znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 395/2015-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti spoločnosti CITIUS, s. r. o. v likvidácii, Krakovská 19, Košice,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Veronikou   Kitovou,   Štúrova   20,   Košice, pre porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 791/2002 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti CITIUS, s. r. o. v likvidácii na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 791/2002 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Poprad p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 791/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti CITIUS, s. r. o. v likvidácii finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4.   Okresný   súd   Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť   spoločnosti   CITIUS,   s.   r.   o. v likvidácii trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Veroniky Kitovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 395/2015 z 18. augusta 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti CITIUS, s. r. o. v likvidácii (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Veronikou   Kitovou,   Štúrova   20,   Košice, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 791/2002.

Sťažovateľka v sťažnosti doplnenej podaním z 8. apríla 2015 namietala neprimeranú dĺžku   konania   sp. zn. 9   C   791/2002   vedeného   na   okresnom   súde   o   zaplatenie   dlhu s príslušenstvom.   Uvedené   konanie   začalo   žalobným   návrhom   právneho   predchodcu sťažovateľky, ktorý bol okresnému súdu doručený 24. októbra 2002. Sťažovateľka vstúpila do   konania   12.   mája   2010,   kedy   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu z 30. marca   2010,   ktorým   bola   pripustená   zmena   účastníkov   na   strane   navrhovateľa. Napriek tomu, že okresný súd vo veci už dvakrát meritórne rozhodol, jeho rozhodnutia boli odvolacím súdom zrušené a vrátené okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom napadnuté konanie nebolo dosiaľ napriek jeho 13-ročnému priebehu právoplatne skončené.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vo   veci jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa   CITIUS,   s.   r.   o.,   v likvidácii,   Krakovská   19, 040 11 Košice,   IČO:   36491632,   zastúpená   likvidátorom,,   bytom na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Poprad   pod   sp.   zn.   9 C/791/2002 porušené bolo.

Okresnému súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/791/2002 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Firme CITIUS, s. r. o., v likvidácii, Krakovská 19, 040 11 Košice, IČO: 36491632, zastúpenej likvidátorom,, bytom

priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20.000,00   €   (slovom dvadsaťtisíc   Eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Poprad   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému   súdu   Poprad   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnej zástupkyni JUDr. Veronike Kitovej za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 939,48 € na účet vedený v, č. účtu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr/368/2015 doručeným ústavnému súdu 2. júla 2015, v ktorom uviedol:

„Predmetom konania je žaloba o zaplatenie 2.871,27 eur s príslušenstvom z titulu neuhradeného   nájomného.   Ako   vyplýva   z   doteraz   vykonaného   dokazovania   možno konštatovať, že ide o vec skutkovo zložitejšiu a vybavovanie tejto veci ovplyvňuje aj výrazný počet   procesných   návrhov,   s   ktorými   sa   súd   musel   vysporiadať.   Ide   predovšetkým o opakované   návrhy   na   zmenu   účastníka   konania,   návrhy   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, návrhy na ustanovenie zástupcov z radov advokátov a tiež návrh na vydanie predbežného opatrenia.“

Okresný súd poukázal aj na správanie samotného sťažovateľa, ktoré podľa názoru súdu výrazným spôsobom ovplyvňuje doterajšiu dĺžku konania. Z vyjadrenia okresného súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   až   17-krát   nezúčastnil   súdnych   pojednávaní   buď z dôvodov,   že   mu   nebolo   doručené   predvolanie   na   pojednávanie,   pretože   predvolanie si nevyzdvihol v odbernej lehote, alebo svoju neúčasť ospravedlňoval z rôznych dôvodov, ktoré   sa   týkali   aj   objektívnych   skutočností,   napr.   zdravotné   problémy,   avšak   ide o skutočnosti, ktoré sa vyskytli na strane navrhovateľa, a teda nemožno neprihliadať na tieto skutočnosti pri hodnotení celkovej dĺžky konania.

Okresný súd poukázal na prehľad úkonov v danej veci, ktorý bol súčasťou jeho vyjadrenia k sťažnosti a z ktorého je zrejmé, v koľkých prípadoch muselo byť pojednávanie odročené práve z dôvodu neúčasti navrhovateľa. Taktiež poukázal aj na rozsah vykonaného dokazovania v doterajšom priebehu konania a na skutočnosť, že v priebehu konania došlo z objektívnych   dôvodov   (odchod   do   dôchodku,   dočasné   pridelenie   na   Krajský   súd v Prešove) viackrát k zmene zákonného sudcu, pričom každý zákonný sudca po pridelení veci potrebuje určitý časový priestor na oboznámenie sa so spisom.

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti zaujala sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 14. októbra 2015 stanovisko súhlasiac s tým, že „táto vec - 9C 791 /2002 prebieha už 13-ty rok, že v období od 22. 10. 2008 do 10. 05. 2012, t. j. 3,5 (tri a pol) roka sa vo veci nepojednávalo a že za celé obdobie - 13 rokov, vec bola pridelená štyrom sudcom: JUDr. Robochová, JUDr. Zelený, JUDr. Kohút a JUDr. Soliarová“.

Popierala   však   ako   nepravdivé   tvrdenie   predsedu   súdu,   že «na   pojednávanie dňa 15. 05. 2003 sa nedostavil navrhovateľ, odporkyňa bola prítomná, súd ju vypočul, pričom   z   jej   výpovede   bolo   zrejmé,   že   dňa   14.   05.   2003   stretla   konateľa   spoločnosti osobne, tento sa zdržoval v Poprade... toto vyjadrenie nie je pravdivé. Ak by sa navrhovateľ dňa 14. 05. 2003 aj zdržiaval v Poprade, o pojednávaní nemohol vedieť. Zo zápisnice z nemeritórneho pojednávania dňa 15. 05. 2003: „Po vyvolaní veci súd zisťuje, že sa nedostavil navrhovateľ, u ktorého je závada v doručení“ z dôvodu, že nedoručil predvolanie na adresu navrhovateľa. Súd pochybil a preto muselo byť aj toto pojednávanie odročené.».

Za nepravdivé považovala aj tvrdenie žalovanej a využitie tohto tvrdenia predsedom Okresného súdu Poprad, že „žalovaná stretla v Poprade dňa 14.05.2003 je výmysel zrejme za tým účelom, aby na vrhlo negatívne svetlo, aby ho označil za zlého. Sídlo žalobcu bolo a vždy je v Košiciach. Dňa 14. 05. 2003 sa zúčastnil   pojednávania   na   Okresnom   súde   Košice   1,   vo   veci   vedenej   na   OS   Košice   1 pod sp. zn.: 27 Cb 1145/93. Dôkazom je zápisnica z pojednávania na OS Košice 1 zo dňa 14. 05. 2003 v konaní 27 Cb 1145/93.“.

Poukázala na to, že „v roku 2002 utrpel - konateľ žalobcu ťažké zranenie, keď mu dvakrát (2 krát) operovali hlavu pre poškodenie mozgu, našťastie úspešne. Vzhľadom na túto skutočnosť a vzhľadom na priebeh liečenia konateľ žalobcu sa vždy riadne a včas ospravedlnil súdu: raz pre práceneschopnosť, raz pre účasť na pojednávaní na súde v   Prahe,   raz   pred   Krajským   súdom   v   Ostrave.   Konateľ   sa   pokúšal   o   preloženie pojednávania pred OS v Prahe - čo bol odvolací súd, ako aj pred OS v Ostrave - tiež druhostupňový súd, bolo mu však oznámené, že účasť na odvolacích súdoch má prednosť pred   účasťou   na   prvostupňovom   súde.   Túto   skutočnosť   navrhovateľ   vždy   dokladoval Okresnému súdu Poprad.

Konateľ vypovedal   k   veci   pred   Okresným   súdom   Košice   2 dňa 07. 09. 2004 a dňa 22. 11. 2005. Mal zdravotné problémy, a mal právnu zástupkyňu, ktorá ho zastupovala a ktorú mal súd predvolávať na pojednávania. Výpovede konateľ pre OS   Košice   2   podľa   nášho   názoru   boli   vyčerpávajúce   a   keď   súd   mal   vedomosť o zdravotných   problémoch   navrhovateľa,   nemusel   kvôli   jeho   ospravedlnenej   neúčasti pojednávania odročovať, mohol konať s právnym zástupcom.

Vo vyjadrení predsedu súdu je viackrát uvádzaná dôvod odročenia pojednávania pre ospravedlnenú neúčasť navrhovateľa, ale neuvádza, že napr. na čl. 77 v súdnom spise na pojednávaní dňa 14. 10. 3004 (správne má byť 14. 10. 2004, pozn.) (kde žalobca svoju neúčasť písomne ospravedlnil): „súd dnešné pojednávanie odročuje na neurčito za účelom predvolania účastníkov, odporkyňu s vyhrážkou predvedenia.“»

Tiež poukázala na to, že „počas celého konania prvostupňový súd neprijal návrh žalobcu na súdnoznalecké dokazovanie pravosti podpisu konateľa žalobcu na zmluve o zrušení prenájmu zo dňa 23. 11. 2001, ako aj súdnoznalecké dokazovanie, že túto   zmluvu   o   zrušení   prenájmu   zo   dňa   23.   11.   2001 nepísal,   ani nepodpísal“.

Tvrdila   naďalej,   že „zmluvu   o   zrušení   prenájmu   zo   dňa   23.   11.   2001   napísala žalovaná   na   tom   istom   písacom   stroji,   na   ktorom   je   napísaná   aj   jej   faktúra č. 1/M/18. 2. 2002, ktorú do spisu dodala žalovaná ako prílohu k protižalobe o zaplatenie 238 172.- Sk, protižaloba je v spise na č. l. 19“.

Tiež tvrdila, že „podpis na tejto zmluve o zrušení prenájmu zo dňa 23. 11. 2001, je prenesený zo zmluvy o prenájme zo dňa 30. 10. 2001- to sa dá zistiť aj voľným okom, aj znaleckým posudkom“.

Ďalej uviedla, že „po vyhlásení rozsudku OS Poprad dňa 23. 01. 2006 žalobca podal odvolanie,   Krajský   súd   Prešov   tento   rozsudok   zrušil,   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa z dôvodu, aby sa OS Poprad vyporiadal s vierohodnosťou listiny označenej ako zmluva o zrušení prenájmu z 23. 11. 2001.

Okresný súd Poprad toto uznesenie ignoroval a návrhy žalobcu, ktoré boli v súlade so zrušujúcim uznesením KS Prešov, aby súd nariadil   znalecké dokazovanie, zamietol. Naproti   tomu   sústavne   ukladal   žalobcovi,   aby   žalobca   predložil   súdu   originál   zmluvy o zrušení   prenájmu   zo   dňa   23.   11.   2001   aj   napriek   niekoľkonásobnému   uisťovaniu, že žalobca takúto zmluvu nemá, nepísal ju a nepodpísal ju.

Aj 13. 04. 2007 žalobca cestou právnej zástupkyne písomne dal návrh a žiadal, aby súd ustanovil znalca, čo súd neprijal“.

Pre vysvetlenie uviedla, že ,,podpis na listine č. l. 2b v súdnom spise s názvom   Zmluva   o   zrušení   prenájmu   je   prenesený   zo   Zmluvy   o   prenájme   zo   dňa 30. 10. 2001 (22. 11. 2001)ktorá je vyhotovená len v jednom exemplári a to tak, že pôvodný dátum 22. 11. 2001 uvedený na tejto zmluve bol prečiarknutý a nahradený novým dátumom 30. 10. 2001. Túto zmenu dátumu z 22. 11. 2001 na nový dátum 30. 10. 2001 si vyžiadala žalovaná, lebo si chcela čo najskôr vybaviť živnostenský list a Živnostenský úrad by jej bol vydal živnostenský list ku dňu 22. 11. 2001. Žalovaná požiadala o zmenu dátumu na zmluve o prenájme a to tak, že dátum 22. 11. 2001 bol prečiarknutý a nahradený novým dátumom 30. 10. 2001. Zdôrazňujeme, že táto zmena dátumu bola urobená len na jednej zmluve o prenájme a to na tej, ktoré vlastní žalovaná a ktorej kópiu do spisu na OS Poprad na č. l. 7 dodala žalovaná.

Dňa 7. decembra 2012 prvostupňový súd rozsudkom žalobu zamietol. Po odvolaní žalobcu Krajský súd Prešov znova zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na doplnenie dokazovania.

Žalobca je presvedčený, že ak by OS Poprad vyhovel jeho návrhu, ustanovil znalca, celá vec mohla byť skončená.

Prvostupňový súd Okresný súd Poprad nepostupoval v zmysle názoru a rozhodnutí Ústavného súdu, že: súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Keďže súd prvého stupňa nevyhovel návrhom žalobcu   na   dokazovanie,   musel   sa   žalobca   so   svojimi   návrhmi   a   nárokmi   obrátiť na odvolací súd a využiť inštitút odvolania, aby sa domohol svojich práv.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej   republiky   garantovať   účastníkom   súdneho   konania   právo   na   prerokovanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   štátneho orgánu v primeranej dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   prípade   sťažovateľky   došlo   k   procesnoprávnemu nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k   zmene   doterajšieho   účastníka   konania   na   strane navrhovateľa, a to na základe singulárnej sukcesie (zmluva o postúpení pohľadávky). Keďže singulárna   sukcesia   (na   rozdiel   od   univerzálnej   sukcesie)   nevyvoláva   automaticky aj procesnoprávne   nástupníctvo   (sukcesiu),   musel   konajúci   súd   (odporca)   uplatňovanú zmenu svojím uznesením pripustiť. Na základe návrhu sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníkov   konania   doručeného   okresnému   súdu   31.   júla   2009   okresný   súd   svojím uznesením z 30. marca 2010 návrhu sťažovateľky na zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa vyhovel. Právoplatnosťou tohto uznesenia (12. máj 2010) vstúpila sťažovateľka do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Tým sa zmena účastníkov konania líši od zámeny účastníkov konania (§ 92 ods. 4 Občianskeho   súdneho   poriadku),   kde   nedochádza   k   vstupu   do   doterajšieho procesnoprávneho vzťahu a kde právoplatnosťou uznesenia o povolení zámeny vzniká nový procesnoprávny vzťah.

Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam pre vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania okresného   súdu,   pretože   v   uvedenom   prípade   v   dôsledku   súdom   povolenej zmeny účastníkov   konania   nedošlo   k   vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka môže uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktoré predchádzalo tejto zmene.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o zaplatenie dlhu s príslušenstvom z titulu neuhradeného nájomného. Ide o konanie, ktoré spravidla nebýva skutkovo zložité, v tomto prípade však ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti veci, ktorá mala vplyv na predĺženie priebehu napadnutého konania.Ide   predovšetkým   o   opakované   návrhy   na   zmenu   účastníka   konania,   návrhy na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   na   ustanovenie   zástupcov   z   radov   advokátov a návrhy na vydanie predbežného opatrenia.

Po   právnej stránke   vec   nie   je   osobitne   náročná.   Návrhy   tohto   typu   tvoria   častú a bežnú agendu okresných súdov. V danej veci sa však musel okresný súd vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi, čo taktiež neprispelo k rýchlosti konania.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval priebeh napadnutého konania, bolo správanie sťažovateľky a jej právnych predchodcov.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka a jej právni predchodcovia svojím správaním zásadným spôsobom ovplyvnili priebeh a dĺžku napadnutého konania.

Sťažovateľka   a   jej   právni   predchodcovia   sa   nedostavili   v   priebehu   napadnutého konania na viac ako 10 nariadených pojednávaní, ktoré v dôsledku uvedeného museli byť odročené. Z tohto hľadiska nie je podstatné, či dôvodom neúčasti bola práceneschopnosť, liečenie alebo kolízia s termínom iného pojednávania. V uvedenej súvislosti ústavný súd uznáva,   že   práceneschopnosť   alebo   liečebný   pobyt   sú   relevantným   dôvodom na ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaniach   pred   všeobecnými   súdmi,   nemožno   však pri rozhodovaní o sťažnosti takéhoto účastníka na prieťahy v konaní neprihliadnuť na tieto okolnosti, pokiaľ skutočne mali preukázateľný dopad na celkovú dĺžku trvania doterajšieho konania.

Priebeh konania bol nepochybne výrazne spomalený aj neúčasťou na výsluchoch, ktoré mali byť vykonané dožiadaným súdom postupne 23. februára 2004, 13. mája 2004, 10. júna   2004   a   29.   augusta   2004.   Výsluch   sťažovateľky   bol   napokon   dožiadaným   súdom vykonaný až 7. septembra 2004, teda takmer po roku od momentu, kedy o jeho vykonanie požiadal okresný súd.

Uvedené   skutočnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   do   istej   miery   spochybňujú aj skutočný záujem sťažovateľky a jej právnych predchodcov na odstránení stavu právnej neistoty v napadnutom konaní. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že sťažovateľka uplatnila účinný prostriedok nápravy v podobe sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov až 14. augusta 2014, teda po takmer 12-tich rokoch od začiatku napadnutého konania.

Ústavný   súd   považuje   za   dôležité   taktiež   zdôrazniť,   že   sťažovateľka   má v napadnutom   konaní   v   súčasnosti   procesné   postavenie   navrhovateľa   už   iba   formálne, pretože   vecne   aktívne   legitimovaným   na   vymáhanie   pohľadávky   na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávky z 15. júla 2013 uzavretej v zmysle § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka sa stal ako fyzická osoba, ktorý je súčasne likvidátorom sťažovateľky.

3.   Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“), podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Aj keď postup okresného súdu bol okrem obdobia nečinnosti od 22. októbra 2008 do 30. marca 2010 v zásade plynulý, bez väčších intervalov   medzi   jednotlivými   procesnými   úkonmi,   na   druhej   strane   bol   postihnutý neefektívnosťou.

Nepochybným   dôkazom   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   v   napadnutom konaní sa javí aj skutočnosť, že krajský súd dvakrát zrušil meritórne rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V prvom prípade krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 55/2006 z 25. apríla 2007 zrušil rozsudok okresného súdu z 23. januára 2006, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:„Tak, ako bolo konštatované, pre rozhodnutie vo veci je podstatné zistenie, či došlo k ústnej, prípadne písomnej dohode účastníkov o bezplatnom užívaní týchto nebytových priestorov odporkyňou v období od 20. 12. 2001 do 12. 2. 2002, resp. či odporkyňa účinne vzniesla započítaciu námietku svojej pohľadávky vo výške 58.172,-- Sk.

Keďže v priebehu prvostupňového konania navrhovateľ navrhol vykonať doplnenie dokazovania znaleckým posudkom na posúdenie platnosti zmluvy o zrušení prenájmu zo dňa 23. 11. 2001, pričom prvostupňový súd tento jeho návrh neakceptoval, čo mohlo mať za následok nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd musel rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h) ods. 3 O. s. p.). Pri svojom novom rozhodnutí vo veci je prvostupňový súd viazaný právnym názorom vysloveným týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 226 O. s. p.).“

V druhom prípade krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 44/2013, 9 Co 45/2013, 9 Co 54/2014 a sp. zn. 9 Co 55/2014 z 10. júna 2014 zrušil aj rozsudok okresného súdu zo 17. decembra 2012, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Prvostupňový   súd   netvrdil   žiaden   iný   dôvod   neplatnosti   zmlúv   o   postúpení pohľadávky zo dňa 28. 9. 2006 a zo dňa 15. 7. 2009. Žalovaná žiaden dôvod neplatnosti týchto   zmlúv   nebola   oprávnená   tvrdiť   vzhľadom   k   tomu,   že   jej   vo   všetkých   prípadoch postúpenia   pohľadávky   bolo   postupcom   oznámené   postúpenie   pohľadávky   novému postupníkovi (§ 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, R 16/2004).

Preskúmavaný rozsudok sa naviac vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberá ďalšími právne významnými skutočnosťami, na základe ktorých mala byť posudzovaná oprávnenosť podanej žaloby. V dôsledku toho je v tejto časti rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Takáto nepreskúmateľnosť má za dôsledok odňatie práva účastníkov na súdnu ochranu, čo je dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.

V   čase   vyhlásenia   preskúmavaného   rozsudku   bola   v   postavení   veriteľa,   a   teda v postavení žalobcu, spoločnosť CITIUS, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Košice, Krakovská 19, IČO: 36 491 632. Následne na základe ďalšej zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 7. 2013   tento   veriteľ   postúpil   pohľadávku   voči   žalovanej, bytom,   teda   tomu   istému   subjektu,   ktorý   bol   majiteľom   tejto pohľadávky už na základe zmluvy zo dňa 24. 3. 2004. V tomto prípade sa ale postupník s postupcom   dohodli   na   tom,   že   naďalej   bude   túto   pohľadávku   vymáhať   spoločnosť CITIUS, s.r.o. v likvidácii, t. j. doterajší žalobca, pričom tak ale bude robiť síce vo svojom mene, ale na účet postupníka. Keďže v danom prípade posledné postúpenie   pohľadávky   bolo   oznámené   žalovanej   dlžníčke,   musel   doterajší   žalobca (postupiteľ) preukázať dlžníčke súhlas postupníka, t. j. nového veriteľa s týmto vymáhaním (§   530   ods.   1   Občianskeho   zákonníka).   Takéto   oznámenie   zaslal   doterajší   žalobca (postupca - postupiteľ) žalovanej dňa 26.8.2013. Súčasťou tohto oznámenia mal byť písomný súhlas ako postupníka s týmto vymáhaním na jeho účet.

Návrh   na   pripustenie   zmeny   na   strane   žalobcu   v   tomto   súdnom   konaní   zo   dňa 2. 9. 2013, podaný doterajším žalobcom, bol následne podaním došlým dňa 16. 10. 2013 vzatý späť, pričom tak postupca, ako aj postupník zotrvali na návrhu, aby napriek uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 7. 2013 pokračoval v tomto konaní ako žalobca CITIUS, s.r.o. v likvidácii, so sídlom v Košiciach s tým, že predmetnú pohľadávku bude vymáhať vo svojom mene, ale na účet postupníka, t. j..

Právnym dôsledkom takejto dohody medzi postupcom a postupníkom zo zmluvy zo dňa   27.   8.   2013   je   na   jednej   strane   skutočnosť,   že   formálne   ako   žalobca   je   naďalej označovaná   spoločnosť   CITIUS,   s.r.o.   v   likvidácii,   so   sídlom   v   Košiciach.   Druhým dôsledkom   je   však   skutočnosť,   že   vecne   legitimovaný   na   vymáhanie   tejto   pohľadávky je v súčasnosti už.“

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale   aj neefektívna,   resp.   nesústredená   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým   sa sťažovateľka obrátila na štátny orgán, aby o jej   veci   rozhodol   (obdobne   napr.   IV. ÚS 22/02,   IV. ÚS 380/08,   III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Pri konštatovaní neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní zobral ústavný   súd   do   úvahy   najmä   tú   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   ako   celok   nebolo právoplatne   skončené   ani   po   13   rokoch   od   jeho   začatia,   čo   nie   je   z   ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné. Preto nemohol ústavný súd ani zohľadniť námietku okresného súdu   uvedenú   vo   vyjadrení   k   sťažnosti,   že   sťažovateľka   neposkytla   žiadnu   príležitosť na odstránenie   protiprávneho   stavu.   V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 791/2002 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Priznanie   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy, podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy, pretože   sťažovateľka   zásadným   spôsobom   prispela   k predĺženiu   priebehu   napadnutého konania, na čo ústavný súd poukázal pri vyhodnotení veci podľa druhého kritéria, a preto ústavný   súd   v okolnostiach   danej   veci   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   nepriznal (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd musel zobrať do úvahy, že od 24. marca 2004 vystupuje na strane navrhovateľa, a to striedavo ako fyzická osoba alebo v dvojjedinom postavení   ako   likvidátor   (pôvodného   navrhovateľa),   resp.   sťažovateľ.   Opätovné postupovanie pohľadávky a najmä pozícia postupníka (tobôž nie vymáhanie pohľadávky na cudzí účet, ako to je v súčasnosti) určite nenapĺňa podmienky kogentných zákonných ustanovení pre spoločnosť v likvidácii (teda zrušení) a jej likvidátora podľa § 70 až § 72 Obchodného zákonníka.

Ústavný   súd   považoval   preto   výrok   o porušení   základného   práva   sťažovateľky a výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej práv.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. Veronikou Kitovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila trovy konania v celkovej sume 939,48 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 279,66 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 8,39 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 296,44 €.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015