znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 396/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/253/2010 z 18. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2011 doručená   sťažnosť   J.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/253/2010 z 18. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) č. 271 z 15. júla 2009 (ďalej aj „personálny   rozkaz“)   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   služobného   pomeru   príslušníka Policajného zboru pre porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti.

Ministerstvo   vnútra   rozklad   sťažovateľa   podaný   proti   personálnemu   rozkazu zamietlo. Následne sťažovateľ podal žalobu o preskúmanie rozhodnutia Krajskému súdu v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   4   S   222/2009   z   24. septembra   2010   jeho   žalobu   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   uvedenému   rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Pri vydávaní personálneho rozkazu sa nedôvodne vychádzalo z poznatkov získaných v trestnom konaní, a to uznesenia Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici z 30. septembra 2009 a Obvodného úradu Námestovo, ktorý napokon zastavil priestupkové konanie vedené proti jeho osobe, v ktorom bolo konštatované, že „správny orgán nemal za jednoznačne preukázané, že sa sťažovateľ dopustil skutku kladeného mu za vinu“.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   so   závermi   všeobecných   súdov   a   tvrdí,   že   listina označená ako „personálny rozkaz ministra vnútra č. 271 v strede označené dátumovkou 15.   7.   2009“ nemá   náležitosti   listiny,   ktorou   je   možné   rozhodnúť   o   jeho   prepustení z Policajného zboru «podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov,   pretože   exemplár   mne   doručený   nie   je   podpísaný   podpredsedom   vlády   a ministrom   vnútra   SR   Róbertom   Kaliňákom,   t.   j.   nemá   všetky   potrebné   náležitosti z formálneho hľadiska ako listina, ktorá osvedčuje predmetný úkon. Pri podpise je len zvýraznená hrubými písmenami zrejme pečiatkou časť „v. r.“...

V zmysle § 266 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z. sa síce doručujú odpisy písomností, avšak toto   ustanovenie   neuvádza   výnimku,   že   odpisy   nemusia   mať   náležitosti   také,   aké   má originál...».

Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom všeobecných súdov, že „čl. 6 Dohovoru... je aplikovateľný   len   na   civilné   práva   a   záväzky,   nie   na   spory   týkajúce   sa   ukončenia štátnozamestnaneckého   pomeru   policajta,   pretože   toto   nepatrí   do   oblasti   súkromného práva,   ale   do oblasti   verejného práva.   Pri takomto   výklade   pri   vydávaní   personálnych rozkazov   ministra   vnútra   by   bol   prakticky   ničím   nepostihnuteľný   akýkoľvek   odklon   od ľudských práv a základných slobôd, aj keď by sa personálny rozkaz a materiály v tomto konaní napádané akokoľvek vymykali Dohovoru. Znamenalo by to, že v demokratickom a právnom   štáte   princípy Dohovoru musia dodržiavať   len tí,   ktorí sa pohybujú   v oblasti civilného práva a záväzkov z toho prislúchajúcich, pričom subjekty v oblasti verejného práva Dohovor nemusia rešpektovať...“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že v konaní došlo aj k porušeniu jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že najvyšší súd jeho odvolanie prerokoval v neprítomnosti účastníka, čím bola porušená zásada rovnosti zbraní, a tiež k porušeniu „zásady prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy“, keďže túto zásadu porušilo ministerstvo vnútra vydaním personálneho rozkazu, ktoré nahradilo „orgány činné v trestnom konaní a v priestupkovom konaní vlastnou úvahou a vlastným posudzovaním veci“, konštatujúc, že skutok, ktorý spáchal sťažovateľ, je trestný činom.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo/253/2010   z   18.   mája   2011   bol porušený čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, uvedený rozsudok zrušil a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05, III. ÚS 28/2011).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   posudzovať   skutkové závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom ako dvoch samostatných, na sebe nezávislých zložiek súdnej moci nie je založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti. Ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia   všeobecných   súdov,   a   to   nielen   ich   výrokovú   časť,   ale   ani   odôvodnenie rozhodnutia.

1. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý   potvrdil rozsudok krajského súdu preskúmávajúci zákonnosť   rozhodnutia   ministerstva   vnútra.   Sťažovateľ   sa   s   týmto   rozhodnutím nestotožňuje a považuje ho za nesprávne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na   seba   ústavnú   zodpovednosť   všeobecných   súdov   za   ochranu   zákonnosti   podľa §   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“),   ak   sa   táto   ochrana poskytla   bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   zaoberal   najprv   otázkou,   či   obsah   napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci najvyššieho   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľom označených základných práv.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   námietok   sťažovateľa   a   odôvodnenia   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/253/2010 z 18. mája 2011 konštatuje, že najvyšší súd konal a   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   prvostupňovému   rozsudku   krajského   súdu v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku a v tomto konaní v celom rozsahu iba pokračoval v realizácii základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). V tomto konaní išlo iba o   skúmanie   zákonnosti   napádaných   správnych   rozhodnutí,   a   nie   o   nové   rozhodovanie vo veci. Najvyšší súd v tomto konaní nie je oprávnený sám vykonávať dokazovanie, príp. jeho doplnenie a pre tento súd je rozhodujúci skutkový stav v čase rozhodovania správneho orgánu. Tento súd nie je skutkovou inštanciou (obdobne napr. I. ÚS 105/06).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   v   prípade   sťažovateľa   mohlo   ísť   o   odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho   konania,   ktoré   pre   neho   skončilo   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Najvyšší súd v danom prípade nedospel k záveru o existencii takých okolností, ktoré by   odôvodňovali   zrušenie   rozhodnutia   krajského   súdu,   resp.   prvostupňového   správneho rozhodnutia, t. j. personálneho rozkazu ministra (sťažovateľ namieta nedostatok formy a   jeho   nedostatočné   odôvodnenie),   a   aj   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP) a nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Najvyšší súd najprv na s. 2 a 3 zrekapituloval skutkový stav   veci a právne závery krajského súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby sťažovateľa, ďalej citoval odvolacie námietky sťažovateľa a jeho dôvody na zmenu rozhodnutia krajského súdu (s. 4 a 5), ako aj stanovisko   žalovaného k   veci   (s.   5   a 6)   a potom   podrobne   rozobral aj dôvody   svojho rozhodnutia,   ktoré   odôvodnil   vyčerpávajúcim   spôsobom   (na   s.   7   až   12),   pričom   tieto dôvody vecne a zrozumiteľne reagujú na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu konštatuje,   že   namietané   konanie   nevykazuje   žiadne   znaky   pochybení   procesného charakteru a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. o   štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov,   zákona   č.   71/1993   Z.   z.   o   Policajnom   zbore   v   znení   neskorších   predpisov a Občianskeho súdneho poriadku, ktorú všeobecné súdy zvolili v danom prípade, nemožno považovať za arbitrárny alebo popierajúci základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a   spravodlivé   súdne   konanie.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sa   v   tejto   veci   opiera   aj o rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, a preto v časti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil sťažnosť ako zjavne   neopodstatnenú   bez   toho,   aby   sa   osobitne   podrobne   zaoberal   jednotlivými námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   nedostatku   formy   rozhodnutia   ministerstva   vnútra a údajným nedostatočným odôvodnením rozhodnutí všeobecných súdov.

Ústavný   súd   už   viackrát   konštatoval   (I.   ÚS   226/03,   I.   ÚS   50/04),   že   „právo   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   neznamená právo   na   to,   aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi“.

Pokiaľ ide o zásadnú námietku sťažovateľa, že v konaní pred najvyšším súdom (vo vzťahu k nenariadeniu odvolacieho pojednávania) bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že aj táto sa javí ako zjavne neopodstatnená, pretože najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol v tejto veci tiež v súlade s procesným kódexom (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 OSP). Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu, ako aj na internetovej stránke súdu www.nsud.sk, čo uviedol najvyšší súd na s. 6 svojho rozhodnutia.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Obdobne ako zjavne nedôvodnú ústavný súd vyhodnotil aj námietku sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy (prezumpcia   neviny),   ktorou   tvrdil,   že   ministerstvo   vnútra   nahradilo   orgány   činné v trestnom konaní, keď konštatovalo v personálnom rozkaze, že „skutok, ktorý spáchal sťažovateľ, je trestným činom“.

Ústavný súd zistil, že jeho tvrdenie sa nezakladá na pravde. Z personálneho rozkazu ministerstva vnútra č. 271 z 15. júla 2009 vôbec nevyplýva, že ministerstvo vnútra použilo takúto formuláciu. Preto aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú, pričom zohľadnil aj závery najvyššieho súdu, ktorý tiež konštatoval, že v danom prípade nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy.

K tomu je nad rámec potrebné poznamenať, že ministerstvo vnútra pri prepúšťaní sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   ani   nebolo   viazané   výsledkom   trestného,   resp. priestupkového konania (čo sťažovateľ aj napokon sám pripúšťa vo svojej sťažnosti), iba postupovalo v zmysle zadovážených dôkazov, „nakoľko konanie o prepustení policajta podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona je samostatným konaním nezávislým   na trestnom konaní, ktoré je upravené v osobitnom zákone č. 73/1998 Z. z.. V tomto konaní na rozdiel   od   trestného   konania   nie   je   služobný   orgán   viazaný   ustanoveniami   Trestného poriadku a neplatí tu zásada prezumpcie neviny.“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   príčinnú súvislosť medzi námietkou sťažovateľa a možným porušením jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, a z tohto dôvodu preto sťažnosť odmietol v tejto časti tiež ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ sa napokon v petite sťažnosti domáhal aj vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   však   vecne   porušenie týchto práv vôbec neodôvodnil a nijako nekonkretizoval, v čom vidí ich porušenie (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Obdobne bližšie neodôvodnil svoju námietku, že v konaní bola   porušená   aj   „zásada   rovnosti   zbraní“,   keďže   sťažovateľ   vôbec   neuviedol   žiadne dôvody, v čom vidí porušenie tejto zásady vo vzťahu k inému účastníkovi konania.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011