladného práva ústavný súd zaviazal na zaplatenie úhrady trov právnehozastúpenia v sume 355,73 €, ktorá pozostáva z odmeny za vykonané právne úkony v sume2 x 139,83 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 8,39 € a dane z pridanej hodnotyv sume 59,23 €, tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.

IV.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2, 3,čl. 21 a čl. 22 ústavy, v spojení s čl. 8 dohovoru ústavný súd konštatuje, že ochranu týchtopráv poskytuje v prvom rade všeobecný súd v konaní v správnom súdnictve – keďžek tvrdenému porušeniu citovaných práv malo dôjsť práve postupom správneho orgánu,ktorý je predmetom konania podľa § 250v OSP.

Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosťrozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánovverejnej moci. Ak sa rozhodnutie alebo postup orgánu verejnej správy dotýka niektoréhozo základných práv a slobôd, nesmie byť jeho preskúmanie z právomoci všeobecných súdovvylúčené. Túto právomoc všeobecného súdu nemožno nahradiť konaním pred ústavnýmsúdom. Ústavou daná právomoc totiž neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konaniazvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupnýchprostriedkov nápravy.

Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, tak ako to vyplýva z poslednéhobodu výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015