znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 396/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej   spoločnosťou   F.,   s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 9716/2012, sp. zn. Rvp 9717/2012, sp. zn.   Rvp 9718/2012,   sp.   zn.   Rvp 9719/2012,   sp.   zn.   Rvp 9720/2012,   sp.   zn. Rvp 9721/2012,   sp.   zn.   Rvp 9722/2012,   sp.   zn.   Rvp 9723/2012,   sp.   zn. Rvp 9724/2012,   sp.   zn.   Rvp 9725/2012,   sp.   zn.   Rvp 9726/2012,   sp.   zn. Rvp 9727/2012,   sp.   zn.   Rvp 9728/2012,   sp.   zn.   Rvp 9729/2012,   sp.   zn. Rvp 9730/2012,   sp.   zn.   Rvp 9731/2012,   sp.   zn.   Rvp 9732/2012,   sp.   zn. Rvp 9733/2012,   sp.   zn.   Rvp 9734/2012,   sp.   zn.   Rvp 9735/2012,   sp.   zn. Rvp 9736/2012,   sp.   zn.   Rvp 9737/2012,   sp.   zn.   Rvp 9738/2012,   sp.   zn. Rvp 9739/2012,   sp.   zn.   Rvp 9740/2012,   sp.   zn.   Rvp 9741/2012,   sp.   zn. Rvp 9742/2012,   sp.   zn.   Rvp 9743/2012,   sp.   zn.   Rvp 9744/2012,   sp.   zn. Rvp 9745/2012,   sp.   zn.   Rvp 9746/2012,   sp.   zn.   Rvp 9747/2012,   sp.   zn. Rvp 9748/2012,   sp.   zn.   Rvp 9749/2012,   sp.   zn.   Rvp 9750/2012,   sp.   zn. Rvp 9751/2012, sp. zn. Rvp 9752/2012, sp. zn. Rvp 9753/2012, sp. zn. Rvp 9754/2012 a sp.   zn.   Rvp   9755/2012   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 12 Er 2457/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9748/2012),   sp. zn. 17 Er 1410/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9720/2012),   sp. zn. 17 Er 389/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9722/2012),   sp. zn. 17 Er 216/2007   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9725/2012),   sp. zn. 17 Er 1414/2010   a jeho   uznesením   z 1.   júna   2012 (Rvp 9736/2012),   sp. zn. 17 Er 2458/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9740/2012),   sp. zn. 17 Er 1413/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9741/2012),   sp. zn. 17 Er 1411/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9742/2012),   sp. zn. 17 Er 844/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9743/2012),   sp. zn. 17 Er 2380/2009   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9746/2012),   sp. zn. 17 Er 2133/2009   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9750/2012),   sp. zn. 20 Er 1411/2010   a jeho   uznesením   z 25.   mája   2012 (Rvp 9716/2012),   sp. zn. 20 Er 2459/2010   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012 (Rvp 9753/2012),   sp. zn. 20 Er 2379/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012 (Rvp 9749/2012),   sp. zn. 20 Er 2362/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9747/2012),   sp. zn. 20 Er 198/2011   a jeho   uznesením   z 28.   mája   2012 (Rvp 9745/2012),   sp. zn. 20 Er 282/2011   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012 (Rvp 9744/2012),   sp. zn. 20 Er 2363/2010   a jeho   uznesením   z 1.   júna   2012 (Rvp 9739/2012),   sp. zn. 20 Er 2361/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9738/2012),   sp. zn. 20 Er 236/2010   a jeho   uznesením   z   1.   júna   2012 (Rvp 9737/2012),   sp. zn. 20 Er 1006/2009   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012 (Rvp 9729/2012),   sp. zn. 20 Er 1853/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012 (Rvp 9728/2012),   sp. zn. 20 Er 2024/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012 (Rvp 9727/2012),   sp. zn. 20 Er 2131/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012 (Rvp 9726/2012),   sp. zn. 20 Er 1410/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9724/2012),   sp. zn. 20 Er 2040/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9721/2012),   sp. zn. 20 Er 886/2011   a jeho   uznesením   z   1.   júna   2012 (Rvp 9719/2012),   sp. zn. 20 Er 1211/2012   a jeho   uznesením   z 28.   mája   2012 (Rvp 9718/2012),   sp. zn. 20 Er 1212/2012   a jeho   uznesením   z 28.   mája   2012 (Rvp 9717/2012),   sp. zn. 26 Er 3844/2006   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012 (Rvp 9735/2012),   sp. zn. 30 Er 103/2009   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9723/2012),   sp. zn. 30 Er 1855/2008   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012 (Rvp 9732/2012),   sp. zn. 30 Er 2283/2008   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012 (Rvp 9731/2012),   sp. zn. 34 Er 574/2008   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012 (Rvp 9734/2012),   sp. zn. 37 Er 66/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012 (Rvp 9730/2012),   sp. zn. 37 Er 2279/2010   a jeho   uznesením   z   1.   júna   2012 (Rvp 9754/2012),   sp. zn. 37 Er 1612/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9752/2012),   sp. zn. 37 Er 1411/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9751/2012),   sp. zn. 40 Er 4869/2007   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012 (Rvp 9755/2012),   sp. zn. 40 Er 4163/2007   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012 (Rvp 9733/2012) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 9716/2012,   sp.   zn.   Rvp 9717/2012,   sp.   zn.   Rvp 9718/2012,   sp.   zn. Rvp 9719/2012,   sp.   zn.   Rvp 9720/2012,   sp.   zn.   Rvp 9721/2012,   sp.   zn. Rvp 9722/2012,   sp.   zn.   Rvp 9723/2012,   sp.   zn.   Rvp 9724/2012,   sp.   zn. Rvp 9725/2012,   sp.   zn.   Rvp 9726/2012,   sp.   zn.   Rvp 9727/2012,   sp.   zn. Rvp 9728/2012,   sp.   zn.   Rvp 9729/2012,   sp.   zn.   Rvp 9730/2012,   sp.   zn. Rvp 9731/2012,   sp.   zn.   Rvp 9732/2012,   sp.   zn.   Rvp 9733/2012,   sp.   zn. Rvp 9734/2012,   sp.   zn.   Rvp 9735/2012,   sp.   zn.   Rvp 9736/2012,   sp.   zn. Rvp 9737/2012,   sp.   zn.   Rvp 9738/2012,   sp.   zn.   Rvp 9739/2012,   sp.   zn. Rvp 9740/2012,   sp.   zn.   Rvp 9741/2012,   sp.   zn.   Rvp 9742/2012,   sp.   zn. Rvp 9743/2012,   sp.   zn.   Rvp 9744/2012,   sp.   zn.   Rvp 9745/2012,   sp.   zn. Rvp 9746/2012,   sp.   zn.   Rvp 9747/2012,   sp.   zn.   Rvp 9748/2012,   sp.   zn. Rvp 9749/2012,   sp.   zn.   Rvp 9750/2012,   sp.   zn.   Rvp 9751/2012,   sp.   zn. Rvp 9752/2012,   sp.   zn.   Rvp 9753/2012,   sp.   zn.   Rvp 9754/2012   a sp.   zn. Rvp 9755/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 396/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 9716/2012, sp. zn. Rvp 9717/2012, sp. zn. Rvp 9718/2012, sp. zn.   Rvp 9719/2012,   sp.   zn.   Rvp 9720/2012,   sp.   zn.   Rvp 9721/2012,   sp.   zn. Rvp 9722/2012,   sp.   zn.   Rvp 9723/2012,   sp.   zn.   Rvp 9724/2012,   sp.   zn. Rvp 9725/2012,   sp.   zn.   Rvp 9726/2012,   sp.   zn.   Rvp 9727/2012,   sp.   zn. Rvp 9728/2012,   sp.   zn.   Rvp 9729/2012,   sp.   zn.   Rvp 9730/2012,   sp.   zn. Rvp 9731/2012,   sp.   zn.   Rvp 9732/2012,   sp.   zn.   Rvp 9733/2012,   sp.   zn. Rvp 9734/2012,   sp.   zn.   Rvp 9735/2012,   sp.   zn.   Rvp 9736/2012,   sp.   zn. Rvp 9737/2012,   sp.   zn.   Rvp 9738/2012,   sp.   zn.   Rvp 9739/2012,   sp.   zn. Rvp 9740/2012,   sp.   zn.   Rvp 9741/2012,   sp.   zn.   Rvp 9742/2012,   sp.   zn. Rvp 9743/2012,   sp.   zn.   Rvp 9744/2012,   sp.   zn.   Rvp 9745/2012,   sp.   zn. Rvp 9746/2012,   sp.   zn.   Rvp 9747/2012,   sp.   zn.   Rvp 9748/2012,   sp.   zn. Rvp 9749/2012,   sp.   zn.   Rvp 9750/2012,   sp.   zn.   Rvp 9751/2012,   sp.   zn. Rvp 9752/2012, sp. zn. Rvp 9753/2012, sp. zn. Rvp 9754/2012 a sp. zn. 9755/2012, ktorými   namieta   porušenie   čl. 12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 2457/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9748/2012), sp. zn. 17 Er 1410/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9720/2012), sp. zn. 17 Er 389/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9722/2012), sp. zn. 17 Er 216/2007   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9725/2012), sp. zn. 17 Er 1414/2010   a jeho   uznesením   z 1.   júna   2012   (Rvp 9736/2012), sp. zn. 17 Er 2458/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9740/2012), sp. zn. 17 Er 1413/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9741/2012), sp. zn. 17 Er 1411/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9742/2012), sp. zn. 17 Er 844/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9743/2012), sp. zn. 17 Er 2380/2009   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9746/2012), sp. zn. 17 Er 2133/2009   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9750/2012), sp. zn. 20 Er 1411/2010   a jeho   uznesením   z 25.   mája   2012   (Rvp 9716/2012), sp. zn. 20 Er 2459/2010   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012   (Rvp 9753/2012), sp. zn. 20 Er 2379/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012   (Rvp 9749/2012), sp. zn. 20 Er 2362/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9747/2012), sp. zn. 20 Er 198/2011   a jeho   uznesením   z 28.   mája   2012   (Rvp 9745/2012), sp. zn. 20 Er 282/2011   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012   (Rvp 9744/2012), sp. zn. 20 Er 2363/2010   a jeho   uznesením   z 1.   júna   2012   (Rvp 9739/2012), sp. zn. 20 Er 2361/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9738/2012), sp. zn. 20 Er 236/2010   a jeho   uznesením   z   1.   júna   2012   (Rvp 9737/2012), sp. zn. 20 Er 1006/2009   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012   (Rvp 9729/2012), sp. zn. 20 Er 1853/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012   (Rvp 9728/2012), sp. zn. 20 Er 2024/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012   (Rvp 9727/2012), sp. zn. 20 Er 2131/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012   (Rvp 9726/2012), sp. zn. 20 Er 1410/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9724/2012), sp. zn. 20 Er 2040/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9721/2012), sp. zn. 20 Er 886/2011   a jeho   uznesením   z   1.   júna   2012   (Rvp 9719/2012), sp. zn. 20 Er 1211/2012   a jeho   uznesením   z 28.   mája   2012   (Rvp 9718/2012), sp. zn. 20 Er 1212/2012   a jeho   uznesením   z 28.   mája   2012   (Rvp 9717/2012), sp. zn. 26 Er 3844/2006   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012   (Rvp 9735/2012), sp. zn. 30 Er 103/2009   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9723/2012), sp. zn. 30 Er 1855/2008   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012   (Rvp 9732/2012), sp. zn. 30 Er 2283/2008   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012   (Rvp 9731/2012), sp. zn. 34 Er 574/2008   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012   (Rvp 9734/2012), sp. zn. 37 Er 66/2009   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2012   (Rvp 9730/2012), sp. zn. 37 Er 2279/2010   a jeho   uznesením   z   1.   júna   2012   (Rvp 9754/2012), sp. zn. 37 Er 1612/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9752/2012), sp. zn. 37 Er 1411/2010   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9751/2012), sp. zn. 40 Er 4869/2007   a jeho   uznesením   z 31.   mája   2012   (Rvp 9755/2012), sp. zn. 40 Er 4163/2007   a jeho   uznesením   z 29.   mája   2012   (Rvp 9733/2012);   ďalej spolu „namietaný postup“ a „napadnuté uznesenia“.

Napadnutými   uzneseniami   okresný   súd   v označených   konaniach   vylúčil súdneho   exekútora   JUDr.   R.   K.   z vykonávania   exekúcie   z dôvodu,   že   bol zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade   oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie, pretože existujú pochybnosti o jeho nestrannosti z objektívneho hľadiska, reflektujúc a rešpektujúc tak názor ústavného súdu uvedený v náleze sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011.

Sťažovateľka v sťažnostiach tvrdí, že okresný súd napadnutými uzneseniami a ich   predchádzajúcim   postupom   v označených   konaniach „ex   offo   rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného   súdu,   ktorý   viedol   k   jeho   vydaniu,   sťažovateľ   napáda   z   hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu porušil jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B.   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   čl. 6   ods. 1   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D.   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

V ďalšej   časti   sťažností   sťažovateľka   zdôvodňuje,   v čom   podľa   nej   spočíva porušenie   jej   v sťažnosti   uvedených   práv   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami „nelegitímne a nelegálne limitovali   práva   sťažovateľa,   najmä   jeho   právo   na súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b) bez toho aby   vykonal   akékoľvek dokazovanie   v otázke subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c) bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez   toho   aby   existovali   oprávnené   obavy   povinného   o   legálny   priebeh exekúcie;

e) bez   toho   aby   umožnil   sťažovateľovi   s   cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie všeobecného   súdu   vyjadriť   sa   k   otázke   zaujatosti   a   to   aj   na   podklade konkrétnych dôkazov   a   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného   poriadku   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   o   námietke   zaujatosti exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom   postavení   sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky   výkonom   exekučnej   činnosti   realizovanej   súdnym   exekútorom   – JUDr. R. K.“.

Osobitne   sťažovateľka   upozorňuje   na   skutočnosť,   že   «V   danom   prípade okresný   súd   bez   toho,   aby   akokoľvek   vypočul   sťažovateľa   ako   účastníka   konania a umožnil mu rovnocenne vznášať argument proti argumentom povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť   reagovať   na   akékoľvek   tvrdenia   a dôkazy,   ktoré   boli   podkladom   pre rozhodnutie   súdu   o   jeho   právnom   postavení.   Sťažovateľ   nemal   možnosť   ovplyvniť prípravu   obsahu   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   pritom   však   dané   rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii veriteľ a nútene vymáhal voči   nemu   svoju   pohľadávku.   Preto   možno   bez   pochýb   predpokladať,   že   povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak   prejaviť   svoj   názor   na   vec.   Súdne   konanie   neprebiehalo   v   duchu   práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V závere svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok,   je   splnená   formálna   podmienka   upravená   ust.   § 53   ods. 1   zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jej v petitoch   sťažností   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy,   dohovoru a dodatkového protokolu, boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a v nadväznosti na to navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené.   Sťažovateľka   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   v súlade   s poučením v napadnutých   uzneseniach   o možnosti   podať   proti   nim   opravný   prostriedok sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam v dňoch od 28. júna 2012 až 3. júla 2012 odvolania, o ktorých v čase predbežného prerokovania sťažností nebolo podľa zistenia ústavného súdu rozhodnuté.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu postupom   okresného   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami.

Ústavný súd tiež zistil, že všetky napadnuté uznesenia boli vydané vyšším súdnym úradníkom.

Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa § 2   zákona   č. 549/2003   Z. z.   o súdnych   úradníkoch   v znení   neskorších   predpisov štátnym   zamestnancom.   Proti   každému   rozhodnutiu   vyššieho   súdneho   úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv a slobôd   v   zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   iba   vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   zahŕňa   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie   svojich   práv,   zaväzuje   sa   poskytnúť   im   účinnú   ochranu   pred neoprávnenými   štátnymi   zásahmi,   pritom   má   prednostne   chrániť   a   presadzovať individuálne   základné   práva   a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd (I. ÚS 61/06).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľom namietané porušenie niektorého   z jeho   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné   aj za dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   alebo   právnickým   osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 214/09).

Súčasťou   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre každú osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci   ústavného   súdu   (IV. ÚS 128/04).   Ak   o závažných   procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním,   resp.   rozhodnutím   o nich   vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „OSP“) proti   rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného   čakateľa   je   vždy   prípustné   odvolanie.   Odvolaniu   podanému   proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   mala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom predchádzajúcim   ich   vydaniu   podľa   jej   názoru   porušené,   pričom tento   opravný prostriedok   v označených   konaniach   v zákonnej   lehote   využila.   Oprávnenie   sudcu rozhodnúť   o namietanom   postupe   a napadnutých   uzneseniach   okresného   súdu vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Keďže v označených konaniach je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho napadnuté uznesenia, ktoré boli podaním odvolaní sťažovateľky ex lege zrušené a vo   veci   bude   rozhodovať   sudca   okresného   súdu,   neprichádza   do   úvahy,   aby sa ústavný   súd   zaoberal   námietkami   smerujúcimi   proti   postupu   a napadnutým uzneseniam   okresného   súdu,   a preto   treba   sťažnosti   pred   konečným   rozhodnutím sudcu považovať za predčasné.

Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy),   ktorý   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96),   a tiež   zo záverov   a   právneho   hodnotenia   skutkových okolností daných prípadov ústavný súd sťažnosti sťažovateľky už pri ich predbežnom prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že predložené sťažnosti mohol   ústavný   súd   odmietnuť   aj   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože podaním   odvolaní   sa   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   ex   lege   zrušili,   a teda sťažovateľka napádala právne neexistujúce rozhodnutie súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012